Duško Popov – Srbský playboy James Bond

 

„Ian Fleming vraj svoju postavu Jamesa Bonda do istej miery napísal podľa mňa a mojich skúseností. Možno…“ nadhodil vo svojich pamätiach Duško Popov. Spisovateľ Graham Greene o ňom povedal, že Popov bol „jeden z najlepších dvojitých agentov, akých kedy Briti mali počas druhej svetovej vojny“. Inak sa ale Duško k postave 007 staval dosť kriticky: „To, že som známy ako skutočný James Bond,“ nechal sa počuť, „v niektorých ohľadoch uráža moju inteligenciu.“ Podľa neho Bond so svojimi bojovými praktikami a životným štýlom ťažkého pijana by bol do 48 hodín mŕtvy…

 

Popovova rodina patrila k srbskej aristokracii, starý otec bol zámožný bankár a priemyselník, otec pokračoval v rozmnožovaní rodinného bohatstva a všetko naznačovalo, že i jeho traja synovia Ivan, Dušan a Vladan budú viesť pohodlný, bezstarostný život. Rodina pobývala v zime v Belehrade a na leto sa presúvala k Jadranskému moru do Dubrovníka, kde si hovela vo svojom komfortnom sídle. Synovia si zušľachťovali telá na kurtoch, plachtili, zápolili vo vodnom póle i v jazde na koni a na jeseň sa vracali študovať na prominentné európske univerzity. Z dvoch sa stali lekári, stredný Duško započal svoje vzdelávanie v Londýne, pokračoval v Paríži, kde zložil maturitu, na Belehradskej univerzite študoval právne vedy a doktorát z práva si robil na starobylej Freiburskej univerzite, jednej z najvýznamnejších vzdelávacích inštitúcii v Európe. Hovoril plynulo po francúzsky, taliansky, anglicky a nemecky. Práve pobýval vo Freiburgu, keď Ríšsky snem schválil Norimberské zákony, ktoré zbavovali občianskych práv všetkých Židov v krajine. Duškova známa, majiteľka jeho obľúbenej kaviarne, odmietla zavesiť na dvere svojho podniku nápis: Zákaz vstupu Židom!, čím sa razom dostala pod drobnohľad Hitlerových poriadkových služieb. Nacisti začali hliadkovať pred jej podnikom a zapisovať si mená stálych hostí. Duško a jeho kamarát Johann Jebsen si na protest v kaviarni zasadli na tie najviditeľnejšie miesta a pokojne nadiktovali svoje mená. Mladý Popov sa činil aj inak, ako člen klubu zahraničných študentov predniesol v závere štúdia pohrdlivý prejav nasmerovaný voči Hitlerovi a jeho politike. Na prázdniny do Paríža už ale neodcestoval. Namiesto toho si preň prišlo gestapo. Vypočúvali ho niekoľko dní, chceli mu našiť, že je komunista (lebo chodí s dievčaťom, ktoré pracuje v továrni). Ktovie, ako by dopadol, keby Johann Jebsen nezalarmoval jeho otca. Milorad Popov musel využiť svoje kontakty na najvyššej úrovni (siahajúce až k Hermanovi Göringovi), aby syna vyslobodil z pazúrov gestapa. Mladý muž sa z väzenia rýchlo oklepal a pošramotenú dôstojnosť si liečil flámovaním a svojou (celoživotnou) vášňou pre „športové autá a športovo založené slečny“. Od prírody bol dobrodruh, fičúr a pôžitkár, ale zároveň bol mimoriadne inteligentný, vzdelaný a kultivovaný, dbal na módu, draho sa obliekal, mal dokonalé vystupovanie, nechýbal mu šarm, ženy ho považovali za neodolateľného. Ako teda vyzeral? Pomôžme si (hoci strohým) opisom jeho zovňajšku, ako ho do svojej zložky zaznačila britská výzvedná služba: „Svetlé šedé oči, ustupujúce čierne vlasy, vysoké lícne kosti, biele rovné zuby, plné pery, kypré zmyselné ústa, široké ramená, atletická postava, dlhý krok a pestované ruky.“
Duškovi sa darilo aj profesionálne. Po návrate z Freiburgu si otvoril právnickú prax, získal vplyvných klientov a rozbehol aj obchodné vzťahy s Nemeckom. Hlavný stan mal v Dubrovníku, ale veľa času pobýval aj v Paríži, kde pracoval na svojom imidži medzinárodného biznismena a playboya.

