Martina Šebová – Cestovanie je najlepšie vzdelanie na svete

 

Prvá Slovenka, ktorá precestovala všetky krajiny sveta – tak by sme mohli nazvať Martinu Šebovú už takto pred rokom, ak by jej posledné letenky a plány nezrušila pandémia. Rodáčka z Trnavy navštívila vyše 186 krajín naprieč svetadielmi a minula osem pasov. V Ugande sledovala gorily, na Tuvalu pomaly sa potápajúci ostrov, v Jemene objavila stromy, ktoré nerastú nikde inde na svete a v Bhutáne zasa zdroj pokoja a šťastia. Hoci svoj domov delí medzi Slovensko a Austráliu, najčastejšou adresou je samotná cesta, ktorú aktuálne brázdi v pojazdnom karavane v Západnej Austrálii.

 

Ako veľmi sa „zrúti“ svet človeku, ktorého od plánu precestovať všetky krajiny sveta delí len kúsok a zrazu sa objaví celosvetová pandémia?

Rok 2020 bol určite veľké prekvapenie. Po rokoch cestovania mi zostalo posledných deväť krajín, ale, žiaľ, pandémia ma zastavila. Moje letenky boli zrušené, Európa sa uzavrela veľmi rýchlo, a tak som letela do Thajska, kde som plánovala prečkať zopár mesiacov. Keď už bolo jasné, že to potrvá dlhšie, vrátila som sa do Austrálie, kde mám platné víza na trvalý pobyt. Austrália je od apríla minulého roka uzavretá, vycestovať z nej sa momentálne nedá a hovorí sa, že hranice sa neotvoria až do roku 2022. S priateľkou Rach sme to vyriešili tak, že sme si kúpili karavan na cestovanie. Tu je veľmi populárny, hlavne mladí takto objavujú krajinu, keďže je obrovská a hromadná doprava je mimo miest dosť obmedzená. Cestovali sme šesť mesiacov, na Vianoce a austrálske leto sme sa vrátili do štátu Viktória, teraz cestujeme po Západnej Austrálii. Najviac však momentálne túžim cestovať na Slovensko a vidieť rodinu.

 

Chýba vám rodná Trnava? Podnietil vás „malý Rím” na väčšie objavy?

Do Trnavy sa vždy rada vraciam. Cestovanie, dejepis a iné kultúry ma zaujímali už od detstva, aj keď moje začiatky boli, samozrejme, v Európe. Za posledných 20 rokov som žila v šiestich krajinách, a to mi určite pomohlo objavovať svet. Ako 25-ročná som šla na „cestu okolo sveta”, navštívila som tak časť Afriky, Austráliu a USA. Ďalšie dobrodružstvo ma zaviedlo do juhovýchodnej Ázie a na pol roka do Južnej a Strednej Ameriky.

 

Ako sa zrodil plán precestovať všetky krajiny sveta?

V roku 2016 som sa po dvoch rokoch na cestách vrátila do Austrálie. Práve vtedy sa mi podaril veľký sen – precestovať sto krajín sveta. Nemala som to v pláne, ale ak cestujete dlhodobo, často sa vás pýtajú, koľko krajín ste prešli, takže väčšina cestovateľov to má zrátané skôr zo zvedavosti. Mnohí známi sa ma práve po tejto ceste často pýtali, či už niekto navštívil všetky krajiny sveta. Zistila som, že takých ľudí je len zopár a väčšinou sú to muži (medzi nimi aj traja Slováci), v zozname som našla len zopár žien. Tak sme sa s Rach rozhodli, že navštívime ostatné krajiny sveta a začali sme šetriť.

 

Rozdelenie sveta nie je jednoznačné, aký kľúč ste si zvolili?                                                           

Otázka, čo sa považuje za krajinu, je na veľmi dlhú diskusiu. Napríklad Grónsko patrí pod Dánsko, ale určite ponúka iný zážitok, ako ísť len do Kodane. Sú aj krajiny ako Kosovo či Taiwan, ktoré nie sú uznané všetkými štátmi. Od roku 2011 má OSN celkom 193 členských štátov, ako doplnok k nim existujú aj štáty s postavením pozorovateľa – Vatikán a Palestína. Takže v skratke môžeme povedať, že mám na zozname 193 plus 2 krajiny.

