Vieme, že viem, že vieme…

 

Keď bol Vinco malý, pestovala som ho až do úplného vyčerpania, uspávala aspoň dvadsiatimi pesničkami za večer, po štvornožky som vyliezala z izby a keď to zistil, rozreval sa a nasledovalo dvadsať ďalších, až kým mama-džubox úplne nezachrípla, predávala som v našom domácom obchode obsah skrine, bola som zastrelená a pochovaná, v noci si rezala nohy na legu, bola operovaná všestranným doktorom Vincom, chodila do Vincovej školy a škôlky, bola zajatá indiánskym náčelníkom Vincom, ktorý kričal levovi v televízii do rozgniavenej tváre: Ja sa ťa nebojím, ja som tu! Neskôr chcel dočiahnuť na búrku, presviedčal ma, že sa neutopí v bazéne, lebo bazén ho pozná a skákal do hlbokej vody hlavičky a ja ako členka pobrežnej hliadky som mu na kúpalisku aspoň desaťkrát len tak mimochodom zachránila život, hoci ma presviedčal, že sa ničoho nebojí, lebo ho má každý rád. Sľúbil mi, že keď narastie, bude ma voziť po svete v obrovskom nákladnom aute, kde budem mať policu s kokakolou, posteľ a knižky… Vinco bol, skrátka, drzý, smial sa, papuľoval, zle robil, ohadzoval sa jablkami, vyrušoval, smial sa, bil sa v škole, z každého tábora mi ho vrátili chorého alebo zlomeného, z lyžovačky takmer tiež, lebo sa hral s hasiacim prístrojom, ohádzal vajíčkami spolužiakov dom, smial sa, narazil si na hlavu akúsi strašnú rúru z plynovodu a skončili sme na polícii, kde sa… smial. Raz mi kýval z vrchného poschodia školy, sedel v okne, zvonka na parapetnej doske, nohami hompáľal a kýval mi. Po rodičovských združeniach sa vždy chceli panie učiteľky so mnou zhovárať, tie ktoré sa nechceli, písali mi odkazy do žiackej knižky. Každý deň som sa bála, či náš Vinco „vyberie zákrutu“ a pristane doma.

Narástol a neskôr sa pod rôznymi dosť priehľadnými zámienkami vzďaľoval z domu, pravidelne meškal, keď som mu vyvolávala, nepočul mobil, mal ho zapnutý na tichý režim, hlboko vo vrecku, v ruksaku. Zaujímavé, že esemeska „Okamžite zodvihni, lebo ti už nikdy nekúpim kredit!“ vždy zabrala. Esemesku počul vždy. Vtedy sa ozval, prezvonil mamu, aby si kredit neminul, že sa to chudatenko naše robotné učí u kamaráta alebo je práve na ceste domov, no tá trvala obyčajne dlho, predlho, zavše niekoľko zúrivých telefonátov a zo tri vražedné esemesky.

– Daj si čiapku!

– Nechaj ma.

– Toto tričko ti pristane. (vianočný darček odo mňa)

– Nosím ho iba na doma.

– Kam ideš?

– Von.

– Čo je to von?

– Von je von. Idem na tréning.

– Teraz mávate tréningy v telocvični?

– Nepýtaj sa ma hlúposti.

Snažila som sa nepýtať hlúposti, sledovala som futbal, aby som bola v obraze, ja, čo som kedysi nevedela rozoznať futbal od hokeja, kde je polčas a kde tretina, sledovala som hore na obrazovke minutáž zápasu a tešila som sa, keď skončí a my si budeme môcť „pokecať“. Kládla som dotieravé otázky a môj ctený syn mi medzi dverami na odchode do svojej izby neochotne odpovedal.

Zavše však prišiel za mnou sám, chvíľa, kedy všetky mamy pradú ako mačky. Pýtal sa, ako sme s tatom začali spolu chodiť, smial sa na mojich zážitkoch zo školy, hovoril o spolužiakoch, učiteľkách, o knižke, ktorú prečítal, odrazu mu však zazvonil mobil a on okamžite s rýchlosťou blesku stláčal zelené tlačidlo, ako keby bol ako lekár na príjme a zvonil mu pager, okamžite mi vysvetlil, že okamžite musí ísť, operácia sa už začala a niečí život visí na vlásku, kamaráti ho čakajú, dievčatá chcú ísť na čokoládu.

