Michaela Pobudová – Mám silný pocit, že som na správnom mieste

 

Keď mala 14 rokov odišla študovať do Thajska. Túlavé topánky Michaely Pobudovej následne zamierili do Anglicka, Holandska, Jordánska aj Etiópie, kde sa venovala podnetným výskumom a dobrovoľníckym projektom. Absolventka vojnových štúdií na cestách stretla ľudí s rozmanitými osudmi. A keď pocítila túžbu niekam patriť, vrátila sa na pre ňu jediné možné miesto: domov na Slovensko. Spoluzakladateľka a riaditeľka občianskeho združenia Mareena, ktoré evokuje bezpečný prístav, dnes pomáha vytvárať podobný pocit zázemia aj utečencom a cudzincom, ktorí opustili svoje krajiny a zakotvili u nás. Je presvedčená, že ochota ponúknuť druhým pomoc aj vtedy, keď nemusíme, je investíciou, z ktorej raz možno budeme ťažiť aj my sami.  

 

 

Čo pre vás znamená domov?

Pocit, že poznáte svoje prostredie a pozdravíte sa so známymi na ulici. Že máte obľúbené miesto, kde sa chodíte najesť, na pivo alebo na kávu. A takisto jedno miesto, kde máte ultimátne bezpečie, váš dom, byt alebo izbu, v ktorom sa cítite príjemne a kde ste obklopení vecami, ktoré máte radi.

 

Vaším rodným domovom je dedinka pri Skalici, strednú školu ste však študovali v Thajsku. Z hniezda ste vyleteli pomerne skoro…

Rodičia nás od mala viedli ku štúdiu jazykov a podporovali nás vo využití príležitostí v zahraničí. O ponuke študijného štipendia do Thajska mi povedala bývalá spolužiačka, a tak som hneď zisťovala, či máme rovnakú ponuku aj na mojom gymnáziu. Premýšľala som aj nad inými destináciami, ale Thajsko sa mi zapáčilo pre jeho unikátnosť a potenciál vycestovať na tri roky aj s kamoškou. Dodnes sa smejeme na tom, že mama si až do okamihu, keď ma vybrali, myslela, že sa hlásim do Talianska, nie do Thajska.

 

Do Ázie často mieria dobrovoľníci pomáhať s vyučovaním miestnych detí, vy ste si zvolili opačný prístup. Ako vyzeralo štúdium? A čo bežný život? 

Štúdium bolo modelované na britských internátnych školách, školu som ukončila s britskou maturitou A-Levels. Okrem lepšie situovaných thajských detí tu študovali aj deti expatov a diplomatov a ďalší štipendisti prevažne z Estónska, Bulharska, Rumunska či Arménska. Bývali sme na internátoch, nosili uniformy a mali celkom intenzívnu výučbu s možnosťou voľnočasových aktivít od plávania, tenisu, behu, softballu cez hudobný zbor až po biznis klub. Keďže sme ešte nemali osemnásť, voľný čas sme trávili pod dozorom na kampuse, cez víkendy a prázdniny nás brávali na výlety po celej krajine. Thajsko mi otvorilo mnohé dvere neskôr – napríklad na univerzitu v Anglicku a naučilo ma väčšej samostatnosti a zodpovednosti. Čo mi bolo najmä v prvom roku veľmi ľúto, boli spoločné momenty s rodinou, ktoré som zmeškala.

 

Neskôr ste v Anglicku študovali vojnové štúdiá a medzinárodnú bezpečnosť – na naše pomery skutočne netradičný odbor….

Môj najobľúbenejší predmet v Thajsku bola história. Na dejinách ma najviac zaujímali konflikty – ako vznikajú, ako prebiehajú a ako sa vyriešia. Premýšľala som nad štúdium niečoho tradičnejšieho ako medzinárodné vzťahy či politika, ale môj dejepisár, ktorý pochádzal z Veľkej Británie, mi povedal o vojnových štúdiách, ktoré ponúkali interdisciplinárne štúdium presne toho, čo ma zaujímalo.