 

Čestný, ale bez zábran
Kamarát Johann sa pridal k Abwehru, nemeckej vojenskej spravodajskej službe, aby sa tým vyhol priamej spolupráci s nacistami. V tejto pozícii mohol pre svoju krajinu získavať ďalších agentov a, samozrejme, Duško sa preň stal prvou voľbou. Mladý Srb bol ideálny kandidát na špióna: mal rozbehnutý medzinárodný biznis, ktorý mu mohol slúžiť ako krytie, bol scestovaný, poznal dôležitých ľudí, cez obchodné kontakty bol zadobre s nemeckým veľvyslanectvom v Belehrade. Duško sa teda dal naverbovať ako nemecký špión a… Vzápätí ponúkol svoje služby britskej spravodajskej službe MI6, resp. prihlásil sa na jej pobočke v Belehrade. Briti si ho následne preklepli zo všetkých strán a usúdili, že má „ohromný potenciál“. Tak sa z neho stal dvojitý agent. Ako „Ivan“ bude pracovať pre Nemcov, ako „Scoot“ (neskôr „Tricycle“) bude donášať Britom.
V Londýne ho preverovali viacerí vysokopostavení dôstojníci tajných služieb vrátane samotného generálmajora Stewarta Menziesa, šéfa MI6, ktorému sa hovorilo jednoducho „C“. Počas vojny bol Menzies jedným z najmocnejších mužov Británie, podliehal priamo Churchillovi, ku ktorému mal prístup v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu. V bondovskej mytológii je jedným z horúcich kandidátov na „M“, priameho šéfa (v prípade Judy Dench šéfky) agenta 007. Súhrnné hodnotenie Popovovej osobnosti z pera „C“ sa na Flemingovho hrdinu hodí viac než dokonale: „Ste čestný, ale bez zábran. Inštinkty a intuíciu máte vyvinutejšiu ako inteligenciu, ktorá je u vás vysoko nadpriemerná. Nikdy vás neťaží svedomie a ste zároveň neprezieravý i predvídavý. Ste ambiciózny a bezohľadný a viete byť krutý. Ale keď už krutosť prejavíte, je zvieracia, nie zvrátená. Rád vraciate úder, ale dávate si pritom načas. Keď máte strach, nepanikárite. Nebezpečenstvo je pre vás vzpruha. Pod vplyvom pudu sebazáchovy uvažujete jasnejšie a rozhodujete sa lepšie, než keby ste mali uvažovať.“ V závere svojho hodnotenia však Menzies Popova varuje: „Máte predpoklady veľmi dobrého špióna, ale nerád sa riadite rozkazmi. Mal by ste sa to naučiť, inak ako špión veľmi skoro zomriete.“

 

