Kristína Šipulová – Vintage vláknu dávam nový život

 

Módni dizajnéri nakúpia látky z rôznych textilných fabrík a z nich potom navrhujú a šijú svoje modely. Kristína Šipulová, absolventka textilného dizajnu na VŠVU a Národnej akadémie umení v Oslo, na to ide od piky: na storočných krosnách zo starých ľanových a bavlnených vlákien si najskôr sama utká materiál, a ten potom tvaruje a skúma, na čo by sa najlepšie hodil. Fascinujú ju pôvodné textilné techniky, pretože vďaka nim a množstvu detailnej práce s nimi spojenej môže byť oblečenie jedinečné a odlišné. „Verím, že takto vytvorený odev dokáže človeka ovplyvniť a doslova pozdvihnúť a úplne inak si ho aj váži.“

 

  1. Pred pár týždňami ste sa zúčastnili London Fashion Weeku, ktorý sa konal online. Ako ste sa na toto prestížne podujatie módy dostali?

Oslovili ma zo Slovak Fashion Council ako jednu z troch vybraných dizajnérok spolu s Petrou Kovács a značkou Bufet Clothing. Vôbec som to nečakala a ponuku som hneď prijala. Zdá sa mi úžasné, že je u nás na Slovensku takáto organizácia, ktorá najprv urobí všetko pre to, aby vás mohla odprezentovať a osloví vás s hotovou ponukou… Proces selekcie prebiehal u nich interne, sledovali moju tvorbu už dlhšie a páčila sa im. Prezentáciu našich fashion filmov počas LFW zastrešovala platforma Fashionscout. Po prezentácii, ktorá prebiehala live, sa mi ozvalo niekoľko pop up stores a médií, napríklad aj britský Vogue, dostala som úžasnú spätnú väzbu a podporu od ľudí, ktorých priamo nepoznám. Touto prezentáciou v zahraničí sme sa ako dizajnéri viac zviditeľnili aj doma.

 

  1. Látky si aj sama tkáte na storočných krosnách. Aký je ich príbeh?

Šlo o zhodu náhod, že sa otec na ulici stretol so susedkou, rozprávali sa o tkaní a ona navrhla, že má krosná, ktoré kedysi dávno doviezol jej brat z Hnileckej doliny – vlakom, aspoň teda že ich neniesol zbytočne (smiech)! Boli pripravené, čisté, potrebovali len malú údržbu. Sú vyrobené z červeného smreka a duba, v perfektnom stave a znova na nich môžu vznikať nové materiály.

 

  1. Prechovávate k svojim krosnám vrúcne city? Máte ich aj nejako pomenované?

Nemajú meno a ak sa pýtate, či by som niekomu cudziemu dovolila na ne siahnuť, s tým nemám problém (smiech). Pre mňa je to nástroj, ktorý musím dobre poznať a chápať, ako pracuje. Niektoré časti sme urobili nanovo, ako rám na nitelnice, tie pôvodné boli z nití no ja pracujem s kovovými. Člnky mám od rôznych remeselníkov, cievky tiež. Dokopy tvoria celok, za ktorým je možno viacero príbehov… Napríklad na drevenom brde sú starým ozdobným písmom ešte ceruzkou napísané čísla, ktoré vyznačujú počet medzier, kde sa prevliekajú osnovné nite.

 

  1. Študovali ste v nórskom Oslo, stážovali v Dánsku. Ste fanúšičkou severského dizajnu a škandinávskeho štýlu života?

Podstatou severského dizajnu je, že Škandinávci nehromadia v domácnostiach zbytočnosti a každá vec v interiéri má svoju praktickú, ale aj estetickú hodnotu. Vždy ma veľmi inšpirovalo, keď som mohla navštíviť alebo zostať pár dní u mojich tamojších kamarátok či už v Kodani, Štokholme, alebo u jednej z nich na letnom dome na štokholmskom súostroví Archipelago. Vždy, keď som vošla do ich príbytkov, ovanula ma zapamätateľná vôňa, do bytu prenikalo typické severské svetlo, všade navôkol boli veci, ktoré sa dopĺňali, svojím usporiadaním jednoducho dávali zmysel. Už len použitie farieb na stenách, podlahách alebo kachličkách… Ten priestor bol ako inšpirácie, ktoré nosíme v hlave a zrazu ich vidíme fyzicky zhmotnené v objektoch, farbách a vôňach.

 

  1. O čom je dnešná módna vlna, ktorá sa inšpiruje folklórom?

Kopírovať výšivky tak, že ich natlačíme na polyesterové tričká z Číny alebo v tom „lepšom“ prípade sú vyšité strojmi na mikinách (z látok síce s organickými certifikátmi), to sa mi nezdá veľmi úctyhodné k folklóru a hlavne je to veľmi prvoplánové. Kroje majú pre mňa oveľa väčšiu hodnotu a nedokázala by som ju zredukovať len na to, čo je farebné a páčivé. Obdivujem napríklad ľudí, ktorí kroje reštaurujú – tí ich musia poznať doslova do nitky. Pre mňa kroj ukrýva odkaz, ktorý má stále čo povedať…

 

