Dušo Martinčok – Myslieť si, že sa zaobídeme bez ostatných, je ilúzia

 

Rozdeľovať spoločnosť je pomerne jednoduché, skutočné čaro a umenie sa skrýva v jej spájaní. Svoje o tom vie vyštudovaný právnik Dušo Martinčok, ktorý svoj voľný čas zasvätil prepájaniu komunít. Z odcudzených susedov z anonymnej bytovky sa mu podarilo urobiť dobrých priateľov, nad generačnou priepasťou medzi seniormi a mladými postavil nové mosty a svoj nezanedbateľný prínos má aj pri zviditeľňovaní LGBTI komunity. Je totiž presvedčený, že s tým, čoho sa bojíme, potrebujeme byť neustále v kontakte.

 

Hovorievate, že ste mužom troch miest: Bratislavy, Košíc a Luxemburgu. Aký máte s každým vzťah?

Všetky ich potrebujem a mám dojem, že v mojom živote bude každé vždy hrať nejakú úlohu. Košice sú detstvo, mladosť a moji rodičia. Bratislava práca so susedskou komunitou, medzigeneračný festival, lásky. No a Luxemburg, to je moje manželstvo a práca s právnym prekladom. V každom z tých miest som niekým trochu iným a dohromady vytvárajú moju celistvosť.

 

Ako sa vám na troch miestach podarilo vytvoriť domov?

Domov si vytváram prostredníctvom vzťahov. Ku každému z týchto miest ma viažu rodinné alebo priateľské väzby. Tie mestá majú tváre mojich blízkych, až potom sú to kaviarne, námestia a parky.

 

Mali ste solídne naštartovanú kariéru na Súdnom dvore EÚ, napriek tomu ste sa viackrát vrátili na Slovensko…

Chýbalo mi. Vedel som, že ako euroúradník nachádzam spokojnosť a naplnenie len do istej miery. Po dekáde na Súdnom dvore mi začal chýbať nejaký ďalší rozmer sebarealizácie. Potreboval som čosi kreatívne a slobodné, čo sa neviaže na vymedzený pracovný čas, niečo, kde vidím konkrétny dosah svojej práce. Našiel som to na Slovensku pri práci so susedskou komunitou.

 

Čo presne robí právnik – lingvista?

Analyzuje, porovnáva právne texty a napokon ich prekladá do svojho jazyka, aby boli prístupné pre všetkých občanov a občianky, pre právnu i laickú verejnosť. V EÚ totiž vychádzame zo zásady rovnoprávnosti jazykov, aby sa zabezpečil rovnaký prístup k inštitúciám únie i k jej dokumentom. Rozsudky Súdneho dvora sú preto dostupné vo všetkých 24 oficiálnych jazykoch. V EÚ teda majú z hľadiska jazyka rovnaké postavenie občan mnohomiliónového Nemecka i malej Malty. Právnici – lingvisti musia byť pri svojej práci vynachádzaví, lebo právne systémy sa líšia a fenomén, ktorý je samozrejmosťou v írskom právnom kontexte, v tom našom vôbec nemusí existovať.

 

Stretnete sa pri právnych prekladoch s kuriozitami?

Nedávno som mal v texte odkaz na starší rozsudok Sabena zo 70. rokov. Išlo v ňom o to, že belgické právo vyžadovalo, aby letušky po štyridsiatke odišli do dôchodku. Na mužov sa pritom táto povinnosť nevzťahovala. Jedna letuška sa obrátila na Súdny dvor, ktorý jej dal, samozrejme, za pravdu a vyhlásil, že belgická právna norma je v rozpore s európskym právom. Teraz sa takéto dvojaké zaobchádzanie zdá až neuveriteľné.

 

Skrýva sa v súdnych prekladoch veľa príbehov?

Za každým rozsudkom je príbeh. Mám rád napríklad ten o pezinskej skládke odpadu. Začal sa v malom slovenskom meste a skončil sa u nás na Súdnom dvore. Je to povzbudzujúci príbeh o tom, ako sa občania, ktorým pár metrov za domami chceli postaviť skládku potenciálne ohrozujúcu ich zdravie, postavili na odpor a dlhé roky sa súdili. Tvrdili, že príslušné úrady im nedávali relevantné informácie. Vec sa dostala až na Súdny dvor, pamätám si, ako som vtedy u nás na súde prvýkrát stretol našu pani prezidentku, ktorá Pezinčanov ako advokátka zastupovala. Súdny dvor dal občanom za pravdu a konštatoval, že nemali byť z procesu povoľovania skládky vynechaní a mali právo byť celý čas náležite informovaní.

