Rozprávala sa so sexuálne týranými ženami, ktoré si v zajatí prešli takým peklom, až si želali smrť, s vrahmi, ktorí v mene boha páchali nehorázne násilie, pašerákmi, ktorí si z obchodu s ľuďmi urobili biznis aj s tými, ktorí dobrovoľne riskovali svoj život, aby pomohli druhým. Boj proti Islamskému štátu bol silnou kapitolou. Keď sa Iva Mrvová dozvedela, že sa na ňom podieľali aj Slováci, chcela byť pri tom. Pohodlie stabilnej práce vymenila za prach, horúčavu, nebezpečenstvo a pohnuté príbehy povojnového Iraku… aby našla odpovede na zložité spoločenské otázky, ktoré by vystačili aj na knihu. Takú, akú práve píše.
Sú knihy, ktorých úvodná veta udáva silu všetkých zvyšných strán. Už máte prvú vetu vašej knihy?
Postupujem ako sochár, pomaly otesávam každý kúsok. Keď píšem doma s kávou na stole, zabalená v deke a komforte, cítim, že to nie je ono. Najneskôr v januári by som sa chcela vrátiť na Blízky východ aspoň na dva týždne a knihu tam finálne dopísať. Keď je človek v danom prostredí, cíti výfukové plyny, počuje vrtuľníky nad hlavou, v krvi mu koluje adrenalín. Ľahšie sa naladí a atmosféru prenesie do knihy. Môj prológ sa odohráva v Mosule. Opisuje, ako tam prebiehal trh so ženami, ako džihádisti vykupovali jezídky ako svoje sexuálne otrokyne. Nechcem nikomu vyraziť dych, chcem ho vtiahnuť, ponoriť do deja. A aj na základe utrpenia ukázať ľudskú silu. To, ako niektorí ľudia aj po tom všetkom, čo prežili, nanovo a s vervou pristupujú k životu.
Toto bol dôvod, prečo ste si vybrali povolanie reportérky, chceli ste zažiť svet v prvej línii?
Vždy ma zaujímalo všeličo, bola som zvedavá, čo má svoje plusy aj mínusy. Človek sa niekedy spáli, ale som typ človeka, ktorý musí ten oheň zažiť. Novinárčina je úžasná, človek si vyberá ľudí, ktorí ho zaujímajú, môžu niečím obdarovať. Z každého rozhovoru si niečo odnášam, či už je to dobré, alebo zlé a vždy mám z toho radosť. Istý typ poslania tam zrejme je. Nešla som na Blízky východ, aby som okolo seba vytvorila atmosféru, aká som odvážna. Potrebovala som to zažiť sama.
Na Blízkom východe ste boli dvakrát. Čo vás na tejto téme tak fascinovalo, že ste jednoducho dali výpoveď v práci, zbalili sa a odišli do vojnových oblastí?
Prvýkrát som tam bola v roku 2017. Veľmi sa mi páčilo, že Slovensko v čase otvorenej vojny robilo krásnu vec – záchrannú akciu v Iraku, pri ktorej aj našinci pomáhali oslobodiť ženy, ktoré džihádisti Islamského štátu uniesli a využívali ako svoje sexuálne otrokyne. Bola som na nich pyšná, ľudsky aj novinársky. Chcela som o tom napísať a ukázať, ako niektorí Slováci vnímajú svet v širšej podobe. A tiež otvoriť horizonty, aby ľudia, čitatelia zažili Blízky východ so mnou, aby cítili pach benzínu, spálených tiel aj horúčavy. Aby vnímali svet tam a možno sa menej báli iných kultúr a náboženstiev. Vždy som vedela, že sa tam ešte vrátim.
Medzitým ste sa venovali domácej politike a témam od odpustenia nevery až po celibát. Život na Slovensku a jeho námety vám boli tesné?
V roku 2019 nám zabili Janka Kuciaka, kolegu z Aktualít. Bola som súčasťou redakcie, nikto nemôže zabiť novinára a tváriť sa, že je všetko v poriadku. No neskôr som mala pocit, že mi to prestáva stačiť. Venovala som sa domácej politike, keď som robila jedenásty rozhovor s Richardom Sulíkom, mohla som si už takmer sama písať odpovede. Prestalo mi to dávať zmysel. Nevedela som, ako dlho na Blízkom východe zostanem. No ničím v živote som si nebola taká istá ako týmto. Odišla som zo stabilnej práce, kúpila si letenku. Všetko mi prišlo normálne, akoby to bol úplne bežný deň. Spustila som zbierku na podporu cesty, netušiac, ako to dopadne. Ale lepšie ani nemohlo.
