„Nech moja legenda kvitne a prosperuje. Želám jej dlhý a šťastný život.“
Coco Chanel
Celý život sa snažila zahladiť stopy po svojom pôvode. Meno rodnej dedinky nikdy nevypustila z úst. Strach z odhalenia jej detstva sa pre ňu stal nočnou morou. Desili ju všetci, ktorí by mohli prezradiť niečo z jej dávnej minulosti. Novinárom ustavične klamala. Na tú istú otázku odpovedala zakaždým inak. Nehanebne si vymýšľala.
Z otca urobila raz obchodníka, inokedy tvrdila, že sa vypravil do USA, aby tam získal bohatstvo. V skutočnosti bol Albert Chanel pouličný predavač, v žilách mu penila tulácka krv – patril k tej sorte ľudí, pre ktorých život je pohyb. Byť živý, dýchať – znamená byť na ceste… Albert Chanel putoval z miesta na miesto, z jarmoku na jarmok, iba v zime sa podvolil všeobecnej vidieckej nečinnosti a usadil sa na mieste, kde skončil posledný jarmok. V roku 1881 ho prašné cesty zaviali do mestečka Courpiére. Tam, pod teplou perinou Jeanne Devollovej, dcéry stolára a krajčírky, prečkal zimu. No len čo nadišiel čas fašiangov, zbalil si tulácky batôžtek a pobral sa kade ľahšie. Na Jeanne Devollovú by pravdepodobne nadobro zabudol, veď kto si má pamätať mená všetkých tých dievčat, ktoré mu poskytli nocľah, keby… Keby ho po čase z čista-jasna neprepadli chlapi z Courpiére, Jeannin brat ba i sám starosta. „Vec sa má tak,“ spustili na neho výhražne, „že Jeanne s tebou čaká dieťa a tvojou povinnosťou je, aby si sa s ňou oženil!“ Naveľa, naveľa súhlasil, že dieťa uzná za vlastné, ale oženiť sa? Nikdy! To by znamenalo usadiť sa, postaviť dom, zasadiť strom… To by bola jeho smrť!
Rok po narodení dcéry Júlie, 19. augusta 1883, v malom mestečku Saumur v údolí rieky Loiry prišla na svet Gabrielle, druhé z Albertových nemanželských detí. Jeanne, ktorá do poslednej chvíle pracovala ako slúžka, už nevládala dôjsť na lôžko miestnej nemocnice, a tak sa Gabrielle narodila v prijímacej kancelárii. Otec, ako inak, bol kdesi na cestách… A jeho konkubína, len čo sa trochu zotavila po pôrode, ho nasledovala. Len tak si mohla uchmatnúť smietky jeho lásky, len tak bol ochotný znášať ju po svojom boku. Ich kočovanie pokračovalo, aj keď sa konečne roku 1884 Albert Chanel a Jeanne Devollová oficiálne zosobášili. V manželskom zväzku splodili ešte syna Alphonsa, dcéru Antoinettu a najmladšieho Luciena.
Gabrielle sotva dovŕšila dvanásť, keď jej matka umrela na astmu. Mala iba tridsaťtri rokov, telo i dušu však unavené na smrť: päť pôrodov, podlomené zdravie a roky strávené bez strechy nad hlavou, to večné putovanie sa po cestách-necestách z jarmoku na jarmok… To ju zabilo. Coco neskôr tvrdila, že jej matka podľahla tuberkulóze, táto choroba Dumasovej Dámy s kaméliami sa jej pravdepodobne zdala byť dôstojnejšia a vkusnejšia. Chlapcov Alphonsa a Luciena sa ujal jeden z miestnych sedliakov. Dievčatá putovali do sirotinca v kláštore Kongregácie Svätého srdca panny Márie v Obazine. Sirotinec – to slovo Gabrielle pichalo ako tŕňová koruna, ako uštipnutie zmijou. Obazine znamenal vyhnanstvo, sedem rokov osirelého života za kamennými múrmi kláštora, večne biele blúzky donekonečna prané, studené miestnosti, stovky, ba tisíce hodín strávených s ohnutým chrbtom nad modlitebnou knižkou či šitím: „Také bolo moje detstvo,“ prekvapivo úprimne hovorí Coco v knižke Paula Moranda L´Allure de Chanel, „detstvo siroty, osamelej a stiahnutej do seba, bez domova, bez lásky, bez matky a otca. Bolo to naozaj hrozné, ale ničoho neľutujem… Spurné dieťa vyrastá pripravené čeliť svetu a byť veľmi silné.“ V osemnástich ju premiestnili do dievčenskej školy vo vojenskom meste Moulins, neďaleko Vichy. Tam stretla Adrienne – jednu z mála žien, ktoré v budúcnosti znesie po svojom boku. Adrienne, v skutočnosti jej teta, no rovnako stará ako Coco, bola posledným dieťaťom z početného potomstva Gabriellinho starého otca, tiež kramára. Dievčatá sa na seba podobali ako sestry. Obe mali počernú pokožku a obe oplývali nevysvetliteľnou eleganciou. Stali sa z nich krajčírky. Zamestnali sa v centre Moulins, v Odbornom závode s výbavami pre nevesty a dojčatá, ktorému sa v meste jednoducho hovorilo obchod U Panny Márie.