Štúdium na univerzite, ako to býva štandardom v Anglicku, bolo najmä individuálne. Za rok sme mali len päť predmetov. Každý absolvoval niekoľko hodín prednášok a seminárov, väčšinu týždňa sme mali voľno, ktoré sme mali stráviť čítaním relevantných textov a prípravou esejí. Najviac sa mi páčil predmet Výsledok vojny nie je nikdy konečný, nazvaný podľa citácie pruského generála a vojenského stratéga Carla von Clausewitza. Pozeral sa na hnutia, ktoré zostávajú fungovať aj potom, ako sa veľké formálne konflikty ukončia. Študovali sme československých disidentov, írskych separatistov či talianske Červené brigády. Cieľom tohto predmetu bolo ukázať, že vojny nemajú čistý koniec, po ktorom sa nanovo rozdajú karty v prospech víťazov. Myšlienky a vízie zostanú živé aj za hranicou otvoreného vzájomného konfliktu a rozumní politici na oboch stranách s nimi musia aktívne pracovať.

 

V akej práci ste po univerzite našli uplatnenie?

Po škole som odišla na stáž do holandského Haagu, do Hague Centre for Strategic Studies (HCSS). Pracovala som na projektoch pre holandské Ministerstvo zahraničných vecí, ale aj pre niekoľko súkromných klientov. Podieľala som sa na príprave podkladov ku štúdii o prírodných zdrojoch a vplyvu ich (ne)dostatku na vzájomné vzťahy medzi krajinami a skúmala, na čo by sa malo v tomto smere Holandsko pripraviť. Spolupracovala som aj na príprave štúdie k potrebe raketovej obrany v tejto krajine…

 

A potom ste vycestovali do Jordánska. Najprv len na pár týždňov, nakoniec ste zostali rok. Čím vám učarovalo?

Pôvodne som išla len navštíviť kamarátku, ktorá v Ammáne študovala arabčinu. Celý región bol v tom čase pre mňa veľmi zaujímavý, prechádzal veľkými zmenami a veľmi sa mi páčilo, aké zázemie si tam človek vedel vytvoriť. Keďže som nemala uzavreté plány po návrate, rozhodla som sa pobyt si predĺžiť. Kamoška ma zobrala do medzinárodného kníhkupectva, kde vtedy hľadali novú manažérku. Na druhý deň som išla na pohovor a na mieste prácu dostala. To vtedy rozhodlo, aby som zostala. Napriek tomu, že ma práca bavila, nechcela som svoj čas v Jordánsku z profesijného hľadiska premárniť, tak som začala študovať arabčinu a spolupracovať na príprave odborného článku pre Arab Institute for Security Studies na Jordánskej univerzite. Väčšina mojich kamarátov a známych boli zahraniční výskumníci (archeológovia, politológovia, odborníci na stredovekú literatúru alebo arabskú kinematografiu), irackí utečenci, jordánski nadriadení a filipínski a egyptskí kolegovia. Bolo to veľmi podnetné prostredie. Cez týždeň som pracovala s knihami a ľuďmi, vo voľnom čase som riešila odbornejšie témy a arabčinu a cez víkendy sme chodili na intenzívne výlety po Jordánsku. Takýto unikátny pohľad ma podnietil zostať tu celý rok.

 

Okrem toho ste pôsobili ako dobrovoľníčka v Etiópii. Ako na vás zapôsobila krajina a jej obyvatelia? 

Etiópia je rozmanitá krajina plná ľudského potenciálu s ubolenou dušou. Pred príchodom som mala len malý prehľad o tom, ako krajina vyzerá a funguje. Vybrala som si ju najmä preto, lebo dej jednej z mojich najobľúbenejších kníh, Rez do živého od Abrahama Verghesa, sa odohráva práve v Etiópii a páčilo sa mi, že je pre nás ešte stále neprebádaná. Po šiestich mesiacoch musím povedať, že najviac ma ohúrila šikovnosť a húževnatosť ľudí. Dodnes nezabudnem, ako kolega Etiópčan, s ktorým sme pôsobili na jednom sociálnom projekte, pripravil jeho analýzu. Spôsob, akým ju napísal, by strčil do vačku aj niektorých mojich spolužiakov na anglickej univerzite.

 

Kedy sa vo vás zrodila túžba pomáhať druhým?

