Georgia O´Keeffe – Božská umelkyňa

 

V dejinách výtvarného umenia sa, žiaľ, veľa zástupkýň nežného pohlavia neobjavuje. Dôvody sú rôzne, súvisia však najmä s postavením a úlohou žien v spoločnosti. Rozhodne k nim ale nepatrí nedostatok talentu. Dôkazom je aj Georgia O´Keeffe, ktorej tvorbu kritici i laická verejnosť zaraďujú k tomu najlepšiemu, čo v 20. storočí vzniklo. Bez ohľadu na pohlavie autorov.

 

„Myslím, že do toho, čo sa mi prihodilo v minulosti, nikoho nič nie je, je to moja vec. Pozerajte sa na moje obrazy, uvidíte, čo v nich uvidíte, to jediné máte právo vidieť. To je všetko, čo vám dovolím vidieť.“

 

Uzavretá a nezávislá

Dalo by sa povedať, že nebyť Uhorskej revolúcie v roku 1848, jedna z najvýznamnejších umelkýň by vôbec neprišla na svet. Do boja proti rakúskej nadvláde sa totiž vtedy postavil aj uhorský gróf George Victor Totto (1820 – 1894) a keď mu kvôli tomu začala hroziť perzekúcia, emigroval do Spojených štátov. V Amerike stretol svoju budúcu manželku Isabel Wyckoff, ktorej predkovia prišli za oceán ešte v polovici 17. storočia z Holandska. Spolu sa v roku 1858 usadili v mestečku Sun Praire v štáte Wisconsin a začali farmárčiť. Hoci sa im darilo, bola to náročná práca a George Totto zatúžil po návrate do rodného Uhorska, kde by sa mohol prihlásiť k rodinnému majetku. A Isabel aj so šiestimi deťmi nechal napospas osudu. Pomocnú ruku jej vtedy podali susedia O´Keeffeovci, ktorí sa do USA presťahovali z Írska desať rokov pred Tottovcami. Keď ich deti dospeli, rozhodli sa spojiť svoje rodiny a majetky aj formálne a dohodli sobáš Idy Ten Eyck Totto a Francisa Calixtusa O´Keeffeho. Manželstvo uzavreli v roku 1884 a narodilo sa z neho sedem detí. Ako druhé v poradí prišlo 15. novembra 1887 na svet dievčatko, ktoré pomenovali Georgia – po uhorskom dedkovi, ktorý si snáď takú poctu ani nezaslúžil.

Mama Ida pochádzala zo vzdelanej rodiny a pôvodne túžila po povolaní lekárky. Ku vzdelaniu a intelektuálnemu rozvoju viedla aj svoje deti, najmä dcéry, no Georgia nepatrila k jej obľúbencom a venovala jej menej pozornosti než ostatným. Aj vďaka tomu z nej vyrastala tichá, uzavretá a nezávislá dievčina. Už od útleho veku ju fascinovali farby a predmety a vďaka detstvu na farme získala blízky vzťah k prírode. Od mala presne vedela, čo chce a ako desaťročná vyhlásila, že sa stane umelkyňou. Matka ju v týchto ambíciách podporovala  a zabezpečila jej hodiny u miestnej maliarky. V roku 1901 však Georgia nastúpila na internátnu Akadémiu svätého srdca a mníšky pre jej kreativitu už nemali toľko pochopenia. Napriek tvrdej disciplíne a neustálej kritike sa dievčine v škole darilo. Excelovala v angličtine, antických dejinách, algebre aj fyziografii a za umeleckú tvorbu dokonca získala medailu.

