Na otázku či na Slovensku máme vôbec nejakú orchestrálnu dirigentku, existuje odpoveď obsiahnutá v jednom mene: Michaela Rózsa Růžičková. A to sa s ňou v súčasnosti ešte musíme deliť s Českom, lebo hoci sa Michaela narodila a vyrástla v Bratislave, momentálne žije v Beroune neďaleko Prahy. Dcéra speváčky Evy Biháryovej, ktorej otec bol vynikajúci trombonista, sestra hudobníka Oskara Rózsu, manželka klaviristu a hudobného skladateľa Juraja Růžičku a mama šesťročného syna Jurka. A k tomu milovníčka domáceho kuchtenia, fantasy literatúry, románov Jane Austenovej i Terryho Pratchetta, čistého škandinávskeho dizajnu, jogy, behania v lese a kávičkovania vonku na záhrade.
-
Rovnako ako vy aj váš syn pochádza z čisto muzikantskej rodiny. Bude jeho cesta k hudbe predurčená rovnako, ako bola tá vaša?
Ťažko dnes povedať, ktorým smerom sa nám Jurko uberie. Áno, je hudbou maximálne obklopený, takisto, ako ja v detstve. Pamätám si, že som vlastne nikdy ani neuvažovala nad iným povolaním, bola som od prvej chvíle stopercentne rozhodnutá, že sa stanem hudobníčkou, a pritom nikto doma na mňa nevytváral žiaden tlak. Myslíme si, že Jurko má určitý hudobný talent a je pravda, že hudbu miluje. Ale rovnako rád aj varí – trávi čas pozeraním receptov na Pintereste, miluje Jamieho Olivera a sám je v kuchyni veľmi šikovný a kreatívny. Veľmi by sme chceli, aby si v budúcnosti vybral povolanie, ktoré bude milovať tak, ako my s manželom milujeme hudbu. Čo konkrétne to bude, na tom nám až tak veľmi nezáleží.
- Začínali ste so spevom, dirigovanie bola až druhá voľba. Prečo?
Operný spev bol môj prvý a najväčší detský sen. To sa ale nedá študovať od detstva, na klasický tréning musí byť hlas už zrelý. Takže som chodila na klavír, čakajúc, kedy so štúdiom spevu budem môcť začať. Pred prijímačkami na konzervatórium som však mala ešte stále detský hlas a na klavíri som nehrala tak kvalitne, aby som mohla uvažovať o kariére klaviristky. Tak sme doma vymysleli zástupný plán: kým budeme čakať na dozretie hlasu, budem študovať hudbu všeobecne. Nastúpila som na obor dirigovanie k profesorovi Zdeňkovi Bílkovi, úžasnému hudobníkovi a osobnosti. Jeho systém bol založený na tom, že vám vštepoval esenciu dirigovania ako takého. Učil vnímať hudbu do hĺbky, analyzovať kontext, ukázať a zachytiť obsah a emóciu skladby. Nie je možné, aby človeka štúdium pod jeho vedením nefascinovalo a neinšpirovalo! K tomu sa pridala pubertálna tvrdohlavosť voči názoru, že dirigovanie nie je povolanie pre ženu. A ja som už prosto taká povaha, že keď mi niekto povie, že je niečo ťažké alebo že to nejde, tak som ochotná urobiť prvé aj posledné a just dokázať, že to ide! Takže na Akadémiu múzických umení v Prahe som už nastúpila odhodlaná stať sa dirigentkou.
- Je pravda, že ste tiež veľkou fanúšičkou histórie hudby, hudobných príbehov a osobností hudby?
Milujem dejiny hudby! Jednak som mala obrovské šťastie na pedagógov, ktorí tento predmet prednášali s neuveriteľným šmrncom, jednak je pre mňa ako dirigentku dôležitý kontext. Som ten typ, čo potrebuje presne vedieť, „čo je prečo“ a vždy investujem veľa času a snahy do prieskumu všetkých možných okolností a hľadísk. Keď napríklad viem, v akom životnom období Mozart napísal túto symfóniu, dokážem sa aj lepšie napojiť na jej obsah, a teda ju aj lepšie interpretovať. Ale z toho istého dôvodu mi výber práčky trvá aj mesiac (smiech). Spomínam si, mohla som mať tak asi desať rokov, keď som si na odporúčanie mojej maminky po prvýkrát prečítala knihu Appassionata, románový životopis Ludwiga van Beethovena. Tú knihu som potom v podstate čítala dokola celú pubertu. Ako si dievčatá v puberte lepia po izbe plagáty svojich idolov, ja som bola zamilovaná do „Ludwiga“, plakávala som pri jeho listoch (list Nesmrteľnej milenke a Heiligenstadtský závet viem dodnes recitovať naspamäť). Tá fixácia na Beethovena ma neskôr síce prešla, respektíve som ju v šestnástich hladko preniesla na môjho manžela (ktorý, mimochodom, hral Beethovena fantasticky a prenos zamilovanosti mi tak veľmi uľahčil), ale láska k histórii, Beethovenovi a jeho hudbe vo mne rezonuje dodnes.
- Neslušné, nevhodné, ba až nechutné – takéto komentáre sprevádzali ženy dirigentky ešte v nedávnej minulosti. Platí to aj dnes?