Kŕmenie pre sliepky
Navonok Duško vystupoval ako obchodník, ktorý sa zaoberá exportom a importom medzi Juhosláviou a Anglickom. To bola jeho krycia zásterka. V prvom dotazníku, ktorý dostal od Nemcov, figurovalo viacero otázok, napríklad aj okolo rozmiestnenia protitankovej obrany a veľkosti vojenských divízií na južnom pobreží Anglicka. Duško odovzdal otázky bezpečnostným spravodajským službám v Londýne, a tie začali pracovať na odpovediach. Falošným či nepodstatným informáciám sa hovorilo „kŕmenie pre sliepky“, niečo Briti pustili, niečo zahmlili, niečo si vymysleli, niečo naklamali. A úlohou Duška bolo týmito nepresnými a často zavádzajúcimi informáciami Nemcov dôveryhodne a uspokojivo nakŕmiť. Popovovi sa po celú vojnu darilo nacistov futrovať rôznymi dezinformáciami. Musel mať brilantnú pamäť a nervy zo železa, pretože nie raz hral s dôstojníkmi Abwehru vabank. Musel sa spamäti naučiť more informácií s množstvom do seba perfektne zapadajúcich detailov, vrátane rôznych dejových línií, väčších či menších odbočení, mien, vzťahov, vlastností, reálií všemožného druhu – aby obstál v paľbe krížových výsluchov, ktorej ho podrobovali Nemci, keď si overovali pravdivosť jeho informácií. A čo nemal naučené, musel zimprovizovať. To bol často tanec na ostrí noža, vyžadujúci si kamennú tvár, pekelnú ostražitosť a ľadové sústredenie. Aby sa nedal nachytať. Musel sa mať na pozore aj pri najbanálnejšej otázke. A nevymýšľať si príliš, radšej vždy vychádzať z reality. Predstavte si situáciu: Duška vypočúva ktosi z nemeckej výzvednej služby: „A potom ste prišli k rieke,“ hovorí dotyčný dôstojník. „Opíšte mi, ako ten prievoz vyzeral a kto vás cez rieku preplavil.“ Pozor, ide o pascu, Duško! „Žiaden prievoz tam nie je,“ odpovie náš agent. „Cez rieku vedie most.“
Ovládanie rôznych šifier bolo tiež Duškovým chlebom každodenným. Volával svojmu nadriadenému Ludovicovi von Karsthoffovi ako priateľ jeho bratranca z Talianska. Keď sa s ním chcel stretnúť, povedal: „Je to pomerne naliehavé. Môžeme sa stretnúť v stredu?“ Naliehavé znamenalo schôdzku ešte ten deň. O koľkej? V stredu, čiže o 20.10 hodine, pretože deň znamenal čas, a ten sa počítal od šiestej večer (plus desať minút). Alebo: Duškovi zavolá do hotela neznáme dievča a povie: „Mrzí ma, že som sa včera chovala tak hlúpo.“ To znamená, že ho Karsthoff volá na schôdzku. Ale kde a kedy? Duško sa s dievčaťom zíde v kasíne pri rulete. Ona trikrát po sebe vsadí na vybrané čísla. Tie postupne vyjadrujú deň, hodinu a minútu schôdzky. Potom vsadí na tridsať šestku (najvyššie číslo v rulete), čo znamená, že stretnutie sa uskutoční v Estorile. Ak by si vsadila na nulu, miestom stretnutia by bol Lisabon.

 