Cítili ste takýto silný súzvuk aj inokedy v živote?
Nemyslím si. No moji najbližší, najmä mama, to veľmi ťažko zvládala. Priatelia vedeli, že keď poviem, že musím ísť, tak pôjdem. Vždy som chcela napísať knihu. Hovorila som si, že to urobím, keď budem mať rozum, možno niekedy v tridsiatke. Tridsať mám, rozum nemám, ale chcela som sa posunúť ďalej. Túžila som všetko to zažiť, kým mám možnosť.
Ako ste sa pripravovali, hoci aj na riziko, ktoré vás čakalo?
Veľmi mi pomohlo, že Iračan Chalíl, ktorý Slovákom pomáhal, bol v Hannoveri. Šla som za ním do Nemecka, rozprávali sme sa desiatky hodín, dal mi kontakty z irackého prostredia. Našla som si aj fixerov (miestny tlmočník a sprievodca), ktorých som si overila u iných reportérov. Prečítala som veľa reportážnych kníh, ktoré som si vedome vyberala. Rozprávala som aj s vojakmi, ktorí absolvovali akúsi mentálnu prípravu, no na Slovensku som nenašla žiaden tréning na „zocelenie“. Išla som aj tak – najlepšie sa človek naučí v teréne. Bála som sa mnohokrát, bývala som mentálne vyčerpaná. Fixer vedel, že keď prestanem rozprávať, musí mi kúpiť veľa sladkostí. Opäť som sa zapla a fungovala. Únava prichádzala najmä z ťažkých rozhovorov. Som bežec, takto si čistím hlavu, v Mosule či jeho okolí som však behať nemohla, to by bola provokácia, no veľmi mi to chýbalo. Namiesto toho pomáhalo len vypnúť, nerozprávať. Byť chvíľu osamote.
Čo vás čakalo po príchode do Iraku, prekvapil vás stret kultúr?
Prekvapenia som zažívala denne. Musela som sa naučiť vypnúť v sebe západ, náš hodnotový systém, urobila som aj zopár faux pas. Ukazovali mi fotografie rodiny, je to súčasť zoznamovania, zázemie, na ktoré sú pyšní. Ja som zistila, že fotografie svojej rodiny nemám ani v mobile, tak som písala domov, aby mi ich poslali. Ďalším symbolom pohostenia je čaj. V jeden deň som ich vypila 14 a potom som sa povracala. Nechcela som ich uraziť. Bolo krásne, že vôbec nevadilo, že som nehovorila ich jazykom. Tešili sa z mojej prítomnosti, pozerali na mňa so zvláštnym šťastím v očiach, aj deti niekedy v úžase zastali, bola som pre ne často prvou beloškou, ktorú videli.
Prijali vás všade takto otvorene?
Asi na 75 percent áno, zvyšok rozhovorov som robila v prostredí, ktoré bolo nábožensky veľmi rozkývané. Mosul, Tal Afar – mestá, ktoré boli tri roky územím Islamského štátu, kde imám päťkrát denne kričal, že treba zabiť bielych. Keď potom videli bielu ženu, automaticky si mysleli, že som Američanka a mnohí americkú inváziu vnímajú bolestne. Zažila som však aj enormnú nenávisť len za to, že som bola biela. Bola som nepriateľ bez toho, že by som niečo povedala.
Pohybovať sa v mužskom svete v krajine, kde vládne patriarchát a hrozí násilie či sexuálne obťažovanie, muselo byť náročné. Spomínali ste však, že ako žena ste mali istú výhodu…
Rada hrám futbal. Keď sa chcem pridať k mužskému tímu, povedia, že to je milé. Automaticky ma podcenia a ja vďaka tomu dám prvý gól. Iba vďaka tomu. Potom ma už bránia ako seberovnú a väčšinou hrajú lepšie ako ja, ale takto to chodí. Na rovnakom princípe to funguje aj na Blízkom východe. Samozrejme, že vám hrozí znásilnenie a sexuálne obťažovanie. No práve podceňovanie žien je v tomto regióne výhoda. Ste pre nich menšie bezpečnostné riziko, a teda sa dostanete aj tam, kam by muža nepustili. Keďže ma chránili svojimi vojakmi, prišla som na miesta, kam by som sa inak nedostala, do niektorých tunelov či ISIS táborov. Irak je nesmierne byrokratická krajina, aj cez hliadky a check-pointy som často prešla rýchlejšie. Nechávali ma sedieť medzi nimi, aj tak sa dá dostať k zaujímavým informáciám. Ak v tom vie reportérka chodiť, obráti to vo svoj prospech. Je to tanec na hrane, ale ak poznáte kroky, je veľmi efektívny.
