Chloé Zhao – Pod červenou hviezdou zrodená

 

 

Hodváb. Kompas. Pušný prach. Papier. Petardy. Porcelán. Akupunktúra. Výpočet čínskych „darov ľudstvu“ je vcelku pozoruhodný. Ten najnovší, živý a dvojnohý, je pozoruhodný takisto. Útly. Čiernovlasý. S vrkočom. A prepisujúci históriu. Zoznámte sa: prvá držiteľka Oscara z krajiny nebeského draka – Chloé Zhao.  

 

„Žlté nebezpečenstvo. Zlovestní ľudkovia so šikmými očami a lámanou angličtinou, ktorým nemôžete dôverovať. Od počiatku Hollywoodu majú ázijskí herci jasne definovaný svoj priestor na plátne – a popravde, doteraz sa to príliš nezmenilo.“ Americký filmár čínskeho pôvodu Arthur Dong, ktorý sa vo svete filmu pohybuje štyridsať rokov, to s prienikom svojich krajanov do filmovej smotánky nevidel nikdy príliš ružovo. Číňania vo filmoch kradli, utekali pred zákonom, prinajlepšom rozdávali kung-fu kopance. A ázijské ženy? „ Prostitútky. Slúžky. Zamestnankyne práčovne. Stále dokola.“ Arthur Dong sa okrem filmovania zapodieva aj štúdiom ázijských prienikov do americkej kultúry, takže o postavení „žltých“ umelcov v mekke filmu čo-to vie. A jeho skepticizmus má určite svoje opodstatnenie. Lenže veci sa menia. Aj medzi filmovými akademikmi. A tak, kde sa vzala, tu sa vzala, zrazu na oscarovom pódiu stála. V jednoduchých béžových šatách, s dvomi zapletenými čiernymi vrkočmi, bez nánosov šminiek. 39-ročná režisérka, ktorá len pred šiestimi rokmi vstúpila do filmovej branže svojím režisérskym debutom, sa 26. apríla 2021 stala držiteľkou ceny Akadémie za réžiu a najlepší film. Iba druhou ženou v tejto kategórii a vôbec prvou farebnou ženou v histórii udeľovania Oscarov. Čína môže byť na svoju krajanku hrdá. Lenže nie je. Jedna z miliardy jej obyvateľov totiž vystúpila z davu nielen ako držiteľka najvyššieho filmového ocenenia, ale aj ako kritička pomerov vo svojej domovine. Vyjadrenie, že vyrastala v krajine, kde je „navôkol samá lož“, citované z článku hádam spred siedmich rokov, úplne postačilo na to, aby Čína odovzdávanie Oscarov so svojou favoritkou totálne odignorovala. Mlčala televízia, mlčali sociálne siete. Dokonca aj televízia v Hongkongu, ktorá odovzdávanie Oscarov vysielala nepretržite od roku 1969, ho tento rok neuviedla z „komerčných dôvodov“. Najľudnatejšia krajina sveta s komunistickým režimom kritiku neodpúšťa. Ani oscarovým režisérkam.

 

