Existuje medzi rockovými hviezdami niekto podobný Charliemu Wattsovi? Niekto tak nenápadný, až sa zdá, že bol len do počtu, o kom sa takmer nehovorilo, koho meno sa nedalo spojiť so žiadnymi škandálmi či palcovými titulkami k médiách? A pritom niekto tak všeobecne obľúbený a rešpektovaný, že vari niet človeka, ktorý by na Charlieho povedal krivé slovo? Napriek tomu, že hral s najslávnejšou kapelou na svete, on si vždy húdol svoju pesničku a hoci žil ďaleko od valiacich sa kameňov, jeho spoluhráči sa zhodujú, že práve Charlie Watts bol tá „skala“, ktorá celý kolos Rolling Stones držala pokope.
Traduje sa len jedna historka, ktorá sa stala súčasťou rock’n’rollového folklóru, jedna jediná, na ktorú si fanúšikovia spomenú, keď sa vysloví jeho meno. Historku o tom, ako Charlie knokautoval Micka Jaggera, farbisto vyrozprával Keith Richards vo svojej autobiografii Život. To, čo sa stalo, Keith nazval Charlieho „bubeníckou smrteľnou ranou“. Charlie ju dá len vtedy, keď je škaredo vyprovokovaný, vysvetľuje Richards a pokračuje: udialo sa to v Amsterdame, Mick s Keithom sa o piatej ráno vrátili z nejakého záťahu do hotela a Mick sa začal zháňať po Charliem. Volal mu na izbu a opitý kričal do slúchadla: Kde mám svojho bubeníka? Zopakoval to niekoľkokrát, ale nik neodpovedal. „Asi po dvadsiatich minútach niekto zaklopal na dvere,“ šponuje svoje rozprávanie Keith Richards. „Za nimi stál Charlie Watts, v obleku zo Saville Row, dokonalosť sama, k tomu viazanka, oholený, jednoducho švihák so všetkým, čo k tomu patrí. Cítil som aj kolínsku!“ Charlie vošiel do izby, pristúpil k Mickovi a precedil: „Už nikdy nehovor, že som tvoj bubeník!“ pričom chytil Micka za klopy saka a uštedril mu pravý hák…
Ide síce o podarenú anekdotu, ale je vraj – ako všeličo iné v Keithovej knihe – trochu (dosť) prifarbená, lebo Charlie sám na ňu reagoval tvrdením, že na svoje agresívne správanie vôbec nie je hrdý a „keby som vtedy nepil, nikdy by som to neurobil“. A tiež že sa na druhý deň Mickovi ospravedlnil, hoci Keith tvrdí, že ho zúrivosť neopúšťala a dlane svrbeli aj ďalšie ráno.
Tak či onak, vďaka aj za túto, i keď trochu za vlasy prikvačenú historku, lebo kto čítal takmer päťstostranovú Richardsovu biografiu, ten vie, že Keith Charlieho spomína, akurát keď opisuje históriu vzniku Rolling Stones a potom sa to dá spočítať vari na prstoch jednej ruky. O Roniem Woodovi (Jagger je mimo diskusiu), ktorý sa k Rolling Stones pripojil o vyše desaťročie neskôr, sa dozvedáme oveľa viac. Ronnie a Keith si hneď padli do noty – čo sa týka užívania drog a flámovania sa z nich stala podarená dvojka. S Charliem, hoci milovaným a rešpektovaným, to bola nuda. Lebo všetky tie večierky, divoké žúry, cirkusy s groupies, policajné záťahy, osobné a domové prehliadky, súdy, preťahovanie si frajeriek, palcové titulky v médiách, to všetko šlo mimo Charlieho. Jasné, bol členom Rolling Stones, ale ako parťák na žúrovanie? Nuda. Napriek tomu má Keith Charlieho v obrovskej vážnosti: „Charlie je neuveriteľne úprimný, brutálne úprimný. Klamanie ho nudí, vidí cez teba, vie ťa hneď odhadnúť. To je Charlie Watts. Ak sa mu páčiš, povie ti veci a ty máš pri odchode pocit, akoby si sa rozprával s Ježišom Kristom… Keby som mal Charlieho charakterizovať jedným slovom, povedal by som – hlboký.“
