Deborah Rodriguez – Kaderníčka z vojnovej zóny

 

„Na vlastné oči som videla, ako sa zmenil život ženám, ktoré tú školu absolvovali. Zatiaľ čo predtým boli po finančnej stránke celkom závislé na mužoch, teraz samé zarábali a o peniaze sa s manželom delili. Predtým doma pracovali ako otrokyne, teraz začali samé rozhodovať a ich názor získal svoju váhu. Samozrejme to neplatilo pre všetky a neplatilo to vždy. Ale aj tak to stačilo, aby to našim študentkám a množstvu ďalších žien v Afganistane dalo nádej.“

 

Afganky milujú výrazný make-up. Vidieť to najmä na svadbách, obrovských rodinných slávnostiach, na ktorých vyzerať zmaľovaná ako veľkonočné vajíčko sa považuje za vrchol vkusu. S nevestou na čele, samozrejme. Keď sa vydávala Rošanna, Debbie svojej „prvej a najlepšej kamarátke v Afganistane“ venovala líčenie ako svadobný dar. „Dom svojich rodičov opustila skrytá pod burkou,“ opisuje Deborah tento afganský beauty rituál, „a až o šesť hodín neskôr vyjde zo salóna, bude mať na tvári skoro toľko šminiek, koľko sama váži, nebudú chýbať umelé riasy veľkosti dospelého vrabca, monumentálne vyfúkaný a natupírovaný účes a šaty, na ktorých bude žiariť viac lesklých ozdôb, než koľko ich býva na púťovom ruskom kole…“

Cena sviatočného líčenia pre nevestu stál v kábulskom salóne americkej kaderníčky Deborah Rodriguez 250 dolárov, čo bol vtedy asi polročný afganský príjem. V cene je zarátaná okrem make-upu a účesu aj epilácia tváre a tela voskom, lebo Afganci považujú ochlpenie za nečisté a škaredé, takže z tela nevesty musí ísť preč každý chĺpok, okrem obočia a vlasov. Mnohé nevesty sa na túto bolestivú procedúru podujmú samé, postupujú ručne chĺpok po chĺpku alebo si pomáhajú žuvačkou… Tie šťastnejšie, čo bývajú v Kábule a môžu si to dovoliť, navštívia Američanku Debbie, majiteľku jediného salóna na epiláciu voskom v celom Afganistane.

Rošanna je šikovná mladá žena, hovorí obstojne anglicky a vo svojom rodnom  jazyku darí s priateľkami šteboce ako lastovička. V úlohe afganskej nevesty sa však tvárí ako kôpka nešťastia. Inak to ani nejde: svojho manžela po prvýkrát uvidí až vo svadobný deň a aj to iba na chvíľu samotného obradu, následná veselica už prebehne oddelene, baviť sa budú muži s mužmi a ženy so ženami. Trúchlivý výraz na tvári nevesty však má aj tradíciu: prvú žiadosť o ruku rodičia nevesty z princípu odmietnu, aby ukázali, aká im je dcéra drahá. A jej prislúcha tváriť sa smutne a nešťastne, aby tým vyjadrila, ako ťažko sa jej bude odchádzať z rodičovského domu…

 

Veľká cesta do neznáma

Deborah Rodriguez, zvaná Debbie, americká kaderníčka z Hollandu v štáte Michigan, prvýkrát navštívila Afganistan v máji 2002 – rok po porážke Talibanu. Do Kábulu prišla na jeden mesiac ako dobrovoľníčka, ktorá mala pomáhať ľuďom v krízových oblastiach. Niekoľkotýždňový kurz s týmto zameraním absolvovala u malej neziskovej organizácii Care For All Foundation (CFAF). Vo svojich predstavách sa už videla, ako raneným domorodcom obväzuje rany a šplhá sa po sutinách zbombardovaných domov. Keď ju po mesiacoch čakania konečne nasadili do Afganistanu, musela si na mape pozrieť, kde sa vlastne táto krajina nachádza.

