Poľky na Slovensku

 

Po Srbkách, ich životných peripetiách a okolnostiach, ako sa dostali na Slovensko a prečo sa rozhodli u nás usadiť, sme si na mušku zobrali príslušníčky národa, ktorý sa v dávnej minulosti usadil v šírej krajine medzi Baltským morom a Vysokými Tatrami. O tom, ako ďaleko či blízko majú k sebe dva susediace národy, sme sa porozprávali so štyrmi Poľkami žijúcimi na Slovensku.    

 

Magdalena Jančurová

Akademická sochárka. S manželom, rovnako sochárom, založili v Slovenskej Ľupči firmu Ľupčianske kovozávody.

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa v poľskom Sliezsku, industriálnej aglomerácii s priemyselnou atmosférou a pronemeckým duchom. Je to svojím spôsobom inšpirujúce prostredie, no pre mňa príliš tvrdé a umelé. Vždy ma to ťahalo k prírode, k horám a vode.

Moje detstvo a dospievanie bolo plné lásky a podpory zo strany rodiny. Na druhej strane ale bolo zatienené šikanou v škole. Som citlivý a emotívne založený človek, nemám rada pretvárku, cynizmus, drsné pózy. A tie sa, žiaľ, v Poľsku nosia. Kto z toho vyčnieva, pociťuje to nepríjemne na vlastnej koži. To bol jeden z dôvodov, prečo som nechcela, aby moje deti vyrastali v Poľsku. Nechcela som, aby museli zažívať to, čo ja, aby čelili takému nátlaku.

K umeniu som inklinovala od malička. Po skončení gymnázia som študovala na Akadémii výtvarných umení v Krakove, odbor sochárstvo. Krakovská škola má dobré meno v celej Európe. Na akadémii som prežila intenzívnych päť rokov a tam som sa zoznámila s mojím budúcim manželom. Brali sme sa už v druhom ročníku. Od začiatku sa naša láska preplietala s profesijnou cestou. Inšpirovali sme sa navzájom, riešili sme umelecké a filozofické témy, spolu sme jazdili na sochárske sympóziá. Postupne, za peniaze zarobené na brigádach, sme si nakupovali náradie a stroje do budúcej spoločnej dielne. Po ukončení štúdia sme sa rozhodli odísť do českej Plzne, kvôli určitým pracovným kontaktom a tiež tam žila manželova mama. To už sme mali polročného syna Franciszeka. V Plzni manžel založil kováčsko-zámočnícku dielňu a ja som pokračovala v štúdiu na Designe kovu a šperku na Západočeskej univerzite, ktorú som neskôr vymenila za prax u zlatníka. Po dvoch rokoch v Plzni sme však zistili, že tamojšia mentalita a atmosféra nás nenapĺňa. Tiež som to mala veľmi ďaleko od mojej rodiny. A tak sme sa rozhodli presťahovať do manželovho rodiska, do Slovenskej Ľupče. Pre manžela to znamenalo návrat ku koreňom, pre mňa život v ďalšej novej krajine. Veľmi rýchlo som sa tu ale „udomácnila“. Už po roku som vedela, že toto je správne miesto pre mňa a naše deti. Po roku na Slovensku sa nám narodil druhý syn Rastislav.

Miesto v inej krajine: Na Slovensko som predtým jazdievala s rodičmi na dovolenku. Terchová, Roháče – ťahalo nás to najmä do hôr. Oproti poľským horám nie sú tie slovenské také preľudnené a pokazené komerciou. Môj odchod na Slovensko rodičia prijali s radosťou, dnes nás často navštevujú. Začiatky na Slovensku boli aj ťažké, no neprišli sme do úplne anonymného prostredia. Manželovi rodičia a starí rodičia pôsobili na Horehroní v oblasti kultúry, umenia, krajinotvorby. Stáli pri začiatkoch viacerých občianskych združení, ktoré podporovali dianie v regióne a zachraňovali kultúrne a industriálne dedičstvo. Síce sme nezačínali celkom od nuly, no museli sme si vyšliapať vlastnú cestu. V Slovenskej Ľupči sme spoločne založili firmu Ľupčianske kovozávody, ktorá má širší záber a zahŕňa kováčsko-zámočnícku výrobu, dizajn, priemyselnú kovovýrobu, cyklodreziny, reštaurovanie pamiatok, zlatnícku výrobu. Všetko sú to oblasti, ktoré spája pre nás dôležitý prvok – kov.