Nespomínam si na konkrétnu spomienku, ale nosím v sebe dojem z domova. Mám mamu lekárku ochotnú pomôcť hocikomu aj za hranicu vlastného komfortu. Mám otca, ktorý je podnikateľ a silne mi vštepoval, že lepšie je naučiť ľudí chytať ryby, než im dať rybu a že aj nad pomocou sa treba strategickejšie zamyslieť, aby to bolo čo najúčinnejšie. Myslím si, že som dobrý mix oboch: od mamy mám chuť pomôcť a riešiť problémy a od otca pragmatickejší prístup.

 

Čo ste sa naučili od domácich v krajinách, kde ste pobudli dlhšie?

V Jordánsku bol pre mňa najzaujímavejší 30-dňový ramadán. Počas dňa sa moslimovia postili a čo sa mi zdalo dosť extrémne, dokonca ani nepili vodu. Výnimky existovali len pre deti, seniorov a tehotné ženy. Po západe slnka sa však organizovali veľké komunitné večere – iftar. Páčilo sa mi, ako pospolito trávia čas a hodujú. V Etiópii sa mi najviac páčil sviatok Hashenda. Dievčatá sa oblečú do tradičného odevu, chodia v skupinách po meste a spievajú, tancujú a vinšujú všetkým zdravie, pokoj a úspech. Takú celomestskú veselicu som ešte nikde nezažila. Z oboch som si zobrala presvedčenie, že radosť má mať pevné miesto v našom živote, mali by sme si ju plánovať a že prežívanie radosti s ľuďmi okolo nás, aj keď to nie sú naši najbližší, nás privádza bližšie k sebe.

 

Ocitli ste sa niekedy v pozícii, že ste mali ťažkosti zapadnúť?

Takéto ťažkosti som mala pravidelne od Thajska až po výšku v Londýne. Napriek tomu, že som študovala na medzinárodnej škole, väčšina spolužiakov boli domáci a často sa rozprávali po thajsky. Síce sme mali hodiny thajčiny, ale nestačilo to. Viac času som preto trávila s ľuďmi, ktorí rozprávali po slovensky, česky alebo anglicky. Nie vždy ma to bavilo a niekedy mi to bolo aj celkom ľúto. Keď som sa posnažila rozprávať po thajsky, väčšina spolužiakov to veľmi ocenila a boli sme si bližší. V Londýne som zasa chodila do triedy, kde bolo 80 percent chlapcov, jemných bifľošov do všetkého vojenského a navyše spoločensky ostýchavých. Prvý rok bol pre mňa trochu bolestivý a osamelý. Potom som sa rozhodla, že nemôžem očakávať, že niekto iný mi vybaví kamošov a zariadi môj spoločenský program a začala som sa proaktívnejšie spoznávať s ľuďmi a chodiť na rôzne akcie.

 

Doma ste sa rovno vrhli na utečeneckú tematiku…

Keďže som sa v Jordánsku spoznala s niekoľkými utečencami, ktorí sa stali mojimi priateľmi, a poznala som ich príbehy aj problémy, téma nútenej migrácie vo mne rezonovala aj po návrate na Slovensko. Po roku v Jordánsku a po všetkých tých rokoch, čo som strávila štúdiom a prácou v zahraničí, som mala intenzívny pocit, že by som už chcela niekde patriť a začať okolo seba niečo budovať. V roku 2015 som nastúpila do akademického kurzu v Spoločenstve Ladislava Hanusa, ktorá v tom čase pracovala na príprave iniciatívy „Kto pomôže“. Ponúkla som sa, že s ňou pomôžem a v priebehu niekoľkých týždňov som sa stala jej koordinátorkou. Cieľom bolo presídliť sto utečeneckých rodín zo Sýrie a Iraku, ktoré boli nútené odísť kvôli ozbrojeným nepokojom a pomôcť im integrovať sa na Slovensku. Súčasťou kampane bolo nájsť tisíc ľudí, ktorí by prisľúbili, že nejakým spôsobom rodinám pomôžu. Napriek tomu, že sme našli vyše dvetisíc ľudí a organizácií ochotných sa zapojiť, slovenská vláda presídlenie neuskutočnila. Formálny dôvod sme nedostali. O nejaký čas neskôr však Ministerstvo vnútra presídlilo skupinu 149 Iračanov a Iračaniek v rámci iného projektu a pri komunikácii ich prijatia spomínali aj ochotu slovenských dobrovoľníkov.