Obaja sme narástli. Vinco už doma nebýva. Chodí do školy v Brne, pracuje v Brne, býva s frajerkou v Brne. Už dávno sa ho nepýtam, kam ide, nekupujem mu tričká na doma.

Z času na čas si voláme. Ja volám jemu a on neberie. Potom mu pošlem esemesku ako esoesku: „Keby ma natiahlo, dozvieš sa to z parte! Mama.“ Vtedy sa synáčik ozve, mal poradu, toho času onlajn, prednášku, onlajn, návštevu, dôležitý rozhovor, mobil v ruksaku a vždy volám nevhod.

Som rada, keď príde domov a ideme spolu autom, len tak previezť sa, vždy ho musím trochu prehovárať, alebo dobre, na antigénové testovanie alebo do obchodu, ale vždy sa ešte aj prevezieme a urobíme okolo Modry kolečko. Najskôr je nazlostený, že mu vyrábam program, potom zmäkne a debatujeme o novinkách v rodine, o politike, o článkoch z novín, ktoré sme čítali a o covide.

Minule sme sa zhovárali o dôchodkovej reforme. A tu synak mame vysvetľuje, aká sú dôchodcovia ekonomike guľa na nohe. Okamžite zajastrím ušami a povadíme sa! Ták ty takto! Ešte si nevyliezol z domu a už som ti guľa na nohe! Ani do obchodu po mizernú kolu si ma nechcel odviezť! Poviem to tatovi. Ty smrad!

– Chceš ísť ešte do obchodu? Zastanem ti tu?

– Nemusíš!

– Nechcela si ešte tú kolu?

– Vezmi ma domov, pôjdem sama do obchodu.

Inde na inom mieste, možno len cestou z iného testovania hovorím, akí sú starí ľudia smutní, že sa nestretávajú teraz s blízkymi, čo synak bagatelizuje, vraj v tých „dobrých“ domovoch je im predsa dobre, nie sú všetky domovy „zlé“. Dokonca zažartuje, aby som sa nebála, že ma dá do takého dobrého a budem môcť byť aj s tatom na izbe. Takmer za jazdy vystúpim. Hada som si chovala na prsiach! Zmiju! Potom sa rozosmejem a hovorím mu o manželskom páre, o ktorom mi vravela teta, oni v domove nechceli byť spolu. On sa bral medzi chlapov a ona ku ženám, raz za týždeň sa navštívili. Smejeme sa…

Vinco odcestuje do Brna. Obaja máme naraz covid, len on je v Brne a ja v Modre. Doteraz bol chorý vždy doma. Každý deň si voláme. Keď príde domov, nepáči sa mi, ako vyzerá, ani že ide za kamarátmi.

– Mama, nefrfoc, dám ťa do domova.

Opäť sa smejeme, teraz „točí“ o domove aj pubertiačka dcéra.

Poviem to Vincovi, počkaj…

A potom mám narodeniny. A vinšuje mi syn. Z Brna. Ach, mailom: Mam ta rad, respektujem ta, a ak som s tebou neni, tak len preto, aby som s tebou a s vami mohol byt, pretoze ta cistota, jasnost (ludia ziju v bublinach, blbinach, hlbinach, ktore si vytvaraju podla svojich predstav o sebe a druhych) bez bublinatost tvojej a vasej pritomnosti – toto vsetko prilis rychlo ruca moj svet, a mne sa potom nechce ani ucit, ani pracovat, zda sa mi, ze mi je najlepsie v tej obyvacke, zahrade a nakoniec vo svojej izbe, kde si nad tym vsetkym vecer popremyslam.

Tak vsetko najlepsie, vyberieme nejake tenisky, nedam ta do domova, budem ta vozit v kamione, kde bude chladnicka plna coly zero, a mozes pritom pestovat mojho syna… mama, mam ta rad, bud zdrava co najdlhsie a najviac na tele aj na duchu!!!

A ja sa rozrevem, okamžite mu volám, chcem mu povedať, že ho vždy budem čakať doma aj v domove, že neexistuje dobrý a zlý domov, lebo pre mamy je len jediný možný domov, no on znovu nedvíha telefón, nevadí, poviem mu to inokedy, obaja vieme, že vieme, že vieme…

Nedajte sa navzájom, volajte si, vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová