Jana Beňová – Písať pre niekoho je zážitok

 

Chôdza mala pre spisovateľku Janu Beňovú vždy zvláštny náboj. Nečudo, že pre napísanie najnovšej knihy sa na dva roky stala flanérom – flákačom, ktorý kráča mestom tak ako tulák lesom. Pomaly, vytrvalo, opatrne a hlavne vnímavo. Na malý experiment si nevybrala cudzinu, jej cieľom sa stalo osem a pol bratislavských ulíc. Po každej sa celé mesiace neúnavne potĺkala, pozorovala odtiene jej života a počúvala ľudí, aby v mikro príbehoch, reportážach a rozhovoroch zachytila esenciu svojho rodného mesta. A hoci aktuálne v Bratislave nežije, kúsok z nej má vždy pri sebe.

 

Pred rokmi, keď ste ešte netušili, že raz napíšete knihu o flanérstve, ste povedali, že na písanie treba mať veľa nachodené a potom už stačí aj biela stena. Ako ste to mysleli?

Chôdza je prostriedok, ako rozmýšľať. Keď sa prestanem sústrediť na trasu, myseľ sa uvoľní a myšlienky prichádzajú samé. Chôdza po meste je tiež špecifická v tom, že sa pohybujem medzi ľuďmi a počujem útržky rozhovorov, či už priamych, alebo telefonických. To je veľká inšpirácia.

 

Kto je vôbec flanér?

Flanér je postava, ktorú vymyslel Charles Baudelaire. Flanérstvo je akýsi novodobý spôsob tuláctva. Kým dovtedy bolo spojené s prírodou a lesmi, Baudelaire blúdil mestom. Ja mám pocit, že flanér je často postava na okraji spoločnosti a ulíc, ktorými sa potuluje, nie je z tých, ktorých si ľudia vyberajú ako spoločníkov na prechádzky.

 

Ako sa zrodila myšlienka na napísanie knihy o osem a pol uliciach Bratislavy?

V Denníku N som si prečítala rozhovor s nemeckým spisovateľom Fabienom Saulom, ktorý s okruhom umelcov založil časopis Flaneur. V ňom vždy mapujú život na jednej ulici vo svetovej metropole ako Sao Paolo, Berlín či Tokio. Na vybranej ulici potom niekoľko mesiacov bývajú, organizujú na nej trebárs umelecké predstavenia, happeningy, snažia sa na ňu zapôsobiť a niečo na nej zanechať. Túžila som urobiť niečo podobné s tým rozdielom, že som nechcela zasahovať do deja, chcela som byť len pozorovateľom diania. Čiastočne som to porušila tým, že som sa zhovárala s ľuďmi, ktorí na týchto uliciach bývajú, pracujú alebo k nim majú vzťah, aby mi odhalili niečo o svojom živote na tom mieste.

 

Prečítali ste si rozhovor a jednoducho sa pustili do tvorby knihy? Často sa stáva, že sa necháte takto opantať – spontánne a rýchlo?

Nebolo to až také spontánne a rýchle, tento rozhovor len doťukol niečo, čo vo mne driemalo už veľmi dlho. Sedem rokov som robila v denníku SME v sekcii Bratislava – časti novín, ktorá sa špecializovala na dianie v meste. Ako jeden zo spravodajcov som mala na starosti takmer všetko okrem kultúry a bratislavský život je veľmi zaujímavý. Z novín som síce odišla, ale celý život sa pohybujem po meste. Nedávno som si čítala svoje staršie knihy a uvedomila som si, že v knižke Dvanásť poviedok a Ján Med, ktorá vyšla už takmer pred dvadsiatimi rokmi, je poviedka Kam v Bratislave. Jej hlavnou postavou je povrazochodkyňa, ktorá sa celé dni pohybuje mestom len po svojich vyznačených trasách, na ktorých má natiahnuté laná. Jedno vedie aj Primaciálnym námestím a ona spomína, že ako dievča si predsavzala, že sa vydá len za muža, ktorý jej prinesie kardinálsky klobúk z vrchu budovy. Je to veľmi bratislavská poviedka. Keď to spätne vnímam, jej ulice boli v mojej tvorbe často postavami.

