Psychológia pozná stupnicu stresujúcich životných udalostí (podľa H. T. Holmesa a H. R. Raheho), pričom na štyridsiatom mieste figurujú rodinné Vianoce a na prvom strata životného partnera. Na ktorú priečku by zaradil psychológ a terapeut Gabriel Hrustič celosvetovú pandémiu? Ako nás ovplyvňuje a akí z nej napokon vyjdeme?
Ktoré miesto na škále stresu by ste priradili pandémii?
Určite bude patriť na najvyššie priečky, pretože práve tam by sme našli také psychicky náročné udalosti ako úmrtie partnera, uväznenie blízkeho člena rodiny, smrť niekoho z blízkej rodiny, strata zamestnania, rozvod, strata príjmu… teda všetko veľmi zásadné zmeny v bežnom fungovaní človeka. Niektoré čiastočne a iné zasa úplne kopírujú udalosti ľudských životov dnešnej covidovej doby. Samozrejme, niekoho udalosti, ktoré vyvolávajú stres, zasahujú jemnejšie, iného môžu zasiahnuť celkom zásadne.
Od čoho to závisí?
Podstatné je, do akej miery sa nám zmenil náš naučený, zabehaný životný štýl. Keď niekto naďalej chodí v rovnakom režime do práce, jeho aktivity sa v podstate nezmenili a najzásadnejším obmedzením je preň nosenie rúška, určite trpí menej ako ten, čo už rok nebol v práci, prípadne je odkázaný na prácu z domu, stará sa o deti a manažuje ich vzdelávanie na diaľku, pracuje po nociach, zle spáva a k tomu všetkému ešte spracováva ťažké ochorenie alebo stratu rodiča. Tomu druhému sa otočil život naruby a ledva „prežíva“. Stres sa však týka i ľudí, ktorým poklesol príjem, prišli o prácu, ktorá pre nich mala veľký význam, zažívajú chudobu, prípadne siahli po náhradnom povolaní, nedosahujúce úroveň ich vzdelania, napríklad umelci prijímajúci prácu v strážnych službách alebo obchodných domoch. Robia tak, aby vôbec mali na chlieb, no ich spoločenská hodnota a naplnenie klesli celkom na nulu, čo sa prirodzene odráža na ich duševnom zdraví.
Reakcia nášho tela na stres sa nazýva adaptačný syndróm. Má ho každý z nás vybudovaný inak?
Samozrejme, každá situácia vyvolávajúca stres nás ovplyvňuje do tej miery, do akej máme vybudované individuálne adaptačné a kompenzačné mechanizmy. Sú ľudia, ktorí na konkrétny typ stresu reagujú dobre, avšak sú medzi nami aj tí veľmi „krehkí“, s oslabenou psychickou stabilitou, ktorým chýbajú mechanizmy na zvládanie stresu, a tí potom oveľa viac trpia rôznymi psychickými aj somatickými (telesnými) problémami.
Spomenuli ste kompenzačné mechanizmy na zvládanie stresu. Ako fungujú?
Predstavte si, že sa človek ocitne v situácii, keď nie je schopný naplniť niektorú zo svojich potrieb. Napríklad, ak bol navyknutý na pravidelný futbalový tréning niekoľkokrát do týždňa, lenže momentálne nemôže, lebo ihriská sú zatvorené a kolektívny šport dostal červenú, začne behať. Našiel spôsob, ako si vynahradiť to, o čo prišiel…
Celkom pekné kompenzačné mechanizmy sa u nás rozvinuli počas prvej vlny epidémie. Doma odrazu všetci kváskovali, piekli chlieb, šili, vyrábali dávno zabudnutými technikami…
To je presne ono. Odrazu sme v domácom prostredí vymýšľali, ako si náš čas prehĺbiť, skvalitniť a hlavne spríjemniť.
Najskôr sme si mysleli, že to všetko potrvá pár týždňov, ale doma sme už rok. Prežíva takéto náročné obdobie ľudská psychika v nejakých vlnách? Ak áno, je to prirodzené?
Určite áno, žijeme pomerne dlhé, doposiaľ nepoznané obdobie a na našom správaní sa dá celkom dobre pozorovať, že tomu čelíme vo vlnách. Najskôr sme boli šokovaní a zarazení, neschopní sa zorientovať, následne sa v nás naštartovala potreba solidarity, šili sme rúška a šírili medzi sebou informácie, ako sa zodpovedne chrániť. Potom prišla fáza popierania, keď mnohí nadobudli presvedčenie, že opatrenia sú zbytočné, lebo pandémia neexistuje, alebo to nie je nič strašné, no a teraz cítiť obrovskú únavu, hlbokú frustráciu a miestami hnev. Pokojne to môžeme prirovnať k vojnovej situácii, aj vtedy sa celý chod štátu podriaďuje vojne. A tu sa podriadil pandémii.
Nachádzame sa vo fáze frustrácie a únavy. Viete ako psychológ predpovedať, čo bude nasledovať ďalej?