 

Ako ste sa na cestu pripravovali?

Pripraviť sa bolo ťažké. Nezáleží, ako si všetko preštudujete a naplánujete, niečo sa určite nepodarí. Najdôležitejšie je asi plánovanie okolo víz – kde ich treba, ktoré víza sú problém dostať a prečo. Treba sledovať aj počasie a sezónu. Napríklad Západná Afrika je pre cestovateľov asi najnáročnejšia časť sveta a určite tam treba ísť počas suchej sezóny, keďže v období dažďov sú cesty zaplavené. Omán, Bahrajn či Kuvajt sme prešli v najhorších horúčavách, keď sa teploty šplhali na 44 °C, ba dokonca aj počas Ramadánu, čo určite nebolo ideálne. Tiež sa treba pripraviť na to, aby ste neminuli svoje financie predtým, než dokončíte cestu. Ja mám vždy rozpis všetkých výdavkov, denne si do Excelu poznačím, čo som minula na jedlo, ubytovanie, transport, víza aj pamiatky. Ak denný rozpočet prešvihnem, tak sa pozriem, z čoho sa dá ubrať. Víza vám nikto nedá lacnejšie, ale pri ubytovaní či strave sa vždy dá trochu prispôsobiť.

 

Čoho všetkého ste sa pred cestou museli vzdať?                                                   

Rozhodnutie navštíviť zvyšok krajín, vtedy mi ich zostávalo 87, nebolo ľahkovážne. Pracovala som ako manažérka v jednej veľmi známej cestovnej agentúre v Melbourne, kde som musela dať výpoveď. Môj byt v podnájme bol zariadený, takže som cez internet rozpredala všetko – od gauča, postele až po kávovar a tiež bicykel a auto. Všetky peniaze som ukladala na účet na cestu. Oblečenie som vytriedila, polovicu som dala na charitu, zo zvyšku som si zbalila iba nutné veci do príručnej batožiny a jednu krabicu nechala u známych. Rozlúčila som sa s priateľmi, vedela som, že ich asi dva roky neuvidím a zmeškala som aj zopár svadieb a osláv. Našťastie som sa na mojej ceste vracala do Európy, takže aspoň rodinu na Slovensku som sem-tam videla.

 

Vaša cesta začala skutočne „zostra“ – v Severnej Kórei. Štát tu kontroluje všetko, bez sprievodcov sa nikam nepohnete. Mali ste šancu vidieť skutočnú Kóreu?

Severná Kórea je naozaj unikát. Navštíviť sa dá len cez zorganizovaný zájazd do hlavného mesta Pjongčangu. Sprievodca je s vami nonstop, boli tam len asi dve výnimky. Samozrejme, časť z toho je určitá propaganda. Napriek tomu máte možnosť sledovať ľudí, ba vidieť krajinu aj mimo hlavného mesta. Keďže s nami bolo jedno dievča, ktoré vedelo po kórejsky, mohli sme sa porozprávať aj s domácimi, aj keď sú veľmi plachí.

 

O Bhutáne, jedinom nezávislom budhistickom kráľovstve, sa hovorí aj ako o krajine šťastia. Skutočne ste ho tam videli a zažili?

Bhután bol úžasný. Akonáhle sme pristáli, všetko bolo pokojné a krásne. Sú kultúry a krajiny, kde ľudia hovoria rýchlo a hlasno, kde sa ozýva zvuk všetkého možného a vládne chaos. Bhután je presný opak. Polovicu krajiny tvoria chránené lesy a hory, obyvatelia nosia stále tradičné oblečenie a sú skutočne vyrovnaní. Hoci Bhután nie je bohatá krajina, ich kráľ sa snaží obyvateľov ochrániť pred hordami turistov, ktoré zažíva vedľajší Nepál. Preto je pre cudzincov povinné ísť cez cestovnú agentúru a pobyt je tu dosť drahý. Čo sa týka šťastia, myslím si, že krajiny, kde ľudia majú menej, bývajú často šťastnejšie ako tie západné. Ľudia sú skromní, viac si vážia prírodu a rodinu, aj myšlienky budhizmu vplývajú na každodenný život. Šťastie podľa mňa spočíva v týchto troch veciach: vlastniť menej vecí, tráviť viac času s rodinou a priateľmi a robiť to, čo vás baví.

