Tímea Mátéová – Betliar a Krásna Hôrka sú moje srdcovky

 

Je šéfkou jedného z najnavštevovanejších a najvýznamnejších múzejných komplexov na Slovensku, ktorý tvoria bývalé sídla šľachtického rodu Andrássyovcov – kaštieľ Betliar, hrad Krásna Hôrka a mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí. Riaditeľka múzea Tímea Mátéová (33) je s Andrássyovcami, ich dejinami a rodovými sídlami spätá úplne od mala. Človeku sa až nechce veriť, že si nikdy nepriala robiť nič iné – už od strednej školy sa venuje bohatej histórii tohto rodu. V múzeu Betliar pôsobí od roku 2015, od roku 2018 je jeho riaditeľkou.   

 

  1. Hrad Krásna Hôrka zničil 10. marca 2012 požiar. Pamätáte si na ten deň, kedy sa to stalo?

Pamätám si veľmi presne. Bol to deň, kedy moja stará mama oslavovala okrúhle narodeniny. Na veľkú rodinnú oslavu som sa tešila a od rána som mala dobrú náladu. Boli sme práve v reštaurácii, keď niekto z personálu zakričal, že Krásna Hôrka horí. V tom momente bolo po oslave… Autom sme sa presunuli pod Krásnu Hôrku. Plamene boli veľké, ľudia plakali. Bol to emočný kolaps a pocit straty, ako keď človek trúchli za veľmi blízkou osobou. Hrad a jeho zbierky som dobre poznala, od strednej školy som tam pracovala ako sprievodkyňa počas letných sezón, ako študentka dejín a teórie umenia som sa zaoberala históriou a umeleckými zbierkami rodu Andrássyovcov. V tom čase som študovala v poslednom ročníku na univerzite a téma mojej diplomovej práce tiež súvisela s týmto rodom. V hlave sa mi neustále premietali otázky: naozaj sme prišli o všetko? Je toto koniec Krásnej Hôrky? Až informácie z nasledovných dní ma ubezpečili, že nie je všetko stratené a väčšina zbierkových predmetov je, resp. bude po odbornom ošetrení v poriadku.

 

  1. Ako ste sa dostali k výskumu šľachtickej rodiny Andrássyovcov?

V rodine sa traduje, že keď som prvýkrát absolvovala prehliadku na Krásnej Hôrke vo veku necelých dvoch rokov, po celý čas som mala od úžasu otvorené ústa. Ja si to, samozrejme, nepamätám (smiech). Rodičia a najmä stará mama nás aj s bratom od malička viedli k láske ku kultúrnym a prírodným pamiatkam. Hrad Krásna Hôrka a kaštieľ v Betliari sa tak stali mojimi srdcovými záležitosťami a podnetom môjho rozhodnutia ísť študovať dejiny umenia. Ešte počas štúdia na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej som mala možnosť spoznať cez stredoškolskú odbornú prácu (SOČ) Júliusa Barcziho, môjho predchodcu, bývalého riaditeľa Múzea Betliar, osobnosť a prácu Alžbety Güntherovej-Mayerovej, spoluzakladateľky slovenskej umenovedy, ktorá začiatkom 50. rokov 20. storočia pôsobila v Múzeu Betliar a jej životný príbeh ma dodnes fascinuje. Keď sa ma neskôr skúšajúca komisia spýtala, čo by som chcela robiť po štátniciach, moja odpoveď bola jednoznačná: zamestnať sa v Múzeu Betliar, ktoré svojím charakterom patrí k najvýznamnejším múzejným komplexom na Slovensku. Tak som si postupne splnila sen a dnes sa venujem zbierkam, sídlam, životnému štýlu a umeleckému vkusu rodu Andrássyovcov. Bohatá história rodu a štruktúra zbierkového fondu múzea poskytuje veľkú škálu možností práce s rôznymi témami a je pre mňa výzvou predstaviť tie najzaujímavejšie aj verejnosti, najmä návštevníkom múzea.