 

A potom ste už pri utečeneckej téme zostali.

Keďže iniciatívu „Kto pomôže“ podporilo toľko ľudí, zhodli sme sa, že by bola škoda tento potenciál zahodiť. Skontaktovali sme sa so všetkými organizáciami, ktoré sa vtedy venovali utečencom a migrácii na Slovensku a vyhodnotili sme, že by sme mohli našu sieť kontaktov použiť ako dobrovoľníkov pri asistencii utečencom, ktorí sa už na Slovensku nachádzali. Vtedy padlo rozhodnutie, že založíme samostatnú organizáciu, ktorá sa venuje integrácii.

 

Okolo utečeneckej krízy už od roku 2015, kedy vypukla v plnej sile, koluje mnoho hoaxov. Ako vyzerá reálna situácia v súčasnosti?

Niektoré médiá aj politici nás informovali o obrovských množstvách, ktoré k nám prichádzajú a ohrozujú nás. Reálne počty žiadateľov o azyl v roku 2015 znamenali 330 jednotlivcov. V tom roku sme udelili azyl 8 osobám a doplnkovú ochranu 41 osobám. Odvtedy sa počty žiadateľov ustálili na 140 – 240 ročne, počet udelených azylov a doplnkových ochrán na zopár desiatkach. Je pravda, že v tom období prichádzali stovky tisícov utečencov do Nemecka, severských a západoeurópskych krajín, našim končinám sa však vo všeobecnosti vyhli. Podľa štatistík Vysokého komisára pre utečencov (UNHCR) bolo v roku 2018 viac ako 70 miliónov ľudí nútených opustiť svoju krajinu. Z toho vyše 41 miliónov zostalo vysídlených v rámci vlastnej krajiny, zo zvyšku sa stali utečenci, pričom 80 % z nich sa nachádza v krajine susediacej s ich krajinou pôvodu.

 

Aké etnické skupiny a národnosti prichádzajú na Slovensko najčastejšie? 

Za posledné roky mali žiadatelia o azyl na Slovensku najčastejšie afganskú, irackú, vietnamskú, pakistanskú, sýrsku a ukrajinskú národnosť. Čo sa týka migrantov, štatistiky za posledné roky ukazujú väčší podiel pracovných migrantov z Ukrajiny a Srbska. Myslím si, že v krátkodobom horizonte budeme krajinou, ktorá ich bude prijímať čoraz viac – naznačujú to aj kroky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a ich Stratégia pracovnej mobility cudzincov.

 

Každý prichádza so svojím príbehom. Ktorý životný osud vás najviac zasiahol?

Poznám príbeh rodiny, ktorej otec bol podnikateľ a prišli za ním miestni mafiáni, že chcú, aby im zaplatil 10.000 dolárov, inak mu unesú a zabijú syna. Peniaze zaplatil, ale skupina mu nedala pokoj. Deti mu hovorili, že ich na ceste zo školy niekto prenasledoval v aute. Keďže v tom čase bolo unášanie a vraždenie v Afganistane bežné, rozhodli sa odísť. Strach o deti mi príde naozaj neznesiteľný. Poznám tiež iracké kresťanské rodiny, ktoré museli pred teroristickou skupinou Islamský štát niekoľkokrát utekať a hľadať nové a nové útočiská a dnes cez Google maps a fotky známych, ktorí v Iraku zostali, pozerajú na svoje rozbombardované domy.

 

Vyberajú si utečenci Slovensko cielene, alebo sa tu skôr ocitnú náhodou?

Väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprávala, sa na Slovensku ocitla skôr náhodou. Mysleli si, že sa nachádzajú v inej krajine, prípadne narazili na policajtov a jediná možnosť naďalej sa tu legálne zdržiavať bola požiadať o azyl. Štúdie ukazujú, že jeden z najdôležitejších faktorov pri výbere cieľovej destinácie pri úteku je existencia sociálnych väzieb. Keďže na Slovensku národnostné a etnické komunity ľudí z krajín nútených migrantov neexistujú, alebo sú len veľmi malé, nefungujú ako priťahujúci faktor.

