Napriek označeniu „Clapton je boh“, ktoré šírili jeho fanúšikovia po celom svete, napriek geniálnemu talentu, ktorý z neho spravil jedného z najlepších muzikantov všetkých čias i napriek statusu hudobnej ikony sa často správal ako hulvát a chrapúň toho najhrubšieho zrna, ktorý bolestne zraňovať svojich najbližších. Nemožno mu však uprieť, že v knihe o svojom živote je až desivo úprimný. Treba uznať, že málokto má také gule, aby na seba nakydal toľko špiny a bol schopný takto sa pred fanúšikmi (ale aj sám pred sebou) obnažiť až na kosť…
Dedina Ripley v grófstve Surrey asi 40 km juhozápadne od Londýna je pozoruhodná dvoma vecami. Stojí tam stredoveký zájazdný hostinec Talbots Inn z roku 1453 a narodil sa v nej hudobník Eric Clapton. Rodina, ktorá ho v ťažkých povojnových časoch roku 1945 privítala na svet, žila v malom domčeku bez kúpeľne a záchoda, dosť malom na to, aby v ňom bolo počuť každý šepot. Ericova mama mala šesť sestier, ktoré neprestajne šepotali a často o celkom nepochopiteľných veciach, ako napríklad „Viete niečo nové o jeho mame?“. To malého chlapca celkom vyvádzalo z miery, až sa ako deväťročný dozvedel, že jeho rodičia Rose a Jack sú vlastne starí rodičia a že Patricia, ich dcéra, na ktorú si občas spomenul ako na neprítomnú staršiu sestru, je jeho mama. Patriciu, ako mnoho iných dievčat vojnovej doby, zbalil fešný kanadský letec, ktorý sa cez Ripley vracal domov k manželke. Pat tajne porodila, prešlo pár mesiacov, dieťa nechala rodičom a mladá a slobodná vykročila v ústrety novému životu. Eric prežil pekné detstvo, aj keď Ripley, ako píše vo svojej autobiografii, bol „fakt ťažký vidiek“. Jack pracoval ako štukatér a Rose, ak si potrebovali prilepšiť, zobrala z času na čas upratovanie, ale inak sa im nevodilo zle. Malý Ric miloval svojho labradora Princea, hltal komiksy (Rose mu ich kupovala na kvantá), bavilo ho kreslenie. V škole sa naučil hrať na flaute, ale inak bol hanblivý – dnes Clapton tvrdí, že jeho strašná neistota spočívala v ťaživom tajomstve o jeho matke, o ktorom sa doma nikdy nerozprávalo. Možno práve kvôli tomu už v detstve nachádzal pokoj pri rybačke.
Jeho tínedžerské roky sa niesli v znamení nazerania dievčatám do gatiek, drobných krádeží, občas niečo šlohli s kamošmi v obchode a celkom sa vyžívali v demolovaní všeličoho, špeciálne vlakových kupé. Doma na neho vplýval strýko (predtým starší brat) Adrian, maniak na módu, rýchle autá, science fiction a hudbu. Adrian vlastnil gramofón a zbierku džezových platní. Potom tu bola Rose a jej klavírne seansy a do tretice rádio BBC 2 so šlágrami k nedeľnému obedu. „Hudba sa stala mojím liekom, vnímal som ju celou svojou bytosťou. Zistil som, že zaháňa všetok môj strach aj zmätok z rodinných vzťahov. Tie sa ešte zhoršili, keď v roku 1954 – to som mal deväť rokov – mi odrazu vstúpila do života moja skutočná mama.“ Patricia sa do Anglicka vrátila z Kanady, vydatá, s dvoma malými deťmi. V Ripley zostala rok, na verejnosti sa stále tvárila ako Ericova sestra, ale doma sa medzi ňou a synom udial aj takýto dialóg: „Môžem ťa už volať mama?“ „Po tom, čo tvoji starí rodičia pre teba urobili, asi bude najlepšie, ak im budeš naďalej hovoriť mama a ocko,“ odvetila Patricia po rozpačitom tichu. „To mi stačilo, úplne sa mi sprotivila,“ píše v knihe Eric, „očakával som, že ma zovrie v náručí a zoberie kamkoľvek, odkiaľ prišla. Zaplavilo ma neznesiteľné sklamanie, a to sa takmer hneď zmenilo na nenávisť a hnev.