Rozhovor s horským záchranárom a kynológom Jakubom Filipkom (rodákom z Liptova a jedným z autorov knihy Hector – Skutočné príbehy záchranárskeho psa) odhaľuje svet, v ktorom sa prelína odvaha, profesionalita a hlboké puto medzi človekom a psom. Hovorí o svojej ceste od študentských brigád k zásahom v Nízkych Tatrách, o náročnej službe aj o tom, ako vyzerá prax záchranára, ktorý zároveň trénuje služobného psa. Delí sa o skúsenosti zo zásahov, vrátane ničivého zemetrasenia v Turecku, o to, čo človeka formuje v extrémnych situáciách, a aké sú limity i sila ľudskej psychiky v teréne.
Mali ste v detstve skúsenosť s výchovou psíka?
Doma sme mali len rybičky, andulky, škrečkov a zajaca. Jediného psa dostal môj brat a bol to yorkshirský teriér. Bývali sme v byte, takže iné zvieratá neprichádzali do úvahy a nedá sa povedať, že by sme boli veľkí psičkári. Až keď som začal pracovať ako horský záchranár, otvoril sa mi nový obzor pre výchovu psa. Rozhodovanie o tom, či budem vychovávať psa, uľahčilo aj to, že sme bývali najskôr na chalupe a potom sme si postavili dom.
Vždy ste túžili pracovať ako horský záchranár so služobným psom?
Vyštudoval som Strednú zdravotnú školu v Žiline, potom Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a počas školy som pracoval v horskej službe. Rok som sa venoval aj výživovému poradenstvu a tvoril som zdravé jedálničky. Popritom som robil individuálne tréningy s klientmi v exteriéri. Na vysokej škole ma oslovil nebohý záchranár Ivan Račko, ktorý založil jaskynnú skupinu v rámci horskej záchrannej služby a ponúkol mi, aby som sa k nim pridal. Vždy ma to ťahalo k horskej službe…
Priblížte nám typický pracovný deň horského záchranára.
Ten sa líši v závislosti od sezóny. Väčšinou absolvujeme pätnásť a pol hodinové služby, potom osem a pol hodín mám doma pohotovosť, keď som dostupný telefonicky. Každá horská oblasť má svoju sezónnosť a ja pracujem v Nízkych Tatrách. Každý deň môžem mať inú funkciu, buď som klasický záchranár, veliteľ zásahu, pomocný šofér, alebo dispečer, ktorý prijíma tiesňové hovory. Väčšinou čakáme na výzvu, keď sa niečo udeje. Po nej nasleduje výjazd k zranenému alebo ideme hľadať nezvestnú osobu. V hlavnej sezóne najčastejšie riešime poranenia končatín, bezvedomie či zrážky lyžiarov. Kým pacienta nedostaneme do sanitky, vrtuľníka alebo zdravotníckeho zariadenia, pracujeme na mieste a potom sa vraciame späť na základňu. Čím je viac snehu a zimných športov, tým je aj zásahov viac.
U nás každý horský záchranár je primárne záchranár a k tomu má špecializáciu – kynológiu, jaskynnú záchranu, pyrotechniku, prácu s dronmi či lavínovú prevenciu. Cvičíme sa podľa konkrétneho zamerania a sme pripravení na zásahy pátracie alebo lavínové. Ja som horský záchranár so špecializáciou na kynológiu a mám štvornohého „parťáka“, ktorý so mnou chodí do práce.
Ako ste sa dostali k záchranárskej kynológii?
So záchranármi som najskôr odrobil stovky hodín ako takzvaný figurant. V tejto pozícii som zažil všelijaké nehostinné podmienky v rôznych terénoch a keď som ukázal, že zvládnem fungovať v ťažkých podmienkach, nasledovalo nekonečne dlhé posudzovanie, či zapadnem do partie kynológov a či mám vlohy na to, aby som sa dokázal plnohodnotne starať o psa. Bola by malá katastrofa, keby som po pár týždňoch zistil, že to nie je nič pre mňa. Ďalej sa skúmalo, ako sa viem správať ku psom, či viem na nich adekvátne reagovať a či mám vytvorené zázemie na výchovu. Až potom som sa mohol dostať k výberu konkrétneho psa.
A ten sa vyberá ako?
Pri prvotnom výbere služobného psa na horskú záchranu šéf kynológie sleduje vrhy konkrétnych chovateľov a kontaktuje ich s požiadavkou na šteniatka. Psovod sa ide na chovateľskú stanicu pozrieť, ale nemusí si vybrať hneď. Šteňa ho nemusí osloviť a môže to trvať aj dlhšie, kým začnú spolu fungovať. Ide o komplexný proces, nielen o výber na základe názoru psovoda. V našom stave máme jednu borderskú kóliu, nemeckých vlčiakov a holandského ovčiaka, ktorý je na Slovensku momentálne skôr prototyp. V Poľsku sú však bežní.
Čo je vo výcviku služobného psa dôležité?
Aby sa psovod naučil čítať správanie psa, jeho signály a zmeny. V 90 % prípadov pes zašteká, keď nájde človeka, ale nemusí to tak byť vždy. Prvé mesiace výcviku sú kľúčové, buduje sa vzťah a rieši sa socializácia. Pes si musí zvyknúť na rôzne druhy prepravy aj naučiť sa pohybovať na rôznych povrchoch (asfalt, sneh, blato). Pri výchove šteniatka má psovod pri sebe vždy maškrty. Vyzerá to tak, akoby ho neustále kŕmil, ale deje sa to v rámci kŕmnej dávky, takže psík nedostane nič navyše. Učí sa povely a reaguje na to, keď dostane odmenu či pokarhanie. Dospelý pes už toľko odmien nepotrebuje, ale občasné prekvapenie vo forme odmeny ho môže motivovať pri ďalších tréningoch. Fázy tréningov bývajú časovo rôzne, od pár minút po viac ako hodinu. Úspech celkového tréningu potom závisí od inštruktorov a figurantov (ľudí, ktorých psi hľadajú pri tréningu).
