Igor Kupec – Neposed, tulák, čavargoš

 

Grafický dizajnér, turistický sprievodca, pouličný umelec, aktivista aj aforista. Projekty Igora Kupca sa rozlievajú na rôzne strany, ako lievik ich však spája originálny nápad s pridanou hodnotou. Mladý Košičan sa po ôsmich rokoch života v Prahe vrátil domov, kde na problémy nehľadá len uštipačnú kritiku, ale najmä prospešné riešenia. Či už ide o prezentáciu Slovenska v zahraničí, problém odlivu mozgov, vnímanie duševných porúch alebo o bludný kruh generačnej chudoby. Komplikované témy sa pod jeho rukou menia na trefné vizuály, nevábne zákutia mesta dostávajú iskru a vtip a turisti po jeho túrach odchádzajú z východného Slovenska so skutočne autentickými zážitkami.

 

Keby ste na vizitku mali napísať svoje povolanie, čo by na nej stálo?

Ak chcete počuť vážnu odpoveď, bolo by tam napísané kreatívny grafický dizajnér a turistický sprievodca. To sú veci, ktorými si zarábam. Ale páčila by sa mi vizitka, kde by bolo napísané Mgr. Igor Kupec – čavargoš. V šarišskom nárečí to znamená neposedný človek, tulák. Túlať sa totiž nemusíme len fyzicky, ale aj našimi aktivitami.

 

Je pravda, že vás k tvorbe priviedla úzkostná porucha?

Áno aj nie. Už ako dieťa som mal všetky zošity viac pokreslené, než popísané učivom. Úzkosti, ktoré som zažíval tri roky počas štúdia na vysokej škole, boli skôr katalyzátorom, ktorý ma k tvorbe pritiahol ešte viac. Začal som si viesť denníky a zapisoval si všetky vážne aj nevážne myšlienky. Veľa som kreslil a tvoril, bola to taká podvedomá terapia.

 

Čo vyvolalo vaše úzkosti?

Prišli náhle, práve som sa pripravoval na štátnicu z filozofie. Pravdepodobne ich spustil stres a zvýšená duševná aktivita. Najprv vás to zaskočí, lebo sa vám deje niečo, čo neviete pomenovať a myslíte si, že ste sa zbláznili. Panický atak je prirodzená reakcia tela na stresové podnety – napríklad, keď vás naháňa medveď. Zrýchli sa vám dych, rozbúši srdce, začnete sa potiť a „tunelovito vnímať“. A teraz si predstavte, že sa vám spustí rovnaká reakcia pri jedení večere. Veľmi sa preľaknete, dlho sa neviete dostať do normálu a sústrediť na čokoľvek. Keď to odznie, začnete žiť v úzkostnom napätí, kedy sa vám to stane znova. Je to bludný kruh.

 

Život s akoukoľvek duševnou chorobou je pre človeka ťažkou skúškou, vy ste ju však pretavili do kreatívneho projektu

Ťažká skúška to určite je, no za istých okolností sa môže zmeniť na prínosnú skúsenosť. Je to ako zasvietená kontrolka na palubnej doske. Skontrolujete si vaše zvyky, myšlienky, životný štýl či vzťah k ľuďom. Možno je niekde problém a telo sa vám snaží niečo naznačiť. Tým ale netvrdím, že neexistujú choroby, ktoré majú čisto fyziologické dôvody. Nie každý má šťastie vyriešiť svoj problém sám, bez liekov. Projekt Typografia duševných porúch som vytvoril pár rokov po tom, čo som sa svojich úzkostí zbavil. Mojím cieľom bolo vystihnúť podstatu duševnej choroby písmom. Parkinson bol napísaný roztrasene, v Alzheimerovi som jedno písmeno „zabudol“, Anorexia bola vychudnutá, až sa strácala. Celkovo sa mi podarilo vystihnúť myšlienku dvadsiatich porúch a fóbií.

 

Projekt zožal úspech aj v zahraničí, čakali ste to?