Casino Estoril
V koži nemeckého špióna sa presunul do Lisabonu, kde mal Abwehr jednu zo svojich kľúčových pobočiek. Hlavné mesto neutrálneho Portugalska bolo počas vojny baštou spravodajských služieb, centrom západného sveta a pre tisícky utečencov aj „prístavom dobrej nádeje“, prechodným domovom ľudí utekajúcich z Európy pred Hitlerom. Duškov životopisec Larry Loftis v knihe Do levej tlamy o tom píše: „Najdôležitejšie špionážne bitky druhej svetovej vojny sa odohrávali v hoteloch, kaviarňach a baroch v Madride, Estorile a Lisabone… V Lisabone sa to rojilo utečencami a špiónmi, fámami a lžami.“ Lisabon sa hrdil aj najväčším kasínom v Európe. Nachádzalo sa kúsok za mestom na Portugalskej riviére, ktorá súperila v prestíži s Azúrovým pobrežím. Portugalské letovisko Estoril bolo čosi ako francúzske Nice. A ako v Nice Negresco, tak v Estorile bol najslávnejší hotel Palácio aj so svojím kasínom.
A‘ propos, kasíno! Pamätáte si ústrednú scénu z Flemingovej bondovky Casino Royal? Ako James Bond ide hrať poker so zlosynom Le Chiffrom o závratnú sumu, ktorou ho založí MI5? Túto scénu si Ian Fleming len tak nevysypal z rukáva, inšpirovala ho reálna skutočnosť. Pri ktorej sa dokonca ocitol sám ako pozorovateľ. Pre operáciu Midas, ktorej zámerom bolo vylákať od Nemcov balík peňazí v rámci fiktívnej výmeny libier za doláre, Duško zinkasoval 40.000 dolárov. Tie mal odovzdať britskej tajnej službe. Z nejakého dôvodu ich neuložil do sejfu, ale nechal si ich u seba a odišiel do kasína. Spomínate si, ako vo filme Casino Royal agent Mathis z francúzskej rozviedky sleduje Bondovo počínanie za kartárskym stolom? V realite tým agentom bol sám Ian Fleming. Živý a osobne prítomný v kasíne hotela Palácio. Fleming sa práve vracal z misie vo Washingtone a v Lisabone si urobil prestávku pred návratom do Anglicka. O operácii Midas pravdepodobne vedel, otázkou však zostáva, či sa rozhodol Duška sledovať na vlastnú päsť, alebo tým bol poverený. „Zišiel som zo svojho apartmánu do lobby hotela Palácio s balíčkami bankoviek v náprsnom vrecku saka,“ spomína Duško v autobiografii. „Všimol som si Fleminga, ale nič som z toho nevyvodzoval. Potom som šiel pred večerou na drink do kaviarne a Fleming tam na mňa číhal. Počas večera sa objavil v tej istej reštaurácii… Potom ma sledoval, keď som šiel schválne pomaly záhradami vedúcimi ku kasínu…“ Bolo už neskoro po polnoci a pri bakaratovom stole (kartová hra) sa rozdrapoval len akýsi bohatý cudzinec. Choval sa hrubo, celkom proti pravidlám hráčskej etikety, vykrikujúc, že keď chce, môže vsadiť neobmedzené množstvo peňazí. „Neviem, čo mi to napadlo,“ spomínal Duško. „Asi som chcel Fleminga rozhodiť.“ Popov sa rozhodol proti cudzincovi vsadiť 50.000 dolárov (dnes takmer 1 milión). „Kasíno onemelo. Duško vrhol letmý pohľad na Fleminga – očakával, že zbledol. Nezbledol. Ozelenel,“ opisuje situáciu Larry Loftis. Cudzinec náhle vymäkol a vzdal sa. Napriek veľkohubému chvastaniu takúto čiastku nebol schopný vyrovnať. Tak sa Duško obrátil na krupiéra, či si proti nemu vsadí kasíno. Krupiér pokrútil hlavou. „Dúfam, že v budúcnosti vedenie kasína už tak nezodpovednú hru nedovolí,“ pokojne uzatvoril toto hráčske extempore Popov. „Je to hanba a pre serióznych hráčov otrava.“

 