 

  1. O ktorých osobnostiach z rodiny Andrássyovcov sa oplatí hovoriť najviac?

Andrássyovci patrili k najvýznamnejším aristokratickým rodom strednej Európy, jeho členovia boli významnými politikmi, podnikateľmi, poľovníkmi, cestovateľmi, zberateľmi umenia, športovcami, zastávali významné funkcie. Dejiny usídlenia Andrássyovcov, pochádzajúcich zo sedmohradského Csíkszentkirályu (Sâncrăieni, Rumunsko), na Gemeri siahajú do 70. rokoch 16. storočia a spájajú sa so stredovekým hradom Krásna Hôrka. Spočiatku ako hradní kapitáni, od roku 1642 ako majitelia krásnohorského panstva sa aktívne podieľali na prestavbe a rozširovaní svojho nového sídla. Rod sa na sklonku 17. storočia po deľbe majetku rozdelil na dve vetvy: staršiu betliarsku a mladšiu monockú, resp. dlholúcku. V priebehu rokov sa prezieravou politikou a vhodnými sobášmi vypracovali na jeden z najváženejších aristokratickým rodov a svoje politické pozície si udržali do roku 1918, hospodárske až do roku 1945. Najviac sa im darilo v priebehu 19. storočia a v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia, kedy sa vďaka svojmu politickému vplyvu, obrovskému majetku a medzinárodným príbuzenským vzťahom zaradili k ekonomickej a spoločenskej elite. Predovšetkým synovia Karola III. Andrássyho – Emanuel I. (majiteľ kaštieľa Betliar), Július I. (premiér uhorskej vlády, neskôr minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska) a Aladár. Najvďačnejšou témou je možno život Gejzu I., plný dobrodružstiev a rozličných aktív, ktoré pestoval – cestovanie, lov, šport, maľovanie, fotografovanie a iné.

 

  1. Novodobá história sa k šľachte správala nepriateľsky, boháči sa vykresľovali ako zdierači chudobného ľudu, zhýralci, ktorí nikdy nepracovali, len sa bavili. Ako tieto ideologické stereotypy (ne)platili na Andrássyovcov?

Šokujúco vyznieva istý článok plný fabulácií a neprávd z 50. rokov 20. storočia, v ktorom autor uvádza, že Andrássyovci „zhromaždili vo svojom kaštieli zbierku nevkusu, zväčša pêle-mêle luxusných rarít a senzačností bez akejkoľvek umeleckej hodnoty“. Autor článku sa neštíti používať pojmy ako „kapitalistickí snobi, parazitní účastinári a vykorisťovatelia“, spomína „pijatiky bakchusovského meradla“, právo prvej noci a iné nelichotivo zafarbené charakteristiky grófskych aktivít. O známom zberateľovi a vedcovi Leopoldovi Andrássym vyhlasuje, že mal „veľký zmysel pre nezmysel“, ostatných označuje za „laikov, snobov a ľahkomyseľných grófov“, atď. Opak bol však pravdou. Andrássyovci sa vždy výrazne angažovali v otázkach kultúry, hospodárstva i politiky v krajine, výrazne ovplyvnili životy ľudí na Gemeri aj na Zemplíne, ktorých pozdvihli kultúrne i ekonomicky.

 

  1. Čo patrilo ku dobrým zvykom aristokracie, ku ktorej patrili aj Andrássyovci?