Kábul sprvu na ňu neurobil žiaden dojem. Všetko sa jej zdalo šedé. Mesto zahaľovali oblaky šedého prachu, šedé boli steny rozostrieľaných budov, šedými odtieňmi hrali neforemné háby miestnych. Na popis atmosféry mesta by jej stačili dve slová: šeď a chaos. Chaos zostal, šeď sa však stratila, keď auto s Debbie a jej kolegami prechádzalo cez obchodnú tepnu mesta. Tam to bol doslova ohňostroj farieb! Stohy šťavnatého ovocia a zeleniny, raz také veľké, na aké bola zvyknutá z domu, striedali kopy aromatického korenia a v mäteži rôzneho bizarného tovaru Debbie zazrela aj mŕtvu ovcu zavesenú za nohy nad vchodom do polorozpadnutého stánku.

Penzión, kde ju aj s kolegami ubytovali, obohnaný vysokým múrom, strážili ozbrojení vojaci so samopalmi. Tak bývala väčšina dobrovoľníkov humanitárnych a nevládnych organizácií, rôzni odborníci, vyslaní z rôznych kútov sveta na pomoc tejto zdevastovanej krajine, stavitelia, technici, montéri, poľnohospodári, doktori, zdravotné sestry, zubári… Plus jedna kaderníčka. Vždy tip top nalíčená, s dlhými umelými nechtami a ohnivočervenými vlasmi nagélovanými do tvaru akýchsi pichliačov. Debbie si medzi záchrancami všetkého druhu pripadala ako piate koleso u voza. Dovolili jej merať tlak. Alebo ju požiadali, aby vyrobila uvítacie plagátiky pre ďalšiu skupinu dobrovoľníkov. Potom ju však na jednom večierku predstavili ako kaderníčku z Michiganu a… zožala najbúrlivejší potlesk, „niekoľko žien doslova nadskakovalo vzrušením!“ Debbie teda vyhrabala z kufra svoj nerozlučný vercajg, kadernícke nožničky, spinky a kefy a pustila sa do práce…

 

Smer Kuracia ulica

Ukázalo sa, že v Kábule nefungujú takmer žiadne salóny krásy, Taliban ich všetky ako necudné a nemravné pozatváral… Debbie vyzváňal telefón, novinári, diplomati, humanitárni pracovníci, tí všetci si chceli dať u nej upraviť vlasy. Cez deň sa teda venovala deťom, ktorým pomocou práce s bábkami pomáhala prekonávať traumy, podvečer a večer strihala, fúkala, natáčala ostošesť…

Podľa medzinárodne platných odporúčaní cudzinci sa väčšinou držali len vychodených ciest, každý deň z práce na ubytovňu, večer do „západniarskej“ reštaurácie, presun výlučne autom, nik sa veľmi nepotuloval po meste peši a bez sprievodu. Debbie za svoj sprievod menovala Rošannu, s ktorou potajomky podnikala výpravy do centra mesta. Napríklad aj na slávnu Kuraciu ulicu, v ktorej sa predávalo všetko možné i nemožné: ovocie, zelenina, pestrofarebné koberce, sedlové brašny na ťavy, vyšívané látky, tepané šperky, masívny nábytok, vodné fajky… Netrvalo dlho a majitelia stánkov na Debbie pokrikovali menom a pozývali ju na čaj a sladkosti. Afganci sa jej páčili čoraz viac: „Páčilo sa mi ich priateľské vystupovanie, ich zmysel pre humor, ich pohostinnosť, ich odvaha. Snažila som sa prísť na nejaký spôsob, ako sa k nim vrátiť a konečne začať pre nich robiť niečo, čo by im skutočne pomohlo. A v hlave sa mi začal rysovať nápad.“