Tiché, bezproblémové dieťa
Charles Robert Watts sa narodil 2. júna 1941 v Londýne. Jeho otec bol doručovateľ balíkov britských železníc, mama pracovala v továrni. Charlie mal jediného súrodenca, sestru Lindu a prežil obyčajné detstvo v povojnovom Londýne, kedy sa potraviny ešte kupovali na prídel a za lístky. Wattsovci bývali vo Wembley na predmestí Londýna, táto štvrť počas vojny zažívala ťažké nálety nemeckej Luftwaffe a mnoho rodín po vojne žilo v montovaných domoch, vrátane Wattsovcov. Charlie už od detstva prejavoval muzikálne schopnosti – najmä nad maminými hrncami, na ktorých sa snažil zachytiť rytmus bicích v skladbách, v ktorých bubnovali čierni bubeníci. Ako Chico Hamilton – to bola láska na prvé počutie! Prvý nástroj, s ktorým sa zoznámil, bolo bendžo: mal vtedy jedenásť, bendžo rozobral, z jeho tela zmajstroval bubienok a zo stavebnice si urobil stojan. V ten istý rok si našiel pod stromčekom malú biciu súpravu, za ktorú Ježiško zaplatil na tú dobu úctyhodných 12 libier šterlingov. Charlie na nej cvičil podľa skladieb z jazzových platní, ktoré zbieral, čo bolo pre hudbychtivých chalanov tej doby typické. Všetci zbierali ťažko dostupné platne čiernych amerických muzikantov, ktorí hrali hudbu na sto honov vzdialenú od toho, čo sa dalo počuť v jedinom vtedajšom rádiu BBC.
V skromnom dome Charlieho rodičov panoval príkladný poriadok, otec Watts synovi kontroloval každú knižku, či ju má zabalenú v tvrdom hnedom papieri. Áno, mal, vrátane svojho milovaného zošita o dobrodružstvách Buffala Billa. Inak bol Charlie tiché, pokojné, bezproblémové dieťa. „Vždy to bol dobrý chlapec,“ vyjadrila sa o ňom mama na úsvite slávy Rolling Stones. „Nikdy nám na dvere neklopala žiadna polícia alebo niečo podobné. A vždy bol veľmi milý ku starým ľuďom. A mal úhľadný šatník. Preto ma hnevá, keď Rolling Stones nazývajú škaredými a špinavými. Keď je Charlie doma, nemožno ho dostať z kúpeľne. Ľudia si myslia, že je náladový. Ale v skutočnosti nie je. Je len ticho. Neznáša rozruch a klebety.“
Umelecké ambície, vrátane tých výtvarných, ho priviedli na Harrow Art College, strednú školu, ktorú navštevovalo množstvo slávnych mien, medzi inými aj módna návrhárka Vivienne Westwood. Tá sa na Harrowe ako študentka odboru bižutéria a striebrotepectvo musela vyskytovať v rovnakom čase ako Charlie, ktorý si za svoj študijný odbor zvolil grafický dizajn. V devätnástich nastúpil ako grafik do úspešnej londýnskej reklamnej agentúry Charlie Daniels. Bohémske prostredie, v ktorom sa mladý muž pohyboval, poznačilo i jeho šatník. Mick Jagger neskôr spomínal, ako s Keithom civeli na Charlieho saká a košele, ktoré sa im zdali neskutočne „hip“. „Pretože pracoval v reklamnej agentúre, vyzeral veľmi odlišne,“ konštatoval Jagger.
