Emilie Flöge – Rakúska Coco Chanel

 

Bola, alebo nebola milenkou Gustava Klimta? Jedni tvrdia, že vzťah Emilie Flöge a najslávnejšieho rakúskeho maliara bol čisto platonický, iní mu prisudzujú aj erotický rozmer, takže raz sa o nej píše ako o Klimtovej priateľke a družke, inokedy ako o milenke – vždy však len a len v spojitosti s maliarovým menom. Bez neho akoby ani neexistovala a pritom vo svojej dobe bola uznávanou módnou návrhárkou, ktorá vo Viedni zaviedla tzv. reformnú módu. Čo to znamenalo? Predovšetkým uvoľniť ženské telo zo zovretia korzetu. Viedenčanka Emilie Flöge, sama sebe najlepšia modelka, to dokázala prinajmenšom desať rokov pred slávnou Coco Chanel! 

 

Na začiatku bol jeho brat a jej sestra. Franz Klimt a Helene Flöge. Na rozdiel od svojho staršieho súrodenca Gustava, ktorý so svojím divokým výrazom, územčistou postavou a širokými pracovnými kaftanmi pripomínal skôr ruského mužíka reznutého lesným faunom, Franz Klimt bol štramák. Štíhly, elegantný so starostlivo zastrihnutými fúzikmi. Bol tiež umelec, s bratom a ešte jedným maliarom Franzom Matschom založil umelecký dekoratérsky ateliér, ktorý v čase, keď sa Franz zahľadel do Heleny, bol už na rakúskej umeleckej scéne pevne etablovaný – lukratívne zákazky ako napríklad výzdoba schodiska Umelecko-priemyselného múzea alebo stropné maľby v Dvornom divadle prichádzali z tých najvyšších miest. V umení však ešte stále prevládal neoklasicizmus, Viedeň si na sviežu obrodnú vlnu secesie, ktorá Klimta vyniesla na piedestál, musela ešte zopár rokov počkať… Ale späť k zaľúbencom Franzovi a Helene. Otec Helene, prostrednej z troch sestier, vlastnil továrničku na výrobu fajok z morskej peny, ktoré vyvážal až do Anglicka. Rodine sa nedarilo zle, k bohatstvu však mala, aj vzhľadom ku trom dcéram súcim na vydaj, ďaleko.

Emilie, najmladšia zo sestier Flögeových, sa s Gustavom Klimtom zoznámila vďaka tomu, že Helene začal dvoriť jeho brat Franz. A keď sa tí dva zobrali, z Emilie a Gustava sa stali švagrovci. Obe rodiny si výborne rozumeli, krátko po sobáši sa šťastným manželom narodila dcéra, potom prešiel rok, ani nie dva a zrazu bol všetkému koniec… Franz náhle zomrel, mal iba 29 rokov a z Heleny sa stala 21-ročná vdova. Po Franzovej smrti Gustav na seba zobral povinnosť starať sa o bratovu ženu a malú dcérku. Puto medzi oboma rodinami sa nepretrhlo, a tak to malo zostať ďalších vyše dvadsaťpäť rokov, až do Klimtovej smrti.

 

Každá, čo mu príde do cesty

Osem rokov meštianky, v štrnástich adieu, škola, potom sa pár rokov len tak premotať doma, aby sa v sedemnástich začal lov na manžela, po ktorom, keď skončil víťazne, ženu už čakalo len rodenie detí, priberanie na váhe, ťahanie jablkových štrúdlí k obedu a prestieranie vzácneho Moser porcelánu k poobedňajšiemu čaju. Sestry Flögeové sa od tohto tradičného obrazu viedenskej matróny líšili – všetky tri sa vyučili krajčírskemu remeslu a namiesto toho, aby sa zamestnali v niektorom z veľkých obchodných domov, ktoré práve vznikali na Mariahilfer Strasse, dve staršie si otvorili vlastnú krajčírsku dielňu. Keď Emilie dospela, pridala sa k nim. Práca to bola ako každá iná, nič svetoborné a už vôbec nie kreatívne, mladá dievčina zväčša iba našívala nové goliere na obnosené šaty, párala, skracovala, prešívala…