Sme iní, či rovnakí? Napriek faktu, že jazykovo sú si Poliaci a Slováci blízki, odlišnosti sú väčšie, ako som si na začiatku myslela. Napríklad v oblasti vzdelávania. Hoci po revolúcii na Slovensku vzniklo veľa vysokých škôl, chýbajú im profesorské kádre, kapacity. V Poľsku existuje silnejšia a dlhšia tradícia kvalitného vzdelávania. Aj miera podpory vzdelania, kultúry a umenia je na Slovensku nižšia. Slováci si stále nevážia svoje kultúrne dedičstvo a pamiatky. Pripisujem to skutočnosti, že veľa z nich sa viaže s maďarskou kapitolou v slovenských dejinách. Je to škoda, pretože každý štát má „cudzie“ pamiatky, no napriek tomu sa o ne patrične stará. V Sliezsku napríklad sa investujú veľké peniaze na záchranu technických pamiatok, ktoré sú vlastne nemeckým dielom.

Odlišnosti vidím aj v prístupe k podnikaniu. Poliak je rodený podnikateľ, schopný predať všetko, za každú cenu a za každých okolností, čo má aj svoje negatíva. Poľský výrobok sa často spája s nižšou kvalitou a podvodom a niekedy je to, žiaľ, aj pravda. No od Poliakov by Slováci mohli pochytiť práve to podnikateľské sebavedomie. Na Slovensku stretávam veľa šikovných majstrov, no hoci ich výrobky sú veľmi kvalitné a často aj unikátne, nedôverujú si. To je veľká škoda. Na druhej strane mi imponuje vzťah Slovákov k ženám a postavenie žien v slovenskej spoločnosti. Poľsko je silne patriarchálna krajina. Ako žena som sa tam stále stretávala s názorom, že v sochárstve ako v „mužskej“ profesii nemám čo hľadať. A to aj na vysokej škole. Na Slovensku som to nikdy nezažila a s nadšením som sledovala, koľko žien úspešne pracuje v profesiách, kde dominujú muži. Aj miera násilia voči ženám je na Slovensku menšia ako v Poľsku. V Poľsku sa, žiaľ, človek často stretáva s agresivitou a slovným aj fyzickým násilím.

Vtedy a dnes: Venujem sa zlatníckej tvorbe, autorskej aj zákazkovej. Tiež kovovýrobe, najmä tepaniu, ale aj kamenárčine, reštaurovaniu. Všetko to vychádza z podstaty sochárstva, ktoré som vyštudovala. Na Slovensku sa cítim už pevne zakotvená. Vidím pozitíva, neprehliadam ale nedostatky, tie však nájdete v každej krajine. Iba ak si ich uvedomíme, vieme pracovať na ich odstránení. S manželom sa okrem práce venujeme aj mnohým dobrovoľníckym aktivitám, zameraným na záchranu kultúrneho, priemyselného a remeselného dedičstva. Snažíme sa takto prispieť spoločnosti, splatiť dlh našim predkom. Zanechať po sebe niečo budúcim generáciám.

Žijeme v nepokojnej dobe. Čelíme svetovej pandémii. Pred nami je klimatická kríza a jej dôsledky na ľudstvo. Najviac ma ale desí neveľmi prívetivý obraz nás, ľudí. Namiesto súdržnosti, solidarity a riešenia problémov narastá agresivita. Namiesto rozhodovania na základe faktov a vedy podliehame falošným informáciám a nie sme schopní kriticky myslieť. Na jednej strane sa snažím udržať v psychickej rovnováhe a vytvoriť sebe i rodine bezpečný domov vzdialený od všetkých nástrah tejto divnej doby. Na druhej strane nechcem čakať so založenými rukami, chcem naše deti viesť k pocitu zodpovednosti za seba a svoje okolie. Či a nakoľko sa mi to darí, to ukáže čas.

 

 

Marta Kacwin-Duman

Divadelná kritička a prekladateľ do poľštiny a ukrajinčiny. V súčasnosti pracuje ako projektová manažérka v medzinárodnej korporácii v Bratislave.