Čomu ste sa na Blízkom východe snažili porozumieť?
Vždy ma zaujímalo, podľa čoho si človek vyberá hodnotové systémy. Aj keď som počúvala o náročných ľuďoch, často som pochopila, že mali katastrofálnu skúsenosť a keď sa s ňou nevyrovnali, stalo sa z nich to, čím sú. ISIS som začala vnímať, keď prvýkrát zabili koptských kresťanov v Egypte, zrazili ich na kolená a odrezali im hlavy. Bolo to divadlo a západné médiá to hrali presne podľa scenára, aký chcel ISIS. Videla som to v zostrihu a premýšľala – k tomuto ťa vedie tvoje náboženstvo? Mám mnohých kamarátov moslimov, nemajú potrebu zabíjať, tak som si hovorila, že toto zrejme nebude islam. No chcela som zistiť, z čoho vzniká tá motivácia, čo k nej človeka vedie.
V roku 2017 ste to šli zistiť do Iraku, kde ste dokumentovali záchrannú akciu žien zajatých džihádistami ISIS, s ktorými sa obchodovalo ako s tovarom…
ISIS zajal 6.000 ľudí. Keď džihádisti obsadili Sindžár, územie na severe Iraku, kde žije etnicko-náboženská minorita jezídov, mužov pozabíjali a ženy uniesli. Vytvorili novodobé sexuálne otroctvo. K ženám mali prístup len členovia ISIS, ktorí si ich mohli kúpiť na trhoch – niekedy za 40 dolárov. Potom ich znásilňovali a týrali. Boli tovarom, ich majetkom.
Ako prebiehali záchranné akcie? Akú rolu v nej zohrali Slováci?
Biely človek nemohol vstúpiť do kalifátu, finančne preto podporovali či priamo podplácali ľudí – spojky vo vnútri územia ISIS. Niektorí z nich to robili pre peniaze, iní pre záchranu života cudzieho človeka. Jeden z najsilnejších rozhovorov som robila práve s chudobným mužom, ktorý keď zistil, ako jezídky trpia, tak ich sám vyvážal von z kalifátu, pričom riskoval, že mu odseknú hlavu. Operovala tam hŕstka Slovákov cez Slovenskú katolícku charitu a humanitárny tím STEP-IN – našli spojky a vytvorili záchrannú sieť. Mnohé ženy si schovali telefón alebo ho niekedy ukradli aj priamo džihádistovi a zavolali na prvé číslo, ktoré si pamätali. Rodina sa následne snažila kontaktovať záchranné siete a ženu prepojili s Chalílom. Ženy často netušili, kde sú, kam ich uniesli, často len opísali, čo vidia okolo – jednu z nich objavili vďaka opisu reklamných billboardov po stranách ulice. Spojky sa potom snažili pochopiť rituály bojovníka, kedy sa modlil, bojoval, jedol, aby zistili, kedy je najväčšia šanca na únos, záchranu. Slovenská strana platila aj safe houses, teda bezpečné domy, kde sa žena na čas ukryla, kým sa situácia upokojila a následne ju vyviedli von z kalifátu. Jedna vec je dostať sa na slobodu, iná je vrátiť sa do života. Mnohé zo žien sa v zajatí pokúsili o samovraždu. Smrť a bolesť, moment, že nad vami ako človekom ktosi iný prebral úplnú kontrolu, to sú veci, ktoré s človekom hlboko zamávajú.
Boli týrané ženy ochotné vyrozprávať svoj príbeh?
Áno, cítili vďačnosť, keďže na slobodu sa dostali aj vďaka Slovákom. Strávila som s nimi niekoľko dní v tábore, do ničoho ich netlačila. Videla som novinárov, ktorí prišli a emócie priam „vysosávali“. Prišlo mi to nechutné. So ženami som varila, spievala, učila sa ich jazyk. Bolo mi s nimi dobre. Po dvoch – troch dňoch prišli samé. Pili sme čaj, sedeli v tábore v šiatroch a ony začali rozprávať.