 

Pripravená na dobrodružstvá

Zakrátko však úplne zmenila prostredie. Otec Francis sa obával tuberkulózy, ktorej podľahli jeho bratia, a tak sa rodina presťahovala za lepšou klímou do Virgínie. Georgia najskôr zostala žiť u tety Loly a naďalej navštevovala hodiny umenia, ako pätnásťročná sa však presťahovala k rodičom. Svojím príchodom všetkých šokovala. Už to viac nebolo dieťa, ale nezávislá mladá umelkyňa s nekonvenčnými zvykmi, vzdorovitá, sebaistá a pripravená na nové dobrodružstvá. Súrodenci ju neskôr opísali ako autoritatívnu. Trvala na tom, že bude riadiť ich koč a tvrdošijne vyhlasovala, že Boh je žena. Nastúpila do internátnej strednej školy, kde sa vďaka ignorovaniu zavedených noriem zaradila k obľúbeným osobnostiam. Keď sa stala umeleckou editorkou školskej ročenky, ďalší redaktori o nej napísali báseň: „Dievča, ktoré má iné zvyky, štýl aj šaty. Dievča, ktorá nedá ani cent za mužov – a tobôž nie za chlapcov. O ako O´Keeffe, božská umelkyňa.“

Po maturite v roku 1905 sa zapísala na výtvarný odbor Chicagského umeleckého inštitútu. Napriek tomu, že pedagógovia zdôrazňovali čo najdokonalejšie zobrazenie reality, čo mladej umelkyni veľmi nevoňalo, darilo sa jej dobre a patrila medzi najlepších študentov. Ochorela však na týfus a až do jesene 1906 zostala v posteli. Smrteľnú chorobu nakoniec prekonala, ale bola vo veľmi vážnom stave a vypadali jej všetky vlasy. Celý rok sa zotavovala u rodičov vo Virgínii, kde si užívala prechádzky a premýšľala o budúcnosti. Po vyliečení namiesto Chicaga zamierila do New Yorku. Navštevovala galérie, spoznávala moderné diela a techniky iných maliarov a popritom na škole Art Student League hľadala vlastnú umeleckú cestu. Atmosféra v New Yorku bola menej konzervatívna, čo jej veľmi vyhovovalo. Patrila k najlepším žiakom a v roku 1908 vyhrala s olejomaľbou Mŕtvy zajac s medeným hrncom (Dead Rabbit with Copper Pot) cenu pre najlepšie zátišie a štipendium na letnú školu pri jazere George v New Yorku. Ona sama však so svojou tvorbou úplne spokojná nebola.

Polená pod nohy jej občas hádzali mužskí kolegovia, hoci ona si priateľstvo s nimi užívala a často k nim mala bližšie než ku spolužiačkam. Raz napríklad odmietla stáť Eugenovi Speicherovi modelom, a tak jej chrstol do tváre, že ako umelkyňa nemá žiadnu perspektívu a aj tak sa z nej napokon stane iba učiteľka na dievčenskej škole, kým z neho bude veľký maliar. Cítila, že ako žena-maliarka to bude mať v mužskom svete umenia veľmi ťažké a Speicher vlastne nebol ďaleko od pravdy. A to ju frustrovalo.

 

Experimenty s abstrakciou

S ťažkým srdcom a pesimistickými vyhliadkami opustila v roku 1908 New York a vrátila sa k rodičom. Virgínia ju však neprivítala s otvorenou náručou. Otec zbankrotoval, matka ochorela na tuberkulózu, pričom väčšinu času trávila v posteli a sestry museli odísť zo školy ešte pred maturitou, lebo všetky finančné prostriedky rodiny putovali na vzdelávanie ich brata Alexiusa. Viac si dovoliť nemohli. Georgia im nechcela pridávať starosti, a tak sa vrátila do Chicaga, kde sa zamestnala v redakcii novín a kreslila ozdobné vzory pre reklamy. Bola to stresujúca práca, plná časových termínov a súperenia s inými umelcami o zákazky. Hoci jej priniesla tak potrebný stabilný príjem, žiaden zmysel v nej nevidela a duševne upadala. Po dvoch rokoch jej osud ukázal cestu z bludného kruhu. Ochorela na osýpky a zhoršil sa jej zrak. Už viac nedokázala kresliť drobné detaily a vrátila sa do Virgínie, kde pomáhala mame s nájomníkmi. Štetca sa ani nedotkla a tvrdila, že z pachu terpentínu je jej nevoľno.

