Aj keď sa v priebehu roka často zastrájame, ako prekopeme naše tradičné a možno aj trochu otrepané Vianoce, čo nového napečieme, na aké nové miesta sa vyberieme, čo určite urobíme inak, čoho sa nabetón vzdáme a čo naopak nesmieme prepásť, v nepriamej úmere k tomu, ako sa čas do Vianoc kráti, začíname aj my, a to celkom dobrovoľne, upúšťať od všetkých tých smelých plánov na veľkú vianočnú revolúciu. A tesne pred Štedrým večerom sme napokon rady, že je zasa všetko tak, ako po iné roky. Na tom sa zhodli všetky štyri naše predvianočné hosťky.
Veronika Gmiterko
Po ukončenom štúdiu ekonómie vo Washingtone pracovala na rôznych finančných pozíciách a krízovom manažmente v nadnárodných korporátnych spoločnostiach. Na ministerstve financií začínala po boku vtedajšieho ministra Eduarda Hegera ako riaditeľka kancelárie ministra a neskôr sa stala generálnou tajomníčkou služobného úradu, kde v tejto pozícii pôsobí dodnes.
Vianočný darček z detstva: Darčeky sa u nás vždy kupovali vopred a mne tento zvyk zostal dodnes. Každý rok už koncom leta začínam rozmýšľať nad tým, čo by sa mojim blízkym mohlo páčiť. Kupujem zväčša jeden darček, v predstihu, ak sa mi podarí. Keď som bola malá, vyrábala som dekorácie, teraz mi robia radosť praktické darčeky. Najkrajší darček, ktorý si z detstva pamätám, bola moja prvá tenisová raketa. Mala som šesť rokov a dovtedy som hrávala s dreveným lopárom. Prechod na ozajstnú raketu bol pre mňa taký malý zázrak. Možno aj vďaka tomu mi láska k tenisu ostala dodnes a podarilo sa mi získať štipendium na univerzite.
Vianočné rituály: S deťmi veľmi rada ozdobujem stromček. Mohli by sme ho mať pokojne už od novembra, aby sme mali vianočnú atmosféru čo najdlhšie. Každoročne s deťmi prekvapujeme rodinu tým, že postavíme stromček o niečo skôr, naozaj to stojí za to.
Na večeru máme štandardné slovenské menu. Oblátky, orechy, med, jabĺčko, rybu a šalát. Patrí tam aj fantastická hubová polievka, ktorú varia moji rodičia. Už len podľa jej vône viem, že sú Vianoce. Dúfam, že sa ju raz naučím rovnako chutne pripraviť. No a nesmie chýbať Pavlova torta. Deti ju milujú a pečiem ju rada. Trochu z povinnosti nám moja svokra každoročne pripravuje horehronské opekance, ktoré síce veľmi nejeme, ale tradícia je tradícia…
Útrapy z Vianoc: Dlhodobo sa snažím zaviesť pravidlo iba jedného darčeka pre každého, vrátane detí. Vianoce by mali byť o atmosfére, spoločných zážitkoch a rodine, nie o veciach. Nemám rada nakupovanie tesne pred Vianocami. „Zápasím“ najmä s veľkým počtom darčekov, ktoré ľudia kupujú na poslednú chvíľu a častokrát iba preto, aby toho bolo pod stromčekom veľa. Mám
radšej, keď si niekto dá námahu a podaruje blízkym niečo osobné. Páčilo by sa mi, keby si ľudia dávali skôr kvalitu ako kvantitu, prípadne zážitky, cestovanie a spoločné trávenie času. Menej konzumu a menej odpadu po Vianociach.
Cez Vianoce vypínam: V súčasnej funkcii pôsobím druhý rok a tie minulé Vianoce vzhľadom na covid boli extrémne náročné pre každého z nás. Našťastie to moja rodina zvládla dobre. Zároveň mám to šťastie, že ma práca baví, na ministerstve máme skvelý tím odborníkov a tiež pracujem s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Aj vďaka tomu ma práca počas dovolenky či prázdnin až tak nezaťažuje. Počas pandémie sme trávili viac času v byte s deťmi, ale aj takto strávený čas má svoje čaro. Vždy sa snažím zameriavať na pozitívne aspekty a možno aj vďaka tomu sme zvládli minuloročný lockdown pomerne dobre. Teším sa na tento rok, snáď bude viac možností na spoločné stretávanie a výlety do prírody.
