Niektorí ľudia akoby sa naozaj narodili pod šťastnou hviezdou a Mária Čírová (snáď nám dá za pravdu) je toho svetlým príkladom. Vyrastala v šťastnej rodine, zamilovala sa do toho správneho muža, s ktorým priviedla na svet dve deti a aj keď jej hra na klavíri dávala v detstve trochu zabrať, nasmerovala ju k spevu, ktorý nadovšetko miluje. Vydala štyri štúdiové albumy a ten piaty, s názvom Moje Vianoce, si môžete vychutnať počas najkrajších sviatkov v roku. Špeciálne miesto medzi nimi majú dve autorské skladby, ktoré pre Máriu napísal jej otec Michal Číra. Zvyšok albumu tvoria krásne slovenské koledy, všetky v originálnych nových úpravách a Máriine obľúbené svetové vianočné hity, taktiež v nových aranžmánoch jej manžela Mariána Kachúta.
- Keď sa povie rodina – kto všetko vo vašom svete do nej patrí?
Do mojej dvadsiatky bola moja jediná rodina mama, otec, súrodenci, prípadne v širšom zmysle aj bratranci, ujovia a tety. Som zo štyroch súrodencov, mám dve sestry a brata. Najstaršia sestra bola vždy v jednom tíme so starším bratom, lebo boli k sebe vekovo bližší. Ona bola v detstve naša vedúca (smiech). Ja, ako tretia v poradí, a moja mladšia sestra sme predstavovali akoby druhú vlnu, čiže sme boli veľmi dlho považované za tie malé. Ale odkedy mám manžela a deti, vnímam ten najintímnejší význam slova rodina práve v tomto kruhu. A väčšinou si vystačíme v tejto zostave. No keď sa už stretávame v širšom rodinnom kruhu, býva to veľmi náročné na priestor, lebo ja i manžel pochádzame z veľkých rodín. Ale vôbec to nevadí, máme sa radi a vždy je veľmi veselo. A posledný význam slova rodina by som možno priradila k mojej veľkej hudobnej rodine – mojim muzikantom a fanúšikom.
- Na facebooku sa hlásite k hnutiu Som za slušné Slovensko. Čo vo vašom ponímaní znamená chovať sa slušne?
To je veľmi jednoduché. Môže to vyznieť ako klišé, ale prosto sa len snažím nerobiť iným to, čo nechcem, aby iní robili mne. Myslím si, že v tom sa skrýva bazálny princíp slušnosti.
- Ako učíte slušnosti svoje deti?
Základný prvok výchovy je to, ako sa správame my. Či chceme, alebo nie, deti nás kopírujú a od malička nasávajú atmosféru, ktorá vládne v rodine. Deti sú teda naším zrkadlom a mnohokrát podľa detí môžeme veľmi jednoducho odhadnúť aj rodičov. Samozrejme, toto nestačí. Podľa mňa som prísna mama a naše deti od malička vedia, kde sú ich hranice. Keďže sme to nastavovali od útleho detstva, musela som mnohokrát riešiť situácie aj s veľkou stratou môjho alebo nášho komfortu. Keď totiž rodič niečo povie, musí to dodržať, aj keby to bolo preň po čase výrazne nevýhodné. Lebo deti iba na to čakajú, že povolíme (smiech). Musím však povedať, že toto úsilie sa nedá nahradiť neskôr. Teraz som veľmi šťastná, že sme to všetci zvládli, lebo máme vybudovaný základ, na ktorom sa dá krásne stavať.
- Na nový album vám otec napísal dve pesničky. Majú nejaký príbeh?
Obaja moji rodičia boli amatérski muzikanti a k hudbe viedli aj svoje deti. Mali sme rodinnú kapelu. Vystupovali sme v našom dedinskom kostole a časom aj na rôznych kultúrnych podujatiach. Postupne sa situácia vykryštalizovala tak, že som spievala všetky sóla, už od štyroch rokov. Tatino skladal všetky pesničky a keď ich už bolo celkom dosť, vytvorili s maminou spevník. Tých spevníkov nevzniklo veľa, možno tri exempláre. A jeden z nich vlastním. S venovaním! Tatino mi tie pesničky v spevníku venoval ako sedemročnej s textom, aby som nikdy nezabudla, kde som ako speváčka začínala. V aktuálnych súvislostiach to znie až prorocky (smiech). No a medzi týmito pesničkami sú aj vianočné skladby, z ktorých som jednu spracovala na Vianočný album v roku 2015 a ďalšie dve sme upravili pre aktuálny album Moje Vianoce. Je v tom kus nostalgie.
- Kdesi ste citovali výrok, že to najlepšie, čo môže otec urobiť pre svoje deti, je milovať ich mamu. Považujete to za kľúč ku šťastnému detstvu?
Rozhodne áno. Je to presne tá istá téma, ako sme sa bavili o výchove. Ak je doma láska, deti majú šťastné detstvo. A to je taký silný základ do života, že si to možno ani neuvedomujeme. V tom je zakorenené zdravé sebavedomie, empatia, optimizmus, humor. My sme mali aj s manželom šťastie, že sme toto dostali do vienka. A rovnako sa snažíme vyzbrojiť aj naše deti.