Gustav v nej vzbudzoval nepokoj. Bol tesne pred tridsiatkou a ruka v ruke s povesťou talentovaného umelca šli o ňom chýry, že sa vyspí s každou modelkou, ktorú naláka do svojho ateliéru, aj preto sa všetky počestné ženy červenali až po korienky vlasov! V rodinnom kruhu to bol ale príjemný muž a všetci Flögeovci ho mali radi, akurát… Akurát nech nepletie hlavu Emilie, dievča má iba sedemnásť a na aféru s chlapom, ktorý kľaje ako kolotočiar z Prátru, pije ako kočiš spred Stephansdomu a preťahuje ženské vo svojom kutlochu, je príliš mladá, príliš slušne vychovaná, príliš inteligentná a príliš cudná! Gustav však naliehal a Emilie podľahla. Či aj doslova, teda vo fyzickom slova zmysle, v tom si historici nie sú načistom, nemecká spisovateľka Margret Greinerová, autorka biografie Emilie Flögeovej, je však presvedčená, že tí dvaja boli milenci. „Ty moja gazela, moja krásna. Ty, sladšia než voda z nebies,“ písal Gustav svojej milej, ktorú dôverne prezýval Midi. A písal to v jazyku milencov, keďže obaja spolu brali súkromné hodiny francúzštiny, i keď Klimt sa na šprtanie cudzích slovíčok zakrátko vykašľal.

Gustav si rozkoš zo sexu vedel určite vychutnať, bol to naslovovzatý pôžitkár, ktorý si rovnako ako dobré jedlo a pitie užíval i telesnú blízkosť žien („Klimt berie každú, čo mu príde do cesty,“ poznamenala si do svojho denníka kráľovná viedenských klebetníc, božská Alma Mahlerová). Vedela aj Emilie precítiť svoju sexualitu, zdala sa jej prirodzená, zdala sa ona samej sebe hodná telesnej rozkoše? Dokázala svoju myseľ oslobodiť od mravnostných škrupúľ tak, ako sa neskôr dokázala oslobodiť od zvieravej moci tesného korzetu? V jej časoch si počestné ženy nerobili nárok na sexuálne uspokojenie, mnohé z nich nikdy nepocítili telesnú rozkoš, považovalo sa to za nevkusné, manželove šarády v posteli bolo treba len pretrpieť a v tichosti sa modliť, aby ho čo najskôr prešli a keď sa tak konečne stalo, zapálenú pochodeň prebrali prostitútky. Koncom 19. storočia sa to vo Viedni ľahkými ženštinami len tak hmýrilo, mesto evidovalo okolo 40.000 pracovníčok najstaršieho remesla na svete.

Klimt nikdy nepremeškal príležitosť, aby sa obzrel za peknou ženou. A tiež rád Emilie informoval o svojich zvodcovských úmysloch. Ako na jednej z množstva pohľadníc, ktoré jej poslal (písal výlučne pohľadnice, nikdy nie listy), keď medzi dojmami z návštevy Prahy, utrúsi aj „pár slov o tunajších ženách“, ktoré sú „celkom pekné“, takže mlsný kocúrisko vyslovuje nádej, že sa mu snáď podarí „pobaviť s nejakou peknou Češkou“. Jedným dychom je však schopný svoju Midi nabádať: „Buď mi verná, moja krásna priateľka, ktorú milujem, buď mi verná, môj poklad, môj život.“ Keby to isté žiadala ona od neho, pravdepodobne by zostal riadne zaskočený. Vernosť bral ako niečo, čo sa jeho osobne netýka…

 

Keď láska už nie je možná

Akokoľvek si Emilie svoj vzťah ku Gustavovi romantizovala, bolo len otázkou času, kedy z idylických výšav Klimtovho dvorenia dopadne na tvrdú zem. A že si pri tom riadne nabije pusu, o tom nebolo pochýb. Alma Schindlerová bola ďalšia sedemnástka, ktorá už-už padla zvodcovi za obeť. Mladá nadaná dievčina nielenže hrala výborne na klavíri, ale aj komponovala. O pár rokov neskôr vstúpi do dejín ako femme fatale, najmilovanejšia a najkrajšia žena Viedne, ktorá popletie hlavu mnohým významným umelcom, vrátane maliara Oskara Kokoschku (jej milenec), skladateľa Gustava Mahlera (jej prvý manžel), architekta Bauhausu Waltera Gropia (jej druhý manžel) či spisovateľa Franza Werfela (jej tretí manžel). Ale v roku 1896 má Alma iba sladkých sedemnásť a v pätách raz tak starého Klimta, ktorý zamilovaný až po uši prenasleduje svoju lásku až do Talianska (aj keď cestovanie z celej duše neznáša). Vo Verone mu však Almin otčim (sám umelec, ktorý si Klimta nadovšetko váži) prehovorí do duše a Klimt zahanbený i zlomený chvatne opúšťa mesto milencov. „Zbabelo sa stiahol,“ urazene konštatuje Alma vo svojom denníku. „Prejavil sa ako slaboch… vzdal sa ma bez boja!“ Načo by ale bojoval, on tento modus vivendi vôbec nepoznal, keďže matka a dve sestry ho rozmaznávali ako večného pubertiaka. Načo by bojoval, keď má doma svoju vernú priateľku, svoj poklad, svoju milovanú Emilie? A Mariu Zimmermannovú, obľúbenú modelku, s ktorou práve čaká dieťa? A tehotná je aj Češka Maria Učická, jeho ďalšia modelka, ba existujú indície, podľa ktorých vraj Klimt istý čas obšťastňoval v posteli aj Helene, vdovu po svojom bratovi.