Je pravda, že žien – orchestrálnych dirigentiek, je stále málo. Prečo? Isto aj preto, že latku kvality má žena dirigentka postavenú nepomerne vyššie ako muž dirigent. Musíte byť prirodzený líder, mať profesionálnu stránku práce zvládnutú absolútne bezchybne a ľudia musia byť ochotní pod vami alebo radšej S VAMI pracovať. A to, čo by mužovi na tejto pozícii prešlo, to žene neprejde nikdy. Od ženy sa na vedúcej pozícii vyžaduje, aby bola bezchybná, a ten tlak je skutočne obrovský. Vysvetlím to na príklade šoférovania. Vodič urobí chybu a reakcia druhého vodiča v prípade, že je to muž, znie: „No, to je ale blbec!“ Ale keď sa z vodiča vykľuje žena, hneď je jasné, že ženská za volant nepatrí, nech sa radšej vráti späť do kuchyne! Obávam sa, že ešte nejakú generáciu potrvá, než sa táto nerovnováha definitívne zmení.
- Antonii Brico, jednej z prvých dirigentiek v histórii, profesori rovno povedali, že aj keby vyštudovala dirigovanie, žiaden súbor s ňou nebude chcieť hrať, pretože je žena.
Chvalabohu, v tomto smere osobne zažívam len zdvihnuté obočia členov neznámeho orchestra, pred ktorý prídem po prvýkrát. Možno je to aj tým, že vyzerám vskutku veľmi mlado a často nosím komiksové tričká (smiech). Ale inak, musím si zaklopať na drevo, zatiaľ bola pre všetkých mojich kolegov dôležitejšia profesionalita a hudba, než skutočnosť, že som žena.
- Ak použijeme modernú terminológiu, na dirigenta sa dá hľadieť aj ako na zdatného tímlídra, ktorý by mal obratne ovládať a rozvíjať dynamiku svojho tímu. Súhlasíte?
Klepli ste klinec po hlavičke. Myslím si, že toto je jeden z najdôležitejších aspektov dirigentovej práce. Viesť tím nikdy nie je ľahké a vyžaduje si to delikátnu diplomaciu: v orchestri tým viac, že ide o veľkú skupinu emocionálne založených osobností. Preč sú časy Artura Toscaniniho, ktorý po hráčoch na skúškach hádzal partitúru – dnes by také niečo neprichádzalo do úvahy! Osobne som od tohto prístupu na míle vzdialená. Mohlo by sa povedať, že vlastne vôbec nemám tradičnú „dirigentskú osobnosť“. S kolegami si tykám a cez prestávky som medzi nimi. Stopercentne si myslím, že líder musí byť súčasťou tímu a dirigent sa musí usilovať o to, aby sa stal súčasťou orchestra.
- Platí, že na niektoré skladby musí aj dirigent dozrieť? Čím? Vekom?
Skôr skúsenosťami. Dobrý dirigent hlavne kvalitne pracuje na skúškach a dobre skúšať sa naučíte až samotným skúšaním. Počas školy sa študent dirigovania nedostane tak často k orchestru, aby mal možnosť vytvoriť si systém, naučiť sa logistike skúšky, neplytvať časom, rozoznávať, ktoré miesta treba s orchestrom vypracovať a ktoré chyby sa vyriešia samé. Ono sa to nezdá, ale naučiť sa komunikovať s orchestrom, to je doslova špeciálna disciplína: ako verbalizovať požiadavky na hudobníka bez používania nadnesených metafor a dlhých, ukecaných monológov, ako byť zrozumiteľný pri orientácii v skladbe, atď. A v neposlednom rade, niektoré skladby sú na naskúšanie náročnejšie, obsahujú viac miest, kde všetko „visí na dirigentovi“ a môže sa na koncerte pokaziť. Také diela, ktoré vyžadujú skúseného dirigenta a neskúsený sa môže akurát modliť a dúfať, že ho podrží skúsený orchester.
- Môže byť aj dirigent showman?
Jasné, že môže, v podstate by mal ním do istej miery aj byť. Ale dôležité je, aby to showmanstvo bolo autentické. Sú umelci, ktorí sú od prírody výrazné typy a umenie prežívajú výrazne navonok. Leonard Bernstein, Gustavo Dudamel, Daniil Trifonov, Cecilia Bartoli, Martha Argerich, Jacqueline DuPré, tí všetci sú na pódiu veľmi výrazní a pozerá sa na nich fantasticky, ich výrazy tváre a prežívanie hudby znamenajú pre divákov (i spoluhráčov) jednoznačne pridanú hodnotu.
- Móda a dirigovanie. Čo je pre dirigentku tabu a čo povinný dresscode?
Pre nás ženy neexistuje žiaden oficiálny dresscode. Vychádza sa z precedensu dirigenta muža, čo znamená klasický frak a lakovky. Žiaľ, nie každej žene tento pánsky outfit lichotí (mne jednoznačne nie), takže bolo treba vymyslieť niečo nové, praktické a zároveň nie veľmi divoko provokatívne a atypické. Predsa len, klasická hudba je tradičná platforma a ja samoúčelnú show neuznávam. Dirigujem teda v dlhých čiernych šatách so ženskou siluetou. Mužským kolegom ale závidím pohodlie nízkych topánok, vysoké lodičky sú prosto peklo a to, keď ich po koncerte odhodím, patrí k najobľúbenejším chvíľam v mojom živote (smiech).
- Aká fyzická bolesť číha na dirigenta?
Áno, dirigovanie je fyzicky náročná práca a dobrú fyzickú kondíciu skutočne vyžaduje. Ja sa celý život snažím pravidelne športovať a keď sa mi darí pravidelne cvičiť, cítim sa aj pri dirigovaní, aj pri spievaní oveľa lepšie. Žiaľ ale zatiaľ fungujem na princípe období „on and off“ a jogu a beh v lese kombinujem s hraním hier na konzole a papaním všetkého dobrého, čo si doma ukuchtíme.
Simonetta Zalová
foto Alexandra Rymšinová pre magazín Sme Ženy
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2020)