Vedel som, že táto práca je dobrá, ale ohlas ma zaskočil. Zjavne som bol prvý, kto dal duševným poruchám vizuálnu podobu. Ozvali sa mi ľudia z celého sveta. Jeden deň vás o uverejnenie poprosí najväčší španielsky denník El Mundo, druhý deň konzultujete diplomovú prácu o duševných chorobách so študentom z Južnej Ameriky. Celkovo bola publikovaná asi v dvadsiatich krajinách sveta, hlavne v magazínoch a na weboch, ktoré sa venujú grafickému dizajnu či medicíne, vystavili ju aj v Košiciach a Prahe.

 

Myslíte, že v súčasnosti je už osveta v oblasti duševných porúch dostatočná?

Niekedy mám pocit, že staršia generácia vníma duševné problémy ako stigmu. Hanbia sa za to, namiesto riešenia problému sa radšej uchýlia k poháriku. Tínedžeri o svojich „depkách“ a problémoch zasa hovoria tak, akoby to bolo niečo „cool“. Potrebujeme zlatú strednú cestu. Aby sme o tom mohli otvorene, bez hanby rozprávať, ale nerobiť z problémov súčasť životného štýlu.

 

Čo vám nakoniec pomohlo prelomiť bludný kruh?

Som veľký fanúšik vedy a súčasnej medicíny, no svojich problémov som sa zbavil pomerne hipisácky. Po troch rokoch bojov s úzkosťami a panikou som dokončil školu, odstrihol sa od všetkých väzieb a šiel s kamošom stopovať po Európe. Živili sme sa robením ohňových show na ulici. On „točil ohne“, ja som bubnoval a vyberal peniaze. Na tri mesiace sa vám celý svet scvrkne na tri veci – hľadanie najkrajšej pláže, hľadanie miesta, kde si zarobíte a premýšľanie nad ďalšou krajinou na zozname. Nakoniec sme dostopovali až do Istanbulu. Moje úzkosti som nechal niekde na gréckom pobreží. Už nikdy sa nevrátili.

 

Verejnosť si vás aktuálne spája najmä s cestovateľským projektom Local Nomad, v ktorom sa snažíte o autentický turizmus. Čo tento pojem pre vás znamená?

Projekt Local Nomad bol pre mňa únikom od počítačovej obrazovky. S kamarátom sme začali sprevádzať turistov po východnom Slovensku – najprv po centre Košíc, potom sme pridávali ďalšie, najmä prírodné destinácie. Hľadali sme spôsob, ako to robiť zábavne, aby sme turistom priniesli zážitok, ale aby to bavilo aj nás. Na začiatku sme sa museli do hĺbky zamyslieť nad vlastnou krajinou, ľuďmi, mentalitou, zvykmi a zaujímavosťami. My totiž predávame Slovensko! Kombinujeme fakty a príbehy miestnych ľudí, práve na nich ukážete povahu národa oveľa lepšie ako na faktografickom popise mesta. Snažíme sa nebyť veľmi „politicky korektní“, čo je najmä pre turistov zo západnej Európy a Ameriky dosť šok, väčšinou to však prelomí bariéry a formalitu. Prepájame ich s nadšencami, ktorí dávajú dedinám, hradom či jaskyniam ducha. Zážitky založené na stretnutí s nimi sú spravidla oveľa silnejšie než obdivovanie pamiatok. Snažíme sa tiež navštevovať „béčkové destinácie“. Zaplatia si výlet na zopár UNESCO pamiatok, no my ich popri tom vezmeme na miesta, ktoré v bedekri nenájdu.

 

Aké košické príbehy vás skutočne dostali?

Košice ako mesto tancujúce na mape. Moji starí rodičia hovorili, že ak žiješ v Košiciach, nemusíš nikam cestovať. Cestuje mesto. Počas 20. storočia zažilo sedem rôznych usporiadaní a politických režimov. Je o tom super vtip: Človek predstúpi pred Boha, a ten sa pýta: Kde si sa narodil? V Rakúsko-Uhorsku. Kde si chodil do školy? V Československu. Kde si sa ženil? V Maďarsku. A kde si umrel? Na Slovensku. To si dosť veľa cestoval. Ale ba! Celý život som neopustil Košice…

 

A bizarnosti?