 

Podarilo sa vám prejsť takmer celú Afriku. Tá nie je len o chudobe a smrti. Kde ste našli najviac života? 

Hoci má Afrika 54 krajín, väčšinou si ju ľudia stotožňujú s levmi, zebrami a kmeňmi Masajov alebo si predstavia chudobu, hlad a ebolu. Väčšina Európanov si myslí, že ľudia v Afrike žijú v blatovej chatke a chodia loviť večeru. Pravda je iná. Väčšina ľudí má smartfón a hneď sa vás opýta na Whatsapp či Instagram. Mladí v mestách chodia na vysokú školu a ťukajú do počítačov v kaviarni. Samozrejme, život na vidieku môže byť iný, pričom tak ako v Európe sa inak žije v Albánsku a inak vo Švajčiarsku, tak aj v Gabone je to iné ako v Nigeri. Afrika má čo ponúknuť – severné štáty majú mnoho pamiatok, histórie aj pohostinných ľudí, na safari je vhodný východ a juh. Západná Afrika je zasa najmenej navštevovaná, krajiny ako Senegal, Guinea, Libéria, Mali či Sierra Leone majú každá iné zvyky, iný jazyk. Najviac života sme našli asi v Etiópii, krajine s úžasnou kávou (káva odtiaľto pochádza), jedlom a tancom.

 

Stretli ste sa niekde s domorodými kmeňmi?

Pôvodní obyvatelia sú fascinujúci, keďže v Európe sa o nich veľa nerozpráva. Priznám sa, že som zo školy vedela veľmi málo o Maoroch (Nový Zéland), Aborigénoch (Austrália), Mayoch a Aztékoch (Mexiko), Berberoch (Maroko a Alžír) a Tuaregoch (saharské štáty Mali či Burkina Faso). Cestovanie vám otvorí oči a naučíte sa o ich kultúre a tradíciách. Ako príklad použijem pôvodných obyvateľov Austrálie, ktorí dokázali používať taktiku vypaľovania, aby zabránili požiarom, ktoré Austráliu postihnú každé leto. Až teraz sa vláda rozhodla, že treba použiť práve tieto taktiky pôvodného obyvateľstva.

 

Ako vyzerajú africké hotely?

To záleží od krajiny a tiež od toho, či prespávate v hlavnom meste. V Maroku som si za 20 eur zaplatila krásnu izbu v typickom riáde, v Sierra Leone som za 50 eur mala starý matrac a zanedbanú kúpeľňu. V krajinách, kde sa pohybujú turisti alebo podnikatelia, nájdete lepšie možnosti; ak cestujete za dobrodružstvom, musíte počítať s horšími podmienkami.

 

Travis Elborough vo svojej knihe Atlas miznúcich miest píše o krajinách, ktoré aj v dôsledku ľudskej činnosti miznú. Aký ste z nich mali pocit?

Asi najviac na mňa zapôsobil Tuvalu – malý ostrov v strede Tichomoria, ktorý sa stáva smutnou realitou globálneho otepľovania a hrozí, že čoskoro zanikne. Ostrov prejdete za hodinu a ak stojíte v strede hlavnej cesty, vidíte hladinu oceána vpravo aj vľavo takmer na dosah. Dokážete si tak ľahko predstaviť, že ostrov raz pohltí oceán. Krajiny tretieho sveta a malé krajiny ako Tuvalu či Kiribati v Tichomorí na to doplácajú. Hovorí sa, že do dvadsiatich rokov sa tam nebude dať žiť, lebo hladina oceánu stúpa, zaplavuje ich a domáci sa budú musieť asi celoplošne sťahovať na Nový Zéland.