Dievča zo šantánu
„Pokiaľ ste sa narodili bez krídel, nebráňte im, aby vám narástli.“
Moulins v noci. Vďaka skupinke vojakov, s ktorými sa zoznámili v krajčírskej dielni, objavili dievčatá radovánky mesta po zotmení. Gabrielle si vzala do hlavy, že sa z nej stane speváčka. Kariéru odštartovala v moulinskom šantáne: tam chodili mladí vojaci piť lacné víno, tam dievčatá pochybného talentu spievali rozmarné odrhovačky a vojenské kuplety. Gabriellin repertoár sa obmedzoval na dve pesničky: Qui qu´a vu Coco dans l´Trocadéro? a kuplet z revue KoKoRiKo. Ak ju chcelo obecenstvo znovu privolať na pódium, začalo skandovať Coco, Coco… Tak vznikla prezývka, ktorej skrátený tvar (dvojité, od seba odvrátené „C“) vyniesol neskôr svojej majiteľke obrovské bohatstvo a slávu. Nie však ako speváčke muzikálov či operiet. „Nikam to nedotiahneš. Nemáš hlas a spievaš falošne,“ vyriekol ortieľ nad jej speváckou kariérou Étienne Balsan, priateľ zo šantánu a muž, ktorému najviac dôverovala. Aj napriek jeho kritickému úsudku, rozhodla sa skúsiť šťastie na scéne hudobnej kaviarne vo Vichy. Na prelome minulého storočia žilo toto kúpeľné mesto čulým spoločenským životom. Zničení alžírskymi prostitútkami, horúčavou a neznámymi chorobami sem chodili odpočívať veteráni z francúzskych kolónií, ale aj Orientálci z Libanonu či Egypta.
Coco sa teda ešte raz pokúsila uspieť ako kabaretná umelkyňa. Nevyšlo to. Skončila pri Veľkej mreži kúpeľov, kde odetá v bielom plášti predávala liečivú vodu z Vichy. Keď sa zoznámila s Étiennom Balsanom, mala dvadsaťpäť rokov. Tento muž, ktorý miloval zábavu, dobré jedlo, pitie, ale nadovšetko kone, sa stal jej prvým ochrancom i milencom. Spolu s ním odišla na vidiecke sídlo v Royallieu neďaleko Paríža, kde si zriadil žrebčinec a pustil sa do pretekania. Na jeho panstve zastávala neurčitú úlohu: hoci bola Étiennovou favoritkou, nikdy ju nepasoval do role pani domu. Jej to však neprekážalo. Práve naopak, naplno využívala výhody, ktoré jej priateľovo pohostinstvo poskytovalo. O tridsať rokov neskôr si Étienne Balsan zaspomínal: „Ležala v posteli až do poludnia, nanajvýš tak pila bielu kávu a čítala lacné romány. Najlenivejšia ženská, akú som kedy poznal…“
Úspešná modistka
„Elegancia odevov spočíva v slobode pohybu.“
Geniálne veci sú vo svojej podstate vždy veľmi jednoduché. Ak sa pozrieme na prvé návrhy jej šiat, možno nás trochu zaskočí ich skromnosť a nenápadnosť – tak trochu pripomínali mužské šatníky, ktorými sa „Veľká slečna“ nechala vždy znovu a znovu inšpirovať. O to však práve šlo! Coco totiž nedala ženám iba inak strihané šaty, iné línie či farby. Dala im životný pocit a dosiaľ nepoznanú sebadôveru. Predovšetkým im však darovala pohyb. Ako poznamenal Jean Cocteau, jeden z najväčších umelcov Paríža 20. rokov, vyzliekanie v jeho časoch bola záležitosť, s ktorou musela žena počítať dopredu – ako so sťahovaním. Móda na začiatku 20. storočia hlásala návrat Belle Epoque: nosili sa klobúky á la madam Pompadour s kŕdľom vypchatých operencov na vrchu, dlhé nariasené sukne, vysoké podpätky, slnečníky, závoje, stuhy a, samozrejme, korzety… To všetko bránilo ženám v pohybe, prekážalo pri chôdzi a znemožňovalo zakúsiť potešenie z voľného pohybu v prírode či z takých čisto mužských radovánok, ako jazda na módnom velocipéde. Cyklistický úbor si žiadal nohavice, a tie by si slušná žena predsa nikdy neobliekla!