Na Harrowe v rámci ročníkového projektu vytvoril komiks, kreslenú biografiu svojho najväčšieho hrdinu, jazzového saxofonistu Charlieho „Bird“ Parkera, ktorú nazval Ode to a Highflying (Óda na lietanie). Parkera, verného svojej prezývke, zobrazil ako antropomorfného vtáčika, vlastne šlo o detskú rozprávku, ktorú Charlie v roku 1965, už ako bubeník Rolling Stones, vydal v útlej, 36-stranovej knižke. Bolo to prvý, ale vôbec nie posledný raz, kedy sa k slovu dostali jeho ilustrátorské zručnosti. Dva roky po knižke vytvoril zadnú stranu piateho stoneovského albumu Between the Buttons. Je na ňom šesť zarámcovaných jednoduchých kresbičiek ceruzkou, ľudia fandiaci kapele, ale aj takí, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či sa im skupina páči, alebo nie, v bublinách poletujú otázky typu: „All head and no bread“ Alebo: Is that a boy or a girl?“ Aj v nasledujúcich rokoch sa Charlie podieľal na vizuálnych projektoch Rolling Stones.
Vymodlený bubeník
Ako sa z jazzového bubeníka stal jeden z členov najikonickejšej rockovej kapely všetkých čias? S Mickom a jeho „dvojčaťom“ Keithom sa spoznal cez Alexisa Kornera, muzikanta, dnes často označovaného za „otca britského blues“. Ten Charlieho oslovil, aby sa pridal k jeho kapele Blues Incorporated, ktorá každý týždeň v sobotu večer hrávala v Ealing Jazz Clube, kde sa schádzali ľudia milujúci nový hudobný žáner rhythm and blues a všetky tie „fakt silné bluesové kapely z Chicaga“, mladí nádejní hudobníci i zberatelia platní zo širokého okolia. Chodievali tam aj Mick s Keithom. Tam stretli prvý raz Briana Jonesa a tam videli hrať aj Charlieho Wattsa. Keith hovorí, že sa do Charlieho hneď zamiloval!
V januári 1963, čo je oficiálny dátum vstupu Charlieho Wattsa do kapely, Rolling Stones tvorili okrem Micka a Keitha aj Brian Jones, Dick Taylor a Ian „Stu“ Steward, (ktorého „stouni“ neskôr volali „naším stvoriteľom“ – najprv s nimi hral, neskôr im robil road manažéra). Miesto bubeníka však bolo stále voľné. Keith spomína, ako veľmi túžili po Charliem, ako si hovorili: „Bože, keby sme tak mohli hrať s Charliem Wattsom, keby sme si ho mohli dovoliť.“ Lebo Charlie bol podľa rollošov jednoznačne „bohom nadaný bubeník“. Stu teda začal rozhadzovať siete, ale Charlie to videl po svojom: vraj rád zoberie každý kšeft, ale potrebuje prachy. Takže ak kapela bude mať napevno dohovorených niekoľko kšeftov za týždeň, nech mu dá vedieť. „Túžba dostať Charlieho bola jednou z hybných síl, ktoré držali túto kapelu pohromade. Bolo to z našej strany spiknutie. Museli sme vydržať dosť dlho, aby sme mohli Charliemu ponúknuť päť libier týždenne,“ dramaticky glosuje Keith Richards. „Hladovali sme, len aby sme ho zaplatili! Doslova. Kradli sme po obchodoch, aby sme získali Charlieho Wattsa. Obmedzovali sme si prídely, tak strašne sme ho chceli.“
Potom kapela dostala pravidelný kšeft v jednom klube v Richmonde a ľady sa pohli. Charlie sa stal oficiálnym členom kapely, hoci ešte chvíľu hral aj v iných hudobných formáciách. Ale s Mickom a Keithom si hneď klikli. Bubeník spomínal, ako sa s nimi poflakoval kade-tade. „Veľa sme cvičili, oni (Brian a Keith) nikdy nechodili do práce, takže sme si celý deň púšťali dosky, viedli sme celkom bohémsky život.“ Príchodom „najlepšieho mladého bubeníka v Anglicku“ (taký chýr šiel o Charliem v progresívnom hudobnom svete) sa rešpekt voči Rolling Stones dramaticky zvýšil. Potvrdzujú to aj slová Keitha Richardsa, ktorý dodnes tvrdí, že skutočný zrod Rolling Stones nastal, keď sa Charlie Watts v januári 1963 pripojil ku kapele.