 

Aký dojem majú zo Slovenska?

Dojmy sú rozmanité a do určitej miery odrážajú celkový postoj a naladenie človeka. Mnohí majú pozitívnu skúsenosť so Slovákmi a povedia, že sme milí a štedrí. Pochvaľujú si, že sme pokojná krajina, no taktiež poznáme prípady, keď chlapcov, ktorí majú tmavší odtieň pokožky, naháňali a vyhrážali sa im bitkou, či ich dokonca aj zbili. Jeden z najvtipnejších postrehov bol príbeh afganskej rodiny, ktorá na Slovensko prišla vo vianočnom období. Policajti ich zobrali na stanicu, kde s prekvapením pozerali, že prišli do naozaj čudnej krajiny – veď ľudia si dovnútra nosia stromy. Nikdy predtým nezažili Vianoce a nepoznali tradíciu ozdobovania stromčeka.

 

Čo sa deje, keď niekto u nás požiada o azyl?

Štandardne ho umiestnia najprv do tábora v Humennom, kde prebehne zdravotná prehliadka, karanténa a prvé pohovory a potom do pobytového tábora v Rohovciach alebo v Humennom. Tam musí počkať približne šesť mesiacov na rozhodnutie.

 

Je pravda, že azyl u nás dostane len človek, ktorý je bezprostredne ohrozený? Teda ak je v jeho krajine napríklad vojna a on nemá dôkazy o cielených útokoch na svoju osobu, tak jeho žiadosť bude zamietnutá..

Na Slovensku je azyl udeľovaný veľmi prísne a áno, deje sa to len vtedy, ak je možné dokázať, že nebezpečenstvo hrozí priamo tejto osobe, buď ako jednotlivcovi, alebo ako príslušníkovi nejakej etnickej, náboženskej, politickej alebo inej skupiny. V prípade, ak nie je možné toto dokázať a v krajine „iba“ prebieha občianska vojna, vtedy žiadatelia môžu ešte stále uspieť v získaní doplnkovej ochrany, tzv. malého azylu, ktorý sa udeľuje na rok s možnosťou predĺženia.

 

Kladiete dôraz na myšlienku, že integrácia je obojsmerný proces, ktorý sa týka nielen cudzincov, ale aj nás a našej ochoty….

Presne tak. Určite môžeme a máme očakávať od ľudí, ktorým u nás poskytneme útočisko, aby sa naučili rozprávať po slovensky, aby sa zamestnali, platili dane a dávali svoje deti do slovenských škôlok a škôl. Ale v tom prípade musíme byť aj my ochotní medzi seba ich prijať. Poznám príbehy, keď sa ľudia naučili po slovensky a hľadali si prácu alebo bývanie, ale kvôli ich farbe pleti alebo preto, že nosili šatku, neuspeli. Poznám príbehy detí, ktorým v škôlke iné deti hovorili „teroristi“, lebo to videli v televízii alebo u rodičov. Takéto skúsenosti ich vytláčajú zo spoločnosti. Tento prístup môže mať z dlhodobého hľadiska vplyv na to, že sa príslušníci našich menšín radikalizujú. Umožniť ľuďom sa u nás integrovať je dôležité aj pre nás.

 

Ako by ste zhodnotili postoj Slovákov voči „inakosti“?

Štatistiky z minulosti ukazujú, že vo väčšine prípadov Slováci nechcú mať cudzincov za svojich susedov. Zároveň je moja skúsenosť taká, že neznášanlivosť voči utečencom a migrantom sa u nás vybičuje vždy v čase volieb. Okolo roku 2015, 2016, keď migračná kríza vrcholila, som tieto nálady vnímala intenzívne, nasledujúce roky som mala pocit, že sa situácia upokojila. V Mareene dokonca máme skúsenosť s opačným postojom Slovákov – veľkou ochotou pomôcť.

 

Ako vnímate nárast nacionalizmu, extrémizmu, rasizmu a bigotnosti u nás?