Vianoce mojich snov: Strednú a vysokú školu som študovala v Amerike a v tomto období boli pre mňa Vianoce doma rituál, na ktorý som sa tešila celý jesenný semester. Keď som sa vrátila domov, Bratislava už bola prázdnejšia, cesty voľné a večer všetci kamaráti v meste. Aj to malo svoje čaro. Prvé dva roky som doslova počítala dni, kedy konečne sadnem do lietadla.
Moje vysnívané Vianoce sa mi zatiaľ nepodarilo uskutočniť, tie by boli na zasnežených horách. Na chate pri krbe v úzkom rodinnom kruhu a s minimom informácií z okolitého sveta, ideálne bez internetu. Snáď sa mi to niekedy splní.
Jeden tanier navyše: Posledné roky prestierame jeden tanier navyše pre môjho svokra, ktorý odišiel priskoro a veľmi nám chýba, o to viac si uvedomujeme vzácnosť spoločných chvíľ.
Vianočný film, pesnička, kniha: Na Vianoce si vždy rada pozriem klasické české aj slovenské rozprávky, moja obľúbená je S čerty nejsou žerty. Spája sa mi s detstvom. Prípadne z novších filmov nepohrdnem filmom Láska nebeská. A keďže sa snažím nechodiť príliš po obchodov pred Vianocami, tak mi nevadia ani vianočné „hity“. Dokonca Last Christmas mám celkom rada.
Lucia Klečková
Má dvadsaťročné skúsenosti s prácou na obchodných pozíciách rôznych svetových spoločností, pracovala pre spoločnosti Coca-Cola, adidas a v súčasnosti zastáva post riaditeľky obchodného domu IKEA Bratislava. Hovorí, že bez vášne pre prácu a pre život ako taký, by jej život bol všedný a asi aj nudný, preto má vôľu robiť veci naplno, žiť svoj život naplno.
Vianočný darček z detstva: Napriek tomu, že moje detstvo som prežívala v čase socializmu a na Ježiška sme oficiálne nemohli veriť, nám s bratom Ježiško darčeky nosieval. Nejakým zázrakom. A my sme sa na neho veľmi tešili. Zazvonil na panelákový zvonček, my sme si vtedy akože pozerali akvárium v zadnej časti bytu a zrazu už boli pod stromčekom balíčky. A my sme ani nedýchali. Alebo potom sme už aj dýchali, ale tvárili sme sa, že nedýchame. Lebo sme sa tešili z toho bývalého tajomna a chceli sme ho znova. Potom prišla fáza, že som už od októbra prehľadávala skrine a hľadala prekvapenia. Mala som pocit, že som všetky darčeky našla. Ale moja múdra mama si nechávala ešte nejaké v práci, aby Ježiško predsa len prišiel aj tej zvedavej… Moje darčeky pre rodičov boli vždy praktické. Vtedy bolo stále niečo nedostupné, nebol veľký výber tovaru, takže som dala mame napríklad prášok na mohérové svetre. Neviem, či nejaký mohérový sveter vôbec mala. Ale mala som pocit, že jej dávam niečo veľmi exkluzívne, že jej uľahčím život, lebo ho nebude musieť zháňať.
Vianočné rituály: Otec vždy vravieval, že na štedrovečernom stole nesmie chýbať tanier pre pocestného. A tak sme ho mávali aj my. Mali sme suseda (býval oproti našim dverám na poschodí), ktorý bol hluchonemý, obe deti mu emigrovali do zahraničia a pracoval ako právnik. Veľmi kultivovaný a milý pán. A on bol náš pocestný asi dva roky. Môj otec ho párkrát k nám pozval ku štedrovečernému stolu, aby nebol sám. A ešte sme púšťali lodičky v lavóre. Malé sviečočky v orechových škrupinkách. A pozerali sme, kam koho ten rok odnesie – paradoxne v dobe, keď sa nedalo cestovať. Tento zvyk máme v rodine doteraz, je to teraz viac zábavné – keď sa dá hýbať po celom svete.