Zacielené na Pearl Harbour
Do Ameriky odletel z poverenia Abwehru, aby tam pre Nemcov vybudoval základy špionážnej siete. Briti mu misiu odobrili a informovali o jeho príchode americkú FBI. O Duškovej existencii sa dozvedel i jej riaditeľ, veľký J. Edgar Hoover. Do Ameriky priviezol dotazník od Karsthoffa s otázkami zašifrovanými v tzv. mikrobodkách, revolučnom vynáleze špionáže, ktorý zdokonalili Nemci. Na prvý pohľad tieto šifry vyzerali ako obyčajné bodky v texte, v skutočnosti to boli celostranové dokumenty zmenšené v pomere 450 až 750 : 1. Hoci ich nemeckí agenti používali už dlhšie, Američanom mikrobodky ako prvý „predstavil“ Popov. Hoover bol nimi nadšený, ale inak obsahu tajných depeší nevenoval takmer žiadnu pozornosť. V polovici 80. rokov, po odtajnení časti materiálov z druhej svetovej vojny, sa na svetlo sveta dostali i dotazníky, ktoré Popov odovzdal FBI. V nich sa tie ošemetné otázky dajú čítať čierne na bielom. Citujeme z toho, čo mal Duško zistiť pre nemeckú tajnú službu v USA: „Podrobnosti o muničnom a mínovom sklade na ostrove Kushua (Pearl Harbour). Pokiaľ možno skica. Námorný muničný sklad Lualuelei. Presná poloha? Je tam železničná dráha (dopravný uzol)?… Kde je stanica pre útvary vyhľadávajúce míny? Aká je hĺbka vody?“, atď., atď. Nacisti sa zjavne zaujímali o americkú námornú základňu Pearl Harbour a niet pochýb, že tým robili službu svojim spojencom, Japoncom.
Hooverovi sa tento nanajvýš podozrivý materiál dostal do rúk viackrát, šéf FBI ho však Rooseveltovmu kabinetu neodovzdal. Prezidenta informoval o mikrobodkách, ale o otázkach ohľadom Pearl Harbour, ktoré tvorili tretinu celého dotazníka, mlčal.
O štyri mesiace neskôr (7. decembra 1941) japonské cisárske námorníctvo nečakane (!) zaútočilo na Pearl Harbour. Deň na to USA oficiálne vstúpili do druhej svetovej vojny. O útoku sa okamžite začalo hovoriť ako o zlyhaní amerických spravodajských služieb a neskôr ho vyšetrovalo osem komisií. Žiadna z nich však agenta menom Dušan Popov nepredvolala, o jeho mene ani inkriminovanom dotazníku nepadlo nikde ani slovo. Dohady o tom, prečo šéf FBI nereagoval na hrozbu napadnutia Pearl Harbour, ponechajme stranou, pre nás je zaujímavé vedieť, že medzi Duškom a Hooverom zafungovala akási zlá chémia. Tí dvaja si vôbec nesadli. Popov nazval Hoovera „despotickým byrokratom“, ktorý ho ľahkovážne vystavoval nebezpečenstvu prezradenia. A Duško mal v tom čase vskutku na mále, Nemci ho začali podozrievať a vedeli to aj Briti, keď zachytili túto šifru z Berlína: „Existuje podozrenie, že Ivan pracuje pre obe strany. Preto odporúčame jednať s ním s mimoriadnou opatrnosťou.“ Briti však mlčali, Popova nemohli varovať, lebo keby tak urobili, museli by priznať, že prelomili nemeckú šifru Enigma. Robili tak z opatrnosti – keby Duška zajalo a vypočúvalo gestapo, pri mučení by mohol začať hovoriť a rozšifrovanie legendárnej Enigmy bolo jednou z najtajnejších operácií druhej svetovej vojny. Ale vráťme sa k J. E. Hooverovi. Možno aj preto, že šéf FBI bol homosexuál, mal Popova tak v zuboch. Nepáčil sa mu jeho imidž milionárskeho synčeka i fakt, že sa „hrá na playboya“. V jednom rozhovore Duško povedal, že Hoover „neznášal môj spôsob života i moju povesť flamendra – to, že rád chodím s krásnymi modelkami a herečkami“.

 