Taliban zakázal salóny krásy, rovnako ako zakázal hudbu, tanec, biele topánky či pestovanie viniča. Kedysi v Kábule kaderníctva prekvitali, lebo Afganky, aj keď skryté za závojmi, si veľmi potrpeli na líčenie a vlasy. Taliban tomu spravil koniec, manželky a sestry nesmeli vyzerať vyzývavo, ale aj preto, lebo „salóny poskytovali ženám ich vlastný priestor, kde nad nimi muži nemali moc“. V čase Debbienho príchodu do Kábulu sa už niektoré beauty oázy pomaly potichu otvárali a jednu takú sa jej podarilo nájsť a navštíviť. Na jej americký vkus to bolo zaostalé miesto s predpotopným kaderníckym náradím a pochybnou hygienou. Ale tá ženská energia, ktorá vnútri prúdila! Uvažovala, že ak by naučila Afganky strihať a líčiť na vyššej úrovni alebo ich vyučila kaderníckemu remeslu, afganské ženy závislé od mužov by si mohli zarobiť vlastné peniaze a cítiť sa viac slobodné. Navyše, kaderníctva či salóny krásy boli jedným z mála miest, na ktorom ich chlapi nemali pod kontrolou. Lebo afganský muž nemôže na miesto plné odhalených cudzích žien vkročiť.

 

Strelená Deb

Bol to „odporný“ chlap, píše o svojom americkom manželovi Deborah, a život s ním taký strašný, že Afganistan pre ňu predstavoval hotový raj na zemi. Kadernícke vlohy zdedila po mame, vychodila kadernícko-kozmetickú strednú školu a po krátkom zaváhaní nastúpila k mame do salónu. Vydala sa za spolužiaka, narodili sa jej dvaja synovia: Noah a Zachary. Zmenila zamestnanie, šla robiť väzenskú bacharku, vraj kvôli dobrému platu a rôznym zamestnaneckým výhodám, ale po roku dala výpoveď. Priznáva, že potom sa z nej stala „najdrsnejšia pijanka“ v celom Hollande, lebo „nech robím čokoľvek, vždy idem do extrémov“. Kúpila si plachetnicu, zakotvila ju na Michiganskom jazere a žúrovala. Zanedbávala deti. Dala sa na prácu v cirkvi a s jedným dobrovoľníkom odišla na mesiac do Indie. To ju už doma volali „Strelená Deb“. Vydala sa po druhý raz – za kazateľa, ktorého spoznala v cirkvi. Ten obmedzený žiarlivec jej robil zo života peklo. Na misiu do Kábulu sa doslova vnútila. Keď mala odísť, muž ju nechcel pustiť. Našťastie pas si už predtým skryla u mamy. On sa s ňou rozlúčil slovami: „Dúfam, že ťa v tom Afganistane zabijú.“ A ona mu na to: „Radšej umriem, než by som mala žiť s tebou.“

Po mesačnej misii v Kábule spriadala doma plány, ako sa do Afganistanu vráti a založí si kaderníctvo pre ženy – cudzinky zo Západu a ako v ňom zaučí a zamestná miestne Afganky. Oslovila niekoľko kozmetických firiem s prosbou o sponzorské dary a popri zháňaní šampónov, kief a roztokov na trvalú sa dozvedela o Mary MacMakin, Američanke, ktorá žila v Afganistane už skoro 40 rokov. Mary založila a viedla neziskovku PARSA zameranú na pomoc ženám, ktoré stratili vo vojnách manželov. A teraz jej prívrženkyne plánovali otvoriť v Kábule školu pre kaderníčky a kozmetičky. Debbie sa s nimi spojila, píše, že sa jej aj v istom zmysle uľavilo, lebo na organizovanie a manažovanie akéhokoľvek druhu bola totálne ľavá. Škola sa mala otvoriť v lete 2003 a mala stáť v ohradenom komplexe, kde sídlilo Ministerstvo pre ženské otázky. Do Kábulu odcestovala v marci. V Kábulskej škole krásy mala viesť kurz farbenia vlasov a základné melírovacie techniky.

Na prvý nábor prišlo asi 30 kaderníčok, bola to celkom fuška vypátrať ich bez fungujúcej pošty a telefónov, všetky pozvánky sa museli vlastnoručne roznosiť. Do prvého kurzu bolo prijatých 20 žien. Každá rozpovedala svoj príbeh. Ten od Basíry, ju za srdce chytil najviac.