        

Spomienky na minulosť: Narodila som sa a aj vyrástla v Szczawnici, malom turistickom mestečku v srdci Pienin. Z detstva a dospievania si najviac pamätám letné výlety do hôr s rodičmi, bicyklovanie a mnohé rodinné stretnutia v dome mojej starej mamy. Jedným z prvých miest, ktoré musím vždy po návrate k rodine takmer okamžite navštíviť, je práve dom starej mamy – ženy, ktorá bola, a stále je, hoci vyrastala v ťažkých podmienkach počas vojny, mimoriadne otvorená, vtipná, spoločenská a veľmi silná. Na jednej strane má črty typickej dedinskej babičky, ktorá pletie svetríky a kŕmi deti dobrými pirohmi, na druhej strane viedla dom, v ktorom bolo vždy veľa ľudí, pričom aj veľa cestovala – či už s folklórnou skupinou, alebo keď dvakrát migrovala za prácou do Ameriky. Vždy si spomínam jej silný horalský hlas, ako rada spievala a tancovala. Ešte vo veku 70 rokov vystupovala na javisku. Práve ona ma „nakazila“ láskou k folklóru i cestovaniu. Folklór a cestovanie ma lákali už na univerzite, so súborom sme vystupovali na rôznych festivaloch v Poľsku i v zahraničí, ale aj neskôr, keď som odišla pracovať ako dobrovoľníčka na Ukrajinu. Slovensko sa na mojej mape objavilo celkom náhodou. Ani moje štúdium divadla, ani láska k Ukrajine nenaznačovali, že sa po niekoľkých rokoch usadím v Bratislave a neskôr v jej okolí. Rozhodnutie prísť sem padlo, keď som na Ukrajine náhodou stretla svojho súčasného manžela Mateja (Slováka). Spája nás podobný zmysel pre humor a vášeň pre cestovanie, spolu sme navštívili veľa krajín sveta, z toho mnohé počas našej osemmesačnej svadobnej cesty.

Miesto v inej krajine: O Slovensku som vedela veľmi málo, ak nie takmer nič. Jazyk mi pripadal očarujúci a veľmi zábavný. Po príchode do Bratislavy som vlastne poznala len manžela, jeho rodinu a priateľov. Oni boli tí, ktorí ma podporovali a povzbudzovali, či už išlo o učenie jazyka, alebo hľadanie vlastného miesta tu, na Slovensku. Po slovensky som sa naučila ľahko, keďže som ovládala už iné slovanské jazyky – plynule hovorím po poľsky, ukrajinsky a celkom dobre po rusky. Pokiaľ som sa neučila slovenčinu z učebnice, ale počúvaním, čítaním a rozprávaním, dochádzalo v komunikácii k zábavným situáciám. Spomínam si, ako sa párkrát v sále ozýval smiech, keď som na festivale Cestou-necestou prednášala ešte vtedy lámanou slovenčinou o cestovaní po Ukrajine: teraz už viem, že neexistuje výraz „išli sme štopikom“, že je krajšie povedať „naštvať sa“ namiesto „nasrať sa“ a podobne. Neznalosť slovenčiny bola na začiatku prekážkou pri hľadaní práce v oblastiach, ktoré ma zaujímali, ako napríklad divadlo alebo preklady z poľštiny do ukrajinčiny. Boli to, a stále sú, príležitostné práce. Aby som si zabezpečila finančnú stabilitu, začala som pracovať vo finančníctve v jednej z medzinárodných korporácií s množstvom ďalších ľudí, pre ktorých je Slovensko druhým domovom.

Sme iní, či rovnakí? Pamätám si, že jedna z prvých vecí, ktorú o mne manžel povedal, bola, že som hrdá na to, že som Poľka. A je to asi naozaj tak: Poliaci sú hrdí na svoju krajinu, na historické a kultúrne dedičstvo, čo niekedy vedie až  k určitej pasívnej agresivite, keď sa objaví kritika krajiny. Zdá sa, že Slováci sú v tomto smere uvoľnenejší. Čo ma prekvapilo a stále prekvapuje, je skutočnosť, že vedomosti Slovákov o Poľsku a Poliakoch sa väčšinou obmedzujú na znalosť jazykových vtipov, príbehov o nekvalite poľských výrobkov a spomienok na výlety na trhy do Noweho Targu alebo do koncentračného tábora Auschwitz pri Osvienčime. Poľsko ponúka oveľa viac, ako si Slováci myslia, a tí, ktorí ho v posledných rokoch navštívili, sa zvyčajne vracajú prekvapení – krásou poľských miest, kulinárskou ponukou alebo kvalitou služieb. Mne napríklad na Slovensku chýba takáto kvalita služieb a starostlivosť o zákazníkov. V Poľsku sa prejavuje nielen v milom prístupe k zákazníkovi, či už v reštaurácii, alebo v obchode, ale aj v snahe zatraktívniť región, napríklad rekonštrukciou a opravou historických pamiatok, cyklotrás atď. Keď sa niekedy pozerám na rozbité fasády domov v Kremnici, napadne mi, že Slováci by sa v tomto smere mohli trochu inšpirovať Poliakmi.