Hľadali sa. Kapela hľadala svoj zvuk, hľadal sa aj Charlie. Sám sa považoval za jazzmana. A tak sprvu aj znel – príliš jazzovo. Otázka bola, či sa kvôli Rolling Stones „vzdá trošky z toho svojho jazzovania“. V júli roku 1963 hrali prvý raz mimo Londýna, v Middlesbrough. Nasledovala takmer trojročná štreka po Británii. Hrali všade možne, brali prakticky všetko, vystupovali každý deň, niekedy aj dvakrát do dňa. A pomaly sa kamene začínali valiť. Tínedžerky jačali pod pódiom, omdlievali od vzrušenia, tínedžeri sa naťahovali s políciou snažiacou sa umravniť rozbesnený dav, ktorý svorne skandoval: My chceme Rolling Stones!
Čo najďalej od Azúrového pobrežia
Zohnať babu do postele v tých časoch nebol žiaden problém. Lenže! Lenže Charlie bol vo svojich 23 rokoch už ženatý. S o dva roky staršou študentkou sochárstva Shirley Ann Shepherd sa oženil v roku 1964 po trojročnom randení. Zoznámili sa po koncerte Blues Incorporated, ona tam prišla za spolužiakmi z umeleckej školy. Zosobášili sa potichu, takmer tajne, Charlie sa vôbec neunúval oznámiť to svojim kamošom. A hoci kapela razila heslo „no girls on tour“, na Charlieho to neplatilo. Modelka Jane Shrimpton, ktorá v tých časoch chodila s Mickom, spomínala, že Charlie odmietal vstať z postele či umyť sa, keď Shirley nebola s ním. A tiež sa traduje historka, ako Charlie počas prvého tripu Rolling Stones do Austrálie (1965) minul viac peňazí za transoceánske telefonáty so Shirley, ako zarobil na celej šnúre.
V roku 1968 sa Wattsovcom narodila dcéra Serafína. Otcovskú povinnosť si bubeník splnil ako 27-ročný a stačilo. Ak rátame, že Mick Jagger má celkom osem detí, Ronnie Wood šesť a Keith Richards päť (jedno zomrelo ako malé bábätko), tak Charlie ďaleko zaostával za svojimi spoluhráčmi. A vlastne celý život bol obklopený takmer samými babami: najprv mamou a sestrou, potom manželkou, dcérou a v roku 1996 sa stal deduškom svojej jedinej vnučky Charlotte.
V lete 1964 sa Rolling Stones splnil sen – leteli koncertovať do Ameriky. Charlie spomínal, že jeho prvá cesta viedla na Broadway do vychýreného jazzového klubu Birdland. „To bola pre mňa Amerika. Nechcel som vidieť nič iné. Išiel som do Birdlandu a zvyšok šnúry som iba čakal, kedy sa vrátime domov.“ To bol jeho štýl, ktorým sa stával povestný: kým jeho spoluhráči na túrach vymetali nočné kluby, hýrili a organizovali dekadentné večierky, on hľadal najbližšie lietadlo, ktorým by sa mohol vrátiť domov. „Vždy som rád hrával s kapelou,“ povedal Charlie v knihe According to the Rolling Stones. „Ale nikdy som sa neusiloval byť nejakým popovým idolom, obklopeným jačiacimi dievčatami. To nie je svet, do ktorého by som patril, či chcel patriť. A, pravdu povediac, je to dosť smiešne.“ Na túrach, keď sa musel s kapelou tralalákať po hoteloch, čas si krátil tým, že kreslil hotelové postele. Vraj načrtol každú, v ktorej spal od roku 1967, až z tejto čudesnej kratochvíle vzniklo niekoľko hrubých skicárov…