Myslím, že je to výsledok skutočnosti, že u nás absentuje jasne komunikovaná a pochopená pozitívna skúsenosť s migráciou, že sa o tejto téme nevedú rozumné celospoločenské debaty, a preto je často prezentovaná ako strašiak. Isté percento zarytých podporovateľov akejkoľvek myšlienky či antisystému tu budeme mať vždy. S tými sa pracuje len veľmi ťažko…

 

Psychológovia často hovoria, že nenávisť a zloba vychádzajú z našich vlastných zranení. Súhlasíte? Čím sú podľa vás Slováci „zranení“?  

Niečo na tom bude. Čo sa týka migrácie a iných národov, Slovensko nemá historicky veľa pozitívnych skúseností. Vždy sme boli skôr malý národ vo väčších zoskupeniach a museli sme bojovať o vytvorenie aj zachovanie vlastnej identity a kultúry. Ak iný národ vstúpil na naše územie, väčšinou tento stret nebol priateľský. Už len 20. storočie bolo plné vojen a snáh o vytvorenie sfér vplyvu na našom území. Zároveň sme od nástupu komunizmu až do roku 1989 boli celkom uzavretá krajina. Len neskôr začali na Slovensko prichádzať migranti z celého sveta, s ktorými sme už mohli mať lepšiu skúsenosť.

 

Čo by sa malo zmeniť v našej spoločnosti, aby sme boli ako národ empatickejší?

Myslím si, že tu zohrávajú dôležitú úlohu naši politickí predstavitelia a spoločenské elity. Potrebujeme dostať ako spoločnosť jasný hodnotový signál, kam sa orientujeme. Ak by sme mali takto nastavené naše vedenie, verím, že sa to pretaví aj do toho, ako sa vyučuje na školách, či ako sa pracuje na úradoch, čo eventuálne prenikne aj k jednotlivcom. Zároveň si ale myslím, že je to zodpovednosť aj každého z nás a rovnaký proces môže veľmi úspešne fungovať aj zdola, aj keď oveľa pomalšie.

 

Ľudia, ktorí nesúhlasia s prijímaním imigrantov a utečencov, ako jeden z hlavných dôvodov uvádzajú, že nie sú ochotní sa prispôsobiť…

Ja pri takýchto otázkach zisťujem, čomu sa nechcú prispôsobiť. Všetky dôležité kultúrne normy sú zadefinované v zákone, a tým pádom, ak sa im človek neprispôsobí, bude potrestaný. Ak by migrant niečo ukradol, niekomu ublížil, vyhrážal sa a podobne, bol by za to stíhaný ako hocikto iný. Existujú však aj niektoré kultúrne normy a prejavy, ktoré nie sú zadefinované v zákone a zároveň by sme sa možno ani nezhodli, ktoré by to mali byť. Chceme, aby všetci migranti oslavovali Vianoce, aby nám vykali alebo púšťali ženy prvé do dverí? Robia to tak aj všetci Slováci? Túto oblasť očakávaní považujem za nedostatočne zadefinovanú. Migranti ani utečenci nedostávajú žiadnu príručku vydanú štátnymi úradmi, ktorá by prezentovala zoznam spôsobov, ako sa na Slovensku správať.

 

Ďalší argument je ekonomická situácia. Niektorí Slováci tvrdia, že my sami potrebujeme pomoc…

Súhlasím, no existuje množstvo organizácií a schém, ktoré už na tejto pomoci pracujú a ku ktorým ja aj moji kolegovia radi prispejeme. Otázka asistencie pri integrácii je niečo, čo takisto robíme pre našu spoločnosť. Má to dva aspekty. Keď pomôžem cudzincovi sa u nás integrovať, znamená to, že bude môcť maximalizovať svoj potenciál, podnikať, pracovať, odvádzať u nás dane a kupovať si u nás produkty a služby, z ktorých máme benefit my ako spoločnosť. Zároveň musím dodať, že Mareena na Slovensko cudzincov neprivádza, venuje sa tým, ktorí sa tu už nachádzajú a ktorým dal náš štát povolenie na pobyt. Prispievame k tomu, aby sme si medzi sebou rozumeli a minimalizovali možnosti na vzájomné konflikty a radikalizáciu. Druhý aspekt je ten, že pomoc utečencom vnímame ako našu zodpovednú spoločenskú investíciu. To, že sami nie sme dnes utečenci, je len zhoda okolností a neznamená to, že nimi nebudeme v budúcnosti. Keď sa k tomu postavíme zodpovedne a povieme, že hoci nemusíme, pomôžeme, je to investícia, ktorá môže v budúcnosti pomôcť práve našincom, keď budú hľadať útočisko v inej krajine.