Vtedy a dnes: Myslím si, že som už celkom dobre zakotvená v novej slovenskej realite. Mám stabilnú prácu, skvelých priateľov, miesta, kde rada chodievam. Nedávno sme sa s manželom a našimi dvoma deťmi presťahovali do Svätého Jura, kde krok za krokom rekonštruujeme starý dom a objavujeme čaro tohto malebného mestečka a jeho okolia. Často si hovoríme: „Páni, ako je tu krásne! Aké sme mali šťastie, že sme sa sem napokon rozhodli presťahovať!“ Už nežijeme v ruchu a hluku veľkomesta, ľudia okolo sú oveľa milší ako v Bratislave, vidno aj to, že mestečko sa snaží starať o verejné priestranstvá a obyvatelia o svoje pozemky (sú tu krásne udržiavané vinohrady) či domy. Vo všeobecnosti – menšie mestá na Slovensku vo mne vyvolávajú hrejivejšie pocity ako hlavné mesto. S manželom veľmi radi cestujeme po Slovensku. Medzi moje najobľúbenejšie miesta patrí okolie Banskej Štiavnice, Čičmany, Kremnica a mnohé slovenské pohoria, veď Slovensko nie sú len Tatry. Poľsko je prevažne nížinaté, ja som vyrástla v jeho hornatejšej časti a neviem si predstaviť žiť niekde, kde nie je aspoň jeden kopec. Na Slovensku mi to nehrozí.

 

 

Malgorzata Wojcieszynska

Šéfredaktorka časopisu pre poľskú menšinu na Slovensku Monitor Polonijny.

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa a vyrástla vo Wrocławe, meste s bohatou históriou, priesečníku na Jantárovej ceste, v ktorom sa striedali poľské, české aj nemecké vplyvy (v 14. storočí bol Wrocław členom hanzy, teda spolku nemeckých obchodných miest). Je to pôsobivé mesto s množstvom mostov (napočítate ich tam aj dvesto) klenúcich sa cez rieky, z ktorých najväčšia je Odra, nie nadarmo sa mu hovorí aj Benátky severu. Mňa pohľad na mesto z paluby výletnej lode vždy znova a zasa očarí. Na starej Uniwersytet Wrocławski som vyštudovala pedagogiku a dokonca som aj chvíľu učila deti na základnej škole. Vtedy v Poľsku vrcholila inflácia, takže môj prvý plat bol milión zlotých! (smiech) Či bola pedagogika moje vysnívané povolanie? Mala som tri sny: chcela som byť učiteľka, speváčka aj novinárka. Na Slovensko som prišla kvôli láske, s chlapcom, ktorý sa neskôr stal mojím manželom, sme sa spoznali na medzinárodnom mládežníckom tábore pri Hamburgu. Oboch nás potešilo, keď sme zistili, že namiesto únavnej nemčiny sa môžeme spolu rozprávať v rodných jazykoch a dokonca si rozumieme – hoci zaľúbené listy sme si písali v nemčine (smiech). Nejaký čas sme sa navzájom navštevovali, až v roku 1995 došlo k zásadnému rozhodnutiu: zoberieme sa a ja sa presťahujem do Bratislavy. Aj keď som bola zamilovaná, hodiť všetko za hlavu a prísť žiť do cudzej krajiny nebolo až také ľahké. Pamätám si, že prvé mesiace sa mi všetky sny snívali o Poľsku, až keď sa do nich začali vkrádať slovenské reálie, miesta a ľudia, začala som vnímať Bratislavu ako svoj nový domov.

