Po štúdiu na prestížnej bostonskej hudobnej škole Berklee koncertovala naprieč svetom, od Ameriky po Áziu a dosiahla úspech, o akom sa mnohým nesníva – vrátane zaradenia do užšieho výberu na cenu Grammy a pozvánky zasadať v jej porote. Avšak nikdy nehľadala len potlesk. Jej kariéra je svedectvom, že najväčší triumf prichádza s jasne nastaveným vnútorným kompasom a prioritami. Hĺbku, ktorú vkladá do každého tónu, prenáša aj do života druhých: prostredníctvom mentoringu a workshopov ich vedie k väčšej tvorivosti a vzájomnej blízkosti.
Ako by ste opísali jazz niekomu, kto ho nikdy nepočul?
Synchronizácia, komunikácia, sloboda, sústredenie a absolútna prítomnosť v danom okamihu. Počas koncertu som zvyčajne sústredená na kvalitný výkon. Mojím hudobným nástrojom je telo. Potrebujem ho plne vnímať, reagovať na to, kde je v daný deň a zároveň vnímať mojich spoluhráčov a ešte aj predvídať, čo bude ďalej, keďže zvyčajne kapelu vediem. Hľadám miesta, kde prevziať velenie a kde naopak dať priestor kapele a nasledovať ju. Snažím sa byť absolútne prítomná a bez zaváhania reagovať, ale zároveň byť pripravená na to, čo nás čaká. V momentoch, kedy na pódiu dôjde nielen k prirodzenej hudobnej komunikácii, ale až k synchronizácii, zažívam absolútne nadšenie a hlboké prepojenie so spoluhráčmi aj publikom. Cítim sa pochopená, reagujeme na seba a dávame si absolútnu slobodu – žiaden zvuk nie je „zakázaný” alebo nevhodný. Zo strany poslucháčov počúvam, že zažívajú podobné pocity ako ja – prepojenie so samými sebou, zahĺbenie sa, uvoľnenie, hlboký pokoj, zažitie krásna a synergie.
S akými dojmami ste sa vrátili z jesenného turné po Ázii?
Veľmi silno na mňa zapôsobil Bangkok. Funguje tu možnosť zavolať si ako taxík nielen auto, ale aj motorku. Na pohľad to nevyzeralo bezpečne. Prečo to robia, som pochopila, až keď mi desaťminútová cesta autom trvala v zápche vyše hodiny. Vtedy som si prvýkrát zavolala motorku. O pár dní neskôr som na nej išla v absolútnom lejaku, do nitky premočená, v uzučkom priestore pomedzi autobus a dodávku, odpíjajúc si z pohára kávy v ruke a druhou som sa len tak ledabolo pridržiavala sedadla. Bol to rozhodne pocit veľkej slobody mimo komfortnú zónu. Z Bangkoku som letela do Singapuru, kde ma čakal zaujímavý kontrast. Singapur je dokonale upravené regulované miesto. Mám pocit, že aj tráva tam rastie v pravom uhle. Nesmiete tam priniesť žuvačku, piť vodu alebo jesť v metre, kŕmiť holubov, piť alkohol po 22:30, hrať vonku na hudobný nástroj, chodiť doma nahý, mať mačku v byte… V niečom som si tam oddýchla a cítila sa bezpečnejšie, v niečom som sa cítila „zošnurovaná” nekonečnými pravidlami. Počas voľného dňa na Taiwane sme boli na túre a prvýkrát som sa ocitla hlboko v lesoch v takom tropickom prostredí. Bolo to neskutočné. Počuli sme dovtedy nikdy nepočuté zvuky vtákov a opíc. Jeden pripomínal zvuk alarmu na aute, len ešte silnejší. Keď spustil, zobrali sme nohy na plecia.
Aký najväčší kultúrny a hudobný šok ste zažili pri koncertovaní v týchto odlišných prostrediach?