Silné bolo práve to porovnanie príbehov, nastavenia z roku 2017, pár týždňov po oslobodení a v roku 2019, keď mali traumu sčasti spracovanú. V úvode som mala rešpekt, že sa im idem hrabať v najtemnejších spomienkach. V roku 2017 boli ako roboti, všetko opisovali s úplnou apatiou. Hovorili mi, ako ich predali, znásilnili, ako po náletoch vybuchol dom a utiekli. Komunikovali ako stroje. Pre mňa to bol šok. Až keď som sa rozprávala so psychológmi, pochopila som, že keď človek prejde takou hlbokou traumou, často sa od seba odpojí. Potom sa stane, že neprežíva bolesť, ale zároveň ani šťastie. Je to akýsi bezváhový stav.
V roku 2019 to bolo iné?
Áno, spojili sa so sebou, pracovali na sebe, chceli plnohodnotný život. V tom procese sa im vrátili veľmi silné flashbacky a emócie. V jednom tábore mi povedali: Vieš, Iva, my v noci zo sna kričíme, niektoré sa pocikávame. Jedna porodila dieťa džihádistovi, niesla si „pamiatku z otroctva“. No asi najhorší príbeh bol, keď ženu uniesli aj s malou dcérou. Znásilňovali obe, jednu po druhej. Svoju dcéru počula kričať, no nemohla urobiť nič. Je to veľmi silná stigma, ale pozitívne je, že ju vedia medzi sebou zdieľať. Byť si vzájomne oporou. Žena sa cíti špinavo, keď sa znásilnenie stane, nieto ešte ak je opakované. Keď sa neúspešne pokúsili utiecť, čakal ich trest – džihádisti im nedávali jesť, nedovolili im sa sprchovať, týrali ich. Jedna mi vravela, že mala momenty, kedy premýšľala, či je ešte človek, alebo zviera. Sú to nesmierne silné ženy. Stále s tým bojujú, so všetkým, čo prežili. No keď som prišla a bola s nimi v tábore, videla som ich spievať a tancovať. Niekedy, keď riešim svoje malé európske problémy a potom si sadnem ku knihe a všetko to spisujem, tak sa nad sebou až pobavím, aké veci ma doma na Slovensku dokážu rozmrzieť. Ich skúsenosť a život sa s tým mojím nedá porovnať. Ich životaschopnosť je nesmierna.
Úlohou reportéra je počúvať a sledovať. Ale predsa, nemali ste niekedy chuť zasiahnuť?
Isteže, no musela som sa upokojiť. Moja práca je inde. Najmä, keď som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí sa predtým hlásili k ISIS. Videla som aj priamu nenávisť od žien v táboroch ISIS. Keď som prišla, jedna svojmu malému synovi povedala: „To je biela suka zo západu. Patrí k tým, ktorí nám chcú zobrať našu zem. K bezvercom.“ Často ma považovali za Američanku. A jej 10-ročný syn mi povedal: „Ty diabol.“ Nič o mne nevedel, no už ma nenávidel. Vtedy mnou prešla frustrácia. Hoci vojna skončila, potichu pokračuje cez indoktrináciu detí a nenávisť.
Hľadali ste aj motiváciu, čo človeka vedie k radikalizácii?
Na začiatku som to vnímala zjednodušene: na jednej strane stoja zlí teroristi, na druhej obete. Ale ako vždy, je to rozmanitejšie. ISIS bol sunnitský, mnohí sa nepridávali kvôli zabíjaniu, ale tešili sa, že ich konečne chcel niekto politicky reprezentovať. Vrátiť im ich politické práva. ISIS ľudia v Mosule vítali, pretože džihádisti im sľubovali obnoviť v spoločnosti pravidlá. Bagdad a šiitská vláda na nich dlhodobo kašľali – nestarali sa o dvojmiliónové mesto, šiitské milície sa k sunnitom často správali s opovrhnutím a mocensky. Mnohí zo sunnitov v Mosule sa k ISIS pridali dúfajúc v lepší zajtrajšok. Následne bolo neskoro. Už nebolo cesty späť. Je ťažké s nimi robiť rozhovory, lebo sa boja a dnes v obrane klamú, prekrúcajú realitu, ktorú kedysi žili.