Na Balsanovom panstve sa Coco zamilovala do koní. Stala sa z nej výborná jazdkyňa, na ktorú bol hrdý aj sám Étienne. (Celý život, ešte i ako stará dáma, sa živo zaujímala o dostihy a všetko, čo súviselo s koňmi. Mala vyše sedemdesiat, keď si kúpila kobylu Romantica, ktorá s džokejom Yvesom Saint Martinom žala úspechy na dostihových dráhach.) V Royallieu zašla za miestnym krajčírom a požiadala ho, aby jej ušil také nohavice, aké nosia muži na kone. Sprvu zostal šokovaný, ale napokon splnil zákazníčke prianie. A tak si môžeme predstaviť Gabrielle, ako hrdo sedí na koni v mužských jazdeckých nohaviciach (samozrejme, obkročmo!), v úzkom kabátiku bez ozdôb a v čiernom klobúku, ktorý sa už riadil zákonmi inej, chanelovskej perspektívy… Áno, klobúky! Tie zvláštne Gabrielline kreácie vzbudzovali medzi dámami, prichádzajúcimi do Étiennovho sídla, najväčší záujem. Jednoduché klobúky, ktoré sa im – zvyknutým na úžasnú prezdobenosť vtedajších pokrývok hlavy, na množstvo stúh, kvetov, operencov a závojov – zdali paradoxne prejavom najväčšej výstrednosti! A tak dámy trvajú na tom, že chcú nosiť také isté klobúky ako ona! Objednávok je zrazu toľko, že Balsan nádejnej modistke prepustí svoj mládenecký byt v Paríži, aby si tam zriadila dielňu. („Iba som jej nasadil nohu do strmeňov,“ týmto jazdeckým žargónom komentoval po rokoch svoj vklad do závratnej kariéry, ktorú jej pomohol naštartovať). Gabrielle zamestnala mladšiu sestru Antoinettu, aby prijímala zákazníčky. Klientela rástla zo dňa na deň a Étiennov byt praskal vo švíkoch. V roku 1911 sa modistka Gabrielle Chanel presťahovala do ulice, ktorá bude navždy spätá s jej menom: Rue Cambon číslo 21.
Roztomilé košeľové šaty
„Je na línii lietadla niečo komplikované? Ja navrhujem svoje kolekcie s lietadlami v mysli.“
V roku 1913 si otvorila ďalší obchod v prímorskom mestečku Deauville, kde sa schádzala celá parížska smotánka. Prostredníctvom barónky Rotchildovej sa jej podarilo získať najlepšie zákazníčky Paula Poireta, najznámejšieho couturiéra tých čias. Na rozdiel od jeho orientálneho štýlu, turbanov, tuník, kimon, čeleniek a vzácnych pier im ponúkla nenútené oblečenie, v ktorom sa mohli voľne pohybovať: dlhú sukňu, rovnú námornícku blúzu alebo vestu, topánky na polovysokom opätku, klobúk bez ozdôb. Kým Poiret oslobodil ženskú postavu od korzetu, Coco túto postavu úplne zrušila. Zdravý sedliacky rozum jej velil: dôležitá je prirodzenosť a nie zdôrazňovanie ženských tvarov, štýl na rozdiel od okázalej ozdobnosti! Oblečenie, ktoré by neslúžilo potrebám všedného dňa, ju nezaujímalo. Cchcela obliekať aktívne ženy, ktoré „sa potrebujú cítiť pohodlne a byť schopné vyhrnúť si rukávy“.
V roku 1961 začala experimentovať so žerzejom, z ktorého sa dovtedy šila iba mužské spodná bielizeň. Povýšila ho na chanelovský materiál číslo jeden. A navyše: na rozdiel od drahého hodvábu či organzy si ho mohlo dovoliť viac ľudí. V tom istom roku americký módny časopis Harper´s Bazaar po prvý raz uverejnil obrázok modelu slečny Chanel, úspešnej parížskej krajčírky: jej šaty sa otvárali ako pánska vesta a nehanebne odhaľovali ženský krk. Mali obyčajné rukávy, ktoré obopínali paže od ramien až po zápästie, okolo bokov im voľne visela šerpa z tej istej látky. Americkí redaktori – trochu zmätení, trochu ohúrení touto novou siluetou – ich nazvali Chanel´s charming chemise dress (roztomilé košeľové šaty od Chanel).
V tom čase už usilovne pracovala na budovaní svojej ríše: roku 1915 si otvorila ďalší, v poradí tretí obchod v Biarritzi, ktorý jej zaručoval španielsku klientelu. Vo svojich dielňach zamestnávala už vyše šesťsto krajčírok!