Vďaka právnikovi Allenovi Kleinovi, ktorý mal pod palcom financie kapely, Rolling Stones takmer zbankrotovali. Preto na radu ďalšieho právnika, ktorý nahradil vyhodeného Kleina, sa členovia kapely na jar 1971 presťahovali do Francúzska. Aby ušetrili na daniach. Bolo otázne, či Stones tento exil prežijú. Mick sa práve ženil s nikaragujskou modelkou Biancou Pérez-Mora Macias a veľa času trávil v Paríži. Keith si prenajal nad Villefranche-sur-Mer na Azúrovom pobreží 16-izbový starý dom z obdobia Belle Époque, kde zriadil aj nahrávacie štúdio, pričom Charlie odišiel bývať do Vaucluse, dvesto kilometrov (a tri hodiny autom) od Keitha. Charlie nenávidel všetky tie pseudo celebrity z Azúrového pobrežia, preto sa celý čas držal bokom. Keith na neho tlačil, aby sa kvôli nahrávaniu presťahoval bližšie, no neuspel: „Charlie to rezolútne odmietol,“ hovorí Richards. „Mal temperament umelca. Podľa neho by to bola porážka, keby žil v lete na Azúrovom pobreží. Príliš spoločenské miesto a príliš veľa povrchnosti. To dokonale chápem. Pretože Charlie je presne ten typ, čo by tam prišiel v zime, keď je tam nevľúdne a pusto. Našiel si skrátka miesto, kde chcel žiť a na pobreží to určite nebolo a nebolo to určite ani v Cannes, Nice, Juan-Les-Pins, Cap Ferrate alebo Monte Carle. Charlie sa takým miestam vyhýba.“
Oci, vyzeráš ako Drakula
Novinár Stanley Booth cestoval s kapelou z koncertu na koncert počas ich amerického turné v roku 1968 a na vlastné oči zažil celé to šialenstvo menom sex & drogy & rolling stone, vrátane katastrofy, ktorá sa udiala na rockovom festivale Altamond Free Concert, kde bol počas koncertu kapely ubodaný fanúšik jedným z členov motorkárskeho gangu Hells Angels. Napriek tomu vo svojej knihe „The True Adventures of the Rolling Stones“ Charlieho Wattsa opísal ako „najslušnejšieho muža na svete“.
Lenže Charlie nebol zasa až taký svätý, ako sa zdalo. Aj keď besi ho posadli oveľa neskôr ako jeho spoluhráčov, keď sa už z chalana dávno stal zrelý muž. Áno, ako prvý fajčil marihuanu a dokonca ako starší (o dva roky) to pred chalanmi skrýval, nechcel mať na nich „zlý vplyv“. Dlho sa nevedelo o tom, že začiatkom 80. rokov prepadol drogám. Neskôr toto obdobie opísal ako druh „krízy stredného veku“. „Stala sa zo mňa úplne iná osoba. Po dvoch rokoch na speede a heroíne som bol ťažko chorý… Dcéra mi zvykla hovoriť, že vyzerám ako Drakula. Takmer som stratil svoju ženu a všetko kvôli tomu, ako som sa správal. Skoro som zošalel. Skoro som sa zabil.“ Keď spal na zemi počas nahrávania v štúdiu, starý, všetkými drogami ošľahaný feťák Richards ho zobudil a prehovoril mu do duše. „Chápete to?! Sám Keith mi povedal, aby som sa dal dohromady!“ Zastavil to z jedného dňa na druhý, drogy, alkohol i cigarety a od roku 1986 bol čistý ako bábätko až do konca svojho života.
Nikdy sa nehrnul do skladania hudby či textov, to bola práca Micka s Keithom. Zato ho bolo cítiť vo vizuálnej stránke kapely. Keď sa chystali na turné v roku 1975, novinárov ohromili jazdou po preplnenom Manhattane, kde na korbe nákladiaku hrali pesničku Brown Sugar. To bol Charlieho nápad, ktorý odkukal od jazzových skupín z New Orleans, ktoré takto zvykli propagovať svoju hudbu (neskôr niečo podobné zopakovali napríklad aj U2). Tiež spolupracoval s Jaggerom a Markom Fischerom, britským architektom, ktorý sa preslávil obrími rockovými hudobnými scénami. Spolu navrhli scény k mega úspešným šnúram Steel Wheels / Urban Jungle, Bridges to Babylon či Bigger Bang Tour.