Matkin stav sa napriek Georginej pomoci nezlepšoval, a tak jej lekári poradili, aby sa presťahovala do Charlottesville v lone hôr, kde by jej nové prostredie mohlo pomôcť. Keď tam zariadila nový domov a zohnala nájomníkov, všetky deti sa k nej pripojili. Charlottesville bolo neveľké mestečko, no sídlila v ňom univerzita, a tak sa Georgia opäť rozhodla vrátiť ku štúdiu umenia. Zapísala sa na kurz Alona Bementa, ktorý študentov učil, že aj remeselná tvorba je umením a naučil ich nazerať na dizajn úplne novým spôsobom. Zdôrazňoval, že maľby nemajú a nemôžu dokonalo kopírovať prírodu, ale že sa jej elegantné tvary majú stať len akousi inšpiráciou. Najväčší význam má predsa kompozícia a voľná práca s farbami a líniami! To bolo v porovnaní s inými učiteľmi úplne revolučné tvrdenie a Georgia sa pod jeho vplyvom začala odkláňať od realizmu a čoraz viac experimentovať s abstrakciou.

 

Hlavne nenapodobňovať

Bementovi sa jej práce páčili a navrhol, aby šla študovať do New Yorku, ona sa však rozhodla, že bude radšej učiť. Keď sa dozvedela o voľnej pozícii v Texase, vybrala sa za splnením svojho sna o spoznávaní amerického Západu. Letá teda trávila výučbou kreslenia vo Virgínii, kde sa jej rodičom konečne začalo lepšie dariť a počas školského roka pôsobila na škole v Amarille. Nebolo to práve malebné miesto, no okolitá nespútaná príroda, silné vetry, mohutné toky a ľudia zvyknutí na fyzickú prácu, tak veľmi odlišní od obyvateľov veľkomiest na východe krajiny, maliarku fascinovali. Hľadať krásu vo svojom okolí učila aj študentov. Raz im napríklad nakázala kresliť to, čo majú najradšej a jeden chlapec priviedol do triedy poníka. Georgia zviera pritiahla na stôl a nechala ho takto stáť modelom aj pre ostatných z triedy. Takéto nekonvenčné metódy jej u študentov aj kolegov vyslúžili obdiv, vedenie školy však trvalo na tom, aby sa držala zaužívaných pedagogických postupov.

V roku 1914 sa vrátila do New Yorku a za našetrené peniaze začala študovať. Mala viac rokov, rozumu i skúseností a jej prioritou číslo jeden sa stalo maľovanie. Naplno sa oddala ruchu veľkomesta, ktoré sa od jej posledného pobytu veľmi zmenilo. Umelcov uchvátili nové myšlienky, dôležitosť vnútorných pocitov, nové formy kreativity, politický aktivizmus, liberalizmus, emancipácia… a to všetko dychtivo nasávala. Bez zárobku však dlho zostať nemohla, a tak zasa odišla za prácou učiteľky a popritom si našla dosť času aj na vlastnú tvorbu a začala kresliť uhlíkom. Jej skice boli veľmi inovatívne, originálne a keď ich zopár poslala jednej kamarátke, tá ich bez opýtania ukázala Alfredovi Stieglitzovi, známemu fotografovi a majiteľovi galérie 291, ktorá vystavovala moderné diela najvýznamnejších autorov. Stieglitz bol absolútne nadšený, vyhlásil, že je to „to najčistejšie, najjemnejšie a najúprimnejšie“, čo sa za dlhé roky objavilo v jeho galérii. A on to chce vystaviť.