Kým sme čakali v zákulisí na náš koncert v čínskom Nankingu, v sále bolo absolútne ticho. Pomyslela som si, že to je blbé, asi nik neprišiel a nakukla som spoza opony. Na moje prekvapenie bola sála poloplná. Ľudia sa ale nerozprávali. Každý sa buď pozeral do mobilu, alebo len tak pred seba. Keď sme vyšli na pódium, v dokonalom unisone začali tlieskať a presne naraz aj skončili. Tak to bolo po každej skladbe. Snažila som sa čítať ich tváre – som zvyknutá, že na koncertoch sa hudba ľudí dotýka, niektorí si aj poplačú alebo sa zasmejú. Tu som nevidela vôbec nič. Bolo náročné hrať bez akejkoľvek spätnej väzby z publika. Ale po koncerte vyzerali všetci spokojní, kupovali si albumy, fotili sa. Myslím, že sa im to páčilo, len jednoducho nie sú zvyknutí dávať najavo emócie ako my.
S klaviristom Julianom Moreenom ste sa stretli ešte na škole. Čím si vás získal?
S Julianom spolupracujem dvanásť rokov. Pravidelne sme sa raz za týždeň stretávali a hrali spolu jazzové štandardy, neskôr i vlastnú tvorbu. Už vtedy sme mali podobnú estetiku a inklinovali k rovnakým umelcom, zo súčasného jazzu napríklad k Brianovi Bladeovi a zo songwriterov máme nekonečný priateľský spor, či je lepšia hudba Joni Mitchell, alebo Leonarda Cohena. Samozrejme, je to Joni Mitchell (úsmev). Rokmi sme si vybudovali hlboké priateľstvo. Má rád plány, ale rozumie aj tomu, že nie vždy vychádzajú a vie sa flexibilne prispôsobiť situácii. To je pri turné veľmi dôležité – popri cestovaní vždy nastane nekonečne veľa nečakaných stresujúcich situácií a pre úzkostnejšie typy sú tieto zmeny plánov ťažko zvládnuteľné. Zároveň sa ťažko pracuje aj s ľuďmi, ktorí plány nemajú radi a nevedia ich nasledovať.
V Ázii ste aj vyučovali jazz, a ten si žiada veľa improvizácie. Aká to bola skúsenosť?
Pol roka som žila a učila v Indii, pár mesiacov v Číne a krátko v Thajsku. V Thajsku a Indii som pracovala s vysokoškolákmi, a tí boli veľmi otvorení. V Číne šlo o rôzne typy ľudí, od detí až po profesionálne speváčky čínskej opery v preddôchodkovom veku. Fascinovala ma ich schopnosť okamžite a presne po mne opakovať. No zároveň mi na otázku typu, o čom spievajú, vlastnými slovami odpovedať nevedeli. Podobne aj variovať melódiu podľa seba bolo pre nich takmer nemožné, vedeli iba opakovať po mne. Po krôčikoch a veľmi presnými inštrukciami sa mi podarilo ich trochu otvoriť, ale rozhodne som nebola vždy úspešná.
Akú lekciu ste si z Ázie odniesli?
Pripomenula som si, akú veľkú hodnotu má pre mňa osobná sloboda. Čína je tvrdo regulovaná zhora. Dáva to zmysel vzhľadom na politický režim aj na počet obyvateľov. V nejakom smere som sa tam cítila veľmi bezpečne, všade sú kamery, všetko je sledované. Zároveň tam jednoznačne nebola sloboda, všetky texty skladieb museli byť pred koncertom schválené, boli sme poučení nikde nespomínať, že po Číne pokračujeme v turné na Taiwane, nebol tam prístup k viacerým webovým stránkam… Hoci Singapur nemá ani zďaleka takú cenzúru ako Čína, je to tiež silne regulovaná krajina s množstvom pravidiel. V niečom obe krajiny prinášajú pocit predvídateľnosti a bezpečia, no ani v jednej z nich som sa necítila úplne sama sebou. Hoci aj New York má svoje problémy, jeden z dôvodov, prečo sa tam stále vraciam, je pocit absolútnej slobody. Rozhodne nie je bezpečný a každý deň je trochu boj o prežitie, no zároveň tam mám pocit, že môžem byť kýmkoľvek chcem a potrebujem byť a nie je to odsudzované. Mám pocit, že každý človek má hodnotu a rovnako majú hodnotu jeho osobné skúsenosti, názory a pohľad na život. To je pre mňa veľmi dôležité.