“ Chlapec bol nevrlý, utiahnutý do seba, zle sa učil, na skúškach pohorel, a tak namiesto gymnázia nastúpil na katolícku školu. Tam objavil Elvisa Presleyho a ďalších bohovských amerických hudobníkov, ktorí robili muziku na sto honov vzdialené tomu, čo sa hralo v britských rádiách. Buddy Holly, Jerry Lewis… keď ich Eric videl hrať v televízii, „od nadšenia som takmer zinfarktoval“. Obdivoval všetko americké a knihu o Amerike, ktorú vyhral v škole (za čistotu a poriadok), doslova hltal. Vďaka jednému osvietenému učiteľovi si zlepšil známky a prestúpil na Hollyfield School v Surbitone s rozšíreným vyučovaním umeleckých predmetov. Toto slobodné prostredie ho posunulo ďalej. Rose mu kúpila prvú gitaru, učil sa hrať sám a svoj veľký neobratný nástroj, s ktorým sa dosť natrápil, hrdo pomenoval Lord Eric…
Yardbirds, makačka na plný úväzok
Na umeleckej strednej škole Kingston College of Art pobudol rok. To už slušne hral na gitare, klubový život na škole prekvital, chalani snívajúci o muzikantskej kariére sa stretávali v podnikoch, kde sa hralo naživo. Eric sa vždy usadil čo najbližšie k pódiu, aby videl gitaristom na ruky. „Zvolil som si celkom jednoduchú metódu učenia – hral som súčasne s pesničkou na platni, ktorú som chcel napodobniť.“ Na kingstonke objavil alkohol, sex a blues. „Mal som dojem, že som sa stretol s niečím, čo už dávno poznám, možno z predchádzajúceho života,“ vyjadril sa o blues. Ako hlavný predmet si vybral grafiku, ale škola ho nudila, a tak dostal vyhadzov. Nastúpil ku starému otcovi do partie, muroval, tesárčil, nahadzoval omietku. Páčilo sa mu tam, zmocnel, aj v hlave mal väčší poriadok. Popritom hral, Rose mu kúpila elektrickú gitaru, zbieral a počúval platne, hlavne čiernych amerických bluesmanov. Každý utorok večer trielil do londýnskeho klubu Marquee, ktorý sa orientoval na R&B scénu. Tam sa stretol s Mickom Jaggerom, Keithom Richardsom a Brianom Jonesom. V januári 1963 ho vzali ako basáka do kapely Roosters, potom prešiel na uvoľnené miesto sólového gitaristu do Yardbirds – bola to práca na plný úväzok s pevným mesačným platom, takže tesárčinu nechal, ale Rose ho absolútne podporila. Manažéra im robil majiteľ klubu Crawdaddy v Richmonde, kde predtým ako domovská kapela vystupoval Rolling Stones a Yardbirds ich mali nahradiť. Hrali takmer každý deň, všetko prevzaté veci, publikum sa rozrastalo, fanúšikovia ich hnali dopredu, až sprevádzali na šnúrach amerických spevákov a kapely, ba dokonca robili predskokana Beatles. Eric si hneď od začiatku najlepšie rozumel s Georgeom Harrisonom. Zarábal dosť, aby si mohol kúpiť gitaru svojich snov: čerešňovočervený Gibson ES-335. Napriek zjavnému úspechu sa však Yardbirds v jeho očiach neuberali smerom, po akom túžil. Manažér chcel, aby hviezdili v hitparádach ako Beatles a nútil ich preladiť na komerčnejší pop rock, a to sa mu nepáčilo. Hoci sa skladba For Your Love stala ich prvým top ten hitom v Británii, Eric nespokojne šomral, až mu povedali, že ak chce odísť, nech sa páči. Aj keď si o to koledoval, zaskočilo ho to. Až tak, že chcel s hudbou nadobro seknúť.