 

Osudový muž

Georgia však o ničom nevedela. Keď jej jedného dňa ktosi spomenul, že v galérii 291 vystavujú desať uhľokresieb istej Virginie O´Keeffe, dovtípila sa, že sú to pravdepodobne jej diela a vybrala sa presvedčiť na vlastné oči. Jej podozrenie sa potvrdilo, no keď sa porozprávala so Stieglitzom, skrotla a dovolila mu diela v galérii ponechať. Súhlasila dokonca aj s tým, aby jej od 3. apríla do 14. mája 1917 v priestoroch zorganizoval samostatnú výstavu. Počas jej prípravy sa so Stieglitzom veľmi zblížila, čo potvrdzuje aj ich neskoršia korešpondencia: „Začínam Vás mať tak veľmi rada, až ma to niekedy desí,“ stálo v jednom z listov. V rokoch 1915 až 1946 si ich dvojica vymenila približne 25.000. Písali si aj dva či trikrát denne a niektoré listy mali 40 strán!

Georgia mala takmer 30 rokov, talent a zopár zaujímavých diel, no inak sa toto farmárske dievča nemalo veľmi čím chváliť. Alfred Sieglitz bol jej pravý opak: mal 53, úspešnú kariéru fotografa, galeristu i mecenáša umenia a patril k najvýznamnejším postavám newyorskej umeleckej scény. Napriek rozdielom však nešťastne ženatý Stieglitz čoskoro začal Georgiu vnímať nielen ako zaujímavú umelkyňu, ale aj ženu a postupne ju presvedčil, aby sa do New Yorku presťahovala natrvalo. Hlodali v ňom ale pochybnosti a 26. mája 1918 napísal: „Čo od Vás chcem? Niekedy cítim, že prichádzam o rozum. Že by som mal povedať – najdrahšia, znamenáte pre mňa toľko, že sa ku mne nesmiete priblížiť. Príchod by Vám mohol priniesť tmu namiesto svetla. A v nekonečnom svetle by ste pritom mali žiť.“ Alebo: „Moja existencia sa aj napriek jej spirituálnej čistote zdá byť jedným veľkým zmätkom a ja doň nechcem nikoho zatiahnuť.“ Napriek tomu však Georgii zabezpečil ubytovanie i ateliér a podporoval ju tiež finančne, aby sa mohla naplno koncentrovať na svoje umenie. „Jediné, čo chcem, je zachovať to prekrásne čosi medzi nami.“

 

Vzťah s problémami

Hoci stále ženatý, trávil Stieglitz čoraz viac času s Georgiou. Stala sa jeho chránenkyňou, milenkou, múzou aj modelkou. Počas dvadsiatich rokov jej vytvoril asi 500 portrétov, pričom takmer polovica z fotografií boli akty, čo vyvolalo verejnú senzáciu. Raz ju pozval k sebe domov a požiadal ju, aby sa vyzliekla. Práve mu pózovala nahá, keď sa z nákupov nečakane vrátila manželka Emmeline Obermeyer a zúrivo manžela vyhodila z domu. Ich vzťah bol odjakživa napätý, on sa na rozdiel od nej vôbec nezaujímal o dianie v tzv. vyberanej spoločnosti, jej zasa absolútne nezáležalo na jeho umení. Rozchod bol pre Stieglitza vlastne úľavou. Okamžite sa nasťahoval k Georgii a keď ho v roku 1924 konečne oficiálne rozviedli, požiadal ju o ruku. Maliarka sa však do manželstva veľmi nehrnula a so sobášom súhlasila až na ženíchovo naliehanie. Poslednú noc slobody vraj celú preplakala a aj po svadbe si nechala svoje meno.