 

Basíra

Mala nádherné obrovské zelené oči a bujné hnedé vlasy. V detstve stratila otca, matka aj s deťmi zostala napospas svojmu bratovi, ktorý spreneveril jej peniaze z predaja domu. Keď mala Basíra 12 rokov, mama ju zasnúbila s 30-ročným chlapom. Keď dostala v štrnástich menštruáciu, nastal čas na vydaj. Desivé spomienky na svadobnú noc ju prenasledovali doteraz. Mama dcére decentne naznačila, že v tú noc jej manžel urobí niečo, čo bude bolieť a nezaobíde sa to bez krvi. „Neskôr som zistila,“ píše Debbie, „že matky v Afganistane nerozprávajú podrobnosti o svadobnej noci, pretože chcú, aby dievčatá pôsobili čo najviac nevinne, má na nich byť jasne vidieť, že o sexe nič nevedia. Panická hrôza nevesty slúži ako dôkaz, že dievča je ešte panna.“ Panenstvo má dosvedčiť krv na handričke, ktorú musí nevesta ukázať mužovým príbuzným. Basíra porodila štyri deti, prvá dcéra prišla na svet počas vojny Afganistanu s Ruskom, na betónovej podlahe pred nemocnicou, ktorá bola kvôli bojom zavretá a bez prúdu. Ako kaderníčka a kozmetička pracovala osem rokov, dokonca aj za vlády Talibanu. Manželky Talibancov k nej chodili, aj keď to bolo zakázané, ich muži sa tvárili, že to nevidia. Napriek tomu jedného dňa Taliban vtrhol do salónu, porozbíjal všetky zrkadlá a nábytok a Basíru posadil na niekoľko dní do väzenia… Dnes je tu, živá a odhodlaná a v Kábulskej škole krásy sa chce viac dozvedieť o správnom farbení vlasov. Sama sebe sľúbila, že nikdy nebude taká chudobná ako jej matka…

 

Vydatá na mudžahída

Po práci v škole hľadala Debbie možnosti, ako sa zabaviť. Nechcelo sa jej sedieť každý večer v kutici, kde bývala, a tak sa pridala k manželskému páru, Valovi a Surayi, ktorí ju zobrali do reštaurácie pre západniarov, kde sa predával alkohol a muži a ženy mohli sedieť spolu pri jednom stole. Na jednej takejto večeri Suraya začala mudrovať, že ak chce Debbie v Kábule zostať a starať sa o školu aj v medziobdobiach medzi semestrami, musí sa vydať, aby mala afganského manžela a ochrancu. Akokoľvek bláznivo to znelo, „strelená Deb“ návrh zobrala na vedomie. „V istom ohľade to dávalo zmysel,“ napísala vo svojej knihe. A tak po dvadsiatich dňoch od prvého stretnutia s Afgancom Sámerom sa za neho vydala. Sam, ako ho volala, bol od nej o desať rokov mladší, mal čierne fúziky, jazvu na tvári a s čiernymi okuliarmi vyzeral ako „príslušník kolumbijskej mafie“. V skutočnosti však vo vojne s Rusmi bojoval po boku uzbeckého generála Dostuma. V Kábule mal určité obchodné záujmy, ale inak už roky on a jeho rodina žili v Saudskej Arábii. Tou rodinou myslel okrem rodičov aj svoju prvú manželku a sedem dcér. So ženou ale nežije, aj keď ju nehodlá opustiť, jeho rodičia ňou pohŕdajú, lebo porodila samé dievčatá a jemu je manželky ľúto. Keď sa Debbie oklepala z prvotného šoku, skonštatovala, že Sam je aj tak „roztomilý“ a že sa jej páči stále viac a viac. Právnik na úrade, ktorý mal spečatiť ich sobáš, však požadoval od nevesty doklad, že je slobodná. Debbie vytasila svoj pas a ukázala na vízovú pečiatku s nápisom „single entry“ (jednorazový vstup). A bola vydatá! Žiadne veľké oslavy sa však nediali, Deborah svojho tretieho manžela zatajila nielen pred rodinou doma v Michigane, ale aj svojimi priateľmi v Kábule. Takže sa za účelom „roztomilo utajovaného sexu“ s manželom schádzala v jeho penzióne, kam sa nasťahovala aj s Valom a Surayou.