Útrapy z Vianoc: Nenesiem si z detstva spomienky na útrapy počas Vianoc. Ak nepočítam ako útrapu škvŕkanie prázdneho brucha celý deň. S bratom sme robili zemiakový šalát a otec čistil rybu. A tvárili sme sa, že len ochutnávame. Ale je pravda, že odkedy mám vlastnú domácnosť, snažíme sa všetko zariadiť deň pred Štedrým večerom. Aj navariť, aj upratať. Ráno už niekoľko rokov bežím s priateľmi vianočný beh a potom ideme s deťmi korčuľovať do mesta, kde sa tradične stretávame s blízkymi rodinami. Takže taký kľud.
V práci cítim, že sa Vianoce blížia už od októbra, keď začíname predávať vianočnú kolekciu v IKEA. Obchodný dom začína žiť zvláštnou čarovnou atmosférou, ktorá mňa asi nikdy neomrzí. Hoci počas tohto obdobia zažívame v predajni obrovské nápory, aj v tom zhone sa nájde mnoho momentov radosti. Napríklad keď rozdávame darčeky pre kolegov alebo sa stretneme pri výbere vianočného stromčeka. A to mám veľmi rada.
Cez Vianoce vypínam: Cez Vianoce je vždy tak akosi tichšie a kľudnejšie. Takže, prirodzene, vypínam. Ale nerobím nič programovo, ono to príde akosi samo.
Vianoce mojich snov: Vianoce mojich snov sú vlastne tie „ako minule“. V podstate, ako roky idú, nič na Vianociach nemením. Ten istý obrus, rovnaký štýl ozdôb, rovnaké jedlo. Mám rada tú rovnakosť. Ale jednu vec by som si oproti minulému roku želala zmeniť – aby sme boli spolu ako rodina, aj so starými rodičmi. Minulý rok sme si s nimi rozdávali darčeky cez obrazovku. Hoci sme sa tešili, že aspoň takto… Pevne verím, že tento rok to bude zasa spolu a bez obáv.
Jeden tanier navyše: Hovorí sa, že ten tanier by mal čakať na nečakaného, neznámeho hosťa. Tak na neho ešte čaká. Ale minulý rok ma oslovila iniciatíva Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok, a to bol môj „jeden darček navyše pre neznámeho“. Musím povedať, že príprava tohto darčeka mi urobila veľmi veľkú radosť.
Vianočný film, pesnička, kniha: Milujem pieseň Ticha noc, svätá noc. Nielen na polnočnej omši, kde má vždy neuveriteľnú atmosféru, ale aj len tak, ako popevok. Prvému synovi, narodil sa začiatkom januára, som to spievala ako uspávanku. Vtedy sme sa smiali, že musím prestať, aby ako dospelý pri predvianočných nákupoch niekde v obchodnom dome nezaspal…
Edita Szabóová
V roku 1999 zakladala Edita Szabóová pobočku Mary Kay na Slovensku. Pod jej vedením si pobočka vybudovala stabilné postavenie na slovenskom trhu. Od roku 2019 prevzala vedenie spoločnosti ako generálna riaditeľka Mary Kay pre Českú a Slovenskú republiku. Harmónia rodinného a pracovného života je pre ňu kľúčom k úspechu a spokojnosti. Preto v biznise aj medzi zamestnancami spoločnosti podporuje súdržnosť a dobré medziľudské vzťahy.
Darček z detstva: Nezabudnuteľným darčekom bol určite vysnívaný bicykel, kvôli ktorému som písala aj Ježiškovi. Do listu som uviedla i miesta, na ktoré by som s novým bicyklom išla. Spomienka na tento darček má dnes dokonca symbolický význam. S mojím manželom, synmi a ich priateľkami sme vášniví cyklisti, synovia dokonca pretekali aj profesionálne. No a Ježiško, ktorý rozdáva darčeky, je stále súčasťou našich Vianoc. Táto hravá tradícia nevymizne ani s pribúdajúcim vekom. Síce už nepíšeme listy, ale nahrávame hlasové správy a posielame si ich medzi sebou. Máme z toho veľkú zábavu.