 

Ste introvert, ktorý našiel vášeň pre prácu s komunitami. Ako vznikol tento paradox?

Myslím, že všetci máme otvorenosť a uzavretosť nejako namixované. U mňa síce prevažuje introvertnosť, zároveň ale cítim veľkú túžbu po pevných a harmonických vzťahoch vo svojom okolí, a tak občas rozdúcham extrovertnú časť seba samého. To ma teší, no zároveň veľmi vyčerpáva, takže krátke a radostné extrovertné fázy striedajú dlhé etapy samoty.

 

Kedy sa u vás zrodila túžba zoznámiť sa s ľuďmi vo vašom susedstve?

Bol v tom zvláštny druh osamelosti. Mal som svojho partnera, priateľov, ale v bytovke som nikoho nepoznal. Jediný priestor pre stretnutia boli domové schôdze, a tie ma deprimovali. Ich spoločným menovateľom bolo vzájomné pohŕdanie. Kládol som si otázku, čím to je. Odpoveď? Tí ľudia sa vlastne vôbec nepoznali, hoci žili roky v jednom priestore. Zdalo sa mi to zvláštne, veď nás oddeľovali len steny hrubé 20 centimetrov, a my sme si boli navzájom úplne cudzí.

 

V panelákoch sa stáva, že sa nepoznajú ani susedia z rovnakého poschodia…

Uzatvárať sa v stereotypných predstavách o druhých v niečom uľahčuje život. Spoznanie „cudzích“ si totiž vyžaduje námahu a kreativitu. Je jednoduché povedať si, že pán z tretieho je zatrpknutý starý muž, s ktorým sa nedá rozprávať. Ale stojí za to tú domnienku prelomiť. Napríklad mu pochváliť topánky alebo sa ho opýtať, ako dlho už vo štvrti býva a čo na nej má rád. Nemusí to tak vždy byť, ale často sa stane, že zdanlivý frfloš sa tak premení na priateľského človeka.

 

Aká bola vaša prvotná „stratégia“ pri zbližovaní susedov?

Skúšal som všeličo, ale jedna vec zaberá vždy. Jedlo. Rituál spoločného stolovania ľudí sprevádza od začiatku, zbližuje a vytvára intímny priestor dôvery. Takže od prvého stretnutia pečiem koláč. Napríklad makový s mirabelkami. Mirabelkové stromy rastú všade v našej štvrti, ovocie je výborné, no vychádza navnivoč. Je z neho výborná maková bublanina a je fajn, ak koláč na dvorovú párty môže byť z lokálneho ovocia, ktoré je navyše zadarmo prístupné.

 

Čo vám dodalo dôveru, že spájanie susedov môže fungovať?

Podujatia na dvore mali jednu spoločnú črtu, bez ohľadu na to, či šlo o čítačku, koncert, blšák, alebo divadlo. V očiach susedov som videl zvláštny záblesk, akúsi radosť zo vzájomnej blízkosti, z prekonania počiatočnej nedôvery, z toho, že sme o sebe nevedeli a už vieme. Môj muž vravel, ako ho tešilo, že sa mu po každej akcii na dvore prihovorilo či pozdravilo ho viac ľudí.

 

Ako ste sa dostali ku klientom denného stacionára na Záhrebskej?

Sám som podliehal stereotypnej predstave, že starší ľudia sú radšej medzi svojimi rovesníkmi, majú radi pokoj a nemajú byť rušení. To je úplná blbosť a pomohli mi to pochopiť práve ľudia zo Stacionára Záhrebská. Stacionár bol súčasťou nášho vnútrobloku, zdieľali sme spoločný priestor, ktorý bol predelený plotom. Videli sme sa navzájom, koexistovali sme, len nik nemal odvahu ten plot preklenúť. Niekomu napadlo, že by sme tam mohli chodiť s koláčom a kávou. Začali sme a už sme neprestali. Boli to naše pondelkové stretnutia, oni sa tešili na nás, my na nich. Prinášali nám fotoalbumy, spievali sme, rozprávali neslušné vtipy.

 

Zorganizovali ste desiatky podujatí. Ktoré boli najpamätnejšie?