Ženy, ženy!
„Duško chodil s toľkými ženami, že by sa červenal aj Bond,“ píše vo svojej knihe Larry Loftis. „Priateľky mal snáď v každom meste. V Lisabone mu robili spoločnosť Maria Elera a Liljana Bailoni, v Madride Martha Castello, v Londýne Friedl Gaertner, Gwennie a Nani, v New Yorku Terry Richardson a Simone Simon.“ K americkej kráske Terry Richardson sa viaže jedna krutá „anekdota“, ako vystrihnutá z Jamesa Bonda. Agentov FBI Terry po boku dvojitého agenta Popova znervózňovala do tej miery, že pojali podozrenie, či nie je nastrčená nemeckou špionážnou službou, aby ho sledovala. Duško sa iba mierne pousmial a žoviálne prehodil, že ak by to tak bolo, nemá problém sa jej zbaviť. Jednoducho ju zabije…
Friedl Gaertner bola Rakúšanka, rovnako ako Duško dvojitá agentka, ktorá podliehala pod jeho velenie. Často spolu popíjali v londýnskych baroch dlho do noci a potom skončili u nej v posteli. Ktovie, či to nebol práve Duško, kto dal Friedl krycie meno „Gelatine“, lebo vraj bola „k zahryznutiu“.
Podobne ako v prípade Bonda a Vesper Lynd, aj Duško zo zástupu žien, ktoré sa premleli v jeho živote, vraj miloval len jednu jedinú. Simone Simon. Francúzska herečka zažiarila najskôr na domácom filmovom plátne, potom po nej chňapol Hollywood a urobil z nej hviezdu. S Duškom sa zoznámila ešte v Paríži tesne pred vojnou a opäť sa s ním dala dokopy počas jeho pobytu v Amerike. Bolo to v období, keď Američania pre neho nevedeli (alebo nechceli) nájsť využitie, Nemci ho začali podozrievať a Briti vyčkávali. A tak so Simone vymetal nočné kluby od New Yorku po Los Angeles, plánoval, ako ju naučí v zime lyžovať a aké pekné to bude, keď spolu strávia Vianoce. Otvorene jej vyznával lásku a sám sebe priznával, že je „šialene zamilovaný“.
Napriek tomu sa ich vzťah skončil. Duško sa musel vrátiť do Lisabonu a obhájiť svoj post nemeckého špióna. Už takmer rok nedodal nacistom žiadne relevantné informácie, čo značne naštrbilo jeho kredit. FBI sa naň vykašľala, Briti tipovali, že „pravdepodobnosť jeho odhalenia je najmenej dva ku jednej“. Námorný kapitán Ewen Montagu, Duškov nadriadený, po vojne vo svojich pamätiach napísal: „Išlo o tú najskvelejšiu ukážku odvahy, s akou som sa kedy stretol… akoby strkal hlavu do tlamy leva. Statočne a chladnokrvne riskoval mučenie a smrť, aby znovu získal dôveru Nemcov a mohol aj naďalej napomáhať víťazstvu spojencov.“ Nešlo to však bez strachu. „Zo strachu sa nikdy nevymaníte,“ zafilozofoval si Duško. „Môžete ho obmedziť alebo pozdržať, ale nikdy sa ho nezbavíte, dokiaľ nezmizne to, čo ho spôsobuje.“ Na druhej strane však otvorene priznával: „Užíval som si tú hru, ten súboj dôvtipu, tú auru neurčitého nebezpečenstva.“ Čo však bolo najdôležitejšie: „Nenávidel som Hitlera a nacistov,“ prízvukoval Duško. „Tým skôr, že utláčali moju rodinu a moju krajinu.“
Nakoniec prelomil nedôveru Nemcov nespokojných s nedostatočnými výsledkami jeho práce. S pomocou MI5 a ich výživného „kŕmenia pre sliepky“ načrtol svoje nové (a mimoriadne sľubné) kontakty a vďaka sympatiám, ktoré k nemu pociťoval Karsthoff, napravil svoju porúchanú dôveryhodnosť. Predtým však na niekoľko týždňov akoby zmizol z povrchu zemského. Zúčastnil sa totiž tajného výcviku prepadových oddielov SOE.