 

Keď príde na rešpektovanie písaných aj nepísaných pravidiel, s čím mávajú cudzinci u nás problém?

Pri utečencoch z krajín, kde nefunguje právny štát a záležitosti sa riešia skôr cez osobné kontakty, narážajú na to, že sme veľmi byrokratický štát, na všetko potrebujeme papier a sme veľmi nemilosrdní v prípade nedodržania úradných lehôt. Niekoľkokrát som sa stretla s tým, že ľudia dúfajú, že bude možné sa s úradníkmi dohodnúť, no nedá sa. Vo všeobecnosti si po pár pokutách a prešľapoch zvyknú. Prvé skúsenosti však bývajú nemilé.

 

V ktorých krajinách hľadať vzor v rámci procesu prijímania utečencov?

Napríklad v Nórsku. Sú prísni v tom, čo očakávajú od integrácie, no zároveň dajú ľuďom všetko, čo potrebujú na úspech. Po udelení medzinárodnej ochrany v Nórsku musia utečenci absolvovať intenzívny šesťmesačný kurz nórčiny, po prvých troch mesiacoch sa pridáva aj pracovná prax, ktorá ich pripraví na fungovanie v nórskom pracovnom kolektíve a pomôže vybudovať pracovné návyky. Mnohí zostanú v týchto firmách pracovať aj po ukončení praxe. Zároveň majú špecifické programy pre nové mamičky, single mamičky, dôchodcov a deti a systematicky pracujú na tom, aby sa stali čo najrýchlejšie samostatnou a integrovanou súčasťou nórskej spoločnosti. Ďalej majú komunitné centrá a spoluprácu s mimovládnymi organizáciami, ktoré pracujú na tom, aby sa stretávali a zoznamovali s Nórmi bývajúcimi v podobných lokalitách.

 

Akým aktivitám sa v Mareene venujete?

V dobrovoľníckom programe zapájame jednotlivcov do pomoci konkrétnym utečencom, doučujú slovenčinu, asistujú s korešpondenciou, s orientáciou v meste a deti doučujú školské predmety. V programe vzdelávania organizujeme kurzy slovenčiny, mentoringový program a kurz kariérového poradenstva pre cudzincov. Komunitný program obsahuje podujatia v komunitnom centre v Bratislave, Nitre a Košiciach, kde sa cudzinci a Slováci môžu stretnúť a spoznať. Medzi najobľúbenejšie podujatia patrí „Folkekokken“, dánsky koncept spoločného stolovania, ktorému každý mesiac vymyslíme konkrétnu tematiku a národnú kuchyňu a oslovíme cudzinca z tejto krajiny, aby nám pripravil ich tradičné jedlo. Na podujatie potom pozveme verejnosť, a tak sa pri jedle môžeme navzájom zoznámiť. A v programe šírenie povedomia organizujeme vzdelávacie aktivity na školách, kde so sebou berieme aj cudzincov, ktorí študentom porozprávajú svoj príbeh a postrehy zo života na Slovensku.

 

Uplynulý rok ste v spolupráci s foodblogerom Čoje vydali gastromapu Bratislavy, vďaka ktorej ľudia môžu spoznať rozmanité reštaurácie prevádzkované cudzincami. Ako vznikol tento nápad?

Sme presvedčení, že porozumenie ide cez žalúdok (smiech). Keď človek je, je aj spokojnejší a zároveň otvorenejší viesť hlbšie debaty s inými ľuďmi. Už len to, že pri jedle si sadneme ku spoločnému stolu, predstavuje symbol zblíženia, potenciál priateľstva. Nápad pripraviť gastromapu sme videli už u jednej spriatelenej organizácie v Bulharsku a zdalo sa nám, že u nás by to mohlo tiež dobre fungovať. Do budúcna sa nám páči tematika spoločného jazyka alebo susedstva. Uvidíme.