Najradšej spomínam na Festival pouličného umenia, ktorého sme boli ako Susedia na dvore súčasťou. V ten deň sa na dvore dialo viac akcií, sám som nemal prehľad, čo presne sa kde odohráva. Moderoval som práve v jednej časti dvora knižný klub, keď som zachytil šialený ženský krik – z okna kričala pani v natáčkach a župane, že zavolá políciu a máme okamžite všetci vypadnúť. Úplne ma to vykoľajilo, za roky organizovania podujatí som nič také otvorene nepriateľské nezažil. Keď som nazbieral odvahu, že situáciu budem riešiť, uvedomil som si, že ten krik je súčasťou predstavenia divadla Skrat, ktoré na dvore uvádzalo svoju inscenáciu. Neviem, či sa mi niekedy v živote tak uľavilo. Druhým momentom bol umelecký happening v pasáži vedúcej na náš dvor. Vysťahovali sme do nej s mojím manželom celú našu obývačku – sedačku, kreslá, knižnicu, televízor, koberec, lampy. Celý deň sme tam žili a fungovali ako doma, ľudia cez pasáž prechádzali, niektorí radšej zmenili smer, iní sa zastavili, dali si „u nás“ kávu. Bolo to zaujímavé skúmanie hranice medzi verejným a súkromným priestorom. A zároveň to pre nás ako manželský pár bola akási deklarácia, že hoci nám mnohí odporúčajú „robiť si čo chceme za dverami našich bytov“, verejný priestor patrí aj nám rovnako ako komukoľvek inému.

 

Venovali ste sa aj storytellingu…

Do môjho života vstúpil vďaka lektorke a propagátorke storytellingu Martine Jánošíkovej. Mali sme chuť si v našom medzigeneračnom zoskupení nazvanom Stanica Záhreb vyskúšať niečo performatívne. Rozprávanie príbehov je nenáročné, každý z nás to robí denne. My do tejto skúsenosti vnášame trochu viac štruktúry a istej divadelnej zručnosti, aby rozprávačky zaujali divákov. Mám veľmi rád príbeh, ktorý rozpráva Majka Štefánková o svojej talianskej babičke a o tom, ako stretla počas prvej svetovej vojny rakúsko-uhorského vojaka bojujúceho pri Piave. Vydesil ju, keď okolo nej prefrčal na koni, no keď sa náhodou stretli znova, bola z toho láska a napokon aj naša Majka, ktorá je v súčasnosti aj vďaka tomuto príbehu významnou prekladateľkou z taliančiny.

 

Organizujete aj medzigeneračný festival Old’s cool…

Radi spomíname na improvizovaný koncert na Hlavnej stanici. Seniorský zbor Elpida spieval vo vestibule. Neboli to piesne, ktoré by človek očakával od sedemdesiatničiek, bol to pop a rock. Práve to je cieľom festivalu, ukázať starší vek v nečakaných podobách a spolupracovať na jeho príprave s ľuďmi rôzneho veku. Nepropagujeme stereotypný obraz babičky v hojdacom kresle, vidíme skôr Vivienne Westwood, Jane Fonda či Emíliu Vášáryovú.

 

Je možné považovať starobu za niečo „cool“, niečo trendy?

Starobu môžeme rozhodne vnímať širšie, ako sme na to zvyknutí. Určite nie je iba cool, ale rozhodne v nej tento aspekt môže byť zastúpený. Mám kamarátku Dariu, ktorá si na dôchodku kúpila tibetské meditačné misky a robí pre priateľov relaxačné zvukové seansy. Alebo kamarátku Mišu, ktorá sa v sedemdesiatke stala dídžejkou a počas pandémie organizovala online tanečné stretnutia.

 

Čo najviac trápi starých ľudí?

Myslím, že fakt, že sú niekedy prehliadaní, že my, mladší, máme pocit, že môžeme rozhodovať za nich bez toho, aby sme sa ich pýtali na názor. Vnímam tu istú nadradenosť, akoby sme najlepšie vedeli, čo je pre našich starších dobré. Nevieme. Je našou povinnosťou sa ich na to opýtať.

 

Aké predsudky majú voči mladým ľuďom seniori? A opačne?

Ja osobne nemám rád u niektorých starších také to nevyžiadané mentorstvo a pocit nadradenosti, že majú niečo odžité, a tak to nevyhnutne vedia lepšie. Rovnako otravný je presný opak, teda postoj mladších ročníkov, že keď má niekto šesťdesiat, musí byť digitálne nemehlo, má ísť preč od počítača a nechať to na iných. Aj ja som mal dosť predsudkov a stále nejaké iste mám. Ale naučil som sa napríklad neočakávať vopred, že staroba rovná sa silne konzervatívne až netolerantné vnímanie sveta. Na jednej diskusii s veľkou skupinou starších ľudí som hovoril o susedských vzťahoch a moderátor sa ma opýtal na Michala, môjho muža. Na sekundu som zaváhal, či do toho ísť a nezahovoriť to. Potom som ale rozpovedal náš príbeh, vravel som im o tom, aký je pre mňa Michal pri mojich aktivitách dôležitý, ako si pomáhame a obohacujeme sa navzájom. Tí starší ľudia zrazu začali búrlivo tlieskať, na to nikdy nezabudnem.