Vianočné rituály: Čo, samozrejme, nemôže chýbať, je obľúbené tradičné štedrovečerné menu. V detstve bolo pre mňa najkrajším rituálom, ako inak, rozbaľovanie darčekov. A v dospelosti zasa príprava darčekov pre deti v noci pod stromček. V našej rodine sa vianočné darčeky vždy rozbaľovali už na Štedrý deň ráno. A ten pocit úprimného detského nadšenia z každého darčeka je rituál, ktorý si doprajeme aj teraz. Rozbaľovanie darčekov je u nás veľmi špeciálne. Každý si pod stromčekom rozbaľuje darčeky postupne a ostatní členovia sa tešia spolu s ním. Ujúkame a výskame od radosti a chválime, aké skvelé darčeky sme dostali. Keďže nás je každým rokom viac, jednoducho, musíme s rozbaľovaním začínať hneď ráno, aby sa každému dostalo veľkej pozornosti. Toto je zvyk, na ktorý synovia upozornili aj svoje priateľky, keď s nami začali tráviť sviatky. Vraj, aby sa nezľakli a neutiekli (smiech).
Od rána sú u nás sviatky veselé, živé, a pretože sme veľká rodina, smiech sa ozýva celým domom. To je náš rituál – radosť a užívať si spoločný čas.
Ďalšiu tradícia, ktorú máme už dlhé roky na druhý sviatok vianočný, je rodinný pingpongový turnaj. Prebieha počas celého dňa, pretože nás je niekedy až 20 hráčov. Každý hrá s každým a losuje sa náhodné poradie. Takže, keď na mňa vyjde rad, nezáleží, či práve varím, musím si ísť odohrať svoj set. A na záver nechýba slávnostná ceremónia a odovzdávanie medailí víťazom.
Útrapy z Vianoc: Zbožňujem Vianoce so všetkým, čo k nim patrí. Užívam si dokonca aj ten stres predtým, aby sa všetko stihlo. Určite nám veľmi pomáha, že si s manželom doprajeme pred Vianocami aj pár dní dovolenky. Takto oddýchnutí a zrelaxovaní potom zvládame všetko s väčšou ľahkosťou a pohodou.
Cez Vianoce vypínam: Absolútne vypínam prácu a som celým telom aj dušou s rodinou. Na Vianoce sa nás stretáva naozaj veľa, a tak si skutočne naplno užívam spoločný čas. Zbožňujem, keď sa celé dni rozprávame, vtipkujeme a sme doma jeden pre druhého.
Vianoce mojich snov: Vianoce sú pre mňa dokonalé vždy s každou nedokonalosťou. Napríklad minulý rok nám tesne pred sviatkami spadol vianočný stromček tak nešťastne, že sme narýchlo museli zháňať kompletne nový aj s ozdobami. Samozrejme, že sme sa na tom potom dobre zabávali. Pre mňa sú Vianoce najkrajšie tým, že sme celá rodina spolu. A splneným snom je práve to, že vidím a cítim, ako si rozumieme a sme naladení na jednej vlne. Teší ma, že mnohé tradície, ktoré si nesiem ja i manžel z detstva, radi dodržiavajú aj naši synovia. A spolu s novými tradíciami, ako napríklad spomenutý vianočný pingpongový turnaj, sú u nás Vianoce jedinečné a naše.
Jeden tanier navyše: Áno, vždy jeden tanier symbolicky prestierame pre tých, ktorí s nami už pri stole nemôžu sedieť. Navždy sú súčasťou našej rodiny a v tento výnimočný večer na nich spomíname ešte intenzívnejšie. Miesto pri štedrovečernom stole im bude vždy patriť.
Vianočný film, pesnička, kniha: Nikdy si nenechám ujsť Tri oriešky pre Popolušku. Rada si pozriem aj iné klasické česko-slovenské rozprávky, ale bez Popolušky by to nebolo ono. No a vianočné koledy znejú počas Štedrého dňa tiež, pokiaľ ich neprehlušuje všadeprítomný smiech.
