Gabriela Marcinková – Cez deti vieme žiť tu a teraz

 

Naozaj je tomu tak, že na Slovensku sa chodí do kina na slovenské filmy! Čo chodí, na Sviňu sa diváci doslova valili, tento film zlomil všetky rekordy a ak sa posunieme v čase trochu dozadu, minulý rok pred Vianocami hviezdila v slovenských kinách aj romantická komédia Šťastný nový rok – tento film sa stal absolútnou jednotkou v návštevnosti slovenských kín za rok 2019. V oboch, tak diametrálne rozdielnych snímkach, si zahrala herečka Gabika Marcinková, ktorá sa rovnako dobre ako na filmovom plátne cíti aj v televízii. Aktuálne to dokazuje v úlohe slovenčinárky v markizáckom seriáli Pán profesor. My sme sa Gabiky pýtali na básničky, stereotypy o východniaroch, zlé sny, Elenu Ferrante, manželstvo, behanie, medvedíka Pú a, samozrejme, na Sviňu. 

 

  1. Čítali alebo písali ste niekedy poéziu?

Ach, veľmi dávno… Možno ešte na základnej škole, vtedy mi imponovala melodičnosť, záhadnosť a melanchólia poézie. Ale už dlhé roky si nejako prirodzene vyberám prózu. Momentálne mám obdobie motivačno-filozofických kníh, ktoré som dlho obchádzala. Ale vždy mám okrem toho rozčítanú nejakú svetovú či slovenskú beletriu. A básničky som si kedysi tiež písala. Keď som zistila, že to nie je také jednoduché, prešla som na poviedky, úvahy, dokonca aj divadelné hry. A opäť ostalo len pri pokusoch. Takže celé to moje spisovateľské snaženie ostalo vo fáze, že to síce veľmi obdivujem, ale nemám dostatočnú vytrvalosť na dokončenie akéhokoľvek písaného diela.

 

  1. Divadlo je základ profesie herca. Súhlasíte?

No, neviem… Je pravda, že na Slovensku sa dlhé roky takmer vôbec nenakrúcalo a herci sa teda prirodzene museli učiť len v divadlách. Ale tiež je pravda, že čisto divadelní herci pred kamerou často strácajú cit pre pravdu a nevedia sa zbaviť divadelných prostriedkov. Asi by som to povedala takto – ak má herec silnú tému a zaujímavú postavu, nad ktorou uvažuje a kreuje ju, je jedno, či tento proces prebieha v divadle, alebo pred kamerou. Divadlo je možno veľkorysejšie v tom, že na vytvorenie postavy máte niekoľko týždňov a neustálu kontrolu od režiséra. Vo filme ide skôr o domácu prípravu, keďže na mieste už na to väčšinou neostáva dostatok času.

 

  1. Peter Lipa, Komajota, Peter Nagy, Ivan Tásler, Katka Knechtová, Katarína Koščová… V Prešove, odkiaľ pochádzate aj vy, funguje silná muzikantská scéna. Ako je to s tou divadelnou?

Prešovské Divadlo Jonáša Záborského som nenavštívila hádam od čias štúdia na vysokej škole a je mi to veľmi ľúto. Nejako sa mi ten čas, ktorý tam strávim, rozptýli medzi rodinu, kamarátov a donedávna aj skúšky Prešovského národného divadla, ktoré založili moje kamarátky – dramatička Michaela Zakuťanská a režisérka Júlia Rázusová a ktorému venujem v Prešove najviac času a energie. Spolupráca s dievčatami pre mňa bola vždy veľkou radosťou a vôbec mi neprekážalo cestovať často aj nočnými vlakmi medzi Bratislavou a Prešovom. Kým som otehotnela, naskúšala som tam štyri inscenácie, odvtedy som skôr diváčkou tohto divadla.

 

  1. Rôzne stereotypy o východniaroch sú na Slovensku často predmetom nevraživosti i vtipov. Ktoré platia a ktoré sú úplne mimo?

Tak to vôbec neviem. Vyhýbam sa nevraživosti a vtipy si vypočujem rada bez toho, či sa týkajú východniarov, blondínok či policajtov. Nemám tendencie brať to osobne, takže nám, východniarom, ani nepripisujem nejaký súbor typických vlastností. Ale, samozrejme, ak v Bratislave stretnete príjemného človeka, určite je z východu (smiech).