 

S Táňou Sedlákovou ste napísali knihu Záhrebská, čo vás k tomu viedlo?

Mestská časť Staré mesto sa rozhodla, že stacionár pre seniorov, s ktorým naša susedská komunita zdieľala vnútroblok, zruší. Šokujúce pre mňa na tom bolo, že klientov a klientky stacionára, pre ktorých to miesto bolo druhým domovom, sa nikto na nič nepýtal. Klasický príklad ageismu, rozhodujeme o starších a nezahŕňame ich do procesu rozhodovania, lebo veď my vieme lepšie… V tomto prípade však starosta mestskej časti narazil. Seniorky a seniori zo zariadenia spolu so susedskou komunitou, ktorá ich mala rada, sa postavili na odpor. Zorganizovali protest na radnici, spísali petíciu, dávali rozhovory do médií. Žiaľ, napokon sa im zariadenie zachrániť nepodarilo, rozbehnutá mocenská mašinéria sa nedala zastaviť. Ale zostalo niečo veľmi vzácne – pocit, že nie sme pasívni prijímatelia rozhodnutí predstaviteľov moci a že v každom veku vieme povedať nie. Táňa Sedláková v knihe okrem toho opisuje príklady úspešných projektov medzigeneračnej spolupráce, ktoré môžu slúžiť komukoľvek ako inšpirácia.

 

Bojíme sa zostarnúť?

Áno, bojíme. Sám pri predstave staroby a konečnosti cítim neistotu. Akoby sa pre mňa niektoré veci stávali definitívne neprístupné. Tie obavy možno súvisia aj s našou posadnutosťou neustálym rastom a všadeprítomným konzumom. Spomalenie, pokles, menej možností nás desí, či ide o ekonomiku, alebo ubúdanie vlastných síl. Možno treba viac vnímať, že s pribúdajúcimi rokmi sa otvára nejaká iná citlivosť, neprestajnú dynamiku strieda pokojnejšie plynutie, ustálenie sa vo svojom strede.

 

Premýšľate o starnutí viac ako vaši rovesníci? V akých súvislostiach?

Jednak je to profesionálne, zaujíma ma to ako organizátora medzigeneračných podujatí. Som v tejto súvislosti vďačný za moje kolegyne zo Zrejme, Táňu Sedlákovú a Lubu Voľanskú, ktoré starnutie a medzigeneračnosť skúmajú ako vedkyne. No a, samozrejme, reflektujem vlastné starnutie. O dva roky mám päťdesiat, mení sa mi tvár aj telo, vnímam isté obavy a neistotu. Pri získavaní potrebného odstupu mi pomáha práve kontakt so staršími priateľmi a priateľkami, ktorí tým obavám berú vietor z plachiet. Toho, čoho sa bojíme, sa totiž potrebujeme dotýkať, byť s tým v kontakte.

 

Ako si predstavujete vašu ideálnu starobu?

Nedávno uverejnila univerzita na Harvarde dlhoročnú štúdiu o šťastí, skúmali v nej počas desaťročí stovky ľudí. Zjednodušene sa dá povedať, že dospeli ku dvom záverom. Šťastní sú tí, ktorí počas života pristupujú zodpovedne ku svojmu telu a zároveň majú hodnotné vzťahy. Rád by som teda bol v rámci možností zdravý, mal dôstojný príjem, pokojnú myseľ a niekoľko láskyplných vzťahov.

 

Myslíte, že by sa aj mladý človek sem-tam mal zamýšľať nad smrťou, aby viedol kvalitnejší život teraz?

Budhisti často meditujú nad smrťou. Rozumiem tomu, dáva to podľa mňa životu potrebnú perspektívu a nadhľad. Sociologička Jiřina Šiklová v jednom rozhovore povedala, že je dobré pozvať smrť ku stolu a nie ju vykopnúť z dverí. Výborne sa o tejto téme píše v knihe rozhovorov Pro smrt uděláno. Respondenti sa v nej zamýšľajú nad tým, ako vyzerá dobrá smrť, či o nej máme právo sami rozhodovať, či sa na ňu dá pripraviť, ako sa správať pri umierajúcom alebo ako si usporiadať svoje posledné veci. Veľmi tú knihu všetkým odporúčam. Musíme smrť a premýšľanie o nej pustiť do svojich životov. Len tak sa jej prestaneme báť.