Ak Emilie bola Gustavovou milenkou so všetkým, čo k tomu patrí, jeho aféra s Almou i fakt, že dve ženy zároveň s ním čakajú dieťa, musel byť pre ňu riadny šok. Čo-to o modelkách / milenkách už asi aj tušila, ale z hrdosti si nahovárala (a Klimt ju v tom isto horlivo utvrdzoval), že jeho vzťah k nej je iný. Jedinečný, neopakovateľný, výnimočný. Že preň znamená viac ako všetky tie Marie, Zimmermannové či Učické dokopy.

Na istý čas sa ich puto pretrhlo. Emilie sa vytrvalo odmietala s Gustavom stretnúť, zatĺkala sa pred ním, neodpovedala na jeho listy, keď prišiel k nim na návštevu, vyhovorila sa na bolesti hlavy a odišla do svojej izby. „Otázka znela,“ píše Margret Greinerová, „či dokáže Gustavovi odpustiť, či je jej srdce dosť veľké, aby dalo priestor priateľstvu, keď láska už nie je možná.“ Budúcnosť ukázala, že áno, že dokázala priateľstvo povýšiť nad lásku, ale za akú cenu, to vedela len ona sama. A tak do dejín vstúpila ako celoživotná priateľka, dôverníčka a družka maliara Gustava Klimta. Väčšinou sa v literatúre pri jej mene neuvádza nič viac. To však treba napraviť.

 

Secesia na spadnutie

Koncom 19. storočia to vo Viedni vrelo. V salóne Berty Zuckerkandlovej sa schádzali intelektuáli z celej Viedne: spisovatelia, umelci, architekti, dirigenti, maliari. Najmä tí poslední, napájaní čerstvým vetrom z Paríža, ktorý do Viedne privial ducha impresionizmu, túžili po zmene. Po novom umeleckom vyjadrení, oslobodenom od skostnateného vkusu minulého storočia a inštitúcií, ktoré ho reprezentovali. „Ide nám o to,“ prízvukoval Klimt v mene nových začiatkov, „aby sme sa vymanili z provinciálnosti a napojili sa na medzinárodné umelecké dianie. Veď v našom vlastnom vydýchanom vzduchu sa dusíme!“ Konzervatívci kontra reformátori – tí druhí sa napokon vzbúrili a trhli od spiatočníckych akademikov a v roku 1897 založili Združenie výtvarných umelcov Rakúska. A Klimt sa stal jeho predsedom. Tak sa zrodila slávna viedenská secesia, nie nadarmo toto slovo v pôvodnom význame znamená odštiepenie, odluku. V hostinci Die Traube sa po večeroch schádzali najzapálenejší predstavitelia modernizmu: architekt Josef Hoffmann, maliar Karl Moll, všeumelec Koloman Moser, dizajnér a architekt Josef Maria Olbrich. Alfou a omegou ich manifestu sa stala požiadavka „totálneho umenia“, spájajúceho v mene nového vkusu maľbu, architektúru, sochárstvo i dekoratívne umenie.