Najfajnovejšia smotana v hudbe
„Obdivoval som ho, lebo robil presne to, čo som chcel presadiť v Yardbirds,“ povedal na margo muzikanta Johna Mayalla a jeho kapely Bluesbreakers. Dvadsaťročný sa k nim pripojil v apríli 1965. Počúval priekopníkov chicagského blues, ktorých charakterizoval silný elektrický zvuk, a hoci si strihol iné projekty a spolupráce, práve počas hrania s Mayallom sa o ňom začalo hovoriť ako o najlepšom bluesovom gitaristovi na britskej klubovej scéne. Na albume Blues Breakers: John Mayall with Eric Clapton už našiel svoj typický zvuk, ktorý ho pozdvihol k muzikantským výšinám. „Asi v tom čase sa o mne začalo hovoriť, že som génius a dokonca som sa dopočul, že v metre na stanici Islington niekto načmáral na stenu nápis: Clapton je boh. Odvtedy sa to šírilo po Londýne ako graffiti. Trochu ma to zaskočilo a veľmi som sa k tomu nehlásil.“ Na baby to však malo veľký vplyv, a tak si božský gitarista nemohol sťažovať, „randil som odušu s každou, čo dovolila na seba siahnuť“. Po roku s Mayallom to už vedel presne: chce mať svoju kapelu. Cream („Pokladali sme sa za smotánku, elitu, každý vo svojej oblasti.“) bola skupina o troch členoch, okrem Claptona ju tvorili bubeník Ginger Baker a basgitarista Jack Bruce. Svoj prvý album Fresh Cream kapela odletela propagovať do USA, zasľúbenej krajiny Ericovho detstva. Konečne si bude môcť kúpiť kovbojskú bundu so strapcami a kovbojské čižmy, zbodnúť hamburger a ochutnať mliečny koktail! S Jimim Hendrixom, ktorý mu robil spoločníka, chodili po kluboch a džemovali, až „všetkým padla sánka“. V Amerike debutovala i jedna z najslávnejších gitár sveta, jeho Gibson SG The Fool, vyzdobená rôznymi psychedelickými motívmi – zaznela aj na erbovom albume Disraeli Gears, o ktorom Eric píše ako o „zázračnej kombinácii blues, rocku a džezu“. Hudobní novinári sa v recenziách nadchýnali Claptonovými „strhujúcimi gitarovými linkami, Bruceovými prudko stúpajúcimi vokálmi a výraznou basou (Eric sa ešte hanbil spievať) a Bakerovým silným, polyrytmickým džezovým bubnovaním“. Po americkom turné popularita Creamu dosiahla vrchol aj doma v Británii, kapela predala milióny platní a hrala po celej Európe i USA. Cream „predefinovali úlohu inštrumentalistu v rocku a boli jednou z prvých blues-rockových skupín, ktoré zdôrazňovali hudobnú virtuozitu a dlhé improvizačné stretnutia v jazzovom štýle“. Lenže všetkého veľa škodí – po dokončení albumu Wheels of Fire v polovici roku 1968 boli členovia kapely na smrť vyšťavení, ale hlavne: „Naše vystúpenia sa stali len priestorom, kde sme sa predvádzali ako individuality a akýkoľvek zmysel pre niečo spoločné, ktorý sme možno mali na začiatku, bol už dávno v háji.“ Tak sa každý pobral svojou cestou…
Pattie, máš ma na kolenách
V tom čase Eric nahral gitarové sólo do pesničky Georgea Harrisona While My Guitar Gently Weeps, neskôr mu helfol aj na jeho prvom sólovom albume Wonderwall Music. Stali sa z nich kamaráti, nielenže spolu hrali, ale chodili sa aj navštevovať, spolu pili a spolu sa zvykli aj riadne „zhúliť“. A keď si Clapton kúpil viktoriánske sídlo Hurtwood Edge v Surrey (bola to láska na prvý pohľad), George aj s manželkou, vychytenou modelkou Pattie Boyd, chodievali často k nemu žúrovať. V Hurtwood Edge George údajne napísal i jednu zo svojich najslávnejších pesničiek Here Comes The Sun – v jedno nádherné ráno, keď všetci sedeli na záhrade a chalani si len tak brnkali na gitarách. To už bol Eric po samé uši zamilovaný do Pattie. „Neupútal ma len jej výzor, hoci to určite bola najkrajšia žena, akú som kedy videl,“ spomína Clapton. „Išlo o niečo hlbšie, čo vychádzalo z jej vnútra. Jednoducho ma očarila celou svojou bytosťou.“ Jedným dychom však dodáva: „Po Pattie som túžil aj preto, lebo patrila mocnému mužovi, ktorý, aspoň to tak vyzeralo, mal všetko, čo som chcel mať i ja – úžasné autá, skvelú kariéru a nádhernú manželku.“