Peking, Brighton, Los Angeles…

Pred pár rokmi bola Chloé neznáma dievčina s ambíciami robiť filmy podľa svojho gusta, nie ako to chce Hollywood, čo aj vyjadrila v rozhovore pre Filmmaker Magazine. Vtedy sa práve pripravovala na nakrúcanie svojho prvého filmu Piesne, ktoré ma naučili moji bratia, snímky zo života súčasných Indiánov. Mala čosi po tridsiatke a presne vedela, čo chce. Zobrazovať pravdu. Táto túžba sa s ňou ťahá od detstva. Hovoriť pravdu, áno, to je správne a záslužné, nie však pre dieťa pod červenou hviezdou zrodené. Nedá sa povedať, že by sa Chloé (narodená v roku 1982 ako Zhao Ting v Pekingu) mala v detstve zle. Jej otec bol riaditeľom jednej z najväčších oceliarskych spoločností a neskôr sa venoval nehnuteľnostiam a kapitálovým investíciám. Tento priam nekomunisticky pôsobiaci spôsob živobytia úspešne vyvažovala mama, radová zamestnankyňa nemocnice, ktorá oddanosť čínskej strane a vláde dokazovala ako členka kočovného divadla Ľudovej oslobodzovacej armády. Ich dcéra nechápala ani jedno, ani druhé. Netúžila po žiadnej firemnej kariére ani po deklamovaní ideologických textov. Škola ju otravovala, večne si maľovala mangy, japonské komiksy, písala drobné príbehy a milovala filmy. Predovšetkým Happy Together, snímku slávneho hongkonského režiséra Wonga Kar Waia, ktorý nazýva „filmom meniacim život“ a ktorý si dodnes pozerá pred každým začiatkom nakrúcania. Rodičia sa jej lenivosťou v škole  a nulovou zapálenosťou pre veci socialistické extra nevzrušovali, takže dievčina si žila vcelku voľné detstvo. „Okolo mňa bola samá starodávna kultúra, ktorá ma nebavila. Všetky tie pripomienky o starej čínskej civilizácii, ktoré máte odmalička na tanieri… ja som túžila byť tam, kde bol Michael Jackson.“ V štrnástich sa jej zrazu otvorila cesta na vysnený Západ. Rodičia sa rozviedli a keďže mali dosť čo robiť so svojimi novými životmi, šupli dcéru do internátnej školy Brighton College vo Veľkej Británii. Hoci takmer nevedela po anglicky, vôbec jej to nebolo proti srsti. Akonáhle sa vedela dohovoriť, požiadala rodičov o presun do Ameriky. Otec, ktorý sa medzitým oženil so slávnou čínskou herečkou Song Dandan, zaplatil ďalšie štúdium, a tak mohla dokončiť strednú školu priamo v mekke filmu, v Los Angeles.

 

… a prečo nie aj New York

Možno atmosféra mesta, možno jej detská vášeň pre filmy v nej vzbudili chuť motať sa okolo filmového priemyslu. Určite však nie v priestore pred kamerou. „Keď žijete v Los Angeles, ste žltá a malá a vidíte tie nádherné dievčatá navôkol, nemôže vám pri štipke súdnosti napadnúť herecká kariéra,“ s pobavením okomentovala neskôr svoje rozhodnutie skúsiť študovať filmové a literárne vedy. Štúdium na prestížnej Mount Holyoke College v Massachusetts akosi stále neuspokojilo jej predstavy, takže odtiaľ poďho! do New Yorku, kde sa chvíľu ponevierala ako propagátorka večierkov či obsluha v bare. Zaujímavé, že práve tieto druhy práce ju nakoniec nasmerovali na štúdium réžie. „Bavilo ma stretávať ľudí a počúvať ich príbehy. Chcela som sa naučiť ich prerozprávať ďalej.“ Rozhodla sa teda prežiť nejaký ten rok na filmovej a televíznej fakulte Newyorskej univerzity. Otecko platil, takže dcéra si mohla dovoliť žiť študentským životom až do svojej tridsiatky. Neboli to však roky neviazaného študentského života s rukou hore každý víkend. Tu nadviazala romantické a zároveň tvorivé priateľstvo so študentom Joshuom Richardsom, ktorému sa páčilo jej odhodlanie: „Bola drsná a cieľavedomá. Presne ten typ človeka, aký som dúfal, že na filmovej škole stretnem. Väčšina ľudí len sedela a rozprávala, čo by chcela robiť. Chloé to rovno robila.“ Joshua skočil do filmového vlaku spolu so svojou čínskou spolužiačkou a, mimochodom, vezú sa v ňom spolu dodnes… Filmárčinu si trénovali na krátkych filmoch: ona ako autorka, scenáristka, režisérka, on ako kameraman. Urobili spolu snímky Pošta, Pohorie Atlas a Dcéry – film, ktorý získal cenu za najlepší študentský hraný film na Medzinárodnom krátkom festivale v Palm Springs (2010). Dvojici to, ako sa hovorí, klapalo, nebol teda dôvod neposunúť sa po skončení štúdia ďalej. Od študentských filmov k tým „ozajstným“.