Emilie bola pri tom. Vďaka priateľstvu s Klimtom bola v centre diania, stretávala sa so všetkými dôležitými postavami viedenskej secesie, počúvala ich rozhovory, spory, vyhlásenia, stála pri zrode Wiener Werkstätte (Viedenské umelecké dielneí), ktoré vznikli po vzore anglického hnutia Arts & Crafts, usilujúceho o obnovu umeleckých remesiel. Wiener Werkstätte mali ambíciu produkovať širokú plejádu umelecko-remeselných predmetov najvyššej kvality: stoličiek, kresiel a ďalšieho zariadenia interiéru, keramiky, skla, dreva, kože, textílií, prosto všetkého, čo reformná viedenská elita potrebovala na zariadenie svojich nových, moderných domácností. Emilie si najlepšie rozumela s Kolom Moserom a Josefom Hoffmannom, ideologickým vodcom viedenskej secesie. Josef vedel najlepšie tlmočiť myšlienky hnutia, rád zápalisto rečnil o tom, ako sa z Viedne stane arbiter nového európskeho vkusu, ako sa umenie, remeslo a technika budú navzájom dopĺňať a obohacovať: „Drahocenné remeselné techniky ako umenie zlatníkov a striebrotepcov, umenie knižnej väzby, ručného pozlacovania, to všetko sa znovu pozdvihne zo zanedbanosti a zabudnutia k novým hodnotám, vďaka umeleckej myšlienke, ktorá sa tesne primkne k podstate techniky,“ prízvukoval. Umenie si podriadi aj sám život, všetko sa musí koriť umeniu. (Kto však sedel na stoličke vyrobenej vo viedenských dielňach alebo pozná tie od glasgowského architekta Charlesa Mackintosha, ktorého prísny geometrický inšpiroval aj Wiener Werkstätte, vie, že o pohodlnosti či ergonómii nemohlo byť ani reči. Raz darmo, imperatív umenia stál nad všetkým – nad prírodou i človekom…)

 

Rybia žena

Na začiatku 20. storočia to vo Viedni vyzeralo asi takto: každý, kto v meste niečo znamenal, musel mať: A) dom navrhnutý od Josefa Hoffmanna, B) interiér zariadený Kolom Moserom, C) v salóne zavesený obraz manželky pána domu namaľovaný Gustavom Klimtom.

Emilie mala dvadsaťosem, na vtedajšie pomery už takmer starodievocký vek (ale dopracovala sa k nemu celkom slobodne a z vlastnej vôle), keď ju Klimt požiadal, aby mu stála modelom. Súhlasila, ale bolo to úmorné a trvalo to dlho. Maliar si najprv urobil niekoľko fotografií (tak postupoval pri všetkých svojich veľkých portrétoch), na ktorých skúmal pokožku, ruky, tvár svojho modelu. Na oblečení mu nezáležalo. „Šaty nehrajú žiadnu rolu, nebudú to ozajstné šaty, tie si vymyslím,“ objasňoval svoj umelecký postup. Keď bolo dielo dokonané, Emilie netajila sklamanie. Na obraze sa nevedela nájsť, namiesto nej na ňom pózovala Rybia žena. Postava v takmer až životnej veľkosti, malá hlava v zovretí obrovského goliera, príliš veľa vlasov a šaty… Tie tiekli obrazom ako rieka, modro-zelená voda, v ktorej plávali odlesky zlata. Bola to vôbec ona? Tá žena jej pripadala umelá, ako „číra dekorácia a tak málo ľudská“. Obraz sa nepáčil ani Emiliným sestrám, ani matke, ba frflala naň aj Gustavova matka. Autor však mlčal, Klimt svoje obrazy nikdy nekomentoval. Napokon Rybiu ženu ponúkol štátu na predaj. „Dnes ťa pekelne skasírujem,“ hlásil Emilie, keď obraz od neho v roku 1908 odkúpilo Viedenské múzeum za hriešnych 12.000 korún – pre porovnanie domček pri Attersee, kam Emilie s rodinou a Klimtom jazdila na prázdniny, sa dal obstarať za 17.000 korún.

 

V kurze je reformná móda

Salón sestier Flögeových začal fungovať v roku 1904. Nápad vzišiel od Emilie, to ona bola dušou firmy, to ona presvedčila sestry, aby krajčírsku dielňu prebudovali na módny salón, v ktorom budú vytvárať reformnú módu. Pauline si zobrala na starosť účty a obchod, Helene dohovárala skúšky a bdela nad krajčírkami a Emilie robila to, čomu Francúzi vzletne hovoria couture. Koloman Moser i Josef Hoffmann jej posielali svoje klientky, ktorých klasická garderóba v moderných interiéroch pôsobila ako päsť na oko. Ako vyzerala naparádená Viedenčanka na začiatku 20. storočia? Kyprá a bacuľatá, sputnaná korzetom so zošnurovaným pásom a nariaseným živôtikom, ktorý vytláčal prsia až k brade. Pod sukňami záplava spodničiek a rôznych výstuží, v takomto outfite sa nedalo slobodne dýchať, tobôž pohybovať. Emilie horlila za reformné šaty, také, ktoré budú nosiť slobodné ženy: umelkyne, novinárky, učiteľky, podnikateľky. Sestry síce namietali, že Viedenčanky nie sú Parížanky a takúto radikálnu zmenu neprijmú, ale ona sa nenechala vyviesť z miery. V Paríži Paul Poiret vyhlásil vojnu korzetom a namiesto „vyšnorenej“ siluety v tvare písmena S (vyčnievajúce poprsie a zadok) navrhoval splývané úzke šaty, ktorých sukňa začínala už pod prsiami. Emilie sa vydala v Poiretových stopách, jej šaty pripomínali dlhú tuniku ozdobenú vysokým „manžetovým“ golierom, ktorý opticky predlžoval krk, a tým dodával celej postave ráz vznešenosti… À propos, Poiret. Emilie si tohto tyrana módy, ako sa sám s obľubou definoval, vážila a on si vážil ju. Počas návštevy Viedne jej struhol poklonu ako žene, ktorá pre Viedenčanky vynašla oslobodenú módu, „v mojom duchu, ale bohužiaľ celkom bez mojej pomoci“. Na rozdiel od Poireta, exaltovaného milovníka Orientu, viedenská návrhárka vyznávala strohejší štýl a namiesto opulentných látok skôr geometrické vzory, často priamo odvodené z tvorby Wiener Werkstätte.