Miesto v inej krajine: V Bratislave som navštevovala kurz slovenčiny, bola som obklopená samými Slovákmi, takže so slovenčinou to šlo u mňa veľmi rýchlo. Hoci spočiatku mi bolo smiešne hovoriť po slovensky, lebo pre poľské ucho slovenčina znie, akoby hovorilo malé dieťa. Kým som žila v Poľsku, veľa som o Slovensku, resp. Československu nevedela. V hlave mi utkvel jeden obrázok z detstva: cestovali sme s rodičmi k moru a keď sa pred nami na ceste objavila škodovka s československou ešpézetkou, mama poznamenala: Pozri, Gosia, títo ľudia musia za morom cestovať stovky kilometrov, lebo oni doma more nemajú. Pamätám si, ako som si v duchu povedala: V živote by som nechcela žiť v takej krajine! (smiech) Ako nádejná speváčka som poznala zopár vašich spevákov, najmä Helenu Vondráčkovú, ktorá u nás v Sopotoch vyhrala medzinárodný festival piesne. Slová z pesničky Malovaný džbánku som si foneticky prepísala a pospevovala spolu s ňou…

Vtedy a dnes: Môj manžel Stano Stehlík pracoval v denníku Sme ako grafik a bola tam zamestnaná aj moja svokra. Slovo dalo slovo, kdesi som nadhodila nejakú tému alebo spomenula meno nejakej poľskej osobnosti a už som pre Sme (ale aj pre iné médiá) robila rozhovory – s Lechom Walesom, dokonca i s jeho manželkou Danutou, ale aj s generálom Wojciechom Jaruzelskim (ktorý zaviedol v Poľsku výnimočný stav) a tiež s významnými poľskými umelcami, napríklad s režisérom Andrzejom Wajdom, Agnieszkou Holland, populárnou speváčkou Marylou Rodowicz (známou aj v Československu) a tiež džezovými velikánmi ako Anna Maria Jopek, Tomasz Stańko. Zároveň som začala spolupracovať s redakciou časopisu pre poľskú menšinu na Slovensku Monitor Polonijny. V roku 2005 mi v ňom ponúkli miesto šéfredaktorky a na tejto stoličke sedím dodnes. Náš magazín získal cenu za najlepší časopis vychádzajúcich pre Poliakov v zahraničí, rok pred nami túto cenu vyhral jeden poľský denník v New Yorku, takže to bola veľká pocta. Dnes na Slovensku žije podľa odhadov asi desaťtisíc Poliakov, mnohí pracujú vo veľkých medzinárodných korporáciách a často na Slovensku aj zostanú. Zamilujú sa, založia si rodinu, hovorí sa tomu „srdcová emigrácia“. Poznám veľa takých párov…

Sme iní, či rovnakí? Poliaci strašne tlačia na pílu, ženú sa dopredu, sú veľmi priebojní, vedú hektický a často aj poriadne nervózny život. To na Slovákoch až tak nebadám, Slovák hocikedy povie „nejako bolo a nejako zasa bude“ a nechá veci plávať… Keď som prišla na Slovensko, ľudia sa ma zvykli pýtať, či je naozaj v Poľsku taká chudoba. Lebo v porovnaní s Československom za čias komunizmu sme sa skutočne mali horšie, na banány, na ktoré ste vy stáli v radoch, sme my museli zabudnúť úplne, my sme v radoch na mäso stáli aj pol dňa a nebolo isté, či sa nám vôbec niečo ujde. Naša mama mala v občianskom preukaze zapísaný dátum, kedy nám kúpila topánky, na ďalší pár sme mali nárok až o pol roka. Dnes ma veľmi mrzia všetky tie aféry ohľadom poľského jedla, zdá sa mi to veľmi nespravodlivé, lebo v Poľsku si človek môže vybrať z toľkých dobrôt! Veľká škoda, že sa vyvážajú akurát nekvalitné výrobky, robí nám to zlé renomé. Ako žurnalistka som absolvovala viacero novinárskych zájazdov pre Slovákov zameraných aj na poľskú gastronómiu a vždy boli všetci unesení. Na Slovensku ma vždy vedela vytočiť (v porovnaní s Poľskom) menšia úcta voči zákazníkom v rôznych odvetviach služieb. Napríklad teraz v Poľsku pracuje veľmi veľa Ukrajincov v službách, nechápem, prečo tomu tak nie je aj na Slovensku, tam, kde Slováci nechcú robiť určité práce. Ja to vidím ako prínos, skvalitňuje to a posilňuje služby. Raz som robila v časopise kvíz medzi Poliakmi a Slovákmi, kto o tej druhej krajine vie viac a viete, kto vyhral? Slováci! Veľká poklona, máme čo robiť, aby sme Poliakom prezentovali Slovensko, ale vo všeobecnosti – ako dve susedné krajiny o sebe nevieme veľa.

 

 

Romina Kolodziej

Prvá sólistka Baletu Slovenského národného divadla a mama dvoch detí.