Po zvyšok života bolo ich spolužitie veľmi nekonvenčné a autorka maliarkinho životopisu ho charakterizovala ako „systém dohôd a kompromisov, mlčky odsúhlasený a realizovaný, z väčšej časti bez výmeny jediného slova“. Dvojica bola do seba vášnivo zamilovaná, no už čoskoro sa v ich vzťahu začali objavovať trhliny. Georgia veľmi chcela potomka, no Alfred bol zásadne proti. „Viem, že potrebuješ domov, dieťa… Ale to ti môže dať len chlap a ja chlap nie som. To je moje prekliatie,“ vyjadril sa v jednom liste. V ďalšom sa zasa opýtal: „Dokáže ti niečo priniesť mier na zemi – okrem domova a dieťaťa? A existuje niekto schopný ti ich dať?“

 

Skutočný význam vecí

Pracovne sa jej v tomto období nesmierne darilo. Bola plná radosti zo života a s nadšením tvorila, pričom Stieglitz jej kariéru posúval správnym smerom. Predával jej diela za astronomické sumy a organizoval jej výstavy. Jednu z nich len v prvý deň konania v januári 1923 navštívilo až 500 ľudí, čo bol obrovský úspech. Obdivovať mohli približne stovku jej diel – akvarely, uhlíkové kresby aj olejomaľby, zobrazujúce najmä zátišia, abstraktné motívy, ale aj nálady pri jazere George. Hoci sa až tak veľmi nelíšili od zopár iných súčasných autorov, získali si oveľa viac pozornosti laickej i odbornej verejnosti, lebo ich autorkou bola žena. Niektorí z kritikov hľadali v jej tvorbe náznaky sexuality, ona sama však hovorila o zdôrazňovaní duchovných metafor, ku ktorým ju motivovali diela umelcov ako Kandinsky. Maľby vraj vychádzali z jej vnútra, a to takým zásadným spôsobom, že jej pri každej vernisáži bývalo až fyzicky zle, pretože mala pocit, že verejnosti zo seba odhalila priveľa. Ťažko znášala aj predaj svojich diel.

Pracovala zaujímavých spôsobom – svoje maľby nikdy neskicovala, ale rovno voľne tvorila a menila obraz dovtedy, kým nebola úplne spokojná. Len málokedy svoje diela podpisovala a ak, tak len zo zadnej strany. Prestala maľovať akvarely, pretože používanie vodových farieb sa spájalo s amatérmi, a experimentovala s perspektívou. Z hľadiska motívov pozornosť čoraz viac zameriavala na prírodné objekty – listy či skaly, ktoré zobrazovala veľmi zjednodušene. „Len vďaka selekcii, eliminácii a dôrazu sa dostaneme ku skutočnému významu vecí,“ hovorila. Typické pre jej tvorbu sa stali najmä veľkorozmerné kvety, namaľovala ich asi 250 krát. „Prinútim aj zaneprázdnených Newyorčanov, aby si našli čas a pozreli sa na to, čo ja vidím na kvetoch.“ Obrovské priblíženie pripomínalo pohľad cez zväčšovacie sklo, zvýrazňovalo tvar, farbu aj nepatrné detaily a vytváralo dojem emocionálnej intenzity. Stieglitzovi sa tieto diela spočiatku vôbec nepáčili, čo ju hlboko ranilo. História jej však napokon dala za pravdu: 20. novembra 2014 jej Biely kvet č. 1 (White Flower No 1) namaľovaný roku 1932 kúpila dedička siete Walmart za 44.405.000 dolárov, vďaka čomu sa tento obraz stal najdrahším dielom ženskej autorky v dejinách (predchádzajúci svetový rekord prekonal viac než trikrát). A pritom vraj v jej kvetoch hlbší význam hľadať netreba! Hoci v nich mnohí kritici videli metaforu ženských genitálií, Georgia túto interpretáciu vždy odmietala.

 

Moderná doba

Po roku 1925 si našla nový objekt tvorby. Keď sa presťahovala na 30. poschodie hotela Shelton, začala maľovať mrakodrapy, symbol modernej doby. Aj táto séria sa stala súčasťou jej prvej retrospektívnej výstavy, ktorá sa konala v Brooklynskom múzeu v roku 1927. Už vtedy patrila k najvýznamnejším a najúspešnejším americkým umelcom, čo bolo pre ženu v mužskom svete skutočným úspechom a spravilo z nej feministickú ikonu niekoľkých ďalších generácií. Ona samotná napokon tiež bojovala za rovnocennosť pohlaví. Ako členka Národnej ženskej strany (najradikálnejšej feministickej organizácie Ameriky začiatku 20. storočia) odmietala tvrdenie, že všetky ženy majú nevyhnutne určité charakterové črty. Ostro tiež protestovala proti odlišnému hodnoteniu jej diel len na základe pohlavia: „Muži ma radi pokladajú za najlepšiu ženskú maliarku. Ja si myslím, že patrím k najlepším maliarom všeobecne.“