Najcharakteristickejšími znakmi aristokracie boli železný kódex správania a hodnotový kánon: vernosť cisárskemu domu, silná súdržnosť rodín, vyhranený katolicizmus. Základom aristokratického vystupovania bolo správať sa primerane svojmu stavu, napríklad mať rešpekt voči starším, neohrozovať svojím správaním dobrú povesť a česť rodiny, dbať vždy na slušnosť. Prirodzené bolo noblesné vystupovanie, potlačovanie vlastných citov, istá zdržanlivosť za každých okolností. Aristokrati od detstva vedeli, čo sa sluší, ako sa správať a čo sa od nich očakáva. Do tohto sveta patril ten, kto sa doň narodil, rozhodoval len pôvod, hospodárske výkony a úspechy nemali žiaden význam. So šľachetnosťou šla ruka v ruke dobročinnosť, charita a filantropia, ktoré charakterizujú aj členov rodu Andrássy. Privilégiá, ktoré mali k dispozícii a ich zvyky môžeme vnímať ako pozitívny kultúrny prínos. Napríklad vďaka svojim záujmom a finančným možnostiam precestovali takmer celý svet a kaštieľ obohatili o mnohé exotické či kuriózne exponáty. Dodnes tak možno obdivovať brnenie samuraja z Japonska, egyptskú múmiu, háremové dvere či stan z Orientu alebo preparáty afrických zvierat.

 

  1. Šlo o rod len silných, dôležitých, významných mužov, alebo aj silných žien?

Andrássyovci mali za manželky veľmi bohaté a vplyvné aristokratky (Szapáryová, Palffyová, Kaunitzová…), ktoré boli ozdobou každej spoločnosti. Písomné záznamy niektorých členiek rodu Andrássy (memoáre, listy, denníky) v kombinácii so zachovanými historickými fotografiami ponúkajú unikátny zdroj poznania životného štýlu šľachty v 2. polovici 19. storočia až 1. polovice 20. storočia, čo je téma, ktorá v posledných rokoch naberá na popularite. Manželky sa venovali najmä dobročinnosti, boli predsedníčkami rôznych ženských spolkov a charitatívnych organizácií. Ak však nazrieme do hlbšej minulosti, určite musím spomenúť barónku Žofiu Serédy Andrássy, pani Krásnej Hôrky, ktorá pochádzala z popredného sedmohradského šľachtického dvora. Je dobrým príkladom, ako sa žena dokáže zhostiť úlohy správkyne rozsiahlych majetkov, ktoré jej manžel, neustále odvolávaný na bojisko, nemohol riadiť. V roku 2016 sme v múzeu pripravili úspešnú výstavu o jej živote a dobe. Verejnosti je známe najmä jej mumifikované telo, ktoré sa zachovalo do dnešných dní takmer „zázračne“.

 

  1. Mal kaštieľ v Betliari nejaké trináste komnaty, ktoré sa vám podarilo odomknúť?

Múzeum Betliar je jedno z mála múzeí na Slovensku, v ktorom počas posledných rokov odborní pracovníci zažívali senzačné objavy. Bola som pri objave, keď sme v kaštieli v roku 2016 v istej barokovej komode našli mimoriadne vzácnu stredovekú modlitebnú knihu z 15. storočia (tzv. kniha hodiniek Ilony Andrássyovej) a taktiež pri objave niekoľkých tisíc kusov historických fotografií z pozostalosti Andrássyovcov. Súvisí to s dlhodobou prestavbou expozície kaštieľa Betliar, ktorá začala po zmene vedenia v polovici roka 2014. Reinštaláciami sa snažíme vrátiť kaštieľ do podoby z čias Andrássyovcov, čím upriamujeme pozornosť na autenticitu a pôvodnosť zbierok. Do expozície sme za posledné roky pridali viac ako 300 nových predmetov z našich depozitárov, vrátane predmetov, ktoré boli nevhodne deponované od roku 1994. Nedávno objavil kolega pri revízii historickej knižnice dve inkunábuly – prvotlače, ktoré pre zbierkový fond múzea predstavujú hodnotný prírastok, čím sa opäť zvyšuje význam historickej knižnice v rámci stredoeurópskych múzejných fondov.