K ISIS sa pridávali aj ženy…
ISIS mal výbornú on-line propagandu, manipuláciu. Mladé dievčatá z Francúzska či Nemecka zverbovali tak, že do Sýrie a Iraku často odišli bez toho, aby o tom vedeli ich rodičia – šli sa vydať za mužov Islamského štátu. Mnohé chceli aj bojovať, verili v myšlienku kalifátu. Motiváciou mnohých Európanov, ktorí sa pridali k ISIS bola najmä strata identity – ako tretia generácia prisťahovalcov sa časť nevie zaradiť do spoločnosti, v propagande im ISIS ponúkal hrdosť, obranu myšlienky panislamizmu: sme moslimky, tak sme sestry, neriešime krajinu pôvodu, buduje sa umma – zjednotená moslimská obec. Verili, že ako dobrí moslimovia musia žiť podľa striktných pravidiel Koránu, a to v západnej spoločnosti miestami naráža. Keď sa dozvedeli, že vzniká Islamský štát (ten názov je geniálny copywriting), chceli byť pritom. Apokalyptická propaganda im ponúkala byť na správnej strane dejín, keď príde koniec.
Zaujalo vás aj odlišné nazeranie na smrť…
ISIS mal zoznam dobrovoľníkov – mudžahedínov, ktorí sa za myšlienku kalifátu nechali odpáliť, šlo o stovky bojovníkov. Obetujú život, aby sa čo najrýchlejšie dostali k Bohu. Fascinuje ma to, pretože západné kresťanstvo to má presne naopak. Život je dar, ktorý sme od Boha dostali a človek nemá právo si ho vziať. Mudžahedínov využíval ISIS ako zbraň, hlavne keď strácali územie a ich úspech sa meral tým, koľko ľudí spolu s nimi zomrelo. Vnímali ich ako hrdinov, kalifátu dali všetko, čo mali. Život. Džihádisti boli vyplácaní, rodiny martýrov dostávali (a vieme, že doteraz dostávajú) peniaze – finančné toky existujú, myšlienka džihádu je živá. A kvôli tomu to skúmam. Je otázkou času, kedy vznikne ISIS 2.0 či jeho obdoby pod iným názvom a vlajkou. Pokiaľ však toto nepochopíme a neeliminujeme, budeme žiť vo večnej hrozbe.
Čo treba podľa vás urobiť?
To je veľmi široká otázka. Pri radikalizácii funguje množstvo faktorov. Už v rámci prevencie je dobré nadviazať spoluprácu s imámami, duchovnými autoritami. Islam má mnohé prúdy, odvetvia. Mnohé hlásajú mier a človeka rozvíjajú, iné sú hlboko konfliktné. V Sýrii sú dnes vo väzeniach džihádisti z Francúzska, Nemecka, Rakúska, otázka je, či ich zobrať naspäť a ako s nimi ďalej pracovať. Deradikalizácia je dlhodobý proces.
Zdôrazňujete, že na Blízkom východe ste nenašli len slzavé údolie, ale aj veľa života…
Intermezzá medzi vojnami sú krátke, v Iraku je viacero ohnísk, stále hrozí konflikt. No keď vládne mier, cítite to. Všetci sú vonku, deti hrajú futbal, život sa začína, keď zájde slnko. V uliciach vonia šiša, ľudia sedia pod šiatrami na plných námestiach, hocikto si k hocikomu prisadne, prehodia zopár slov. Spievajú, hrajú karty, deti sedia otcom a mamám na kolenách – je to pokoj, domov, bezpečie. Rodina. Upevňujú zväzky, stavajú domy blízko pri sebe, večerajú spolu. Neexistuje tam nič také, ako „toto je moja predzáhradka a sem nechoď“. Milovala som najmä štvrtky, keďže piatky sú voľné, celá rodina sa stretne, jedia skvelé jedlo, tešia sa, že sú spolu. Keď vás štát ubíja, tlačí, upínate sa k rodine – aj tá širšia si je veľmi blízka. Vládne tu veľká pohostinnosť, máte kde prespať, nakŕmia vás, postarajú sa, ochránia.
Slováci si nevedia (zmysluplne) užívať?
Stále vieme spolu žiť, no individualizujeme sa, atomizujeme. Taký je vývoj. Západný svet sa má dobre. Som veľmi vďačná za to, že žijem na Slovensku. No mala som pocit, že tam vedia byť ľudia vďačnejší, skromnejší. Keďže im zbombardovali domy, v drobnom priestore žijú aj tri rodiny, v chudobe, no nie je na nich vidno, že sú frustrovaní.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová, archív Iva Mrvová
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2020)