Spomeniete si ešte na prvý kontakt s vaším psom Hectorom, ktorého v knihe láskavo oslovujete „kamarátik“?
Najprv mi kolega ukázal video, až potom sme šli na chovnú stanicu. Chcel som vlkosivého nemeckého ovčiaka, nie čierneho, ani belgického ovčiaka. Páčila sa mi predstava, že sa bude podobať na vlka, no nemal som poňatia napríklad o tom, akú by mal mať povahu. Na chovnej stanici bolo päť milých šteniatok a zrazu sa jedno z nich oddelilo a prišlo ku mne, lebo som ho asi niečím zaujal, takže náš vzťah sa hneď spečatil. Na hrudi malo biely fliačik. Z vrhu sme s kolegami vybrali dvoch psov, jeden z nich bol môj, predtým sa volal Cash (začínali sa na písmeno C), ktorého som pomenoval Hector podľa filmu Trója. Niektorí kolegovia ma presviedčali, aby som si zobral prvého alfa samca, ale mňa to viac ťahalo k Hectorovi a som rád, že som dal na svoje pocity.
Bol to pracant, veľmi učenlivý a taktiež veľmi precízny. Naopak, keď mohol oddychovať, nenechal sa rozptyľovať vonkajšími vplyvmi. Mal výnimočnú schopnosť nespraviť „omyl“ či falošné značenie, že našiel hľadanú osobu. To sa dá čiastočne natrénovať, ale je v tom aj prirodzená predispozícia. Výber psa je preto veľmi dôležitý, nestačí, aby bol len pekný alebo milý, ale aby dokázal zvládať náročné situácie.
Posunula vás práca so psom v práci záchranára?
Keby som nemal psa, neposunul by som sa v záchranárskej oblasti tak ďaleko. Nemohol by som toľko cestovať na cvičenia či zásahy. Vďaka tréningom som spoznal množstvo ľudí, ktorých by som inak nestretol. Taktiež som načerpal skúsenosti z cvičení aj na medzinárodnej úrovni, napríklad, keď si nás na cvičenie vybrali nórski kolegovia, ktorí našu prácu pri zásahoch považovali za veľmi kvalitnú.
Po ôsmich rokoch ste sa však s Hectorom museli rozlúčiť…
Postihlo ho masívne krvácanie do sleziny, keď sa mu vytvoril hematóm. Po operácii sa jeho stav síce zlepšil aj rekonvalescencia prebiehala dva týždne dobre a dúfali sme, že bude môcť fungovať ďalej. On sa však stále viac trápil a napokon zahynul. Keď som si naplno uvedomil tú definitívu, že už tu nie je, pochytila ma hrozná neistota. Bol tak dlho mojou súčasťou a odrazu som si nevedel predstaviť, ako bez neho dokážem fungovať. Po polroku som sa však opäť stal plnohodnotným psovodom.
Môžete vášho nového psa Argusa porovnať s Hectorom?
Argus je v mnohom podobný Hectorovi, nielen vzhľadom, ale najmä pracovným prejavom. Zatiaľ to vyzerá tak, že má veľmi dobre našliapnuté, aby pokračoval v tréningovej línii, ktorú sme mali nastavenú s Hectorom. Na cvičných pátracích akciách pôsobí sebavedomo a spoľahlivo. Bude tiež závisieť od toho, ako prebehne jeho pubertálne obdobie, v ktorom sa práve ocitol, musím dávať pozor na všetko, čo by ho mohlo rozptyľovať a chyby riešiť hneď. Je to podobné ako pri výchove detí. Keď sa nastaví hranica a rodič povolí, dieťa (v mojom prípade pes) skúša, kam až môže zájsť.
S Argusom som sa relatívne rýchlo dostal do pracovného módu. Som opäť motivovaný a teším sa z každého pokroku vo výcviku. Je dôležité, aby pes cítil, že vzťah medzi ním a psovodom sa vyvíja a že nie je vnímaný len ako pracovný nástroj. Nie som psovod, ktorý psa rozmaznáva, ale viem mu prejaviť vďaku a lásku za vykonanú prácu. Pri výchove sa inšpirujem videami slovenských i zahraničných kynológov či trénerov. Treba si však vyberať, lebo nie každý, kto sa prezentuje na sociálnych sieťach, je aj odborník v konkrétnej oblasti. Všetko si treba naštudovať, urobiť si širší prehľad, rozprávať sa s ľuďmi a overiť si, či sú ich metódy účinné pri vašej špecializácii a vhodné pre váš typ práce.
Ak by ste sa rozhodli zmeniť povolanie (keďže vás kedysi lákalo aj jaskyniarstvo), čomu by ste sa venovali dnes?
Jaskyniarstvo ma nelákalo ako práca, ale ako špecializácia v rámci Horskej záchrannej služby. Predstavuje osem rokov môjho života aj isté vyjadrenie mojej osobnosti. Vždy som robil šport, vrcholovo i rekreačne a pohyboval som sa v horách. Takže by som pravdepodobne smeroval do tohto prostredia a snažil sa pracovať v horskom prostredí, aj keby som nerobil horského záchranára. Zároveň ma baví remeselná práca a práca s drevom, som domáci kutil, niektoré veci ma veľmi nadchnú. Najmä drevo, jeho vôňa a výrobky, takže možno by som mal nejakú stolársku dielňu a pracoval v nej.
Zuzana Kolačanová
foto archív Jakuba Filipka
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2026)