 

Náhida

Keď sa prvý kurz v Kábulskej škole krásy úspešne a s veľkou slávou skončil, Deborah sa vrátila do Michiganu na zaslúženú dovolenku. Vyučovanie bolo namáhavé a zdĺhavé, lebo všetko bolo treba tlmočiť. Svoj predmet vysvetľovala aj pomocou kruhových diagramov farebného spektra, učila, čo sú doplňujúce pigmenty a komplementárne farby, hoci Afganky neboli schopné nič z toho nič pochopiť. Neboli hlúpe, mali len celkom iné uvažovanie. Napokon jedna z nich, tá najšikovnejšia menom Topekai, vyloženú látku ostatným pretlmočila po svojom, a tak sa krôčik po krôčiku posúvali ďalej…

Naspäť do Kábulu odchádzala okrem zásob natáčok, hrebeňov, farieb na vlasy aj s 20 kg depilačného vosku – vedela, že to v jej salóne bude hit! Peniaze ani sponzorské dary potrebné na chod školy neprichádzali, respektíve nie v požadovanej výške a tempe, a tak popri škole otvorila kadernícko-kozmetický salón, v ktorom zamestnala štyri svoje najlepšie študentky. Vďaka ziskom z kaderníctva a finančnému daru od istej nemeckej nevládnej organizácie im dokázala vyplácať mzdu a otvoriť aj ďalší kurz. Po piatich mesiacoch začala Kábulská škola krásy opäť fungovať. Jednou z 27 študentiek druhého kurzu bola aj Náhida – do Kábulu prišla až z Herátu, kde si hodlala po absolvovaní kurzu otvoriť vlastný salón krásy. Manžel ju však nechcel do Kábulu pustiť samotnú, tak pricestoval do mesta spolu s ňou. Na skúšku, kým Náhida najsamprv vychodí kurz podnikového riadenia. V tom čase bol bez práce a rodina nutne potrebovala peniaze, inak by o žiadnych kurzoch nemohlo byť ani reči. Manželia sa ubytovali u Sama v penzióne a Debbie ich mala ako na dlani. Keď sa jedného dňa Náhida vrátila zo semináru o podnikaní neskôr kvôli dopravnej zápche, muž ju za zavretými dverami zmlátil ako žito. Bol to bývalý vojak Talibanu a pred takými ako on afganskí rodičia zvyčajne ukrývali svoje dospievajúce dcéry. Báli sa, že ich vojaci unesú. Tak to spravili aj rodičia Náhidy, avšak niekto aj tak prezradil, že v dome s nimi bývajú ich štyri dcéry. Ten chlap mal 45 rokov, Náhida 16. „Dokonca ani rodičom neponúkol žiadne veno, čo sa v Afganistane berie v podstate ako krádež. Jediná jeho ponuka bola, že keď Náhidin otec bude so sobášom súhlasiť, nezastrelí ho.“ Po svadbe dievčina zistila, že jej muž už jednu ženu má a ju si zobral v nádeji, že mu porodí syna, s prvou manželkou už mal totiž päť dcér. Popri plnení manželských povinností drela ako otrokyňa, lebo musela slúžiť nielen manželovi, ale i jeho prvej žene. Muž ju znásilňoval, bila ju jeho prvá žena a jej dcéry na ňu pľuvali. Keď s ním nechcela spať (Náhida vedeli byť aj pekne vzdorovitá), pálil jej ohorky cigariet na bruchu. Potom však porodila syna a jej postavenie v rodine sa zlepšilo. Tak sa ocitla v Kábule, aj za cenu nespočetných bitiek rozhodnutá vyštudovať Kábulskú školu krásy.