 

Číňanka + Indiáni = skvelý debut

Narodí sa v komunistickej Číne. Študuje v kozmopolitnom New Yorku. A pre svoj filmový debut si vyberie indiánsku rezerváciu. Mišmaš kultúrnych stereotypov, aký sa len tak nevidí. Ale práve fakt, z akej diaľky pochádzala mladá žena, rozhodnutá zobraziť súčasný život Siouxov, bol zjavne veľká výhoda pre film Piesne, ktoré ma naučili moji bratia. Keď ste z opačného konca sveta, nenesiete si medzi Indiánov žiadne predsudky, žiadne očakávané vzorce správania, žiaden pocit viny. „Oni i ja sme na americkom území menšina. Nemáme si navzájom čo vyčítať. Nemáme prečo súperiť,“ komentovala Chloé snímku, ktorej téma jej skrsla v hlave, keď si prečítala v novinách článok o vlne samovražedných pokusov medzi mladými v indiánskej rezervácii Pine Ridge. Rozhodla sa odísť priamo na miesto činu, klopať na dvere a pýtať sa. A zároveň cítila, že z mesta, ktoré nikdy nespí, nutne potrebuje zmiznúť do nejakej pustiny. „Život v New Yorku vás unesie. Zrazu si nie ste istí, či žijete to, čo ste skutočne chceli. A ja som si navyše vôbec nebola istá, či v New Yorku dokážem urobiť dobrý film. Potrebovala som vrátiť sa k svojej podstate.“ A tak sa vytrepala do neúrodnej, poveternostnými podmienkami ťažko skúšanej krajiny. Bizarné, ak je toto podstata pre osobu, ktorá celý život prežila vo veľkých mestách. „Vždy som mala slabosť pre rozľahlé roviny. Ani v Pekingu, ani v Los Angeles, ani v New Yorku som nikdy nepocítila to, čo v detstve počas mojich výletov do vnútorného Mongolska. Tam niekde je ukryté moje najvnútornejšie ja,“ zafilozofovala si v jednom rozhovore, pričom triezvo chápe, že terigať sa s filmovou výbavou za rovinami do Mongolska, keď v Amerike ich je od nevidím do nevidím, by bol trochu luxus, všakže. Predovšetkým finančný.

Na svoj prvý film zháňala peniaze po všetkých čertoch, a to sa nepotrebovala presúvať cez pol planéty. Nepotrebovala dokonca veľa peňazí ani na herecké honoráre. Predstaviteľov hlavných hrdinov našla medzi pôvodnými obyvateľmi: John Reddy je rodák z rezervácie Pine Ridge a mladá Jashaun St. John patrí medzi domorodcov z dediny Corrales v Novom Mexiku. Film vykresľuje vzťah medzi indiánskym teenagerom Johnnym, ktorý sníva o úteku z rezervácie a jeho mladšou sestrou. Chloé sa do príbehu chcela ponoriť celým svojím ja a pochopiť, čo Pine Ridge znamená pre jej obyvateľov. Najskôr mesiace žila priamo v rezervácii a chcela čo najviac počúvať miestnych. Tu však nastal problém: „Keď som sa ich opýtala: ‚Čo ste mali na večeru?‘, odpovedali mi: ‚Čo chceš, aby sme ti povedali?‘ Trvalo šesť mesiacov, než začali hovoriť, čo si naozaj myslia.“ Miestni obyvatelia sú totiž zvyknutí na občasné návštevy novinárov a televíznych štábov, ktorí tu hľadajú domorodé senzácie a všedné odpovede ich príliš nezaujímajú. Chloé ale chcela presne to. Urobila tridsať verzií scenára, no stále nemala pocit, že to vystihuje myšlienku, ktorú chce filmom vyjadriť.