 

  1. Stereotypy platia aj v ružovo-modrom svete našich detí. Od mala deti učíme, že bábika a kuchynka je pre dievčatká, auto či mikroskop pre chlapcov…

Som veľmi rada, že som vyrastala vo svete, kde mi nik nehovoril, čo by som ako dievča mala robiť a ako sa obliekať. V našej rodine vládla sloboda. To isté by som chcela preniesť ďalej na našu dcéru. Teraz je ešte malá, takže akékoľvek vysvetľovanie, čo je chlapčenská a čo dievčenská hračka, nemá zmysel. A keď to tak pozorujem, našu dcéru rovnako bavia autíčka i bábiky. Rada „varí“, ale rovnako rada sa preháňa na odrážadle. Oblečenie zatiaľ vyberáme my a hoci sme sa zo začiatku ružovej farbe vyhýbali, po neustálom oslovovaní, akého máme krásneho chlapčeka, som sa rozhodla predsa len pridať dievčenské farby a motívy.

 

  1. Keby ste sa mali rozhodnúť ešte raz, bolo by to opäť herectvo?

Zatiaľ to hodnotím ako jedno z najlepších rozhodnutí môjho života. Veľmi ma baví takmer každý aspekt tohto zamestnania. Premýšľanie nad osudmi mojich postáv, striedanie práce v divadle a pred kamerou, stretávanie sa s rôznymi ľuďmi a aj to, že som súčasťou kolektívnej práce, ktorá trvá niekoľko mesiacov a jej výsledok ma často prekvapí. Zároveň je to aj únik pred realitou. Niežeby som bola s niečím vo svojom živote nespokojná, ale skutočnosť, že sa chvíľu venujem problémom mojej postavy, mi spôsobuje radosť z návratu do môjho života.

 

  1. Ako herečka – narodili ste sa pod šťastnou hviezdou? Vydreli ste si svoje úspechy, alebo šlo skôr o šťastné náhody?

Väčšina vecí ku mne prichádzala nejakou šťastnou náhodou, ale to nemení nič na fakte, že som vždy robila maximum pre to, aby som bola pripravená. Na škole som ostávala po vyučovaní dlhé hodiny a pracovala na scénach a etudách, často o herectve premýšľam, snažím sa naplno vnímať život a ľudí okolo seba a vnímať to ako inšpiráciu. Ale to beriem ako samozrejmosť a práve tieto veci ma na mojej práci bavia. Za to ostatné – teda za príležitosti, ktoré dostávam, som veľmi vďačná a snažím sa ich nebrať ako samozrejmosť.

 

  1. Veľká časť hercovej práce stojí a padá na pozorovaní sveta a ľudí v ňom. Kam, na čo, prípadne na koho ste upriamili svoju pozornosť, keď ste sa pripravovali na rolu Emmi vo filme Sviňa?

Inšpiráciu k tejto postave sledujem už niekoľko rokov. Sú to ženy, pre ktoré je cieľom života vyzerať dobre. Niekoľko hodín denne venovať svojej úprave, cvičeniu, kávičkovaniu a hľadaniu pána, ktorý to všetko neskôr bude financovať. Samozrejme, nemám nič proti tým činnostiam samým o sebe. Ide len o to, že pre niekoho sa zo vzhľadu stal celoživotný program. O to viac, že skrášľujúce zákroky a umelosť sa stávajú čoraz bežnejšími vecami. Emmi vo filme Sviňa sa naučila lichotiť mužom a využiť všetky ženské zbrane na to, aby mocných mužov vedela zmanipulovať.

 

  1. Mávali ste počas nakrúcania Svine zlé sny?

Počas nakrúcania nie. Ale po tom, ako sme film dotočili, som sa pustila aj do čítania knihy. A tá ma teda zasiahla! Zlé sny som ale nemala, lebo v poslednej dobe si nepamätám žiadne sny. Ale určitú úzkosť, strach a pochybnosti z toho, že to všetko môže byť pravda, som mala.

 

  1. Vnímate prácu herca ako spoločensky prospešnú?

Áno, inak by som asi nehrala s takou radosťou. Samozrejme, nie každý projekt zmení tento svet, ale keď sa z času na čas vyskytne niečo výnimočné, má to pre mňa význam. Nepreceňujem ani svoju úlohu ako herca – je mi jasné, že som len materiál, sprostredkovateľ veľkých myšlienok, ale som s touto úlohou spokojná a myslím, že je dôležitá. A tiež si myslím, že k naozaj významným projektom sa treba prebojovať tými menšími, nazvime ich „jednoduchšími“ a aj tie sa snažiť urobiť najlepšie, ako sa dá.

 

 

Simonetta Zalová

foto archív TV Markíza

 

Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2020)