Neúnavná bojovníčka
Začínala ako detská herečka, Sex v meste z nej spravil hviezdu prvej veľkosti a zaujímavým projektom sa venuje aj po jeho skončení. Popritom stihla partnerovi porodiť dve deti, vydať sa za ženu, aj prekonať rakovinu. A nemá problém o tom všetkom bez servítky hovoriť.
Kráča po ulici a všetky pohľady sa upierajú na ňu. Všetci navôkol v nej vidia Mirandu Hobbesovú, cynickú karieristku zo seriálu Sex v meste. Aj po toľkých rokoch si Cynthiu Nixon spájajú s jej najslávnejšou postavou, pritom netušia, ako veľmi sa herečka a jej seriálové alter ego od seba odlišujú. Jedno však majú predsa len spoločné – obom v žilách prúdi New York.
Liečba šokom
Cynthia sa narodila v New Yorku 9. apríla 1966. Jej otec sa živil ako rozhlasový reportér, no často bol bez práce. O peniaze sa tak musela postarať hlavne matka, ktorá síce vyštudovala herectvo, no po celý život sa pohybovala v zákulisí televíznych projektov ako produkčná.
Vďaka tomu stála pred kamerami veľmi skoro i jej dcéra a celú pubertu strávila medzi školou, filmovaním a divadlom. Bol to však skôr výsledok nenaplnených ambícií matky, malá Cynthia po pozornosti príliš netúžila. „Ako dieťa, tínedžer a mladý človek som bola ukážkový introvert. Necítila som sa dobre medzi ľuďmi. Bola som utiahnutá.“ Možno to súviselo s faktom, že rodičia sa rozviedli, keď mala šesť a vychovávala ju väčšinou len matka. „Moja mama sa mi veľmi venovala, takže keď som sa ocitla vo svete sama, bez materskej ochrany a podpory, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Tak som jednoducho sklapla.“
Herectvo bolo pre uzavreté dievča ako liečba šokom. Skočila do vody a plávala. Najskôr sa objavila v niekoľkých zábavných programoch a keď mala trinásť, zahrala si po boku o dva roky staršieho Matta Dillona vo filme Zlaté dievčatká. O rok neskôr debutovala aj v divadle, na Broadwayi účinkovala v divadelnej hre Príbeh z Philadelphie. Tam si ju všimol aj režisér Mike Nichols (držiteľa Oscara za film Absolvent) a zveril jej menšie úlohy v hrách Skutočná vec a Hurlyburly. Obe sa hrali naraz a sedemnásťočná Cynthia to časovo zvládala len vďaka blízkosti divadiel, ich budovy boli od seba vzdialené len pár blokov. Ako však pri tom všetkom stihla aj zmaturovať, zostáva malou záhadou. „Chodila som do náročných škôl a myslím, že mi to veľmi pomohlo. Sústredila som sa na to, ako udržať tieto dve veci v rovnováhe – snažiť sa a robiť všetko pre budovane kariéry, no nezanedbávať ani štúdium.“
Rok veľkých stretnutí
Rok 1983 sa niesol v znamení veľkých stretnutí. Pracovala pod taktovou Mika Nicholsa, na javisku hrala dcéru Jeremyho Ironsa a s jednou z najväčších osobností filmu sa stretla aj pred kamerami. Vo filme Amadeus ju slávny Miloš Forman obsadil do roly Salieriho komornej. „Forman je môj hrdina. Zbožňovala som jeho filmy ako Vlasy alebo Ragtime. Vytiahol ma zo školy ako priemernú šestnástku a vsadil na mňa, aj keď som nemala žiadne skúsenosti. Venoval sa mi mnoho mesiacov a bolo to jedno z mojich najšťastnejších období. Náročné, ale bohaté. Dosť som sa vďaka nemu posunula,“ spomína herečka.