 

Aby si človek vytvoril na krajinu názor, treba v nej istý čas pobudnúť. Ako dlho zostávate vy?

Moja návšteva závisí od viacerých vecí: čo chcem vidieť, aká je bezpečnosť a aká je cenová dostupnosť. V niektorých krajinách ako Mexiko alebo Thajsko som strávila tri – štyri mesiace, v iných krajinách ako Argentína, Peru, Irán, Nepál či Maroko som bola tri – štyri týždne a v Japonsku, Sýrii alebo na Madagaskare jeden – dva týždne. Na menších ostrovoch v Karibiku som netrávila dlhé týždne, keďže je tam toho menej a ostrov sa dá pozrieť aj za tri dni. V priemere sa snažím byť v krajine aspoň týždeň, do iných sa zasa stále vraciam.

 

Veríte tlačeným bedekrom, študujete dejiny, dáte na rady z blogov?

Záleží to od krajiny. Vždy mám so sebou cestovné príručky Lonely Planet alebo Rough Guide vo forme e-booku. Veľmi pomôžu s praktickými informáciami a prezradia niečo o kultúre, dejinách a zvykoch. Pred príchodom do krajiny si vždy prečítam príručky, veľmi fandím cestovným blogom a vždy vyhľadávam aj správy. Ak cestujem do krajín, kde turisti nechodia – ako Afganistan, Sýria či Kongo – tak sa obraciam na špeciálnu facebookovú skupinu s ľuďmi, ktorí už navštívili všetky štáty a tiež kontaktujem ľudí priamo v krajine.

 

S nízkym rozpočtom sa nedá cestovať do každej krajiny. Ako si na cesty zarábate?

Možno to niekoho prekvapí, ale v Európe sa dá cestovať často s nízkym rozpočtom, hlavne keď to porovnám s časťou Afriky. Najlacnejšie sa dá cestovať asi v juhovýchodnej Ázii – Thajsko, Vietnam, Kambodža a potom Nepál či Srí Lanka. Irán a Južná Amerika sú tiež veľmi lacné. Európa je úžasná v tom, že nepotrebujeme víza, máme hromadnú dopravu, vlaky, autobusy a nízkonákladové letecké spoločnosti. Prestravovať sa tiež dá lacnejšie, aj keď pôjdete na obed do jedálne a večeru si dáte z potravín. Pracujem ako manažérka v cestovnom ruchu, dlhé roky som bola sprievodkyňa vo všetkých štátoch Európy. Chodila som na dvoj-, troj-, ale aj šesťtýždňové zájazdy, kde pracujete od rána až do noci.

 

Sama však cestovné kancelárie obchádzate a radšej cestujete na vlastnú päsť…                        

Áno, keďže som sama sprievodkyňa, radšej cestujem na vlastnú päsť. Hoci niektoré krajiny som mohla navštíviť len s organizovaným zájazdom, napríklad Bhután, Severnú Kóreu, Jemen alebo Sýriu, ale bolo to fajn.

 

Ako a čím najradšej cestujete?

