Človek by neveril, ako blízko pri mori, len pár kilometrov od obľúbeného Jadranu, môže zažiť divokú prírodu, strmé kaňony, vápencové útesy, neskrotnú rieku i valiace sa vodopády. Stačí len pár kilometrov od pláží Jadranského mora a môžete sa ocitnúť na planinách Divokého západu, v indiánskej osade Apačov a z filmových mayoviek rovnými nohami skočiť do veku elektriny, keď Nikola Tesla vynašiel viacfázový striedavý prúd. Chorvátsko nie je len o letnej dovolenke na preplnených plážach, oplatí sa ho navštíviť aj inokedy v roku a objaviť jeho poklady, na ktoré vo vypätej prázdninovej sezóne nemáme nikdy čas…
Tak aby bolo jasné, Nikola Tesla, aj keď bol rodený Chorvát, sa osobne nijako nepričinil o vznik slávnej hydroelektrárne Jaruga, na ktorú sú Chorváti mimoriadne pyšní. Dôvod? Elektráreň, ktorú dal na rieke Krka postaviť Ante Šupuk, osvietený starosta z neďalekého mesta Šibenik, začala svoju prevádzku 28. augusta 1895, len dva dni po tom, čo sa rozbehla elektráreň na Niagarských vodopádoch. Mnohé pramene ju z tohto dôvodu označujú za druhú na svete, ktorá dokázala vyrobiť viacfázový striedavý prúd, a ten bol bezpochyby Teslov vynález. A práve pri historickej budove starej elektrárne neďaleko vodopádu Skradinski buk sa môže začať vaša prechádzka po chorvátskom národnom parku Krka. Pokiaľ ste sa k jednej z jeho vstupných brán dostali od mestečka Skradin, ktorý je najbližšie ku známym prázdninovým letoviskám v okolí Zadaru či Šibeniku, k vodopádu sa doplavíte vyhliadkovou loďou, takže sa vaša návšteva ani nemôže začať romantickejšie. Národný park Krka, jeden z ôsmich v Chorvátsku, sa rozkladá na ploche 109 km2 a je pomenovaný podľa rovnomennej rieky. Krásavica Krka sa na týchto miestach rozhodla trochu si povyraziť z kopýtka, kým sa neďaleko Šibenika definitívne rozplynie vo vodách Jadranského mora. Posledných pár desiatok kilometrov vyvádza ako divá, skrúca sa a prudko zatáča, poskakuje po kaskádach alebo sa bezhlavo rúti do priepasti, a to všetko len preto, aby nás ohromila siedmimi neskrotnými bratmi, mohutnými vodopádmi, pričom práve Skradinsky buk (buk = po chorvátsky hluk) je z nich najznámejší a najnavštevovanejší. Formuje ho 17 menších vodopádov tvoriacich množstvo malých či väčších kaskád, jazierok, ostrovčekov a riečnych ramien, okolo ktorých sa kľukatí jeden z najobľúbenejších turisticko-náučných chodníkov v parku. Prechádzka po ňom trvá asi hodinu, za ten čas vám vodopád zapózuje z rôznych výšok a uhlov, presne tak, aby ste si mohli vychutnať jeho silu a krásu. Na území parku sa zachovali početné mlynice a valchovne z čias, keď sa ľuďom o elektrine ešte len mohlo snívať a v mlynoch sa využívala sila vody. Možno do nich nakuknúť a spoznať, ako sa tu kedysi mlelo obilie, tkalo, podkúvali kone a čo sa na kamenných pieckach varilo v starobylých kuchyniach miestnych mlynárov.
Roški slap (slap = po chorvátsky vodopád) začína sieťou malých kaskád, ktorým sa familiárne hovorí ogrlice (náramky), aby sa vzápätí všetka voda vliala do úzkeho kaňonu, odkiaľ potom strmhlav padá 15 metrov do Visovackeho jazera. Podľa jedných je Roški slap najkrajší vodopád spomedzi všetkých, podľa iných prvenstvo v kráse patrí Manojlovački slapu. Je najvyšší a teda najhonosnejší, s výškou takmer 60 metrov učaroval aj cisárovi Františkovi Jozefovi, ktorý toto miesto navštívil v roku 1875 spolu so Sisi. Bol údajne nadšený krásou rieky Krka a jej vodopádov, ale Manojlovac, na neho urobil obzvlášť silný dojem. Vodopády v národnom parku Krka sú najkrajšie na jar, kedy rieka oplýva najväčším množstvom vody, príroda navôkol hrá všetkými odtieňmi zelenej, vzduch je čerstvý, v miernych teplotách sa dá nadýchnuť z plných pľúc, chýbajú masy turistov aj vstupné je oveľa nižšie… prečo teda nevyužiť možnosť, že park je otvorený celoročne a naplánovať si jeho návštevu aj mimo hlavnej turistickej sezóny?