Amadeus zaznamenal obrovský komerčný úspech a podmanil si aj odborníkov, z udeľovania Oscarov si odniesol osem vzácnych sošiek. Tam niekde to však malo pre Cynthiu skončiť. Odjakživa vedela, že takmer žiaden detský herec neprerazí aj v dospelosti. Obaja rodičia ju neustále upozorňovali, že ide len o dočasnú záležitosť. „Plán bol, že budem hrať tak do osemnástky, zarobím toľko peňazí, koľko sa bude dať a popritom budem chodiť do školy. Takže som vždy vedela, že herectvo nie je kľúčové.“
Kariéra dospelej ženy
Jej kariéra však na prekvapenie pokračovala. V Amadeovi si ju všimli ďalší filmári a v roku 1986 získala prvú väčšiu vedľajšiu rolu v snímke Vražedné hry. Stvárnila inteligentnú tínedžerku, ktorá pomáha priateľovi skonštruovať atómovú bombu. Tento ani ďalšie filmy dieru do Hollywoodu neurobili, no herečka aspoň mala šťastie spolupracovať s osobnosťami ako Robert Altmann (Tanner ´88) či Jack Lemmon a Kevin Spacey (Vražda Mary Ohaganovej). Skúsenosti naberala aj v známych seriáloch (Zákon a poriadok a To je vražda, napísala) a nezanevrela ani na divadlo. Na doskách, ktoré znamenajú svet, stvárnila Shakespearovu Júliu a za hru Hrozní rodičia dokonca získala prvú nomináciu na divadelnú cenu Tony.
Stále sa však držala pri zemi. „Keď sa Laurenca Oliviera spýtali, akú najdôležitejšiu vec sa musí mladý herec naučiť, povedal: ´Ako sa stať starým hercom.´ Vtedy som to ešte nevedela, ale nehľadala som výšku, nechcela som dosiahnuť niečo veľké. Chcela som zostať pri zemi.“
Nová sexi kapitola
A tak aj bolo. Deväťdesiate roky priniesli Cynthii Nixon filmy ako Prípad Pelikán, Addamsova rodina 2, Binkove dobrodružstvá, Marvinova izba či Sedliaci v meste. Na účty to stačilo, no úspešná kariéra? O tom by sa dalo polemizovať.
V roku 1997 prišla na ďalší konkurz. Mala po tridsiatke, doma ročnú dcéru Samanthu a povedzme si úprimne – vyhlásenou krásavicou nebola. Aj tak však konkurz vyhrala. Zo svetlovlasej pragmatickej Cynthie sa na niekoľko rokov stala sarkastická rusovláska Miranda. „Nikto by ma nepovažoval za sexi, že? Mysleli si, že som múdra a zvláštna. A potom som mala tridsať a šla som na konkurz do seriálu Sex v meste. Teraz mi tridsať pripadá ako mladosť, ale vtedy znamenala tridsiatka starnutie… a zhodou zvláštnych okolností som zrazu ja, ktorá som nikdy necvičila a nenosila opätky, bola v seriáli o sexe a fintení.“Vďaka ostrým dialógom, originálnym charakterom a móde sa stal Sex v meste obrovským hitom a na obrazovkách sa udržal dlhých šesť rokov (1998 – 2004). Počas nich sa postava Mirandy postupne menila. Spočiatku bola najmä úspešnou právničkou s extrémne cynickým pohľadom na vzťahy a mužov, ktorým vôbec nedôveruje. Postupne ju však skúsenosti matky a partnerky určitým spôsobom zjemnili.Táto brilantná premena jej priniesla tri nominácie na cenu Emmy za Najlepšiu postavu vo vedľajšej role v komediálnom seriáli. Poslednú z nich napokon aj premenila víťazstvo.
Zásahy do života
Po šiestich rokoch práce na seriáli znamenal jeho koniec veľký zásah do života každej zo štyroch hlavných predstaviteliek. Cynthia to však mala ešte ťažšie, mimoriadne turbulentným obdobím prechádzala aj v súkromí. V roku 2002 porodila svojmu dlhoročnému partnerovi druhé dieťa, syna Charlesa Ezekiela – a po pätnástich rokoch spoločného života mu dala zbohom.
Dlho však sama nezostala, už o rok si jej srdce podmanil niekto iný: žena. „Keby sa ma niekto opýtal, čo si myslím o sexualite, povedala by som, že podľa mňa je každý z nás bisexuál. Ale tento názor som mala bez toho, že by ma priťahovala nejaká žena. Nikdy predtým som takú ženu nestretla.“ Na charitatívnej akcii, ktorá mala cieľ presadiť zníženie počtu žiakov v triedach, sa to však stalo.