Najviac mi vyhovuje cestovanie po súši. Aj keď som tak precestovala všetky kontinenty, asi najviac ma dostalo cestovanie z Maroka a Mauritánie na juh do Nigérie. Keďže ide o najmenej navštevovanú časť sveta, cestovala som len s domácimi. Najčastejší dopravný prostriedok je „bush taxi“ – auto alebo menšia dodávka, ktorá čaká na okraji mesta a pohne sa, až keď sa naplní. Niekedy sa čaká 15 minút, inokedy aj dve hodiny. Tieto autá sú vždy preplnené. Raz sme tak cestovali z Monrovie, hlavného mesta Libérie do Sierra Leone. Aj keď Google povedal, že cesta trvá 9 hodín, cestovali sme dva dni. Bola to skutočne Cesta s veľkým C… Hoci na začiatku sme v Libérii vystriedali dva bush taxi a prešli cez hranice, na druhej strane to už šlo ťažšie. Po zablatenej ceste bez asfaltu sme pokračovali dlhé hodiny, takmer v 40-stupňovej horúčave a v šesťmiestnom džípe nás sedelo 18 ľudí aj s batožinou. Trikrát sa nám auto pokazilo a zapadlo v kaluži. Za celý deň sme jedli len kokosy. Keď sme konečne dorazili do mesta, kde sme mali len prestúpiť, bol už večer, tak sme hľadali hotel. Našli sme schátranú izbu bez elektriny so „sprchou“ v podobe sudu s vodou a hrnčekom. Na ďalší deň sme sa presúvali do hlavného mesta – na motorke ku stanici a odtiaľ v dodávke s dvoma sliepkami pri nohách. Všetky bankomaty boli bez prúdu, potrebovali sme však peniaze na nocľah, tak nám ochranka jeden zapojila do elektriny. Keďže majú veľmi vysokú menu, za 300 dolárov som mala doslova plný ruksak bankoviek. Nasledovala cesta rikšou a konečne sme boli na mieste.

 

Cesty väčšinou podnikáte s priateľkou Rachel. Ako cestovať vo dvojici a nezabiť sa?

Rachel som spoznala, keď som takmer desať rokov pracovala ako sprievodkyňa Austrálčanov po Európe, robili sme pre rovnakú spoločnosť. Z tohto obdobia mám aj najviac priateľov – ľudí, ktorí veľa cestovali, žili v inej krajine a sú veľmi spontánni, čo oceňujem aj v živote. Cestovala som aj sama, ale myslím, že na cestách je dobré mať parťáka, hlavne keď máte zlý deň, meškáte, zrušili vám let či ubytovanie, nič sa vám nedarí, ste hladní, unavení, stratení – mať človeka, s ktorým sa o to môžete podeliť, je extra bonus. Na druhej strane, treba robiť aj kompromisy a mať schopnosť prispôsobiť sa, ale to zvládame.

 

Dnes je bežné, že turista zaplatí za službu viac ako miestni. Ako na to reagujete?

Je to celkom bežné. V Petrohrade návšteva Letného paláca stojí 30 rubľov pre Rusov a 300 rubľov pre cudzincov. Deje sa to aj v Ázii, lebo tam majú veľmi nízke platy aj náklady. Nevidím problém zaplatiť za taxík dve eurá, hoci domáci platia 50 centov, keďže ako Európanka zarábam viac ako niekto v Kambodži či Thajsku. Ak to nie je príliš predražené, veľmi ma to netrápi. Často však hovorím aj domácim, že nie všetci Európania majú rovnaké zárobky, preto si aj oni musia dávať pozor, ako sumy navýšia.

 

Aké skúsenosti máte s ľuďmi na cestách?

Z mojej skúsenosti môžem povedať, že ľudia sú na svete naozaj dobrí. Ak sa k nim správate tak, ako chcete, aby sa správali k vám, sú milí a radi pomôžu. Nájdu sa aj zlí – zväčša takí, ktorí sa vás snažia oklamať, aby na tom finančne získali. V Indii sa mi často stávalo, že sa tvárili, že mi chcú pomôcť, a pritom sa chceli len finančne obohatiť. Zostane vám potom trpká chuť, aj zo spomienok na krajinu potom srší negativita. V malej africkej krajine Džibutsko mi po prílete colník zobral pas, víza boli platné, ale bez vysvetlenia ma nechali čakať vyše dve hodiny. Išlo len o to, aby mi dokázali, že majú moc držať ma, ako dlho chcú. Pohlo sa to, až keď som pohrozila, že zavolám na ambasádu. Aj v meste sme mali negatívne zážitky, povedali sme si, že sem sa už nikdy nevrátime. Celkovo však stretávam skôr dobrých ľudí.

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Martiny Šebovej

 

Celý rozhovor si prečítate v  aprílovom čísle MIAU (2021)