 

Umenie tichého zabíjania
Special Operations Executive (SOE) čiže Oddelenie pre zvláštne operácie vzniklo na začiatku vojny pod krídlami spravodajskej služby MI6 s požehnaním samotného premiéra Winstona Churchilla. Šlo o tajnú sekciu zameranú na vedenie boja rôznymi neštandardnými metódami. Operovali v nej väčšinou malé guerillové (partizánske) skupiny, vycvičené na špeciálne úlohy ako sabotáže (vyhadzovanie mostov, podmínovanie ciest, zakladanie požiarov) či atentáty na nacistických pohlavárov. Výcvik bol zameraný na fyzickú aj psychickú zdatnosť budúcich členov commandos. Tí sa učili perfektne ovládať akékoľvek mysliteľné zbrane: pušky, pištole, samopaly (a museli ich aj úplnej v tme vedieť rozobrať, zložiť a nabiť), strieľať z rôznych pozícií, ovládať boj na nože, vedieť odpáliť rôzny demolačný materiál, tiež trénovali pästné súboje i ázijské bojové techniky – judo, box, kung. Výcvik viedli drsní agenti s pochybnou minulosťou, zápasníci a bitkári vyškolení v najtemnejších uliciach svetových metropol, na čele s majorom Williamom Fairbairnom, ktorému sa hovorilo aj Šanghajský zabijak. Fairbairn svojich mužov hneď na začiatku výcviku poučil, aby odteraz a navždy zabudli na to, čomu sa tak vzletne hovorilo gentlemanský boj. Agenti, ktorých trénoval, prakticky neexistovali, nemali žiadnu identitu, vlasť, za ktorú bojovali, by v rozhodujúcej chvíli poprela ich existenciu. Neštekol by po nich ani pes. Majorovým krédom preto bolo: „Neexistuje žiadna čestná hra, žiadne pravidlá, okrem jedného: zabiť, alebo byť zabitý“. Fairbairn okrem iného osobne vyvinul techniku „tichého zabíjania“ nepriateľa tak, aby zo seba nevydal ani hlások. Duško a jeho kamaráti sa učili zabíjať holými rukami, Popovov syn Marco spomínal, ako mu otec raz ukázal smrtiaci úder hranou ruky do krku protivníka.
K obľúbeným výcvikovým metódam majora Fairbairna patrilo i testovanie psychickej odolnosti jeho zverencov – budil ich uprostred noci a mučil niekoľkohodinovými (fingovanými) výsluchmi. Nasledovalo nočné potápanie, umiestňovanie magnetických bômb pod vodou, orientačný beh v neznámom teréne, ba i povinné chľastanie, počas ktorého Fairbairn vyhodnocoval odolnosť chlapov voči alkoholu. Výcvik prepadových jednotiek SOE Duško neskôr popísal ako to „najťažšie, čím som musel kedy v živote prejsť“. Ale prešiel, hoci v konečnom dôsledku mu to bolo na figu borovú. Britská tajná služba ho plánovala prideliť k jednotkám SOE operujúcim v Káhire, ale z toho nakoniec z rôznych dôvodov zišlo…
V roku 1943 Popov (spolu)pracoval na úspešnej britskej dezinformačnej operácii s krycím názvom Mincemeat, ktorej úlohou bolo presvedčiť vrchné velenie Wehrmachtu, že spojenci sa chystajú napadnúť Grécko a Sardíniu, pričom ich skutočným cieľom bola Sicília. Takisto sa mu podarilo vypracovať pre MI6 veľmi cenný graf štruktúry Abwehru, jeho jednotlivých úsekov a pozícií aj s menami (vrátane tých krycích) nacistických dôstojníkov. Koncom roka 1943 sa však ocitol na pokraji svojich síl. Larry Loftis píše: „Každý deň žil päť životov – nemeckého špióna, britského špióna, juhoslovanského diplomata, podnikateľa v oblasti importu a exportu a medzinárodného playboya. Veľa pil a fajčil, hltal benzedrín, aby bol cez deň v čo najlepšej forme a lieky na spanie, aby v noci dokázal zaspať. Žalúdok mu rozžieralo deväť vredov.“ To najdôležitejšie však malo ešte len prísť.

 

 

Simonetta Zalová

foto archív HBO GO

 

Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2021)