- Pesničku Chýbaš ste venovali svojmu dedkovi, ku ktorému ste prechovávali vrúcny vzťah…
Môj dedko z otcovej strany bol pre mňa výnimočný človek. Keďže od detstva som mala veľmi bohatý program: gymnastika, klavír, recitačné súťaže, ľudový spev, skúšky… bolo treba niekoho, kto by mal čas so mnou všade chodiť. Rodičia pracovali, a tak sa tejto funkcie ujal dedko. Bol som mnou pri všetkom, pri mojich prvých víťazstvách aj pri smutných prehrách. A zostal pri mne, aj keď som už podrástla a nepotrebovala, aby ma sprevádzal. Hoci nemusel, bol so mnou na všetkých súťažiach, koncertoch, v podstate až do jeho nečakanej smrti. To som mala sedemnásť rokov. Nebojím sa povedať, že pokiaľ som nespoznala môjho manžela, bol mojím najbližším človekom. Nikdy nezabudnem na naše prechádzky po rodnej Trnave, na naše šunkové bagety, rozhovory, jeho povzbudenia a rady.
- Trnava, kde ste prežili detstvo, je dnes mestom, kde to žije…
Trnava navždy zostane v mojom srdci. Je to niečo ako prvá láska. Niečo, čo nič nevymaže. Síce už od pätnástich rokov žijem v Bratislave, môj manžel je rodený Bratislavčan a mám tu svoje zázemie a priateľov, ale do Trnavy sa chodím poprechádzať. Presne ako v pesničke Tublatanky „Dnes mám rande so svojím mestom“. Trnava momentálne prežíva krásne obdobie, so skvelým primátorom rastie kultúrne aj esteticky. Rozkvitajú malé remeselnícke dielne, butiky a úžasné atmosférické reštaurácie a kaviarne. Čarovné je, samozrejme, aj to, že pri prechádzke mestom stretnete na každom rohu niekoho známeho.
- Mali ste v detstve kamarátky „na život a na smrť“?
V detstve som mala najlepšiu kamarátku. Na život a na smrť. Sme si veľmi blízke doteraz, ale už sa vídame oveľa menej, akoby sme si možno priali. Ale ak mám byť úprimná, môj najbližší človek, a teda aj funkciu najlepšej kamarátky asi zastáva manžel. Sme natoľko prepojení, že mnohokrát ani nemusíme nič hovoriť a chápeme, čo treba. Myslím, že každý človek si zaslúži svoju spriaznenú dušu, niekoho, kto ho vypočuje, kto tu bude preňho. Môže to byť jeden človek, ale môže to byť aj partia, spoločenstvo. Často som zažila, ako veľmi si dokážu ženy vzájomne pomôcť a podporiť sa, keď naozaj držia spolu. Preto som všetkým ženám venovala jednu zo svojich piesní, Slobodná.
- Váš syn je už štvrták. Bombarduje vás všetečnými otázkami, na ktoré nie je ľahké nájsť odpoveď?
Náš syn je veľmi vnímavý a inteligentný človiečik. Asi tomu napomáha aj fakt, že veľmi veľa a rád číta. V našej knižnici má už vyhradené celé dva dlhé rady kníh, ktoré prečítal, je ich vyše 90… Áno, veľmi často dáva otázky, ktoré by človek od desaťročného dieťaťa bežne nečakal. Ale spravidla ma nimi nezaskočí, ja som si totiž povedala, že keď sa ma na niečo pýta, asi už o tom premýšľal, a teda je už pripravený dostať aj odpoveď. Nikdy nebudem rodičom, ktorý odpovedá systémom „na to si ešte malý“ alebo „to ty ešte nemôžeš pochopiť“. Deti chápu veľmi dobre. A ak sa odpovede nedozvedia doma, budú ich hľadať inde.
- V televíznom seriáli Moje povstanie ste účinkovali v poviedke Dvere. Stvárnili ste mladú úradníčku Annu, ktorá počas SNP pomáhala povstaleckému výboru a v istej chvíli sa ocitla v životu nebezpečnej situácii…
O SNP som vedela v podstate iba toľko, čo sme sa učili v škole. Do tohto projektu som šla hlavne preto, že cítim potrebu vzdelávania mladých ľudí aj v oblasti našej histórie. Forma príbehov bola zvolená tak, aby sa čo najviac priblížila vnímaniu mladej generácie. Aj keď myslím, že v súčasnosti by sa to dalo uskutočniť ešte príťažlivejšie, formou nejakých interaktívnych výstupov na sociálnych sieťach, alebo aspoň aby boli využití ľudia populárni z tohto prostredia. A pokiaľ ide o príbeh samotný, nejako zvlášť som ho neštudovala. Veľa osobných hrdinstiev z obdobia druhej svetovej vojny ostane navždy zabudnutá.
Simonetta Zalová
foto archív Márie Čírovej
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2019)