Na dušičky sa u nás chodí po hroboch aj cintorínoch. Keď sme boli malé, mama nás vláčila po všetkých okolitých dedinách. Zavše nám rozprávala o ľuďoch, ktorých aj sama musela poznať iba z rozprávania. O ohrdnutých nevestách, stratených vojakoch, ich čakajúcich mamách, vlakových nešťastiach alebo „len“ o obyčajných ľuďoch, ktorí si tu na zemi odpracovali svoje životy.
Narodila som sa v Modre. Mám v oku tento kraj aj chotár, je mi tu dobre. Na ulici poznám takmer každého, odmalička, zo školy, z kostola, z autobusu, „zrážame“ sa roky rokúce na uliciach.
Do školy kedysi zapisovali podľa ulíc. Začala som chodiť na Vajanského, iní chodili do školy, ktorej sa vravievalo kláštor, alebo na „Štúrku“, pretože bola na Štúrovej ulici. Škola bola v niekdajšom kláštore Uršulínok, ktorý bol – ako mnohé – iné komunistami zatvorený. Pekná stará škola. Dnes sa do kláštora vrátili sestričky a prednedávnom svojim sestrám, ktoré komunisti pekne po svojom trápili, na kláštore odhalili pamätnú tabuľu. Do tejto školy chodievali najmä Kráľovania. Vždy ich priviezol autobus. Aj k nám na Vajanského ich zopár chodilo, závideli sme im ten autobus. Chodili do modranskej školy tuším až od piatej triedy.
Dnes už na Kráľovej škola nie je.
Kráľová bola k Modre pripojená v roku 1770 a jej obyvatelia boli povýšení na mešťanov. My, modranské decká, sme na nich vždy pozerali trochu zvysoka. Hovorili sme im „dzedzinári“ a závideli ten autobus.
V Modre si odjakživa katolíci a evanjelici rozumeli trochu po svojom. Aj cintorín je
rozdelený na dve strany. A podľa toho, či bol niekto Modran, alebo Kráľovan, sa vedelo, čo je.
Kráľovania boli kedysi iba evanjelici.
Na kráľovské lúky sa chodievalo na šampiňóny, do Heštera na kofolu. Na bicykli sa šlo na Kráľovú zle, museli ste ťahať hore Širokým, čo vytiahol málokto.
Ach, miznúci a zabúdaný svet starých Kráľovanov a Kráľovej, odkiaľ sa odjakživa peši chodievalo do Harmónie… Kde sú všetci starkí a starenky, ich prezývky, ich robota, ich vinohrady, ich ovocné stromy, čo kedysi stáli pred domami či vo viniciach alebo za ich humnami, ich chalupy, tovarichári, čo kedysi prichádzali do Modry a na Kráľovú až z Perneku, ich zabíjačky, ich „šenky“, kde sú kráľovanskí pytliaci, babky, čo kedysi stávali na priedomí a klebetili, beda, ak si sa im dostal medzi zuby a nezabudnúť treba ani na Huncokárov, starých nemeckých horských robotníkov, ktorí si žili celkom po svojom v lesoch nad Modrou, znovu osiať lúky starodávnymi a voňavými kvetmi a hrami…
Len si tak v duchu načrtnúť kus krajiny pod Malými Karpatmi, Kráľovú, našu modranskú, ako si ju pamätám zo slov starých Modranov a Kráľovanov, z prechádzok s mamou po „ich“ cintoríne, z toho, čo nám rozprávali spolužiaci, čo som počula od otca, od svojich tiet a strýkov, pripomenúť staré chotárne názvy, modranské či kráľovanské nárečie, staré slová či prezývky…
Od detstva som v kuchyniach či pivniciach Modranov aj Kráľovanov vídavala na stenách tanieriky s motívmi prác vo vinici. Začínalo sa sadením štepov a končilo koštovkou mladého vína. Vždy som po takých tanierikoch túžila. Keď vyšla knižka Lýdie Vadkerti Gavorníkovej „Víno“, zdalo sa mi, že jej sa niečo také, ako odjakživa na taniere či džbánky maľovávali modranskí keramikárski majstri, podarilo napísať. Väčšina modranských majstrov takto vzdala úctu vinohradníkom, vinohradom aj miestu, kde sa narodili alebo kde žili. Takmer každý z nich má také taniere či figúrky, obyčajne nazvané Vinohradnícky rok. Ja si svoj Vinohradnícky rok skúšam napísať.
Časy sa menia. Do Modry aj na Kráľovú sa sťahujú ľudia z okolia Bratislavy, nepoznajúci jej históriu, chotárne názvy a možno nemajú vzťah ku vinohradom, ba ani k modranskej keramike. My, starí Modrania a Kráľovania, sme pre nich akísi domorodci, ktorí sa nechcú dať kolonizovať… Krajina sa mení, vinohrady miznú a modranské keramikárske učilište dávno nemá svojich učňov.
Všetci sme niekde zakreslení do mapy. Tie mapky je dobre niekedy rozvinúť, preskúmať, pospomínať, zájsť po zabudnutých chodníkoch a cestách, len to, o čom sa hovorí, zostáva.
Zostalo mi vo vrecku jabĺčko.
Zvykla som si „našim“ na hroby namiesto sviečok nosiť jabĺčka z modranského chotára. Tento rok mi možno zostanú vo vreckách, zato okná mám vysvietené ako maják… Aby sa nezabudlo, aby sa vedelo. Zakutrite sa do deky a spomínajte…
Vaša Veve
Veronika Šikulová