 

Vaša knižka „Niekto sa nájde“ sa dostala aj do tohoročnej finálovej desiatky Anasoft litera…

Knižka je mozaikou desiatich príbehov, ktoré spája jedna bytovka a postava malého Olivera. V každom ďalšom príbehu má o rok viac, lúčime sa s ním ako s mladým mužom. Páči sa mi, ako knižku opísala jej krstná mama Eva Borušovičová. Povedala, že je to nepatetická kniha o nádeji. Inšpiráciou bola moja desaťročná práca so susedskou komunitou. Chcel som to hmýrenie ľudí a vzťahov v obmedzenom priestore vnútrobloku nejako zachytiť. Napísať o tom, o čom mi ľudia hovorili, ale aj to, čo mi nehovorili, no bolo to badateľné.

 

Pracujete so slovom, avšak ako prekladateľ. Ako sa vám písala kniha?

Bol to výnimočný zážitok. Nevedel som úplne, ako na to, len som si bol istý, že tá kniha je kdesi vo mne a musím ju napísať. Tak som asi pol roka zhromažďoval materiál, rozdelil som knihu na desať poviedok a ku každej som si zapisoval poznámky, vety, náčrty dialógov. Potom som odcestoval do samoty na ostrov Krk a zo zhromaždeného materiálu som tvaroval poviedky. Ďalší polrok bol o cizelovaní textu, jeho editovaní so Soňou Borušovičovou a príprave knihy do tlače.

 

Viaže sa ku vzniku niektorého z desiatich príbehov samostatný príbeh, ktorý je (takmer) rovnako zaujímavý ako samotné dielo?

Mám rád postavu domovej dôverníčky Dany Majerovej, jej predobrazom je moja skutočná suseda, s ktorou som mal ťaživý konflikt. V podstate z nás urobil nepriateľov. Nosil som to neustále v sebe, trápilo ma to. Potom mi napadlo, že o nej napíšem jednu z poviedok v mojej knihe. Išlo to ľahko, príbeh mi nekládol nijaké prekážky. Uprostred písania som si uvedomil, že tá ťažoba zo mňa odišla, dokonca som tú ženu nejako dokázal pochopiť. Neznamená to, že sa náš vzťah napravil, to nie, ale už v sebe nemám zášť. Prostredníctvom tej fiktívnej poviedky som sa k tej osobe dokázal priblížiť a odpustiť jej.

 

Hrdinom jednej kapitoly je dôchodca Samuel, ktorý celý život skrýval, že je gay. Prečo bolo dôležité dať tento príbeh do knihy?

Lebo Samuelov je v našej krajine veľa. Ľudí, zväčša starších, ktorí sa pre svoju sexuálnu identitu cítia neviditeľní a príjmu naratív, že nemajú právo vstupovať do verejného priestoru plnohodnotne. Nesú si bremeno desaťročí odmietania a často hanby. Chcel som Samuelovi dopriať odkliatie. Veľmi som mu chcel pomôcť, aby v sebe na prahu sedemdesiatky našiel silu povedať: som tu, mám právo tu byť a žiadam váš rešpekt.

 

Aké iné témy vami rezonovali?

Zaujíma ma naše vzájomné prepojenie. To, ktoré je v bytových domoch také zjavné. Myslíme si, že sa zaobídeme bez ostatných, ale to je ilúzia. Potrebujeme sa. Ako dve ženy z poviedky Zdieľaná ekonomika. Jedna potrebuje tabletku na bolesť hlavy, ale najmä pocit, že je pre niekoho užitočná. Pre druhú je zasa dôležité, že ju niekto vypočuje a dokáže pochopiť jej potreby. Nikdy predtým sa nestretli a už sa ani nestretnú, ale v jednom momente sa pre seba stanú dôležité.

 

Kalinovej ulica, ktorú ste zasadili do Bratislavy, však neexistuje…

Je pomenovaná po jednej z mojich reálnych hrdiniek. Agneša Kalinová je žena, ktorej život je zrkadlom Slovenska 20. storočia, najmä jeho odvrátených stránok – fašizmu, totality, normalizácie. Napriek tomu si do konca zachovala nadhľad a vtip. Viem to, lebo som čítal knihu rozhovorov o jej živote od Jany Juráňovej „Mojich sedem životov“. Vrelo ju každému, kto chce lepšie pochopiť našu nedávnu históriu, odporúčam.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Kvet Nguyen, Michal Huštaty

 

Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2023)