Všetko však nešlo ako po masle, maliarke diagnostikovali nezhubný nádor v prsníku a museli jej ho operačne odstrániť. Zdravotné problémy, ale aj sláva a záujem verejnosti ju nepríjemne poznačili. Stala sa nepokojnou, nedokázala dlhšie vydržať na jednom mieste a začala podnikať rôzne výlety. Cítila, že musí odísť z New Yorku na dlhšie. Maľovanie sa stalo takou dôležitou súčasťou jej života, že bez kreatívnych impulzov trpela a veľkomesto jej v tomto smere už nemalo čo dať. Zmenu jej odporúčal aj lekár, a tak v lete 1929 vytvorila posledné dielo zo série mrakodrapov, kúpila si automobil Ford model A a s priateľkou, umelkyňou Rebeccou Strand vyrazila do Nového Mexika. Zamierili do mestečka Taos, kde ich u seba ubytovala mecenáška umenia Mabel Dodge Luhan. Georgia mala zo svojej izby nádherný výhľad na pohorie Taos, a to ju uchvátilo. „Toto sa naozaj nepodobá ničomu, čo si kedy videl,“ napísala Stieglitzovi 2. mája 1929. Mala 42 rokov a nabrala nový dych. Často jazdila na výlety, objavovala kultúru Indiánov Navajo, misionárske kostoly, hory a púšte a neskôr navštívila ranč D. H. Lawrencea, kde dokončila svoju slávnu maľbu Lawrenceov strom (Lawrence Tree).

 

Veci pominuteľné

Fyzická vzdialenosť ale prehĺbila manželskú krízu. Dokazujú to i listy, ktoré Georgia Stieglitzovi poslala už po dvoch mesiacoch v Taose. „Naozaj ťa nemá čo mrzieť. Vieš, mnoho rokov som nemala vlastný spôsob života. Keď sme si boli veľmi blízki, bol môj domov v tebe, mohla som žiť tvojím spôsobom – do tej miery, ako som len dokázala žiť spôsobom niekoho iného,“ písala. „Ale keď sa to zdá byť minulosťou, je vo mne toľko života… Vždy som sa upierala iba na teba, ale uvedomila som si, že by som zomrela, keby som sa nezamerala na niečo iné… Rozhodla som sa odísť, lebo tu sa cítim dobre. A cítim, že vo svojom vnútri rastiem a silniem. Možno ma za to nebudeš milovať, ale mne sa zdá, že je to tá najlepšia vec, ktorú pre teba môžem urobiť.“

Stieglitz manželkinou neprítomnosťou veľmi trpel a bál sa, že ju definitívne stratil. „Som zničený,“ písal jej v listoch. Georgia sa napokon po piatich mesiacoch vrátila do New Yorku. Nasledujúce roky však spravodlivo delila medzi veľkomesto so Stieglitzom a Nové Mexiko, kde mohla byť úplne sama sebou. Divoká krajina s intenzívnymi farbami, jasným svetlom a silnými kontrastmi sa stala jej nekonečnou láskou a inšpiráciou. Užívala si čas osamote, podnikala čoraz dlhšie výlety autom, zbierala skaly a kosti a potom ich maľovala. K jej najobľúbenejším motívom v tomto období patrili veľké drevené kríže postavené v púšti kresťanmi, misionárske kostoly s oblými stenami a lebky zvierat, zaviate pieskom ako symbol pominuteľnosti…

 

 

Alexandra Kochová

foto Alfred Stieglitz / Wikimedia Commons

 

Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2021)