To nie je isté (úsmev). Dá sa však očakávať, že spolu s jarnými dňami príde akési uvoľnenie nálady, ľudia budú mať túžbu opäť sa vrátiť na terasy, do kaviarní a reštaurácii a myslím, že sa nakrátko zníži aj naša opatrnosť. Ak to preženiem – ľudia budú „ako odtrhnutí z reťaze“. Neviem si však predstaviť, do akej miery ovplyvní náladu v spoločnosti prípadná situácia, keď sa čísla nakazených znova zvýšia, keď bude umierať ešte viac ľudí a keď zistíme, že koniec pandémie je v nedohľadne. Opäť budú ľudia rozdelení na tých trpezlivejších, depresívnejších, ale i agresívnejších, lebo platí, že každá frustrácia vyvoláva zlosť. Agresivita z ľudí srší pri každej, aj drobnejšej príležitosti a ak sa situácia nevráti do normálu, budeme sa s tým stretávať prakticky neustále.
Ako mení pandémia psychické zdravie Slovákov?
V súvislosti s pandémiou evidujeme v populácii očividný nárast psychických problémov. Nedá sa to nevidieť. Mnohí pacienti za nami prichádzajú ovplyvnení pandémiou na rôznych úrovniach, napríklad u psychotických pacientov vstupuje pandémia do ich bludných systémov, evidujeme úzkostné poruchy, zhoršenie stavu pacientov s fóbiami, depresívnych ľudí a veľmi silná vlna problémov „zmiatla“ tých, ktorí ostali uväznení doma na home office. Celý rok neboli v práci, chýbajú im bežné veci ako cestovanie vlakom, stretávanie sa s kolegami, pracovné rozhovory, ale aj celkom obyčajná potreba zatvoriť dvere pracovne, nechať tam všetky pracovné problémy a vrátiť sa domov s čistou hlavou. Na home office sa to jednoducho nedá.
Čo ich trápi v domácom, dobre známom prostredí?
Niektorí bojujú s prokrastináciou, lebo sa doma nedokážu sústrediť, iní nemajú dobré podmienky, aby mohli na domácej pôde fungovať. Niektorí podmienky majú, ale chýba im prirodzená psychohygiena, nedokážu vypnúť a ventilovať stres. Práca z domu bola kedysi benefitom, vnímali sme ju ako ideálnu možnosť manažovať si pracovný čas podľa vlastných potrieb a bez otravného cestovania, lenže dnes sa z benefitu stalo dlhodobé domáce väzenie.
Ostali sme utiahnutí vo vlastných bublinách, v sociálnej izolácii. Ako dlho môže človek tento stav vydržať bez následkov?
Sme ľudia, spoločenské bytosti a akékoľvek obmedzenie spoločenských aktivít v nás vyvoláva stres. Spoločenstvo nás ako ľudský druh definuje, bez neho nedokážeme fungovať. Ak aj žijú medzi nami samotári, nie sú nimi kvôli tomu, že by im to tak vyhovovalo, ale kvôli istým traumám a radšej si teda zvolili samotu, ktorá je pre nich bezpečnejšia, ako socializácia s ľuďmi. To však nie je prirodzené, my, jednoducho, potrebujeme zdravú mieru spoločenských kontaktov a myslím, že by sme si ich mali v bezpečnej miere dovoliť aj v tejto dobe. Neostávajme zatvorení v bytoch, môže to mať neblahé následky na naše fyzické aj psychické zdravie. Stretnime sa vonku v prírode, na prechádzke s malým počtom ľudí, síce bez objatia, ale buďme spolu a trávme čas vonku.
Kto trpí samotou najviac? Starší ľudia? Deti?
Covid by nemal byť súťažou v utrpení. Nechcel by som robiť rebríčky, kto trpí viac a kto menej, ale pre predstavu, čo sa s nami asi deje, možno rozobrať vekové skupiny podrobnejšie. Malé deti sú vybavené vysokou mierou adaptability a prispôsobia sa čomukoľvek bez väčšieho psychického utrpenia, na druhej strane je pre ne nevyhnutná prirodzená socializácia, prirodzená zvedavosť, zbieranie zážitkov, objavovanie sveta, formovanie skúseností… Veľmi kľúčovým momentom pri vývine ľudskej psychiky je vloženie akéhosi engramu (pamäťovej stopy) do nášho programu prežívania, že svet tam vonku je bezpečný. Keď teraz malé deti „programujeme“, že vonku ich čaká nebezpečenstvo, môže to zásadne ovplyvniť celý ich ďalší vývoj a zrenie ich osobnosti. Zasievame do nich neistotu a brzdíme ich potrebu rozvíjať sa a objavovať svet.