 

Spomienky na minulosť: Narodila som sa v krásnom meste Kraków, bohatom na históriu a kultúru, ktorý bol kedysi hlavným mestom Poľska. Kraków navždy zostane v mojich spomienkach, už len pre to, že som tam prežila detstvo. Keď som začala chodiť do školy, spolu s rodinou sme sa presťahovali do Piekar Śląskich v Sliezskom vojvodstve. V neďalekom starobylom meste začína môj príbeh s tancom, tam som si prvý raz obula baletné špičky. Po troch rokoch som prestúpila do Ogólnokształcącej školy Baletovej v Gdańsku, a tam som aj maturovala. V útlej mladosti som nikdy netúžila byť baletkou. Ako dieťa som rada kreslila a športovala, to patrilo medzi moje záľuby, ale osud to zaradil inak a dnes je zo mňa baletka. Po škole som pôsobila vo Francúzsku, a potom krátky čas aj v Rakúsku vo Viedni. Na Slovensko som sa dostala úplnou náhodou, keď som si s kolegami, ktorí sa prihlásili na konkurz, šla zacvičiť do SND. A tam som hneď dostala kontrakt. Zo začiatku som Bratislavu brala ako dočasnú zastávku, že tu zostanem natrvalo, založím si rodinu a vybudujem kariéru, to by mi nikdy predtým nenapadlo. Môj partner je Slovák a tiež tanečník, v súbore SND sme vlastne kolegovia. Mala som možnosť odísť, dostala som ponuky na prácu zo zahraničia, ale zostala som. Slovensko mi vyhovuje aj kvôli blízkosti s Poľskom, domov sa vraciam často a moje prvé kroky smerujú vždy za rodinou.

Miesto v inej krajine: O Slovensku som toho veľa nevedela, len základné informácie, ktoré sme sa učili na hodinách dejepisu. Nerobila som si žiadne ilúzie, aby som nebola sklamaná. Tešila som sa, že sa naučím ďalší jazyk, ktorý ani nie je tak veľmi odlišný od poľštiny. Začínala som od nuly, nová krajina, nová práca, noví známi… V začiatkoch mi bývalo aj ťažko, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Človek sa dokáže vždy prispôsobiť a vytvoriť si svoje miesto, aby sa cítil dobre. Navyše, dvere domov som mala vždy otvorené. Na Slovensku som dostala možnosť pracovať s vynikajúcimi pedagógmi, aj vďaka nim som dnes tam, kde som. Okolo seba som mala veľa srdečných a milých ľudí, na ktorých som sa mohla vždy spoľahnúť, priateľa, kamarátov, známych. A či by som neprehodnotila svoje rozhodnutie zostať na Slovensku, keby som sa mohla vrátiť späť do minulosti? Možno áno, možno nie. Dnes som tu, mám krásnu rodinu, prácu, ktorá má napĺňa a baví, takže žiadne „keby bolo keby“ neriešim. Pokiaľ mám okolo seba tých správnych ľudí, na mieste vôbec nezáleží.

Sme iní, či rovnakí? S kultúrnou odlišnosťou nebojujem, považujem sa za otvoreného človeka, rada cestujem, spoznávam nové mestá, učím sa nové jazyky. Pravdou však je, že Poľsko v porovnaní so Slovenskom vníma kultúru úplne inak, oveľa viac si ju váži a pestuje. Na Slovensku žijem vyše pätnásť rokov, ale poľskej príslušnosti by som sa nikdy nevzdala, som hrdá na to, že som Poľka. V našej profesii je celkom bežné, že pracujeme s kolegami rôznych národností, ani na Slovensku ma nik nevnímal ako niečo cudzorodé. V Bratislave žije množstvo cudzincov, skrátka, je to tak, že ľudia sa premieľajú po celom svete.

Vtedy a dnes: Slovensko už vnímam ako domov, áno, cítim sa tu pevne zakotvená. Mám rada slovenskú kuchyňu, Bratislavu a Tatry, kde rada trávim voľný čas s rodinou. Žijeme turbulentnú dobu, snažím sa však veľa vecí nevnímať a zásadne si nepripúšťam informácie, ktoré nie sú pre mňa užitočné. Nezaťažujem sa hlúposťami a neriešim ich v sebe. Naučila som sa veľa vecí prijímať tak, ako sú a zariadiť sa podľa toho. Ale aby som bola úprimná, vo víre toho, čo sa dnes deje na Slovensku, si občas aj povzdychnem: Bože, v akej krajine som sa to ocitla?!

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová, Sandra Benčičová, Stano Stehlík

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)