Keď sa tesne pred začiatkom nakrúcania Chloé a Joshuovi niekto vlámal do bytu a všetko – laptopy, pevné disky, natočené skúšobné zábery – bolo fuč, v prvom momente ich prepadol pocit zúfalstva… a potom prišiel pocit oslobodenia. „Ten film bol so mnou natoľko zrastený, že som ho nenechala dýchať. Bolo mi jasné, že všetkých tridsať scenárov nebolo dobrých. Že na to musíme ísť inak.“ Napokon si neurobila žiadny scenár, len akúsi osnovu. Všetko ostatné nechávala plynúť a len to zaznamenávala. „Uvedomila som si, že nie som typ režiséra, ktorý dokáže postavy a dej vytvoriť niekde pri písacom stole. Potrebujem byť na mieste, s ľuďmi, ktorí tam patria a nechať dej, nech sa sám okolo nich tvorí.“ To je síce fajn – v strižni však vďaka tejto metóde nastáva masaker. „Sto hodín záznamu. Viete si to predstaviť? Striháte, vyhadzujete, vraciate to naspäť. Strižňa ako nekonečné bojisko.“ Výsledný efekt boja o každý záber však nakoniec predstihol režisérkine očakávania. Snímku v roku 2015 nominovali na ocenenia na festivale v Cannes aj na Sundance Film Festival a takisto v kategórii Najlepší film na Independent Spirit Awards, čo sú ocenenia pre nezávislých filmárov.

 

Kovboj, moja láska

Film dokončený, premietnutý… čas pohnúť sa ďalej. To si po svojom prieniku do filmovej branže hovorila aj Chloé. Voľajako ju však rezervácia Pine Ridge nechcela pustiť zo svojich osídiel. „Bolo to ako volanie divočiny. Akoby som si ešte odtiaľ nevzala všetko, čo mi tento bohom zabudnutý kraj chcel ponúknuť.“ Tušenie sa potvrdilo. Hoci sa s Joshuom usadili v Denveri, do Pine Ridge sa neustále vracala. A zrazu to tu bolo: urastený, driečny siouxský kovboj s filmovým vzhľadom a poetickou aurou, v niečom pripomínajúci Heatha Ledgera. Okamžite sa zamilovala – tak ako sa filmár vie zamilovať do objektu, ktorý by sa úžasne vynímal na plátne. Nakázala Joshuovi, aby ho celé hodiny filmoval. Chcela sa naučiť, ako čo najlepšie zachytiť jeho pohyby pri krotení, pri cválaní, jeho pohľad a postoj pri pozorovaní koní… Vedela úplne presne, že tohto muža urobí hlavným hrdinom svojho ďalšieho filmu. Nevedela iba to, o čom by ten film mal byť. Až do 1. apríla 2016. V ten deň kovboja Jandreaua pri rodeu škaredo poranil kôň, ktorý ho kopol do hlavy. Výsledok: dlhá, hlboká rana, päť dní v kóme a varovanie lekárov, že ak sa znovu pustí do jazdenia, môže to mať nezvratné dôsledky. Pre kovboja životná dráma, pre Chloé osvietenie. „Naraz som to pred sebou videla ako na filmovom plátne: urobím príbeh muža, jazdca, ktorý po zranení nemôže viac jazdiť. Ale nejako musí žiť ďalej.“ Zrodil sa film Jazdec. Do filmu naverbovala ďalších členov Bradyho rodiny, i jeho najlepšieho kamaráta. Nebola však celkom pripravená na prácu s ľuďmi tohto typu. Kovboj nie je práve tvárny ako cesto, ktoré si môžeme uhniesť, ako potrebujeme. Nemá vždy rád, keď ním manipulujeme, pretože máme predstavu, ako by mala scéna vyzerať. Má svoju hrdosť, nezávislosť, mlčanlivosť. A takýchto samorastov mala Chloé plný film. „Pracovala s ľuďmi, ktorí zo seba neukážu nič, ak nechcú. Je to tak trochu kto z koho. Ale namiesto súperenia medzi režisérkou a kovbojmi cítite z filmu intimitu dlhých mesiacov, ktoré Chloé strávila so svojimi hercami,“ opísal Joshua prácu s ľuďmi, ktorí prvýkrát stáli pred kamerou. Brady Jandreau, predstaviteľ hlavného hrdinu, to videl obdobne: „To, že Chloé bola ochotná otvoriť sa nášmu svetu a prijať ho, spôsobilo, že my sme boli ochotní otvoriť sa jej.“ Ako však dodal, chcelo to trochu času. „Ja som tréner koní a ona tréner hercov. Obaja vieme, že vytrénovať niekoho alebo niečo nejde hneď.“ Príbeh o strate a hľadaní sa ľahko mohol stať sentimentálnym dojákom, ale Chloé dokázala odolať banalite. Kritik Godfrey Cheshire o filme napísal, že „jeho štýl, zmysel pre svetlo, krajinu a náladu mu dodávajú hypnotizujúcu silu sebavedomej filmovej poézie“. Film sa predstavil v Cannes aj na ďalších festivaloch, získal ocenenia, dostal Chloé na zoznam nových režisérov, ktorí budú filmové umenie formovať najbližších dvadsať rokov a očaril Baracka Obamu. Ten ho uviedol vo svojom každoročnom zozname obľúbených snímok.