Baví ma hovoriť o ére socializmu, o prerode malého maďarského mestečka na slovenskú industriálnu metropolu. O divokých deväťdesiatych rokoch, mafiánoch, privatizácii. Perfektne funguje aj postava Rudolfa Schustera. Je to úplná ikona. Česi majú Cimrmana a Američania Forresta Gumpa, ale tých si museli vymyslieť. My máme Rudolfa! Človeka, ktorý stihol byť za jeden život vyštudovaným ekológom, agentom ŠTB, predsedom Národnej rady, primátorom, prezidentom, fotografom, spisovateľom, dramaturgom, filmárom, spevákom, tenistom, zakladateľom múzea a kapitánom košickej flotily. Ak by som mu raz mal vybudovať pamätník, bol by to Orloj, kde by sa každú hodinu menil v inom povolaní. Len na to máme málo hodín.

 

Ako hľadáte autentické zážitky?

Môj kamarát a druhý sprievodca Local Nomad, Rišo Oľhava, je archeológ a presvedčený turista. Má východ dokonale zmapovaný, veľa nápadov priniesol on. Iné miesta sme našli náhodou či vďaka odporúčaniu. Pre každého je však autentický zážitok čosi iné. Mali sme na prehliadke Inda. Chcel vidieť Spišský hrad, Levoču a nejakú jaskyňu. Neskôr medzi rečou spomenul, že nikdy nevidel sneh, tak sme ho okamžite vzali na Kojšovskú hoľu, kde bolo snehu ešte dosť. Bol z toho úplne mimo. Táto neplánovaná zastávka pre neho bola oveľa silnejším momentom, než miesta, ktoré s nami naplánoval.

 

Čo urobí na ľudí na východnom Slovensku najväčší dojem?

Východné Slovensko, ale asi to môžem zovšeobecniť na celé Slovensko, má tri obrovské výhody. Málo o nás vedia, nik sem nechodí s vysokými očakávaniami a zároveň tu máme obrovské množstvo zaujímavostí na maličkom území. Napríklad do sto minút cesty z Košíc sa nachádza až 18 pamiatok UNESCO. Majú tu všetko od stredovekých fresiek cez ľadové jaskyne, hrady, tokajské vinice či pralesy. Američana uchvátia gotické fresky, ktoré vznikli 300 rokov pred USA, belgického distingvovaného manažéra zasa vtipný a nekorektný správca jaskyne, ktorý do neho leje domácu a Taiwancov pomalé tempo života a davy Košičanov vysedávajúcich po kaviarňach počas pracovnej doby.

 

Neoddeliteľnou súčasťou Košíc je aj Luník 9, žiadajú vás ľudia ísť aj tam?

Áno, ale nerobím to. Nechcem, aby si turisti urobili predstavu, že byť Rómom znamená nutne žiť v špine a horších hygienických podmienkach. Urážalo by to všetkých slušných Rómov, ktorých poznám – či už zo susedstva, vysokej školy alebo práce.

 

Aký máte názor na temný turizmus (dark tourism)?

Je to zaujímavý a dobrodružný segment turizmu. Ľudskú myseľ fascinuje nebezpečenstvo a temné veci. Výborný americký psychológ Stephen Pinker to odôvodňuje faktom, že rozpoznávanie nebezpečenstva bolo pre ľudí evolučnou výhodou. Takéto miesta v nás spúšťajú emócie a adrenalín, a to ľudí priťahuje. Zaujímavú príhodu má môj známy Slavo z Authentic Košice. Jeden fakt divný Talian mu zaplatil za tour „Po stopách kanibala z Kysaku“. Chodili po miestach, kde žil a vraždil, s tým klientom dokonca spali v jednom dome. Keď sa ráno Slavo zobudil, Talian sedel na stoličke kúsok od neho a sledoval ho, ako spí. Strašná predstava. Temný turizmus môže lákať temné typy.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Šimon Šiplák, heroes.sk

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2021)