Cestou – necestou, poľom – nepoľom… keď chcete navštíviť Mišku v jej dome, musíte sa preniesť kúsok za hranice našej krajiny, ale predovšetkým všednosti. Michaela Ďurišová žije v prostredí, ktoré dáva voľný priebeh kreativite, je tvorivé, naoko chaotické, ona však veľmi presne vie, kde čo nájde: dielnička s množstvom farebných kvetov je v jednej miestnosti, fotografický ateliér v ďalšej, v kuchyni rozvoniava čerstvo upečený kváskový chlieb a za oknom útulnej obývačky sedí na parapetnej doske veľký načechraný kocúrisko Tigi. Silver sa motá návštevám popod nohy vo vnútri, no a keď si nájde pohodlnú polohu aj psík Deno, je čas opýtať sa na všetko, čo pani tohto domu vlastne vystihuje.
Pri pohľade na vaše fotky ľudia okamžite vedia, kto je ich autorkou, vďaka fotografii vás vlastne mnohí objavili. Vy však máte aj iné umelecké cestičky…
Jednou z nich je napríklad hudba. Tá je mojou neodmysliteľnou súčasťou približne od trinástich rokov, vždy som snívala, že sa budem hudbe nejakým spôsobom venovať. V mojich predstavách som vystupovala v muzikáloch, spievala všakovaké role, vlastne preto som sa aj rozhodla študovať na konzervatóriu. Záujmy sa však neskôr trochu pomenili, bavilo ma písať rozprávky a priťahovala ma réžia. To všetko v čase, keď som učila deti na základnej umeleckej škole navštevujúce literárno-dramatický odbor. Vďaka tomu som napokon šla na učiteľstvo hudobno-dramatického umenia, kde sa opäť zamiešali karty a ja som sa k hudbe vrátila. Začala som spievať vo swingovom bigbande, spoznala tam svojho manžela a spolu sme sa odsťahovali kúsok za hranice do malej rakúskej dedinky.
Mal váš odchod nejaký romantický dôvod?
Vôbec nie, nasťahovali sme sa do domu, ktorý kúpil manželov otec, avšak zistila som, že aj kvôli jazykovej bariére si na tomto mieste asi prácu nenájdem. Cestovať za ňou do Bratislavy by nebolo finančne výhodné, a tak som jedno ráno vstala a premýšľala, čím by som si mohla zamestnať ruky i hlavu. Presne takto to u mňa funguje: vstanem, pre niečo sa nadchnem a okamžite sa do toho pustím, z čoho môjho muža pravidelne poráža (smiech). Veľmi rada tvorím, a preto asi neexistuje nič z umeleckej oblasti, po čom by som netúžila, avšak musím podotknúť, že keď s niečím novým začnem, robím to vždy na maximum.
Tak to bolo aj s vašimi venčekmi z kvetov. Cítili ste „dieru na trhu“?
Vôbec som to tak nebrala, chcela som si najskôr vyrobiť len čosi pre seba, aby som nemusela doplnky kupovať už hotové a prerábať ich podľa vlastných predstáv. Netušila som, že môj „hrebienok“ do vlasov zaujme toľko ľudí, ale keď sa to už stalo, len som do toho rozbehnutého vlaku naskočila a viezla sa v ňom. Tak vznikla značka Magaela a ja som vlastne vstúpila do sveta hand made tvorby. Začínali sme s objednávkami od slovenských žien, ale dnes už posielame kvetové doplnky do celého sveta – Nemecka, Ameriky, Talianska, Francúzska, Japonska i afrických krajín.
Hralo vám do karát, že sa roztrhlo vrece s hand made tvorbou a začali sme sa opäť kochať folklórom a tradíciami?
Pred siedmimi rokmi tu taký boom ešte nebol. Neskôr sa však zdvihla obrovská vlna záujmu o ručnú tvorbu, vytvárali sa komunity ľudí, ktorí sa navzájom podporovali a taktiež vznikol portál Sashe.sk s neskutočne zvládnutým marketingom a propagáciou výrobkov pribúdajúcich šikovných tvorcov na internete. Pre nás bola dôležitým krokom aj naša svadba, po nej sme sa vlastne začali venovať predovšetkým nevestám, pretože práve z ich strany dopyt po našej tvorbe enormne narástol. Založili sme firmu, objavili sme sa na sociálnych sieťach a treba povedať i to, že sme asi boli v správnej chvíli na správnom mieste.