Ale aj Ericova kariéra sa turbulentne roztáčala od kapely ku kapele, po Blind Faith prišli na rad Delaney & Bonnie – práve Delaney Bramlett ho presvedčil, aby sa vydal na sólovú kariéru, ale kým sa tak stalo, s ďalšími tromi hudobníkmi založil skupinu Derek and the Dominos. S ňou v roku 1970 nahral Laylu, jeden z najkrajších rockových love songov v dejinách hudby. Podľa starého perzského príbehu sa mladík Majnun vášnivo zaľúbi do krásnej Layly. Jej otec mu ju však nechce dať za ženu, a tak Majnun od túžby po svojej milovanej zošalie. Eric to cítil rovnako: ukrývaná láska k Pattie ho privádzala do šialenstva: „Layla, máš ma na kolenách / Layla, žobrem, drahá, prosím / Layla, láska, neupokojíš moju utrápenú myseľ.“ Aby sa k Pattie dostal bližšie, začal randiť s jej sestrou Paulou. V istom momente to však už nevydržal a vyznal sa jej. Pattie protestovala, je predsa vydatá, ale v jej manželstve s Georgeom to už drelo, vedeli to všetci. Počas nahrávania albumu All Things Must Pass, na ktorom Clapton figuroval ako člen Harrisonovej štúdiovej kapely, to vyklopil i jemu. Že je zamilovaný do Pattie. „George, hoci som mu videl na očiach, že ho to fakt hlboko ranilo, sa snažil situáciu zľahčovať, takmer si z toho robil monthypythonovskú srandu. Podľa mňa sa mu aj istým spôsobom uľavilo, lebo určite po celý čas vedel, čo sa deje a teraz som sa mu konečne priznal.“
Zmučený láskou Clapton prežíval aj neuveriteľne kreatívne obdobie: „Hnala ma moja posadnutosť Pattie, veľa som skladal a všetky piesne, čo som napísal pre prvý album Dominos, sú fakt iba o nej a o našom vzťahu.“ Čoskoro ho však začali doháňať vlastné tiene. V tom období bral všetko, čo mu prišlo pod ruku: kokaín, heroín, LSD, „každý deň sme šrotili toľko matrošu, že fakt neviem, akým zázrakom sme to prežili“. Pattie, hoci polichotená jeho záujmom, bola vydesená, ako na ňu tlačí a ešte ju aj citovo vydieral, že ak Harrisona neopustí, tak to s ním zle skončí. Kým sa tak stalo, drogy, na ktorých fičali všetci z Dominos, zničili kapelu: „Nevládali sme nič – pracovať, ani sa na niečom dohodnúť.“ Heroín ho stiahol na samé dno. Clapton túto temnú kapitolu svojho života nazýva „stratené roky“.
V pekle heroínovej závislosti
Závislosť je mysteriózny fenomén, človek jej podľahne úplne nebadane. „Droga mi zákerne ovládla celý život a vôbec som si to nevšimol.“ Trvalo to asi tri roky, heroín ho celkom izoloval od vonkajšieho sveta. Spolu s Alice, vtedajšou priateľkou, sa zadebnili v Surrey, Eric prestal vystupovať, nahrávať, tvoriť, predtým na jednom koncerte rovno na pódiu omdlel a v zákulisí ho museli oživovať. Každým dňom zostupoval do pekla heroínovej závislosti, stále hlbšie a hlbšie, až nik nevedel, či prežije nový deň. Zašitý doma neotváral kamarátom, nedvíhal telefón, „dvere zostávali zatvorené, pošta neprezretá, my dvaja sme existovali na čokoláde a nekvalitných polotovaroch“. Vstával popoludní, motal sa po dome ako prízrak, chvíľami si čosi brnkal, ale celkovo nevládal hrať. „Závislosť spôsobila, že som bol celkom imúnny voči pocitom iných. Kašlal som na ich obavy, stačilo mi, že ja som sa cítil fantasticky.“ Po liečbe, pri ktorej mu pomocnú ruku podal Alicin otec, barón Harlech, presedlal z heroínu na alkohol. Pil od rána do večera, často do nemoty. Podarilo sa mu však nahrať niekoľko úspešných sólových albumov a piesní, vrátane cover verzie skladby I Shot the Sheriff od Boba Marleyho. Pesnička vystrelila na prvé priečky hitparád a sám Marley mu gratuloval. Chľast z neho „vykresal recesistu najhrubšieho zrna“ – rozbíjal hotelové izby a vyvolával potýčky v lietadle (raz ho po prílete rovno zatkli). „Chľastal som dvadsaťštyri hodín denne a bolo mi fuk, či večer máme vystúpenie, lebo som bol presvedčený, že to zvládnem.“ Z túry Ocean Boulevard, priznáva, si takmer nič nepamätá. Okrem toho, že sa k nimi pripojila Pattie, ktorá konečne opustila Harrisona.