 

Namiesto houmlesákov hauslesáci

Mať vo fanklube amerického prezidenta nie je zlé, ale najočarenejší fanúšik, ktorý mal pre ďalšie smerovanie mladej filmárky zásadný význam, sa objavil na Torontskom medzinárodnom filmovom festivale. Presnejšie povedané – fanúšička. Propagačné povinnosti tu v súvislosti s filmom Tri billboardy kúsok za Ebbingom mala jeho hlavná predstaviteľka Frances McDormand. Podarilo sa jej v pauzách medzi tlačovkami vkradnúť na premietanie Jazdca a potvrdilo sa jej, čo už vopred cítila. „Stačí prvých pár minút a stratíte sa vo svete, aký ste nikdy predtým nezažili,“ vyhlásila o filme. Frances stála práve na začiatku svojej producentskej kariéry, keď kúpila práva na sfilmovanie knihy Krajina nomádov, o starších Američanoch, ktorí v úsilí prežiť brázdia Ameriku krížom krážom v obytných prívesoch. Chloé mala zhodou okolností v hlave niečo podobné, iba postavené na mladých kočovníkoch. Frances vedela, že ak má tento film niekto urobiť, je to práve Chloé. „Vôbec som nemala pocit, že idem skočiť do niečoho neprebádaného, bola to iba hlbšia verzia toho, nad čím som premýšľala ja.“ Film sleduje vdovu Fern, ktorá sa vydáva na cesty, keď sa z jej komunity stane mesto duchov po zatvorení neďalekej uhoľnej bane. Ľudia v priľahlom mestečku tam ešte mohli pár mesiacov ostať bývať, kým im nezrušili PSČ a ich domov prakticky zmizol. Aj takto sa rodia nomádi. Frances je síce herečka, ale opäť tu funguje režisérkin model, ktorý z jej filmov robí čosi ako „dokudrámy“: je tu množstvo skutočných nomádov, ktorí nič nehrajú, sú vo filme za seba samých. Evanjelista Bob Wells, Swankie, ktorá Fern ponúka lekcie sebestačnosti, temperamentná Linda May a jej rozprávanie o myšlienkach na ukončenie života. Nečudo, má sedemdesiat, celý život drela a nemá nič. Tento film, to sú ľudia, ktorí si nikdy nepovedia zbohom, pretože sa zasa môžu stretnúť na cestách. Ľudia, ktorí si nehovoria „homeless“, ale „houseless“. Ľudia, ktorí vo svojich prívesoch žijú sami, ale ich život sa so životmi ostatných prepletá na parkoviskách a v kempoch. Robia všetko možné, na čo natrafia, neraz najpodradnejšie práce, ale majú v živote aj pekné chvíle pohody. Pre nich všetkých je dôchodok obdobím, keď sa namiesto prplania v záhradke a radosti z vnúčat tárajú hore dole po krajine, ktorá im nedokáže dať žiadne životné istoty. Krajina je to pôvabná, obrovské otvorené priestory Arizony, Kalifornie, Nebrasky, Nevady a Južnej Dakoty nevyzerali hádam nikdy tak úchvatne ako v Nomadlande. Je však iné trmácať sa päť mesiacov ako filmár a iné prežívať to ako životnú realitu. Uvedomila si to aj Frances, ktorá päť mesiacov nakrúcania „žila“ ako jej hrdinka. Reálne pracovala v sklade Amazonu, reálne prespávala v prívese. A Chloé to všetko zaznamenávala. Ako počas nakrúcania zistila, sú dve skupiny nomádov: tí, ktorí sú na ceste iba dovtedy, kým si nenašetria aspoň na nejaké bývanie na pevnom mieste a potom tí, ktorí na cesty jednoducho patria. „Verím, že niektorí ľudia sa narodili, aby kočovali. Ostatní chcú stáť. Rozumiem obidvom nutkaniam. Ja som potomok ryžových farmárov, takže mám rada svoje miesto na zemi. Ale pri práci ma to neustále ťahá preč.“

