Otvorená galéria
Stredoveká dedinka Dozza sa zaraďuje k stovke najkrajších historických susedstiev Talianska, tzv. „Borghi piu` belli d‘Italia“. Dlhé roky bola malebným, no zaspatým miestom na pahorku neďaleko Bologne. V roku 1960 sa preto zrodil originálny nápad, ktorý miesto v objatí hradieb zmenil na nepoznanie. Prestížni domáci i svetoví umelci sem v rámci festivalu Biennale del Muro Dipinto prichádzali každý párny rok, aby pomaľovali fasády pestrofarebných domčekov motívmi úzko spätými s tradíciami a legendami tohto regiónu. Dnes tu v galérii pod holým nebom leží viac ako stovka fascinujúcich diel prístupných 24 hodín denne. Pritom netreba zabudnúť na voňavé kvety pred drevenými okenicami, dlažobné kocky pod nohami a prívetivé tváre domácich. V romantickej Dozze sa často vznáša vôňa olejových farieb maliarov, ktorí ukrytí pred ostrým slnkom pod arkádami kopírujú jej krásu do hrubých skicárov, ale aj aróma espressa, ktorým si majitelia umeleckých obchodíkov krátia čakanie na zákazníkov. Keďže všetky fasády obydlí už obsadilo umenie, festivalová porota každý párny rok rozhodne o najlepšej maľbe, ktorú vďaka špeciálnej technike prenesú do hradnej galérie, čím uvoľnia miesto pre nové dielo, a tak sa Dozza aj po 60 rokoch mení ako chameleón. Najbližšie sa tak stane opäť v septembri 2020.
Vínna metropola
Barbera, Bonarda, Pignoletto, Lambrusco, Sangiovese, Albana… Emilia Romagna je vďaka ň rozmanitej pôde aj počasiu už veky krajom vinárov, v ktorom sa vinič prehýba pod ň šťavnatými strapcami tých najrozmanitejších odrôd. Ak v okolí Bologne existuje vínny raj, zaručene sa ukrýva v podzemí hradu Rocca Sforzesca v Dozze. Pod majestátnymi pivničnými klenbami, kde rodiny Campeggi a Malvezzi kedysi skladovali syry aj parmskú šunku, sa dnes v labyrinte poličiek výšia fľaše najlepších vín s chráneným označením pôvodu. Regionálna vinotéka Enoteca Regionale Emilia Romagna združuje výberovú tisícku lahodných mokov od takmer 300 lokálnych vinárov, ktoré obstáli v tvrdej skúške kvality. V tlmene osvetlenej atmosfére stredovekej pivnice sa organizujú ochutnávky aj vinárske kurzy, k dispozícii je aj vyše tucet vín, ktoré si možno výmenou za žetón ihneď načapovať a degustovať v podhradí. Výborne k nim chutia lokálne syry – od vyzretého ovčieho pecorina až po lahodný mäkký squacquerone. Dozza patrí do regiónu s prezývkou „Údolie jedla“, a tak si treba povoliť opasky. Gastro hviezdou sú ručne vyrábané garganelli – cestoviny v tvare perinky zavinované na drevenej mriežke, vďaka ktorej vznikajú dokonalé ryhy na prichytenie ragú, hľuzoviek či šalotky. Legenda hovorí, že ich vymyslel kuchár grófky Catariny Sforza, hradnej panej v Dozze, keď mačka uchmatla plnku do pripravovanej večere.
Mýtický gryf, sprcha aj hrad
Meno Dozza pochádza z latinského „ducia“ – sprcha alebo potrubie, ktorým sa privádza voda. Dedina vypínajúca sa na pahorku kedysi trpela jej nedostatkom, a tak tu postavili dnes už neexistujúci akvadukt, ktorý zbieral vodu z vrchu Monte del Re. Aj preto má obec dodnes v znaku mýtického tvora gryfa s telom leva a hlavou orla s predĺženým zobákom, ktorý pije zo žriedla. Nad obcou sa týči masívna Rocca Sforzesca. Pôvodná pevnosť z 13. storočia sa počas vlády neohrozenej grófky Catariny Sforza zmenila na opevnený zámok a neskôr na vznešený renesančný palác šľachtickej rodiny Malvezzi-Campeggi, ktorá ho obývala až do roku 1960. Posledný majiteľ daroval zámok obci, predtým však rozpredal všetok nábytok, a tak sa samospráva mala čo obracať, aby ho opäť zariadila v dobovom štýle. Dnes tu sídli múzeum s noblesnými izbami, kaplnkou a lodžiou s elegantnými freskami. Na prízemí sa nachádza väznica a mučiareň s pôvodným náradím (grófka bola údajne majsterkou v týraní mužov), z veží sa zasa naskytá panoramatický výhľad na okolité vinice, zvlnené údolie rieky Sellustra a ulice naplnené žiarivými farbami.
z Talianska
Zuzana Zimmermannová