 

Človek na vašej pozícii musí mať otvorenú myseľ. No predsa, nezaskočil vás niektorý zvyk či požiadavka?

Nespomínam si na nič šokujúce. Väčšina citlivejších požiadaviek vychádza z toho, že sa niektorým rodinám nedarí o seba finančne postarať a prídu s prosbou o príspevok na ZRPŠ, na školské potreby pre deti či zdravotné pomôcky. Spomínam si na situáciu, keď mi jeden mladý muž z Afganistanu povedal, že on si nájde ženu, ktorá ho bude poslúchať. Zhodou okolností si našiel Slovenku, kde to skôr funguje naopak. Tiež bolo pre mňa zaujímavé vidieť, aké blízke vzťahy Afganci či Iračania udržujú so svojimi rodinami, dokonca so strýkami, tetami a bratrancami z druhého a tretieho kolena, ako si vzájomne pomáhajú a ovplyvňujú sa.

 

Nevyhla sa vám ani kritika. Pod niektorými článkami o aktivitách Mareeny sa strhávajú búrlivé debaty. Čo vám vyčítajú?

Väčšinou nám píšu, aby sme si utečencov zobrali domov a nezaťažovali s tým celú krajinu alebo že máme pomáhať chudobným Slovákom a nie cudzincom. V prípade, ak si vyhodnotíme, že ide o komentár od rozumného človeka a nie trolla, snažíme sa na to slušne a vecne reagovať. Je však pravda, že niekedy nám nezostáva čas. Do budúcna by sme si chceli k tomuto pripraviť lepšiu politiku.

 

Kde hľadáte inšpiráciu pre váš život, prácu, súkromie?

Keďže som dejepisný nadšenec, väčšina inšpiratívnych osobností v mojom živote sú štátnici. Špeciálne mám rada Tomáša G. Masaryka a Václava Havla. Obdivujem ich odvahu ísť proti prúdu za to, čo považovali za dôležité a správne, aj na úkor vlastnej popularity, úspechu či slobody. Tiež na nich obdivujem ich odhodlanie budovať našu spoločnosť. Obaja mali príležitosť odísť a budovať si kariéru alebo renomé mimo svojej krajiny, ale rozhodli sa zostať. Čo sa týka inšpirácie pre životný štýl, veľmi sa mi páčia ľudia, ktorí si vedia udržať rovnováhu medzi prácou a osobným životom a žijú aj kultúrou, aj športom a majú okolo seba silnú komunitu ľudí, ktorých majú radi a kde sa vzájomne podporujú. Ja tam, žiaľ, ešte nie som, ale pracujem na tom.

 

Našli ste vo svojom povolaní poslanie?

Mám silný pocit, že som na správnom mieste. V minulosti v iných prácach som sa niekedy zobúdzala v neistote z toho, čo robím, ale odkedy som v Mareene, toto sa mi ešte nestalo. Keďže ma moja práca neustále núti robiť rozhodnutia, ktoré majú vplyv na druhých ľudí, často na zraniteľné osoby, mám pocit, že je zo mňa citlivejší a zodpovednejší človek. Takisto a práve preto veľakrát vnímam, čo všetko ešte neviem alebo nepoznám a snažím sa pristupovať ku každej novej výzve opatrne a s pokorou, lebo viem, že môžem urobiť chybu. Zároveň sa snažím v Mareene vytvárať prostredie, kde odpúšťame, ak sa udeje chyba, dôležité je, že sa z nej poučíme a nabudúce to urobíme lepšie.

 

Ešte stále vás fascinuje téma konfliktov? Prečo?

Pretože tie konflikty vyháňajú z domovov ľudí, ktorých dnes už poznám. Určite mám dnes osobnejší pocit, že je dôležité týmto konfliktom predchádzať a ak sa im predísť nepodarí, treba vytvoriť systém, aby nevinní ľudia, ktorých sa to dotýka, trpeli čo najmenej.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabina Weissová

 

Rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2020)