Lucia Mládeková
Pre Vydavateľstvo Tatran pracuje už celé desaťročie a stále je to práca, ktorú by nevymenila za žiadnu inú. Rovnako ako vydávanie kníh ju nadchýna cestovanie – všetky kontinenty, ktoré prebrázdila, v nej zanechali nezabudnuteľné spomienky a neoceniteľné poznanie. Tak ako verí v krásu cestovania, verí aj v silu dobre vyrozprávaného príbehu, ktorý, zachytený v knihe, dokáže urobiť svet krajším.
Vianočný darček z detstva: Nezabudnuteľným darčekom bola rozhodne malá Puppa! Bábika, ktorá so mnou prežívala všetky moje radosti aj malé starosti. Samozrejme, v mojom detskom svete plnom fantázie bola Puppa živým tvorom, najvernejšou priateľkou, s ktorou sme spolu raňajkovali, zaspávali, a ak by mi to rodičia dovolili, isto by sme šli spolu aj do vane. Výnimočnosť Puppy tkvela aj v tom, že to bola moja jediná bábika. Mala som staršieho brata, a preto sa kupovali hračky, s ktorými sme sa mohli hrať spolu – autíčka a rôzne stavebnice. Puppa bola mojím splneným snom, o ktorý som prosila aj Ježiška. Každý rok sme s bratom dávali na okno list s našimi tajnými vianočnými želaniami, určený Ježiškovi. A každý rok sme sa nevedeli vynačudovať, ako ten Ježiško nielenže všetko priniesol, ale ešte aj trafil ten správny byt na preľudnenom sídlisku! To bolo pre nás to neuveriteľné čaro Vianoc.
Vianočné rituály: Ako dieťa som mala veľké šťastie, že som vyrastala v rodine, kde sme sa síce nevyhli predvianočnému stresovému upratovaniu, ale tieto sviatky znamenali hlavne súdržnosť a čas strávený s blízkymi. Toto čaro sa snažíme neustále udržiavať pri živote a na Štedrý večer sadáme ku stolu ako veľká rodina – tri generácie spolu. Ja a manžel, naše deti a naši rodičia z oboch strán. A každá generácia prispeje rukou k dielu. Môj otec už tradične varí jeho vyhlásenú kapustnicu, manželova mama pripraví fantastický zemiakový šalát, na mňa s mužom ostane príprava ryby, no a deti sa postarajú o dekoráciu sviatočného prestierania. S manželstvom prišli ale aj nové zvyky: modlitba pred večerou, oblátka s medom a ako sladká bodka po jedle – čučoriedky so šľahačkou. Tento dezert má korene na Orave (odkiaľ pochádza manželova rodina) a veľmi rýchlo sa udomácnil aj u nás v Bratislave. No a spomínané oblátky sú tiež akýmsi naším milým rituálom. Sú totiž domáce – rodinné. Do ich prípravy (robíme ich vždy na Luciu) sa opäť zapája celá rodina.
Útrapy z Vianoc: Na tomto mieste by som asi všetkým ženám rada odkázala jednu vec – bez ohľadu na to, ako veľmi si potrpíte na domácnosť ako zo škatuľky, od 23. decembra si, jednoducho, zakážte upratovať. Garantujem vám, že ak niektorý z lustrov ostane zaprášený či kľučka na špajze nebude vyleštená, Vianoce prídu aj tak. A budú možno ešte čarovnejšie a hlavne pokojnejšie ako s dokonale nablýskanou podlahou.