Dnes večer vyzeráš úžasne
„Môj vzťah s Pattie – teraz, keď sme už spolu žili – nebol až taký úžasne romantický, ako sa o ňom hovorilo,“ glosuje Eric až desivo úprimne. „Namiesto vyzretého, vyváženého partnerstva šlo skôr o opilecké úlety do neznáma. S tým, čo dnes viem o svojom stave, pochybujem, že sme vôbec mali šancu na niečo lepšie… lebo moja závislosť by nám vždy prekážala.“ Pesnička Wonderful Tonight vznikla vo vzácnych okamihoch rodinnej pohody – v jeden večer sa kamsi chystali na párty a Pattie trvalo nekonečne dlho, kým sa obliekla. On sedel dole v obývačke a zabíjal čas s gitarou. Potom vyšiel hore do spálne, mrkol na Pattie a povedal: „Prosím ťa, vyzeráš nádherne, už sa neprezliekaj, ideme aj tak neskoro…“ Clapton spomína, že slová piesne Wonderful Tonight, z ktorej sa stal megahit, mal hotové za päť minút: „Je neskoro večer / a ona nevie, čo si má obliecť / nalíči sa / učeše si svoje dlhé blond vlasy / a potom sa ma spýta / Vyzerám dobre? / A ja jej poviem: vyzeráš nádherne dnes večer.“ Neskôr sa Pattie o tejto skladbe vyjadrila: „Wonderful Tonight bola najdojemnejšia pripomienka všetkého dobrého, čo bolo v našom vzťahu. Ale keď sa situácia zhoršila, boli to pre mňa muky počúvať ju.“ Cítila sa čoraz osamelejšia, po počiatočnej eufórii sa Eric vrátil do starých koľají, ju poslal zo šnúry domov do Anglicka a on – „správal som sa k ženám odporne a pretiahol som každú, čo mi skrížila cestu. Moja morálka bola v troskách a dalo sa čakať, že to bude len horšie, keďže som stále viac nasával. Vyzeralo to, akoby som chcel sabotovať svoj vzťah s Pattie. Teraz, keď som ju konečne získal, akoby som o ňu nestál.“ Balil ženy priamo pred jej očami, vôbec mu neprekážalo, že to vidí. Viackrát sa jej so svojimi neverami priznal a raz ho Pattie prichytila s nejakou ženou v posteli priamo doma. Ako ospravedlnenie ju požiadal o ruku. Zobrali sa koncom mája v arizonskom Tucsone. „Na druhý deň sme odštartovali trojmesačné turné koncertom v Community Center v Tucsone a keď sme hrali Wonderful Tonight, priviedol som Nell (prezývka Pattie) na pódium, aby som to zaspieval rovno jej. Publikum sa išlo zblázniť.“
Prvý pohár čo pretiekol
„Nasledujúce dva roky ma alkohol stiahol celkom na dno. Prenikol do všetkého, čo som robil.“ Pil akože iba pivo, ale v skutočnosti to bolo pivo s vodkou, dve fľaše ostrého denne sa podpísali pod všetko, čo robil. Na jednom koncerte v Londýne sa odtackal po trištvrte hodine z pódia, v Nemecku palcové tituly v novinách hlásili: „Eric Clapton – ožratý na mol. Nemôže hrať.“ V marci 1981 skolaboval po koncerte vo wisconsinskom Madisone (pre zmenu kvôli bolestiam chrbta užil vysokú dávku sedatív). V nemocnici mu lekári diagnostikovali päť krvácajúcich žalúdočných vredov, najväčší vo veľkosti pomaranča mohol každú chvíľu prasknúť. Po liečbe, keď sa zotavoval už doma, dostal epileptický záchvat, čo sa stáva ťažkým alkoholikom, keď znížia alebo vysadia vysoké dávky bez lekárskej kontroly. Ani to ho neodradilo. Na Vianoce zaspal spitý v pivnici, Pattie ho v panike s priateľmi hľadala po celom dome, vtedy už bola s rozumom v koncoch. „Bolo to príšerné, pamätám si na des v očiach ľudí okolo mňa.“ Pohár pretiekol, Eric uznal, že potrebuje pomoc. Odcestoval do Hazeldenu v Minneapolise, v tom čase to bola najlepšia klinika na liečbu závislostí. „Zistil som, že takmer vôbec nedokážem byť úprimný, najmä sám k sebe. Klamstvo a vyhováranie sa stali mojou druhou prirodzenosťou.