 

Za kočovníctvo Oscar

Krajina nomádov bola od začiatku veľmi silným oscarovým favoritom a tento predpoklad naplnila. Frances sa stala hrdou majiteľkou Oscara (už tretieho) za najlepší herecký výkon a Chloé má vo vrecku sošky za najlepší film aj réžiu. Až zázračný úspech pre niekoho, kto urobil iba tri filmy a ani jeden z nich sa nedá považovať za typický hollywoodsky počin. Na odovzdávaní Oscarov zaujala prostotou: v oblečení (ľudia boli vo vytržení nad jej teniskami, ktoré si obula, pretože si netrúfla zvládnuť dlhú oscarovú noc na podpätkoch), vo vizáži, aj v prejave pri preberaní sošky. Namiesto prehnaného ďakovania celému telefónnemu zoznamu spolupracovníkov sa vrátila do detstva: „Keď som vyrastala v Číne, môj otec a ja sme sa hrali hru. Recitovali sme si klasickú čínsku poéziu a navzájom sa dopĺňali. A pamätám si verš – ľudia sú pri narodení vo svojej podstate dobrí. Tieto slová ma tak hlboko zasiahli, že im verím dodnes. Aj keď to niekedy vyzerá, že opak je pravdou, vždy som našla v ľuďoch dobro, kdekoľvek som bola. A táto cena je pre vás, ktorí dobro v sebe máte, šírite ho a ktorí ma inšpirujete.“ Vyznanie bolo adresované aj množstvu ľudí, ktorých stretla počas nakrúcania Nomadlandu: „Mám úplne novú skupinu priateľov, ktorí budú navždy v mojom živote. Nikdy som nerobila film s ľuďmi o toľko staršími. A len byť okolo nich, získavať od nich životnú múdrosť – to mi zmenilo život.“ Ten sa neraz k lepšiemu mení i jej hercom. Pri predchádzajúcich filmoch napríklad dosiahla, že herci z rezervácie Pine Ridge dostávali časť zo vstupného na film. „Natočím film, odídem, ale oni tu zostávajú ďalej. So všetkými problémami. Potrebujú aspoň nejakú pomoc.“ A Swankie z Nomadlandu sa z dodávky zrazu ocitla vo svete filmovej smotánky, keď Chloé a Josha sprevádzala na odovzdávanie Oscarov. Po pár dňoch sa zasa s Joshom vybrala kajakovať na Normanské ostrovy… Áno, s priateľom svojej režisérky. „Viete, koľko nocí spolu spali v jej prívese? Ja viem. Takže to mnou ani nehne,“ okomentovala to Chloé s úsmevom.

 

 

Ivana Ilgová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)