Viedeň

 

Street art vo Viedni

Nasprejované nápisy ako prejav modernej doby sa začali rozmáhať v 70. rokoch minulého storočia. Spočiatku boli posudzované ako vandalizmus, ale čoskoro sa stali inšpiráciou pre rešpektovaných umelcov. Dnes nájdeme diela street artu vo všetkých formách v každom veľkomeste. Vo Viedni hlavne pozdĺž kanála, ako aj v 6. a 7. okrese. Viaceré z nich vznikli v rámci viedenského festivalu street art umenia Calle Libre. V roku 2014 sa jeho organizátor Jakob Kattner rozhodol pozvať do Viedne umelcov z Latinskej Ameriky. S podporou mesta sa vybrali vhodné priestory, dojednalo sa ich použitie s majiteľmi budov, pozháňali sa dotácie na materiál, lešenie aj pracovný pobyt umelcov. Tí zasa museli vopred predstaviť návrhy svojich projektov. Tento scenár sa opakuje odvtedy každý rok v auguste. Tak bol vytvorený aj Klimt s mačkou od brazílskeho predstaviteľa street artu Kobru, ktorý doma v Riu vytvoril zatiaľ najväčší mural na svete.

 

 

Ikonické kocky s hodinami

Vlastne to ani nie je kocka, pretože má zrezané rohy, ale mnohosten (polyéder) zložený zo šiestich osemuholníkov a ôsmich trojuholníkov, na ktorom dominujú štyri ciferníky. Prvý model týchto viedenských ikonických hodín bol v roku 1907 umiestnený na križovatke pri Opere. Pôvodne bol na nich nápis NORMALZEIT. V rámci monarchie však platili rôzne časové zóny, a tak sa v roku 1910 ako „normálny“ zaviedol čas greenwichský. Hoci dnes už každý sleduje hodiny na svojom telefóne, po celej Viedni je ešte stále rozmiestnených 74 týchto „kockatých“ hodín. Sú poriadne veľké, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, priemer ciferníka dosahuje 1 meter! Takže ich vidno aj z väčšej vzdialenosti – podobne ako hodiny umiestnené na kostolných vežiach a radnici či moderné odčítače času na mnohých úradných a iných budovách. Veď len podnik verejnej mestskej dopravy vo Viedni sa stará o takmer 5.000 hodín na zastávkach, staniciach a v dopravných prostriedkoch.

 

 

Veža takmer bez okien

Na mnohých pôsobí rušivo: čudná, hranatá, vysoká budova len s minimom okien uprostred honosných palácov. Zvláštnu stavbu postavil rakúsky architekt Josef Georg Kornhäusel v rokoch 1825 – 27, v krátkom období biedermaieru, kedy sa uprednostňoval solídny štýl, zdôrazňujúci účelnosť. Preto sa Kornhäuselova veža tak odlišuje od ostatných domov. Architekt v nej mal byt aj ateliér a po Viedni sa povrávalo, že sem utekal pred svojou žiarlivou ženou. Nasťahoval sa do najvyššieho poschodia, zaklapol za sebou padací mostík a mohol v pokoji tvoriť. Kornhäusel je aj architektom synagógy, ktorá sa nachádza obďaleč, ako jediná vo Viedni odolala ničeniu nacistov v roku 1938. Avšak aj v dnešnej dobe ide o veľmi citlivú časť mesta. Kornhäuselova veža bola už svedkom niekoľkých teroristických útokov: v roku 1979 tu vybuchlo pol kila plastickej trhaviny (našťastie bez obetí), v roku 1981 tu palestínski teroristi usmrtili dve osoby a 30 ďalších zranili a napokon 2. novembra minulého roka si útok fanatického jedinca vyžiadal 4 obete a 23 zranených. Akoby nestačila pandémia, Viedenčania sa ešte stále spamätávajú z tejto smutnej udalosti a prichádzajúc na tieto miesta prinášajú kvety a zapaľujú sviečky.

 

 

3 in 1 od Demela

Aj vo Viedni utrpeli Gastronomické podniky kvôli pandémii obrovské straty. U Demela odstránili z výkladu cukrovú dekoráciu a namiesto nej tam „vystavili“ svojich kuchárov, ktorí pripravujú Kaiserschmarrn (Cisársky trhanec) to go. V papierovej krabičke sa tak spojili až tri legendy. Podobizeň Františka Jozefa na obale pripomína cisára, podľa ktorého sa tento múčnik nazýva. Raz sa dvornému kuchárovi roztrhala palacinka, tak ju znechutene zakryl strieborným poklopom. Panovník sa udivene spýtal: „To je čo za zmätok (Schmarrn)?“ Pohotový sluha odpovedal: „Veličenstvo, to je, prosím, zmätok CISÁRSKY!“ Podľa tejto legendy vzniklo pomenovanie Kaiserschmarrn. Treťou legendou je samotná cukráreň Demel, ktorá už od roku 1786 ponúka sladké špeciality nielen Viedenčanom, ale v minulosti ich dodávala aj priamo na dvor pre maškrtné jazýčky cisárskej rodiny.

 

 

z metropoly Rakúska
Ingrid Žalneva