Dvakrát do roka, v septembri a vo februári, jazdila do Paríža na Poiretove módne prehliadky. V Paríži tiež nakupovala látky, najčastejšie u Mauricea Lesureho na Rue de Rivoli. Kdekoľvek cestovala, vždy sa ubytovala v luxusnom hoteli – to bola jej vášeň. Dokonca aj v kúpeľoch Bad Gastein nikdy nebývala v typických vidieckych štajerských hostincoch s parožím a kockovanými obrusmi, ale uprednostnila elegantné a niekoľkokrát drahšie kúpeľné hotely. „Nikdy sa neubytuj v lacných hoteloch, to by tvoju povesť zruinovalo skôr, ako by si mrkla,“ poučil ju kedysi Josef Hoffmann a ona si jeho radu s potešením zobrala k srdcu. V Paríži zvyčajne prebývala v hoteli Grand, na šiestom poschodí s výhľadom na Boulevard des Capucines – teplá voda tiekla dve hodiny ráno aj večer, čo bol nebývalý luxus, podobne ako o niekoľko rokov neskôr, keď si solventní hostia v moderných hoteloch mohli objednať izbu s rádiom…

 

Slobodné srdce vo voľných prsiach

Salón sestier Flögeových sídlil na prestížnej adrese: patrilo mu prvé poschodie rožnej budovy na Mariahilferstrasse 1B, zvanej Casa Piccola, podľa vychytenej kaviarne na prízemí. Klimt navrhol secesnú zelenomodrú mozaiku, v strede s čiernymi písmenami Schwestern Flöge, ktorá sa pôsobivo vynímala nad vchodom do budovy. O zariadenie interiéru sa postarali umelci z Wiener Werktätte, Josef Hoffmann vytvoril strohú, čierno-bielu funkcionalitu, takže kto čakal mäkké kreslá, biedermayerovské stoličky a útulnú atmosféru ženského budoáru, zostal mierne zaskočený. V strede prijímacej miestnosti sa vynímal malý biely stolík so stoličkami s vysokými opierkami v štýle Charlesa Mackintosha, za ním stála biela vitrína s výšivkami z Emilinej zbierky, biele steny zdobili obrazy Kolomana Mosera zasadené do čiernych rámov. Do skúšobných kabínok Emilie umiestnila nastaviteľné zrkadlá, v ktorých sa zákazníčky videli zo všetkých strán – takáto vymoženosť nemala vo Viedni v tom čase obdobu… Šiť u sestier Flögeových sa považovalo medzi dámami z vyššej spoločnosti za vec prestíže, ale aj keď salón prosperoval, skutočné reformné šaty Emilie navrhovala málokedy. Jej modely boli skôr vecou kompromisu a malých ústupkov a zmien. Viedenčanky sa ťažko vzdávali odhaleného dekoltu a hlbokých výstrihov, bolo im ľúto, že prsia v salóne slečien Flögeových „celkom upadli do nemilosti“. Emilie na to mala svoj názor: „My holdujeme skôr myšlienke – slobodné srdce vo voľných prsiach,“ vysvetľovala klientkam. Emilie v mnohom predbehla svoju dobu, jej nekonvenčné, pohodlné šaty, v ktorých sa dalo voľne dýchať a pohybovať, ženy nedokázali ešte naplno oceniť…

 

 

Simonetta Zalová

foto archív redakcie

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2020)