 

Aký máte estetický pocit z Bratislavy?

Pre mňa je rozhodujúca jej krajinná poloha a prítomnosť Dunaja, je krásne, že máme rieku v centre mesta. Mám veľmi rada pohľad z nábrežia, odkiaľ vidno rakúske vŕšky aj pohľad zo Starého mosta, kde človek vidí bratislavskú vedutu, ktorej dominovali vinohrady. Žiaľ, sú už zväčša zastavané vilami, ale tá zvlnenosť a „kopčekovitosť“ zostala.

 

Štefánikova, Grösslingova, Mickiewiczova – ako ste svojich osem a pol ulíc vyberali?

Číslo osem a pol súvisí s Federicom Fellinim a jeho filmom 8 a pol. Je to zvláštny príbeh o trampotách režiséra, ktorý uviazol v období, keď sa snaží natočiť film, ale veľmi mu to nejde. U mňa to bol pocit, že som sa chcela odosobniť od svojich beletristických kníh a vrátiť sa k niečomu reportážnemu a esejistickému. Fellini mal pre mňa aj ten význam, že jeho filmy sú veľmi späté s vybraným prostredím. Vo filme Amarcord sa vracia ku spomienkam z detstva a je tam veľmi prítomné jeho rodné Rimini, v Sladkom živote zasa figuruje Rím. Pociťovala som spojenie s Fellinim a postavičkami, ktoré tvoria mesto, ulicu, štvrť. Vedela som, že chcem písať o Štefánikovej a Šancovej ulici, ktoré sú mi najbližšie, pohybovala som sa po nich celý život. Tiež som dúfala, že ostatné sa ku mne pomaly pridružia a poodkrývajú. A presne tak sa to aj stalo – za chôdze.

 

Ulice približujete aj cez príbehy ľudí, ktorí tam žijú. Nájsť obyvateľov ulice je jedna vec, nájsť typických ľudí, ktorí ulicu vystihujú, úplne iná. Ako sa vám to podarilo?

Niekedy som hľadala známych, ktorí tam žijú, inokedy pozorovala dianie a oslovila ľudí priamo na ulici, najmä keď som videla niečo zaujímavé. Ako napríklad v Petržalke, kde som v samoobsluhe zažila, ako mladá žena veľmi slušne a milo ponúkla pánovi, ktorý v rade pred pokladňou stál pred ňou a vyzeral trochu zanedbanejšie, že za jeho nákup zaplatí. To ma naozaj „dostalo“ a tiež ma posmelilo, že sa to stalo práve v Petržalke, o ktorej som mala pocit, že je k ľudskej bolesti a osamelosti krutá, ľahostajná, ignorantská. Roky ma totiž v petržalskom lete bolel práve pohľad na starších opustených ľudí, ktorí v horúčavách hľadali útočisko a vyšli z rozpálených bytov, no nevládali zájsť ďaleko, a tak si sadli na betónovej terase na betónovú lavičku. Bol to smutný pohľad – ako presúvanie sa z jedného pekla do druhého. Preto ma tak veľmi potešilo gesto, ktoré mladá žena, Miri Vajdová, v samoobsluhe urobila. Jemne, diskrétne, citlivo…

 

Robili ste rozhovory s obyvateľmi ulíc, ale aj s majiteľom čajovne či viechy, so psychiatričkou, výrobcom parochní, krajčírkou i rektorom vysokej školy… Ktoré príbehy vám najviac utkveli v pamäti?