Zvládnuť situáciu správne je teda najmä na rodičoch…
Áno, je to na nás. Mali by sme dávať pozor na vlastné reakcie, aby sme v deťoch neumocňovali pocit, že za prahom dverí číha smrť, lebo presne to sa niektorým úzkostnejším rodičom deje. Aj v súčasnej situácii by deti mali zažívať bezstarostné hry, naháňačky vonku, hry s kamarátmi a budovanie si sociálnej pozície v rovesníckych kruhoch. Staršie deti a tínedžeri vykazujú najvyššiu mieru porušovania pravidiel, teda ak môžu, skúšajú fungovať podľa vlastných predstáv, čo súvisí s ich obdobím revolty, ale nevnímam ich ako skupinu, ktorú pandémia môže zásadne negatívne ovplyvniť. Oni už pred ňou mali svoju osobnosť, formovalo ich obdobie, kedy tu pandémia nebola a o budúcnosti majú vytvorenú predstavu, že to raz všetko nejako prejde.
Každopádne však stratili rok, počas ktorého neboli v škole, medzi priateľmi…
Áno, prichádzajú o dôležité zážitky, ako napríklad maturita, keď sa študenti spolu učia, zažívajú typickú atmosféru prvej veľkej životnej skúšky z očí do očí so skúšajúcim, ale nemyslím, že by tým mali zásadne utrpieť. Existujú však typy úzkostlivých študentov, ktorých formatívne zážitky radosti, odvahy a spontánnosti pomáhali zbaviť sa komplexov a mindrákov – takéto zážitky mnohí pravdepodobne premeškajú. Zatvorení doma na ne nebudú mať na ne žiadnu príležitosť.
Ako sa darí skupine ľudí v produktívnom veku? Ľudí, ktorí majú vlastné rodiny a deti, ale ešte sami sú deťmi starších rodičov. A tak držia na svojich pleciach celú ťarchu sveta…
Áno, ľudia v produktívnom veku musia zvládať veľkú záťaž a teraz to majú mnohí veľmi náročné. Musia si zadeliť čas na prácu a deti, aby s nimi zvládali dištančné vzdelávanie, niektorí bojujú o holú existenciu, ak prišli o väčšinu príjmu. Aj keď sú pomerne odolní na záťaž a snažia sa ju vydržať, je dobré niekedy povoliť a uvoľniť pretlak emócií – pokojne si aj poplakať či zalamentovať, alebo aspoň zavzdychať. Hlboké vzdychanie z plných pľúc je naozaj liečivé, pomáha uvoľniť stres, tak pokojne vzdychajme (smiech). Všeobecne ku psychickému zdraviu človeka patrí, aby ostal v kontakte so svojím prežívaním, takže napríklad také popieranie negatívnych pocitov nemá za následok ich odstránenie, len si tie pocity začnú žiť svojím tajným životom a ukážu sa neskôr, oslabia nás inak. Negatívne emócie majú svoj energetický náboj a jednoducho musia ísť von.
Ako prežívajú izoláciu seniori?
Keď chceme vedieť, ako žijú, pýtajme sa ich. Každý z nich izoláciu, pochopiteľne, prežíva inak, nemali by sme však mlčať a o ich pocitoch by sme s nimi mali hovoriť. Žiaľ, u nás ešte stále platí, že smrť, staroba a zomieranie sú tabu, o tých sa nerozpráva a starší ľudia, ak sa majú s ťažkými témami konfrontovať, ostávajú v tom osamotení. S pandémiou a izoláciou sa vyrovnávajú individuálne, pretože poznám seniorov, ktorí si z nich vôbec nerobia ťažkú hlavu, nepociťujú strach, ani sa zásadne nechránia, a niektorí seniori sú prestrašení, nevychádzajú z bytu a nechávajú si doniesť nákupy od detí. Dôležité je, aby sme starším ľuďom čím skôr pomohli, aby sme ich predzásobili vitamínmi a v prípade ochorenia zasiahli hneď na začiatku. Nemali by ostať osamotení a vystrašení. Žiaľ, náš zdravotný systém nás nechal odkázaných samých na seba, zlyháva ambulantná pomoc a keď sa starí ľudia dostanú do nemocnice, býva už zvyčajne neskoro.
Čo môžeme pre naše psychické zdravie spraviť poľahky a na pravidelnej báze?
Zaujímavé je, že ľudia vedia, čo môžu pre svoju psychickú pohodu urobiť, rovnako tak vedia, čo spraviť pre dobré fyzické zdravie. Ale málokto to naozaj robí, zdravie stále nie je v našich hodnotových systémoch tak vysoko, ako sa proklamuje. „Hlavne buďme zdraví“ – to je častokrát len fráza, pretože k tomu potrebujeme zmeniť svoje návyky, schopnosť premôcť sa, prekonať pohodlnosť, vyjsť zo zabehaných chodníčkov. Často sledujem zaujímavý efekt: ľudia sa už len pri čítaní o zdravom životnom štýle s napísaným textom identifikujú a okamžite nadobudnú pocit, že už tak žijú. Lenže žiť zdravo – fyzicky aj psychicky – je úsilie, práca na sebe.
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2021)