 

  1. Dá sa v súvislosti s Betliarom hovoriť o svetovom unikáte?

Múzeum Betliar je unikátne v tom, že spravuje bývalé aristokratické sídla Andrássyovcov, ktoré sa ako jediné na Slovensku po roku 1945 zachovali so svojím pôvodným zariadením a zbierkami. Nepostretol ich osud ostatných našich šľachtických rezidencií – ich zariadenia neboli rozkradnuté či prestavané a prakticky od znárodnenia slúžili účelom múzea. Navyše, kaštieľ Betliar obklopuje hodnotný vyše 50-hektárový anglický park. Jeho zakladateľom bol gróf Leopold Andrássy, osvietený aristokrat, slobodomurár a významný zberateľ. Založil ho koncom 18. storočia a jeho rozloha presahovala 80 hektárov. Od roku 1978 je betliarsky park zaradený do zoznamu umelecky a kultúrne hodnotných parkov sveta, ktoré eviduje UNESCO. Nájdete v ňom mnoho zaujímavých zákutí a stavieb. Aktuálne prebieha jeho terénny, archívny a botanický výskum a následne bude vypracovaná projektová dokumentácia obnovy.

 

  1. Vari každá rodina skrýva v skrini nejakého kostlivca. Mali aj Andrássyovci medzi sebou čiernu ovcu rodiny?

Asi najznámejším príbehom porušenia tradícií a vzoprenia sa rodičom v ich rodine je príbeh lásky grófa Dionýza Andrássyho a jeho neurodzenej manželky, viedenskej meštianky Františky Andrássy, rod. Hablawetz. Svoje áno si tajne povedali v Pise 6. apríla 1866, teda pred 155 rokmi. Tento príbeh charakterizujú slová ako nerovné manželstvo, vydedenie, spory v rodine, ale aj dobročinnosť a charita. Manželia sa do histórie zapísali veľkými písmenami predovšetkým ako filantropi, podporovatelia chudobných a biednych, bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie. Patria medzi najzáhadnejších členov rodu Andrássy a v súvislosti s ich životom sa vynára množstvo otázok, ktoré sú v súčasnosti predmetom výskumu so zapojením zahraničných odborníkov. Po smrti milovanej manželky dal Dionýz postaviť Františke nádherné secesné mauzóleum v obci Krásnohorské Podhradie. Nachádza sa pri ceste, hlavnom ťahu na Košice, jeho návšteva s výkladom sprievodkyne nezaberie viac ako pol hodinu a určite ju odporúčam všetkým, ktorí idú okolo.

 

  1. Jorge Luis Borges raz povedal: „Raj som vždy videl ako knižnicu, nie ako záhradu.“ Súhlasíte?

Historická knižnica kaštieľa Betliar je azda najimpozantnejší priestor celého objektu. Nebola však len na parádu. Bola symbolom vzdelanosti aj priestorom výučby mladých grófov a grófiek. Pôvodne bola na jej mieste galéria, knihy sem dal premiestniť z rotundy pri vstupnej bráne parku gróf Gejza I. Andrássy v roku 1905. V súčasnosti sa tu nachádza viac ako 15.000 knižných zväzkov od 15. do 20. storočia, ale aj množstvo grafík a kresieb. K dôležitým častiam fondu knižnice patria lifestylové magazíny a noviny z celej Európy, ale aj z Ameriky, ktoré Andrássyovci odoberali. Nezaoberajú sa iba módou, umením či architektúrou, ale odzrkadľujú aj ich záľuby – šport, automobilizmus, turistika, nové trendy a postupy v hospodárstve, záhradníctve… K najvzácnejším knihám patria prvotlače, tzv. inkunábuly, tlačené knihy do roku 1500. Ich výskyt zvyšuje hodnotu každej svetovej knižnice. Knihy sú písané mnohými jazykmi, vrátane orientálnych. Andrássyovci boli, tak ako väčšina šľachty, vychovávaní viacjazyčne. V domácom prostredí sa naučili po maďarsky a nemecky, od vychovávateliek po francúzsky a anglicky, od detí v dedine po slovensky a niektorí členovia rodu hovorili aj po španielsky.

 

 

Simonetta Zalová

foto Vlado Eliáš

 

Druhú časť otázok a odpovedí nájdete v júnovom čísle MIAU (2021)