 

Líčenie à la transvestita

Debbie sa márne pokúšala svoje afganské študentky presvedčiť, že menej je niekedy viac. Aspoň v líčení západného štýlu to platí určite. V druhom kurze to vzdala s tým, že aspoň zintenzívnila snahu tradičné afganské líčenie „à la načančaný tranvestita“ skvalitniť rôznymi finesami. Napríklad učila, ako pomocou make-upu zoštíhliť bacuľatú tvár alebo vytieňovať nos tak, aby pôsobil menší… Pobádala svoje študentky ku kreativite, ale šlo to ťažko, afganské nevesty, jednoducho, chceli vyzerať všetky rovnako – zmaľované. Na príkladoch z dejín umenia vysvetľovala, aké rôzne môžu byť prístupy maliarov k portrétu, dievčatám prízvukovala, že nie sú len „obyčajné“ kaderníčky či kozmetičky, ale predovšetkým umelkyne s vlastnou fantáziou…

Každý deň po škole pracovala v salóne spolu s Topekai, Básirou, Bahar a ešte dvomi Afgankami. Okrem kaderníckych a kozmetických služieb začali ponúkať aj manikúru, pedikúru a masáže, ale aj to vraj len tak-tak stačilo na chod školy. Keď sa pred prezidentskými voľbami zhoršila politická situácia v meste a narástla hrozba bombových útokov, pre cudzincov to znamenalo obmedzenie pohybu, a teda aj koniec výletov do salónu krásy. Mnoho zákazníčok rušilo objednávky, a tak im Debbie navrhla, že príde aj s dievčatami za nimi. „Netrvalo dlho a organizovali sme pravidelné výpravy do strážených objektov rôznych nevládnych organizácií po celom meste: Naše zákazníčky boli také vďačné, také nadšené, že majú nejaké rozptýlenie, že nám dávali obrovské prepitné.“ Raz, po odpracovanej šichte, keď sa vracali domov, sa Debbie spýtala Básiry, koľko peňazí v ten deň dostala bokom. „Päťdesiat dolárov!“ vykríkla Básira so smiechom. „Môj manžel toľko nezarobí ani za dva týždne!“

 

Nie sex, iba sa pritúliť

Doma to však nebola žiadna sranda. Samova prvá manželka bola tehotná. Stalo sa to počas jednej jeho návštevy Saudskej Arábie. Čo sa sexu medzi Debbie a Samom týkalo, ten ustrnul kdesi na bode mrazu. „Láskyplné prejavy, teda skôr ich nedostatok, vyvolávali hádku za hádkou,“ píše vo svojej knihe Deborah. Popisuje napríklad, že keď večer manžela pred spaním pobozkala, on sa zdesene odtiahol. Práve sa totiž rituálne umyl pred večernou modlitbou a musel začať odznova. „Nechápal, prečo sa s ním chcem držať za ruku, prečo sa s ním chcem objímať alebo bozkávať, prečo sa ho chcem dotýkať. So svojou afganskou ženou nikdy nič také nerobil a nič také nevidel ani u svojho otca a matky.“ Keď mu vysvetľovala, že nechce sex, iba sa pritúliť, nechápavo krútil hlavou. Odlišné kultúrne vzorce zároveň komplikoval fakt, že tí dvaja si fakticky nerozumeli, aj keby chceli: Sam hovoril lámavou angličtinou a Debbie poznala z jazyka fársí iba niekoľko slovíčok a fráz. Keď túžila spoznávať krajinu, ktorá sa stala jej druhým domovom a sama nemohla chodiť ani len po Kábule, Sam ju odmietal sprevádzať. Nechcel ani, aby mu robila spoločnosť pri návštevách jeho priateľov, myslela si, že sa za ňu manžel hanbí. Rošanna jej však vysvetlila, že iba dodržiava úzus – že sa na jeho manželku nesmú dívať iní muži. „Sam sa ku mne často choval skôr ako k slúžke než ako k manželke. Iný model chovania k ženám nepoznal.“ Preplakala mnoho hodín a Rošanna s ňou: „Toto je totiž ďalšia vec, ktorú na Afgancoch milujem – nikdy človeka nenechajú plakať samého.“ Debbie vedela, že bez Samovej pomoci by svoju prácu a pobyt v Kábule nezvládla. A to ešte netušila, aký problém sa skrýva priamo pod jej vlastnou strechou.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2021)