Na každej ulici ich bolo viac. Mám živé spomienky na Parížanku pani Clementisovú zo Štefánikovej ulice, na bigbíťaka z Heydukovej, ktorý hral na bicie a kúpil si perleťové ludwigy – rovnaké ako mal Ringo Starr alebo na pani Jarmilu Urbaničovú – osemdesiatničku, ktorá žije na Mickiewiczovej a ako dvanásťročná tam pomáhala otcovi – zubárovi v ambulancii miešať plomby a držať hlavy pacientom, keď došlo na trhanie. Veľmi zaujímavý a pre laika náročný bol rozhovor s primárkou lekárskej genetiky Onkologického ústavu Svätej Alžbety, Regínou Lohajovou Behulovou, ktorá sa špecializuje na genetický výskum rakoviny, či s parochniarom Ľubošom Birošíkom. Parochne, ktoré vyrába, slúžia často práve onkologickým pacientom. Mám rada Viechy malých vinárov, dúfam, že prežijú toto covidové obdobie, bolo príjemné rozprávať sa pri víne s ich majiteľom Vojtom Záhorským. Rozhovor s tatérom Branislavom Blaščákom zo Štefánikovej bol tiež zážitok, dovtedy som okolo jeho štúdia chodila so stiahnutým žalúdkom. Tetovanie nemám a ani si neviem predstaviť, že by som si ho dala urobiť, rozhovor však zmenil môj postoj k tomuto fenoménu. A vždy sa mi veľmi páčilo tričko, ktoré mali vo výklade – so Štefánikovým portrétom prizdobeným piercingmi a tetovačkami. Pán Blaščák mi povedal, že si ho prišli kúpiť aj zamestnanci Pamiatkového úradu, ktorý je za rohom. Len sa pýtali, či nemajú aj verziu bez „tých ozdôb“ na tvári. (smiech)

 

Čitatelia sa dozvedia, že pod parkom na Račianskom mýte bol kedysi cintorín alebo že pri Divadle Aréna mala vzniknúť Veža kníh – umelecký priestor pre spisovateľov. Dozvedeli ste sa pri bádaní aj iné kuriozity, o ktorých ste predtým nevedeli?

Vďaka rozhovoru s vodákom Petrom Guregom, ktorý už päťdesiat rokov trávi voľný čas v kajaku na Dunaji, som zistila, že pri rieke je ešte veľa miest, kde je len príroda bez bufetov a tiež aký odlišný je pohľad na mesto z rieky. Už ako redaktorka SME som začala pravidelne spolupracovať s pamiatkarom Ivom Štasselom, ktorý sa medzitým stal riaditeľom Pamiatkového ústavu mesta Bratislava. Mesto má také prebádané a nažité, že vidí veľa spojení, sietí. Navyše, teraz sme sa pretli aj celkom osobne – Dulovo námestie, o ktorom vo Flanérovej košeli píšem, bolo miestom, kde prežil detstvo a mladosť. Na susediacej Košickej mal zasa donedávna ateliér grafický dizajnér a autor vizuálnej podoby Flanérovej košele Palo Bálik. Čím dlhšie som na knihe pracovala, tým viac prienikov sa objavovalo. Na Štefánikovej som písala o ateliéri bratislavského sochára Alojza Rigeleho, na Grösslingovej ma upútali jeho sochy detí a spätne som zistila, že monografiu o ňom napísal Zsolt Lehel, majiteľ palacinkárne Lacinka na Šancovej.

 

Flanérkou ste vyše 30 rokov. Ako sa zmenila Bratislava?

Asi tak ako ja – veľmi. Ako som z nej koncom 90. rokov a prvé desaťročie po roku 2000 nemala dobrý pocit, tak ku nej teraz začínam mať opäť priateľský vzťah. Najmä roky prežité v Petržalke boli životnou skúškou. Niečo ako vojenská služba. Mnohé časti mesta mimo centra sa posledné roky začínajú profilovať ako osobité štvrte, kde funguje svojský život a je zaujímavé sa tam prechádzať alebo si sadnúť do kaviarne. Postupne ožívajú miesta, kde by kedysi človek nemal prečo ísť, ak by tam nebýval – to ma veľmi teší.