Čo pre vás znamená hudba?
Hudba má neskutočnú moc ovplyvniť ľudí. Existuje dôvod, prečo ju diktátori obmedzovali alebo používali na propagandistické účely. Zároveň vie byť vyslovene liečivá, vieme, že ľudia, ktorí nedokážu hovoriť, niekedy dokážu spievať. Alebo ľudia, ktorí nedokážu chodiť, dokážu kráčať do rytmu. Takisto vieme, že hudba môže vyvolať spomienky ľuďom, ktorí strácajú pamäť. A netreba zabúdať ani na duševné zdravie, pre ktoré má obrovský význam. Hudba nás spája – s druhými aj samých so sebou – a považujem ju za mocný nástroj spoločenskej zmeny.
Ako sa zrodil a vyvíjal váš hudobný cit?
S hudbou som vyrastala vďaka mame. Bola klaviristka, pesničkárka, hrala v kapele, ba aj počas tehotenstva so mnou nahrávala album. Ako päťročná som už bola súčasťou detskej kapely a chodila som na hodiny klavíra. Neskôr som spolu s mamou začala spievať, hrala na klavíri a sprevádzala ma. Priznám sa, že cvičiť na klavíri ma až tak nebavilo, ale so spevom to bolo celkom iné. Vedela som celé hodiny tráviť nekonečnými cvičeniami alebo sa snažila nájsť špecifickú farbu hlasu. Ako tínedžerka som potom začala písať vlastné skladby.
Prijímačky na prestížnu Berklee College ste si vymodlili ako darček k osemnástke…
Chcela som sa venovať štúdiu jazzového spevu, a to v tom čase nebolo na Slovensku dostupné tak, ako som si to predstavovala. Začala som teda googliť a hľadať rôzne možnosti. Berklee bola jednou z nich a úprimne – v mojich očiach najmenej pravdepodobná. Prijímačky prebiehali v Paríži, bostonská škola tam poriadala skúšky pre Európu. Okrem pripravenej skladby som musela pred komisiou absolvovať rôzne cvičenia – sluchové, rytmické, improvizačné či spev z listu.
O podporu na štúdium ste neskôr žiadali i najbohatších ľudí Slovenska, ktorých zoznam ste si naštudovali v magazíne. Ako na to pozeráte s odstupom času?
Tak, že to urobí iba niekto, kto má 18 a nevie o tom, že to, čo skúša, je tak trochu bláznovstvo. Tiež pomohlo mať pri sebe niekoho, kto ma v tom bláznovstve podporil, v tomto prípade to bola moja mama. Jednoducho som si googlila ľudí, ktorí by mohli mať prostriedky a pokúsila sa im napísať. Teraz sa robia skôr crowdfundingové kampane, ale v tom v čase na Slovensku neboli vôbec populárne.
Čo vás na Berklee College najviac prekvapilo?
V porovnaní s mojím konzervatóriom v Nitre spočíval najväčší rozdiel v tom, že tam nás bolo v ročníku sedemnásť a tu asi tisíc. Nemala som šancu poznať všetkých spolužiakov. Zároveň nás ale na jednotlivých predmetoch bolo pomerne málo, do 15 ľudí a mali sme aj individuálne hodiny. Akoby sa mi otvoril nový svet. Raz nám na hodinu prišla vokalistka od Beyoncé, inokedy som mala hodiny priamo s nositeľom niekoľkých Grammy v oblasti jazzu Danielom Perezom. Dostala som možnosť učiť sa od skutočne top ľudí vo svetovom hudobnom priemysle.
Ako vyzeral váš bežný deň?
Ráno som si väčšinou šla zabehať a o desiatej som mala napríklad hodinu sluchovej analýzy a potom dvojhodinovku jazzovej kompozície. Vrátila som sa domov najesť a poobede som mala ešte jeden predmet. Pomedzi to som si robila úlohy na ďalšie dni. Tu to nefunguje systémom skúškového obdobia, na každý týždeň som si na každú hodinu musela niečo pripraviť, vytvoriť, napísať, nacvičiť. Večer sme zvykli mať skúšky s kapelami – spolužiaci vždy pracovali na nejakom projekte, kde ma potrebovali, či už ako speváčku, aranžérku, alebo skladateľku. Tieto skúšky zvykli prebiehať medzi šiestou a desiatou večer. No a v noci, keď bolo vonku ticho, sa nahrávalo v štúdiách. Často som mala v noci aspoň raz do týždňa nejakú nahrávaciu session, povedzme od druhej do štvrtej ráno, a teda som spala predtým a potom. Teraz, v tridsiatke, si tak už neviem predstaviť žiť…
Vedie škola svojich študentov aj k biznisovým zručnostiam?
Na Berklee sa študuje všetko, čo súvisí s hudbou. Aj odbory ako tvorba hudby do videohier, opravovanie hudobných nástrojov, mikrotonálna hudba či hudba v kontexte cirkusového umenia. A k tomu patrí aj hudobný biznis. Všeobecne považujem Berklee za skôr modernú ako tradičnú školu, ktorá sa snaží byť najlepšie, ako vie, prepojená s aktuálnym hudobným priemyslom a vychovávať ľudí, ktorí v ňom reálne nájdu uplatnenie.
Počas štúdia ste stáli na pódiu aj s Lionelom Richiem…
Bola to pre mňa veľká česť. Z deviatich stoviek absolventov v mojom ročníku vybrali len desať spevákov a speváčok, ktorí sme dostali možnosť stáť na pódiu práve s ním. Bola to súčasť môjho absolventského koncertu, a teda krásna bodka za celým tým veľkým hudobným dobrodružstvom.
Ste na pódiu iná ako doma či na ulici?
Asi každý z nás má do nejakej miery rôzne verzie samého seba, podľa toho, v akom prostredí sa nachádzame. Ja sa úprimne snažím byť na pódiu čo najautentickejšou. Hoci viem, že veľa umelcov má akési pódiové alter ego, pre mňa to nefunguje. Snažím sa byť tou istou doma, na ulici aj na pódiu a myslím, že práve to je niečo, čo rezonuje aj s mojimi poslucháčmi.
Témou vášho debutového albumu Blue Journal, ktorý sa dostal do užšieho výberu nominácií na Grammy, je hľadanie identity. Mali ste pocit, že ste ju v Amerike stratili?
Identita je niečo, čo celý život akosi hľadáme a nachádzame a stále objavujeme nejaké nové časti samých seba. Mňa veľmi ovplyvnila skutočnosť, že som relatívne mladá žila sama najprv v USA, potom chvíľu v Indii i Juhoafrickej republike… Mala som dojem, že v každom prostredí sa odo mňa vyžadovalo niečo iné a ako človek prirodzene empatický a reaktívny na svoje okolie som sa tomu podvedome vždy prispôsobila. Ale trochu som v tom celom začala strácať sama seba. Album som dokončovala v čase, kedy som sa potrebovala zahĺbiť do seba a nájsť svoje autentické ja, ktoré nie je tak silno ovplyvňované vonkajšími faktormi. Odvtedy som ho ešte určite viackrát znova stratila, ale mám pocit, že už sa k nemu ľahšie vraciam a objavujem jeho nové verzie.
Kedy ste sa ešte stratili?