Sen o veľkej láske
„Krášlenie je vždy odrazom srdca.“
Coco vždy tvrdila, že Arthur Capel bol prvý a jediný muž, ktorého skutočne milovala. My dodávame, že bol prvý, avšak nie jediný, ktorý svoju milenku opustil pre inú ženu. Jednoducho, nemala šťastie v láske. Manžel, rodina, deti, to všetko zostalo Veľkej slečne vzdialené až do konca života. Sen o veľkej láske na celý život sa nikdy nenaplnil… S Arthurom Capelom sa zoznámila roku 1908. Boy, ako ho prezývali priatelia, bol Angličan tak trochu záhadného pôvodu. Hovorilo sa, že pochádzal z rodiny úspešného bankára a v Londýne sa stýkal s najelegantnejšou spoločnosťou. Uhoľné bane v Newcastle, ktoré zdedil po svojich predkoch, mu vynášali dosť peňazí, aby mohol žiť na vysokej nohe. S ním si obľúbila všetko anglické: vždy uznávala nadradenosť Anglicka nad ostatnou Európou. Rada sa prehrabávala aj v jeho šatníku: tričká, pulóvre a blejzery, ktoré nosil, keď hrával pólo, to všetko uplatnila vo svojej neskoršej tvorbe. Postupom času sa Capel vypracoval na uznávaného politológa – spisovateľa, ktorého si začali všímať aj v kruhoch starej anglickej aristokracie. Hoci bol v mnohých ohľadoch až obdivuhodne slobodomyseľný, predsa len zostával zajatcom prostredia, z ktorého vyšiel. A to si žiadalo, aby sa oženil s nejakou mladou lady z najvyšších kruhov. Vybral si najmladšiu dcéru baróna Ribblesdala, Dianu Listerovú. No hoci sa s Dianou oficiálne zasnúbil, ku Gabrielle sa stále vracal. Všetko teda nasvedčovalo, že Coco nechce stratiť – pre ňu to však predsa len bolo ponižujúce postavenie. Mienil žiť dvojitý život manžela i milenca, alebo nadobro dať zbohom svojej francúzskej láske? To sa Coco už nikdy nedozvedela. Krátko pred Vianocami 1919 sa zabil pri automobilovej nehode neďaleko Cannes.
Slovanské obdobie
„Čím je žena ženskejšia, tým je silnejšia.“
Po Boyovej smrti sa usadila vo vile Bel Respiro neďaleko Paríža. Priateľka Misia Sertová, veľká múza vtedajších básnikov a maliarov, ju zoznámila so slávnymi umelcami pohybujúcimi sa okolo Ballets ressus, na ktorého čele stál Sergej Ďagilev. Ruský balet ohromil svet a v 20. rokoch sa v Paríži stal doslova módnym hitom. Na tvorbe jeho nezvyčajných tanečných predstavení sa okrem Ďagileva podieľal najmä básnik a režisér Jean Cocteau, skladateľ Igor Stravinskij (ktorý u Coco dokonca aj dva roky býval) a scénický výtvarník Pablo Picasso. Coco mala na starosti kostýmy, pretože podľa slov Jeana Cocteaua „slečna Chanel je najlepšia krajčírka našej doby“. K najkontroverznejším dielam tandemu Ďagilev – Cocteau patrilo predstavenie Modrý vlak z roku 1924. V tomto experimentálnom kuse tancovali skutoční športovci s holými zadkami. Ženy mali na sebe trikotové plavky s nohavicami do polovice stehien, ktoré Coco ušila zo žerzeju. Avšak aj napriek sedemnástim rokom spolupráce s Ďagilevovým divadlom sa nerada vyjadrovala o svojej práci návrhárky kostýmov. „Návrhári kostýmov pracujú s ceruzkou – to je umenie,“ hovorievala. „Krajčír s nožnicami a špendlíkom, to je celkom iná záležitosť.“ Ku slovanským obyvateľom Bel respiro patril aj muž, ktorému sa čoskoro dostalo veľkej cti deliť sa o lôžko s pani domu. Veľkoknieža Dimitrij, vnuk cára Alexandra II. a bratranec Mikuláša II. patril do rodiny Romanovcov. Ako jeden z iniciátorov atentátu na Rasputina musel žiť vo vyhnanstve v zahraničí. Coco bola o jedenásť rokov staršia než on. Rok sa od seba takmer nepohli. Potom sa stalo to, čo už poznala z nedávnej minulosti: Knieža Dimitrij mal urodzený pôvod, Američanka Audrey Emeryová peniaze. Vzali sa. A Chanel, napriek peniazom, sláve a bohatstvu, zostala opäť sama…
Simonetta Zalová
foto archív, SITA
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2019)