  1. Ručné tkanie nie je našou lokálnou záležitosťou. V čom je toto staré remeslo špecifické na Slovensku?

Najstaršie zmienky o tkaní sa datujú do doby neolitu. Tkanie je tu teda oddávna a vyvíjalo sa skoro po celom svete. Rozdiely sa prejavovali najmä v materiáloch, vzoroch a technikách. Na Slovensku bolo veľmi zaujímavé gubárstvo – kde sa vlna zatkáva a pôsobí, akoby šlo o ovčiu kožušinu. V histórii veľký prelom priniesol vznik žakáru, ktorý umožnil tkať komplikovanejšie, plastické vzory. Žakárový tkáčsky stroj zostrojil v roku 1804 lyonský tkáč Joseph Marie Jacquard, po ktorom je aj pomenovaný. Mnohých súčasných tkáčov a tkáčky do veľkej miery ovplyvnila nemecká avantgardná architektonická a umeleckopriemyselná vysoká škola Bauhaus. No a potom sú tu, samozrejme, chanelovské tvídy. Coco Chanel si uvedomila, že táto pohodlná tkanina z pánskeho šatníka má kvalitu a sofistikovanosť, ktorá by sa dobre hodila k jej dizajnom. Tvíd dodnes tvorí silnú súčasť príbehu Chanel a tká sa v Maison Lesage, ktorý som mala možnosť v Paríži navštíviť.

 

  1. Vo svojej tvorbe používate historické bavlnené a ľanové vlákna zo Slovenska a hodvábne vlákna z Japonska…

Ľanové alebo bavlnené vlákna zo Slovenska boli spradené v minulosti a stále sú veľmi kvalitné. Väčšinou pochádzajú ešte zo zásob tkáčov, ktorí už netkajú. Sú od ľudí z rôznych dedín, ktorí ich predávajú alebo mi darujú, keďže sa im páči, ako ich využívam. Snažím sa ich znovu použiť v zaujímavých kombináciách s tými japonskými, ktoré majú úplne iné kvality. Našla som si dodávateľa v meste Kjóto, všetky jeho vlákna sú ručne spradené, farbené prírodnými farbivami. Japonsko má bohatú textilnú históriu, tieto vlákna vyzerajú inak, inak sa správajú… Čiže nie je to vintage oblečenie, ale vintage vlákno, ktorému dávam nový život.

 

  1. Ako celý proces vašej tvorby prebieha?

Zoberme si ako príklad ručne tkané nohavice zo surového hodvábu. Hneď, ako som látku dala dole z krosien, začala žiť vlastným životom. Od začiatku sa snažím materiál pozorne vnímať a určiť, či sa skutočne hodí na odev, ktorý z neho plánujem urobiť. Samozrejme, do tohto bodu prebiehal časovo náročný proces prípravy osnovy, krosien na tkanie a samotné tkanie, vlákno za vláknom. Pri tvorbe strihov a šití spolupracujem s pani Annou Škvarkovou, s ňou sa zamýšľame nad tým, ako najlepšie využiť materiál, aby nezostal skoro žiadny odpad. Strih teda tvoríme priamo na danú látku a jej rozmery. Snažíme sa využiť prirodzene zatkané okraje a použiť ich práve tam, kde sa v odeve budú nachádzať vnútorné švy. Ostatné odstrihnuté kraje ručne obšívam, tak aby sa pri práci a pri ďalšom nosení nepárali, nepoužívam overlock, všetko robím vláknom, z ktorého je látka utkaná. Nasleduje strihanie, špendlenie, šitie, žehlenie, skúšky na postave, finálne šitie a znovu žehlenie. Žehlenie je v tomto procese veľmi dôležité, keďže vie ovplyvniť, ako odev bude stáť, je to doslova tvarovanie. Je to ako tvoriť sochu, ktorá so svojím nositeľom nakoniec ožije…

 

  1. Necítite sa za krosnami trochu osamelo?

Určite by som prijala, keby sa nás v ateliéri zišlo viac, zatiaľ sa to deje len pri príprave osnovy, keď spolu snujeme vlákna. Tento proces sa deje na drevenom snovadle, krútiacom sa okolo stredovej osi. Priadza z veľkých cievok vedie cez drevený piestik, v ktorých sú navlečené nite z každej odvíjajúcej sa cievky. Otáčaním sa nite navíjajú na snovadlá. Takto nasnovanú priadzu opatrne odoberajú zo snovadla dve ženy, jedna pomaly posúva snovadlo a druhá oboma rukami spletá osnovu do pletenca s veľkými okami a veľmi slabo ju zaťahuje, aby sa pri zakladaní na krosná navinula na drevený návoj… Páči sa mi predstava vytvoriť manufaktúru, ateliér, kde by všetko vznikalo pod jednou strechou.

 

  1. Pochádzate z  horehronskej obce Telgárt, bohatej na folklór. Ako ovplyvnila vaše rozhodnutie profesionálne sa venovať textilnému remeslu?

Od mala som vnímala hodnotu textilných remesiel, tkania, vyšívania, plisovania… Máme doma viacero krojov, prechovávajú sa z generácie na generáciu. Bola som obklopená prírodou, ktorá ma stále inšpiruje a s folklórom, krojmi, tancami, ľudovými piesňami a hudbou som vyrastala – sama som od siedmich rokov tancovala a spievala vo folklórnom súbore Telgárt. Folklór ma dokáže vždy nabudiť, vnímam ho ako moju súčasť.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí nájdete v aprílovom čísle MIAU (2021)