Winnetou v Pekle
Filmy o Winnetouovi, hrdinskom náčelníkovi Apačov, sa nenakrúcali len na Plitvických jazerách. Hoci dnes sa už skôr chodí po stopách historickej Hry o tróny (napríklad aj do Dubrovníka) a vydať sa po indiánskych chodníčkoch nie je nič pre dnešných greenhornov, tí starší si to užijú vrchovate aj s obrovskou dávkou nostalgie za časmi, kedy v edícii Stopy vychádzali dobrodružné mayovky. Pamätáte si, ako sa zamilovaná Nšo-či vyberie s Old Shatterhandom na rybačku a kulisu tejto romantickej scény dotvára rieka a vodopády, v ktorých šantia malí indiánski červenokožci? Tak táto scéna sa nakrúcala rovno na Skradinskom buku v Národnom parku Krka. Ďalšie územie Apačov sa rozkladalo v Národnom parku Paklenica – na ceste doň sa treba zastaviť pri rieke Rio Pecos, na ktorej v rozoklanom kanoe bojoval Old Shatterhand s Inču-čunom, zatiaľ čo hore nad dvesto metrov hlbokým kaňonom v apačskom pueble Sam Hawkins a jeho družina čakali na smrť priviazaní o indiánske koly. Výhľad z náhornej plošiny na rieku raziacu si cestu hlbokým kaňonom, kde filmári postavili apačskú dedinu, podľa mnohých bedekrov patrí k najpôvabnejším v celej Európe. Dnes je krištáľovo čistá krasová rieka Zmrnaja rajom vodných športov, pre odvážlivcov na rafte, pre rodiny s deťmi na kajakoch aj pre všetkých na lodi plaviacej sa zo Starigradu.
Národný park Paklenica, vzdialený od Zadaru niečo vyše 40 km, je súčasťou pohoria Velebit, najväčšieho chorvátskeho horského masívu. Meno dostal po dvoch krasových riečnych kaňonoch (Malá a Veľká Paklenica), ktoré údajne vznikli tak, že sa tam prepadli stropy riekou vyhĺbených jaskýň. Odtiaľ názov Paklenica (peklo). Steny kaňonu hneď pri vstupe do parku sú takmer zvislé a obsypané horolezcami, ktorí tu za účasti prizerajúcich sa návštevníkov trénujú výdrž a balans. Paklenica je chorvátsky raj pre horolezcov, s množstvom terénov na lezenie, ale tiež miestom hojne navštevovaným kvôli filmovým mayovkám (nakrúcal sa tu Poklad na Striebornom jazere či Winnetou a Old Shatterhand v Údolí smrti), rovnako tak je cieľom turistov, ktorí sa presúvajú po chodníkoch s náučnými tabuľami referujúcimi o miestnej faune a flóre, lokálnych endemických druhoch rastlín a zvierat a prekrásnych bukových lesoch všade navôkol. Paklenica však nie je len o prírode, dobrodružstve a športovom vyžití, na tomto mieste sa písala aj novodobá história Chorvátska: začiatkom 50. rokov 20. storočia tu prvý prezident Juhoslávie Josip Broz Tito nechal postaviť komplex podzemných tunelov v obave pred Sovietskym zväzom, keď si Juhoslávia zvolila vlastnú, od Moskvy odtrhnutú cestu socializmu. Tieto ešte donedávna tajné bunkre tvoria rozľahlé podzemné mesto, ktoré do svojich útrob dokázalo poňať až tisíc ľudí. Na ďalšie stopy histórie, avšak oveľa staršej, narazíte na viacerých miestach pri návšteve parku. Mirila síce na prvé počutie naznačuje, že by mohlo ísť o meno nejakej horskej víly, ale nie je tomu tak, hoci so spiritualitou Velebitu má čosi spoločné. Kedysi, keď pastieri so svojimi stádami žili v jednoduchých obydliach roztrúsených všelikde po horách a niektorý z nich zomrel, jeho telo naložili na máry a zniesli ho pochovať dolu do dediny – na zem ho však mohli položiť len raz, a to asi v polovici cesty. Miesto označili kolmými skalnými blokmi – jedným pri hlave a jedným pri nohách nebožtíka. Tu pochovali jeho dušu a s telom pokračovali na cintorín do dediny. Mirily sú teda staré pohanské pohrebiská spravidla v horských sedlách alebo čistinkách, všade tam, kde sa duša zomrelého mohla kochať pekným výhľadom na krajinu svojho života…
Národný park Krka
Rozloha: 109 km2
Počet vodopádov: 7
Pešie chodníky: 47 km
Cyklistické trasy 14 v dĺžke 388 km
Safari na Velebite
Jednodňové výlety do pohoria Velebit, ktorý sa tiahne pozdĺž Jadranského mora, ponúka napríklad aj miestna cestovná kancelária Rajna. Jazdí sa na terénnych vozidlách 4×4 s viacerými zástavkami – na ľahkú prechádzku, fotografovanie či občerstvenie. Sprievodcovský výklad ponúka mnoho zaujímavých informácií o tom, ako sa kedysi žilo v tamojších horách, o krvavých bojoch, ktoré tu prebiehali počas Vlasteneckej vojny v 90. rokoch a na rad prídu aj miesta, kde sa nakrúcali filmy o legendárnom indiánskom náčelníkovi. K highlightom patrí návšteva skalného masívu Tulove Grede, indiánskej hory Nugget-tsi ukrývajúcej zlato Apačov, kde zlosyn Santer zavraždil Inču-čunu a Nšo-či a ktoré sa stali miestom posledného odpočinku aj Winnetoua.
Simoneta Zalová
foto Simonetta Zalová
Článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2026)