Cynthia podľa vlastných slov pocítila, že Christine Marinoni sa jednoducho nedá odolať. Tohto „muža s prsiami“ (ako svoju partnerku žartovne prezýva) bez váhania vpustila do svojho života. „Nemyslím, že som sa zmenila. Po celý život som bola s mužmi a nikdy som sa nezamilovala do ženy. Ale keď sa to stalo, nebolo to čudné. Som len žena zamilovaná do inej ženy,“ šokovala krátko nato verejnosť. Ako médiám prezradil rodinný známy, za dverami Christininho brooklynského bytu mohla byť Cynthia konečne sama sebou. Najskôr ju dlhé roky obmedzovala matka, ktorá ju tlačila ku kariére, potom sa ešte na strednej škole „dala dokopy“ s Dannym Mozesom a pätnásť rokov bola domácou paňou a matkou. Zoznámenie s Christine pre ňu znamenalo oslobodenie a radosť. Jej vyvolená takéto skúsenosti nemala a vzťahy s mužmi nikdy nezažila – pochádza zo zámožnej rodiny univerzitného profesora a svoju orientáciu objavila už počas štúdia na vysokej škole. Neskôr si dokonca otvorila bar pre lesby a gejov v Brooklyne, no dnes sa angažuje najmä v oblasti vzdelávania.
Len jedna skupina
V roku 2004 sa začali stretávať, o päť rokov nasledovali zásnuby a 27. mája 2012 sa v New Yorku zosobášili. „Vždy som sa manželstvu vyhýbala, lebo som cítila, že je to potenciálna pasca. Myslím, že moja svadba bola tak trochu rebéliou. Ako keď nemáte volebné právo a potom ho dostanete, tak rýchlo bežíte, aby ste odvolili,“ priznala najznámejšia bisexuálka Ameriky. Homosexuálna komunita však jej angažovanie prijíma pomerne skepticky. Za všetko môže jej vystúpenie na jednej akcii, kde vyhlásila: „Bola som hetero a bola som homo, a homo je lepšie.“ Táto veta sa nestretla s veľkým nadšením a členovia komunity chceli, aby ju Cynthia zmenila. Údajne naznačuje, že homosexualita môže byť otázkou voľby a ľudia si môžu vybrať aj inak. „Chápem, že pre mnohých ľudí to tak nie je, ale pre mňa to voľbou je. A nik nemôže za mňa definovať moju homosexualitu. Ja hovorím, že je jedno, či sme sem prileteli alebo priplávali, záleží na tom, že sme tu a sme jedna skupina,“ trvala na svojom.
Mraky na jasnej oblohe
Napriek podozreniam neprajníkov jej rozhodnutie žiť so ženou rozhodne nebolo len výstrelkom rozmaznanej hviezdy. V Christine našla životnú lásku a oporu a podľa priateľov nebola nikdy šťastnejšia. Dodnes žijú spolu ako spokojná netradičná rodina. Cynthia spolu s Christine vychováva svoje dve deti z predchádzajúceho vzťahu, ku ktorým vo februári 2011 pribudol syn Max Ellington. Toho porodila Christine a biologickým otcom je priateľ dvojice, ktorého identitu dámy neprezradili. Bývalý partner Cynthie sa zasa oženil s vdovou, detskou psychiatričkou s dvojčatami. A všetci si pekne nažívajú vďaka striedavej starostlivosti, dobrým vzťahom a premyslenej deľbe práce.
V roku 2006 však ich životy zasiahla zdrvujúca správa. Počas preventívnej prehliadky Cynthii diagnostikovali rakovinu prsníka. Ochorenie našťastie zachytili v ranom štádiu a nebola potrebná chemoterapia, herečka však musela podstúpiť takmer sedemtýždňové ožarovanie a nádor jej lekári chirurgicky odstránili. Operáciu naplánovali na žiadosť pacientky na nedeľu, aby nemusela zrušiť divadelné predstavenie, v ktorom hrala.
Cynthia vedela, čo ju počas nasledujúcich týždňov, mesiacov a rokov čaká. Jej matka Ann si tým prešla už dvakrát a v roku 2015 rakovine prsníka podľahla. „Ako dcéra ženy, ktorú postihla táto choroba, som vedela, že u mňa je to riziko tiež vyššie. Rakovina je ako niekto, kto žije vedľa vás. Viem, ako ten človek vyzerá, poznám jeho zvyky. A tak keď som musela čeliť vlastnej diagnóze, bola som vďaka tomu silnejšia.“
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý článok si prečítajte v novembrovom čísle MIAU (2016)