Myslím, že takmer každá životná zmena a strata pre mňa znamenala aj stratu kúska samej seba. Práve strata je témou albumu White Journal, ktorý teraz pripravujem. V týchto dňoch pomaly strácam svoju maminu, s ktorou rozhodne pomaly odchádza aj nejaká časť mňa. No zároveň ju aj pomaly nahrádza akási nová, ešte samostatnejšia a dospelejšia verzia. Manželstvom som veľa získala, ale rozhodne sa tiež stratila časť môjho samostatného „ja” a bola nahradená spoločným „my”. Straty priateľstiev, práce… s každou z nich niečo zo mňa odišlo. Ale tým sa zároveň vytvára priestor pre príchod niečoho nového.
V ktorej skladbe ste odhalili najväčšiu časť svojej duše?
V mojom prípade by zrejme lepšia otázka bola, ktorú skladbu nevnímam ako osobnú. Skladba Who Are You Now vznikla na začiatku covidu, keď som sa z New Yorku presťahovala k rodičom do Partizánskeho a nanovo hľadala, kým som v tomto novom prostredí. Sinking Deep je o všetkých hlasoch spoločnosti prítomných v našich životoch, ktoré nám hovoria, kým by sme mali byť, často podávajúc protichodné informácie. A o potrebe všetky tieto hlasy umlčať a nájsť ten vlastný, hlboký, autentický hlas. Feet Are Screaming je o spoločenských tlakoch na ženy, na to, ako by mali vyzerať, správať sa a o čom by (ne)mali hovoriť.
Raz ste sa vyslovili, že vašou motiváciou sú aj jazzmani, ktorí neveria, že z blonďavej speváčky môže vzísť dobrá kompozícia. Je to stále realita veľkých pódií?
Našťastie toto už nie je pre mňa taká veľká téma ako v začiatkoch mojej kariéry. Ale zasa na mojej škole bolo 70 % mužov a 30 % žien a v mojom odbore – jazzovej kompozícii som väčšinou v triedach bola sama žena alebo sme boli dve. Keďže jazz bol a stále je do veľkej miery formovaný mužmi a mužským vnímaním sveta, veľa z tejto hudby je istým spôsobom zamerané na výkon. Na snahu zahrať čo najviac nôt za sekundu a čo najhlasnejšie. Ja som však netvorila týmto spôsobom. Moja hudba bola introspektívnejšia, inšpirovaná prírodou, pokojnejšia, a myslím, že veľa mojich mužských kolegov jej nerozumelo. Bola iná a možno pre nich ťažko uchopiteľná vo svojej esencii, a tak ju považovali za menej kvalitnú. Teraz už sebe aj svojej hudbe verím viac ako v začiatkoch a našla som si na spoluprácu ľudí, ktorí mojej tvorbe rozumejú. Rozhodne ma však dlho poháňala snaha dokázať kolegom, že hoci je moja tvorba iná, že vyzerám možno inak ako oni a že mám iné vnímanie sveta, tak to neznamená, že tvorím menej kvalitne alebo mám menšie vedomosti či schopnosti viesť jazzový orchester.
Ako vyzerá váš kompozičný proces?
Vždy trochu ináč, ale väčšinou začína úryvkami textu. V nich potom podľa prirodzenej melódie hovoreného slova hľadám melódiu. Vytváram si akýsi mikro vesmír danej piesne. Hľadám jej celkovú náladu a snažím sa nájsť spôsob, ako harmóniou, rytmom, melódiou a zvukmi ten jej mikro vesmír zachytiť.
Zúčastnili ste sa reality show Hlas Československa. Malo to pre vašu kariéru zmysel?
Áno, a síce v tom, že som zistila, čo nechcem robiť. Bola som študentka konzervatória, mala som 16 rokov a milovala som hudbu. Dýchala a žila som ňou. Ale zistila som, že v takejto súťaži na televíznych obrazovkách šlo o hudbu len minimálne. Bolo treba byť zaujímavá pre médiá, mať „príbeh“, nejako vyzerať, vedieť urobiť show. A to mňa vôbec nezaujímalo. Tam som zistila, že takéto prostredie nie je pre mňa.
Zuzana Zimmermannová
foto Laura Belisová, Michal Valuš
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2026)