Sú nevesty samostatnou kategóriou?
Svoj deň si vysnívajú do posledného detailu, plánujú si ho rok – dva roky vopred, ba niektoré si u nás rezervujú výrobu svadobného setu päť rokov pred obradom. Vedia plánovať oblečenie, výzdobu, dokonca i zasadacie poriadky a kto im kedy bude gratulovať. Ide poväčšine o dlhodobé a veľmi dôsledné plánovačky. Malú skupinku tvoria tie spontánne, ktoré napíšu, že o týždeň majú svadbu a či náhodou nemáme nejaký voľný hrebienok, no a nechýbajú ani enormne vystresované nevesty, ktoré každú chvíľu menia svoje rozhodnutia a nechávajú sa ovplyvňovať mamami, babkami či susedami. S mnohými nevestami sme si sadli tak, že sú z nás dodnes priateľky a poväčšine, až na malé výnimky, sa nám s nimi spolupracuje veľmi príjemne.
Hrebienky, venčeky, čelenky aj polovičné čelenky, brošne, fascinátory, party, svadobné pierka, opasky či náramky pre družičky, dokonca i ozdoby pre domácich miláčikov… Nekrúti sa vám občas z toľkých kvetov hlava?
Kvety milujem, ale ak si ma predstavujete ako dievčinu, čo každý deň vybehne na lúku a zozbiera tam všetko kvitnúce, tak ste len spolovice blízko pravde. Tvoríme z textilných kvetov, ktoré dopĺňame živými konzervovanými trávami a sušinami, no tie si veľakrát zbieram sama. Rôzne šišky, machy a makovičky si nasušíme, vyrábame svoje kvietky a konzervujeme gypsomilku, prezývanú nevestin závoj. Je s tým prplačka, ale máme čosi, čo je iné a výnimočné, čím sa môžeme odlíšiť. V dielničke máme už aj pomocné sily no a súčasťou tímu je i môj manžel, ktorého využívame, keď treba skracovať stonky kytíc kliešťami (smiech). Pomáha však aj pri výrobe, balí balíčky, chodí s nimi na poštu, vybavuje administratívu, venuje sa e-shopu a občas nám dokonca navarí teplý obed.
Časom ste do rúk okrem klieštikov chytili aj fotoaparát. Chceli ste mať všetku tú kvetovanú krásu nafotenú presne podľa seba?
Kdeže, foťák som držala v rukách aj pred Magaelou, vlastne ešte počas vysokej školy, kedy som sa pokúšala nafotiť si rôzne veci a produkty. Nikdy som sa však nepovažovala za fotografku, iba s obdivom som vzhliadala k ľuďom, ktorí vedeli fotiť tak, že som z toho padala na zadok. Spočiatku pre nás rôzni fotografi príležitostne fotili naše kolekcie, lenže potom čoraz viac fotili aj pre iných výrobcov kvetovaných kolekcií, dokonca na tých istých modelkách. Jednoducho, prestali sme sa odlišovať. Povedala som si teda, že to skúsim sama. Bola som zvedavá, veľa som sa pýtala, vzdelávala, no pravdupovediac, netušila som, či svojimi fotografiami spravím veľkú dieru do sveta. Ale keď som s malou dušičkou uverejnila fotky mojej maminy v nádherných šatách a bohato ozdobenú kvetmi, stalo sa niečo zázračné.
Prečo tie obavy?
Bála som sa, že mi budú ľudia písať, aká je mamina stará, že sa to nehodí, aby bola oblečená do takých šiat a že toľko romantických kvetov, to znesú len mladé dievčatá. Fotka však neskutočne zarezonovala a dostala som veľmi pozitívny feedback, dokonca si nás všimol istý americký magazín, ktorý fotografiu zdieľal, a tak nám pomohol získať mnohých fanúšikov. Ale malo to aj iný efekt: odrazu som dostávala množstvo otázok od bežných žien, či fotím aj iných ľudí. A niektoré ženy, čo dovtedy z rôznych príčin nechceli stáť pred objektívom, konečne nabrali odvahu. Asi si povedali, že keď môže moja mama vo svojom veku vyzerať tak krásne, môžu aj ony.
Gabina Weissová
foto Michaela Ďurišová
Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2019)