Odkedy máme deti, snažíme sa vyhýbať celoslovensky zaužívanej potrebe upratovať na Štedrý deň. Pre nás je dôležitejšie venovať sa rodine a priateľom. Aby nás ale prachovka či metla nakoniec naozaj nedobehli, utekáme pred nimi na klzisko k Dunaju. Na Štedrý deň sa tam stretávame s niekoľkými rodinami. Samozrejme, každý niečo donesie – zahrejeme sa punčom, ochutnáme koláčiky, zakorčuľujeme si a po pár hodinách odchádzame s fantastickým pocitom na duši. No a ja mám ešte jeden osobný únik pred predvianočným stresom. Sú to naše babské jazdy – večer strávený s mojimi dlhoročným kamarátkami. Navaríme si vínko, pripravíme rumové guľky, linecké kolieska a voňavé perníky. V decembri sa tiež už tradične stretávame päť rodín na „venčekovaní“. Každý prinesie niečo na zdobenie adventných vencov. Do ich prípravy zapájame hlavne naše kreatívne dcéry, ktoré táto činnosť veľmi baví. Samozrejme, predvianočný stres sa nevyhne ani mne. Ale už mu nedovoľujem ovládať ma. Tento rok mi ku zvládaniu vnútorného napätia pomáha aj kniha Odvaha byť neobľúbený (Ičiró Kišimi). Našla som v nej skvelú myšlienku, ktorá mi utkvela v pamäti a často sa k nej vraciam – občas sa môžeme aj rozkrájať a vždy sa nájde niekto, kto bude s našou prácou nespokojný. A je to úplne v poriadku, nenechajme sa tým rozhodiť. Veď predsa nežijeme preto, aby sme napĺňali očakávania druhých!
Cez Vianoce vypínam: Naozaj, doslova aj metaforicky. A viem, že vypnúť potrebujú aj moji kolegovia. Prácu vo vydavateľstve, ktorá je od augusta skoro nekonečná, medzi sviatkami utlmujeme na nevyhnutné minimum. V tieto dni všetci dobíjame baterky. My chodíme s rodinou na našu oravskú chalupu. Neviem sa dočkať, kedy prvýkrát vytiahneme lyže a vyrazíme na svah. Keď stojím hore na kopci a vidím okolo seba tú krásu našich hôr, cítim sa neskutočne slobodná.
Vianoce mojich snov: Hneď po skončení vysokej školy som si začala plniť svoje cestovateľské sny. Navštívila som Austráliu, Severnú a Južnú Ameriku aj Áziu. Ale nikdy mi nenapadlo tráviť Vianoce inde ako doma. Dá sa povedať, že od mala zažívam Vianoce svojich snov. Ako deti sme sa s bratom, samozrejme, najviac tešili z darčekov. No táto radosť by nebola, ak by obdarovávanie neprichádzalo od ľudí, ktorí nás úprimne ľúbia. A dnes, keď mám sama deti, sa situácia obrátila. Verím, že aj naše deti prežívajú každý rok tie najkrajšie Vianoce. Nie vďaka darčekom, aj keď sú pre nich dôležité. Ale vďaka rodine, ktorou sú obklopení. Viem, že si to v dospelosti uvedomia presne ako ja, a to ma napĺňa radosťou a vďakou.
Jeden tanier navyše: U nás sa tradične pripravuje pre náhodného pocestného. No osobne za ním vidím sedieť „prababinu s paličkou“, ako sme hovorievali našej babke. Kým ešte žila, trávila Vianoce s nami. Milovali sme jej historky z detstva. Jej príhody sa nám, deťom z „modernej doby“, zdali ako príbehy z iného sveta.
Vianočný film, pesnička, kniha: Kto by nemal rád tancujúceho Hugha Granta vo filme Láska nebeská? Táto scéna na Vianoce musí byť! A popri nej aj tradičné rozprávky ako Mrázik či Popoluška. Všetci sme ich videli asi stokrát, ale stále sú rovnako dobré. No keď príde na hudbu, tu mi opakujúce sa vianočné hity veľmi neulahodia. Čomu ale neodolám, je listovanie v krásnych knihách. Na Vianoce u mňa jednoznačne vyhrávajú ilustrované Prostonárodné slovenské rozprávky Pavla Dobšinského. V tomto tradičnom podaní majú rozprávky nezameniteľné čaro a okrem krásneho príbehu nesú hlbokú kultúrnu hodnotu nášho národa. Každé Vianoce sa nimi aspoň na chvíľku nechám preniesť do čarovného sveta, v ktorom dobro vyhráva nad zlom.
Milan Brčák, Simonetta Zalová
foto archívy
Článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2021)