Jazzman rockovou hviezdou
Večné hádky medzi Mickom a Keithom ho frustrovali, a tak sa zahĺbil do vlastných projektov. Dokázal byť bubeníkom v najslávnejšej rock’n’rollovej kapele a zároveň sa venovať svojej najväčšej láske – jazzu. Niežeby bubnoval v Rolling Stones z prinútenia, haha, ale čím viac kapela potvrdzovala svoju dlhovekosť, tým viac pociťoval hranie v nej tak trochu ako nekonečnú, úmornú šichtu. O to väčšiu radosť mu prinášali vlastné jazzové projekty. Lebo pri hraní na saxofón, zašitý v jazzovom klube, mu krv v žilách vrela stokrát viac, ako keď stotisícový dav niekde na futbalovom štadióne unisono s Mickom spieval I Can’t Get Now Satisfaction… Ako jazzový muzikant neznášal open air festivaly („Vždy som bol presvedčený, že majú pramálo spoločného s muzikou a hraním.“), celkovo nerád hrával vonku, aj kvôli vetru, ktorý mohol rozhýbať činely na jeho starostlivo rozostavaných bicích.
Jazzman, ktorý sa stal rockovou hviezdou. Aj tak ho nazývali novinári. Koncom 70. rokov začal opäť spolupracovať s Ianom Stewardom a Alexisom Kornerom a spolu založili Rocket 88, boogie-woogie kapelu, v ktorej sa vystriedalo množstvo významných hudobníkov. V roku 1985 dal dokopy za vlastné peniaze 32-členný Charlie Watts Orchestra, ktorý hral skladby zo swingovej éry a bebopu a z týchto džemovaní vzišla živá nahrávka z fulhamskej radnice Live at Fulham Town Hall. Nasledoval Charie Watts Quintet a album Warm and Tender, ktorý nahral ako poctu Charliemu Parkerovi a ďalším jazzmanom, ktorých počúval a obdivoval v tínedžerských rokoch. „Stále milujem Gerryho Muligana a do dnešných dní si púšťam jeho nahrávky. Keď hrá Walking Shoes, mám zasa trinásť, som mladý chalanisko. Stále to na mňa tak pôsobí,“ vyhlásil na adresu svojho projektu. Ale bola to skôr rarita, keď sa niekde v tlači vyjadril, vskutku jedine vtedy, keď cítil povinnosť propagovať svoje jazzové projekty, bol ochotný rozprávať sa s novinármi. Inak urputne každé interview odmietal s tým, že o sebe nerád hovorí a čo sa týka Rolling Stones, na to sú v kapele machri Mick a Keith. Ak aj nejaký rozhovor urobil, nikdy ho neautorizoval a ani nečítal, keď vyšiel v tlači.
V roku 2007 nahral s legendárnym americkým bubeníkom Jimom Keltnerom kritikmi oceňovaný album Charlie Watts / Jim Keltner Project, na ktorý sa dostalo deväť inštrumentálnych skladieb vzdávajúcich hold deviatim jazzovým bubeníkom. O dva roky neskôr začal koncertovať so zoskupením The ABC&D of Boogie Woogie a takto by sme vo výpočte jeho aktivít mohli pokračovať až do roku 2019… Suma sumárum, Charlie Watts v rámci svojich hudobných projektov vydal deväť jazzových albumov.
„U Charlieho je najdôležitejší ten jeho úžasný feeling,“ glosuje Keith Richards. „Mal ho od samého začiatku. Jeho hranie je neskutočne osobité a nenápadné. Keď sa pozriete na jeho biciu súpravu, v porovnaní s tým, čo používa väčšina bubeníkov, je až smiešne drobná. Oni sedia za hotovými hradbami. Charlie má jednu klasickú zostavu a zahrá na nej všetko.“
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2021)