 

Stretli ste počas túlania aj iných flanérov?

Ťažko povedať, nie sme rozoznateľní na prvý pohľad. (smiech) Stretla som však veľa ľudí, ktorí na ulici žijú, napríklad predavačov Nota Bene, Pištu z lávky nad Štefánikovou a Ivana zo Šancovej. Pišta mi povedal, že mu nezáleží na tom, či je ulica pekná, alebo škaredá, povedal, že zaváži najmä, či je krátka alebo dlhá. Páčilo sa mi to – je to pohľad človeka, ktorý tými ulicami nechodí preto, že si ich vybral, ale preto, že musí. Ich hodnota sa pre neho scvrkla do toho, ako dlho nimi musí ísť, aby ich prešiel.

 

Keď si človek prečíta vaše stĺpčeky v Denníku N, získa zhruba predstavu, čo vás zaujíma. Píšete viac o radostiach, alebo o trápeniach?

Snažím sa poukázať na veci, ktoré sú smiešne. William Burroughs sa raz zamyslel nad tým, ako inak by všetko vyzeralo, keby sme všetci začali hovoriť, čo si skutočne myslíme. Keď prezriete cez masky a všetky floskule, ktoré ľudia používajú – to je to, čo ma zaujíma. Naposledy som písala, že nevidím zmysel v tom, aby Bratislava stavala kongresové centrum na Lide – v roky zachovanej prírodnej časti mesta. Koronavírus nám dal pocítiť, že budúcnosť asi nebude vo veľkých stretávkach papalášov a ľudí, ktorí sa budú zlietavať do jedného mesta, aby debatovali o globálnom otepľovaní. Na to jedna pani reagovala, že kým centrum postavia, na covid sa dávno zabudne. Myslím, že na tento rok asi tak rýchlo nezabudne nikto z nás, ktorí sme ho prežili. Boli by sme hlúpi, ak by sme zabudli! Je tu veľa nástrah, ktoré ľudstvu hrozia a my ich stále ignorujeme. Aj keď sa nám covid podarí ututlať, klimatická zmena beží. Ale sú ľudia, ktorí žijú v bublinách, s poriadne pevnými stenami. Pripomína mi to trochu aj komunizmus, keď ideológia celkom prevalcovala jazyk a isté veci boli jednoducho nemenné a nespochybniteľné.

 

Snažíte sa ľuďom vyvracať ich názory?

Nie, ani nie som na žiadnej sociálnej sieti. Do týchto debát sa nezapájam, len si občas čítam komentáre – vidieť v nich, čo ľudí naštve a do akej miery, to je niekedy veľmi prekvapivé. Nepredpokladám, že niektoré témy zarezonujú, a predsa sa tak stane.

 

Prečo nie ste na sociálnych sieťach?

Nejako ma to obišlo. Žila som svoj život a do istých záležitostí som sa nezapojila, nemala som chuť. Keď som videla súťažné obrázky Denníka N, ktorý vyzval študentov, aby nakreslili a napísali o svojom covidovom roku, veľa obrázkov malo spoločný motív: unavený, uštvaný tínedžer – človek v lone s laptopom. Uvedomila som si, že počítač aj mobil používam od svojich dvadsiatich piatich rokov, no keby zaútočil covid v časoch, keď som bola sama tínedžer, tie obrázky by boli asi rôznorodejšie. Nemali sme laptopy, neboli sme fixovaní na internet, mali sme rôzne formy zábavy, učenia aj útechy. Jednou z nich bol pre mňa určite walkman. Vynález, ktorý človeka pri počúvaní hudby odrezal od sveta a prenášal do snov. Laptop, internet, sociálne siete len presúvajú človeka z jedného sveta do druhého. So snívaním to však nemá nič spoločné.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)