“ Pattie, ktorá prišla na päťdňový kurz v rámci rodinného programu, to veľmi pomohlo. Clapton priznáva, že za celý ten čas sa všetko krútilo okolo neho, nik sa nepýtal Pattie, ako je na tom ona a či zvláda takýto život. Z odvykačky sa vrátil namosúrený, že on musí abstinovať a ona si kľudne popíja k večeri víno. Chodil rybárčiť a ju nechával samú. Bola sklamaná, čakala, že z liečenia sa k nej vráti milujúci manžel a bola nešťastná, lebo túžila po dieťati, no nemohla otehotnieť. Eric sa rozhodol, že bude piť spoločensky únosne, na obed pivo, večer víno alebo whisky. „Skončilo to tak, že som v podstate iba zúfalo zabíjal čas medzi týmito dvoma príležitosťami na pitie a často prespal celé popoludnie.“ Všetko sa vrátilo do starých koľají, turné, chľast, ženy, nevery a pár epileptických záchvatov k tomu. Pattie sa odsťahovala, začala si iný vzťah, odmietala sa k nemu vrátiť, no prehovoril ju, a tak sa vrátila, ale nič to nevyriešilo. Neustále na ňu tlačil, nedal jej vydýchnuť, vraj miluje len ju a pritom sa správal ako utrhnutý z reťaze…
Zlatokopka Lori a chlipná Carla
S Lori del Santo, bývalou talianskou miss, sa stretol počas šnúry v Taliansku. Hrala v malých úlohách vo filme, ale v televízii bola hviezda. Okamžite sa do nej buchol. Prišiel domov, Pattie povedal, že chce žiť s inou ženou a prišiel za Lori s tým, že sa k nej nasťahuje. Súhlasila. Potom však raz našiel jej album fotografií, kde na každej fotke pózovala s iným mužom, či už to bol politik, futbalista, herec… Docvaklo mu, že Lori je zlatokopka a zaradil spiatočku. Zúfalo túžil vrátiť sa k Pattie, ale už bolo neskoro. Lori mu oznámila, že je tehotná. V panike napchal do seba celú fľaštičku tabletiek vália s túžbou zobudiť sa na onom svete. Jeho prianie však nebolo vyslyšané, a tak ušiel do L.A., kde nahral album s Philom Collinsom a s Tinou Turner si strihol duet Tearing Us Apart. Ale inak bol komplet naložený v alkohole a zmátožený šnupaním kokaínu. Zárodky túžby upratať si život silneli s blížiacim sa pôrodom Lori. Chlapček Conor sa narodil 21. augusta 1986. Clapton bol očarený, všetko zrazu videl ako „umelinu“, narodenie syna oslávil doskou August, ktorá sa v tom čase stala najpredávanejším sólovým albumom sveta. Dochádzal za Lori a synom do Milána, ale… „Ľúbil som toho drobca z celého srdca, a keď som prišiel do Milána, hral som sa s ním celý deň, no po celý čas som myslel na jediné – kedy ho Lori príde nakŕmiť a uložiť do postele, aby som si mohol znova naliať.“ Na turné v Austrálii v roku 1987 to konečne vzdal, vraj v nejakom jasnom záblesku mysle uvidel, aký úbohý život žije. A skončil opäť na odvykačke v Hazeldene. Tam zažil akési duchovné precitnutie, aj keď ho nikde nenazýva priamo Bohom: „Odvtedy až dodnes každé ráno pokľaknem a modlím sa, prosím o pomoc a večer poďakujem za prežitý deň a predovšetkým za to, že som triezvy.“ Ďalšiu lekciu života mu uštedrila žena, ktorú vo svojich spomienkach nazýva jednoducho Carla (ide o modelku Carlu Bruni, budúcu prvú dámu Francúzska). „Začali sme spolu randiť a zakrátko som ňou bol priam posadnutý.“ Lenže Carla striedala mužov rýchlo „a niekedy aj dosť bezohľadne“ a v tomto tempe vymenila Erica za Micka Jaggera. Clapton sa zožieral a mučil ako malé decko, ktorému vzali obľúbenú hračku. Podľa jeho slov mu však Carla uštedrila lekciu, ktorej dôležitosť pochopil až neskôr. Naučila ho, že medzi chlipnosťou a láskou je rozdiel „a ešte mi chvíľu trvalo, kým som zistil, že aj rozkoš a šťastie sú dve odlišné veci…“
Simonetta Zalová
foto © 2002, Jill Furmanovsky
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2022)