Ivana Dobrakovová – S jazykom je to neustály boj

 

Ivana Dobrakovová žije dlhé roky v talianskom Turíne, kým ho však začala nazývať svojím domovom, muselo pretiecť veľa vody. Hoci všetky knihy, ktoré doteraz napísala, sa ocitli vo finálovom výbere Anasoft litera a vyhrali aj iné ocenenia, stále sa cíti byť viac prekladateľkou než spisovateľkou. Práve jej preklad slovenským čitateľom priniesol aj príbehy „geniálnych priateliek“ Eleny a Lily z Neapolskej ságy Eleny Ferrante. Ona sama sa vo svojej tvorbe dotýka tém, ktoré sú často výsostne ženské, nie však prvoplánové, zväčša drsné a úprimné až na kosť. Sama hovorí, že by do svojich kníh zo seba rada dávala menej. Ale nevie to. A asi je to tak dobre.

 

V predslove knihy Umenie radosti sa hovorí, že spisovateľ je šťastný, keď píše. Keď je kniha na pultoch, je to vraj satisfakcia, ale so šťastím nemá nič spoločné…

Šťastie som pri písaní nikdy nehľadala. Ani mi to vlastne nikdy nenapadlo, že by som mala byť šťastná. Možno naplnená, ak sa mi darí. Pri písaní mám rada ten moment, ak príde, keď ma vlastné písanie prekvapí, keď sa stane čosi nečakané, keď sa text vyberie svojím smerom a cítim, že to je ono, že sa k niečomu dostávam, a takto musím pokračovať. Je to šťastie? Neviem. Pokiaľ ide o vydanú knihu – pracujem aj ako prekladateľka a svoje meno na knihách som videla už veľakrát. Teší ma to, ale už ma to tak veľmi nerozrušuje. Občas sa mi stane, že pri vlastnej knihe sa ma zmocní takmer až strach. Nie celkom si uvedomujem, čo do kníh dávam, takže niekedy som dodatočne zdesená. Ale väčšinou, keď mi vyjde kniha, som už kdesi inde. Je ale dobré uzatvoriť takto nejakú kapitolu, knihou.

 

Akú kapitolu ste uzavreli vašou zatiaľ poslednou zbierkou Matky a kamionisti?

Bolo to obdobie vnútorných monológov, keď som sa snažila vžívať do druhých ľudí, rozmýšľať: keby som sa narodila v takejto situácii, s takýmto zázemím, keby sa stalo toto a nie toto, ako by som sa pozerala na svet, ako by som vnímala druhých, ako by sa to celé vyvinulo… Skrátka, chcela som byť na chvíľu niekým iným, alebo aj inou možnosťou seba. Bolo to tiež obdobie, keď som rozmýšľala, či by som vedela napísať knihu aj z pohľadu niekoho narodeného tu, Talianky, a nie prišelkyne, pozorovala som svoje priateľky a známe a skúmala, ako sa stavajú k rôznym veciam. Takisto som touto knihou uzavrela jeden pokus o román, ktorý sa mi predtým nepodarilo napísať, ale z ktorého som si pár vecí požičala.

 

Päť príbehov žien s ich frustráciami a nezdravými vzťahmi – od študentky, ktorá na čete hľadá virtuálne partnerstvá, cez učiteľku, ktorá prežíva rozpad svojho manželstva, či mladú ženu, ktorá spomína na svoje detstvo poznačené nefunkčným manželstvom rodičov… Ako tieto poviedky vznikali a ktorý z príbehov je pre vás najsilnejší?

Vznikali nesúrodo. Kedysi dávno vznikli texty Otec (spomienky na otca) a Veronika (četovanie s kamionistami). Potom, po pár rokoch, som napísala dva talianske texty, ktoré sú aj najviac prepletené dokopy. A napokon, v jednu zimu, keď bola v Bratislave skutočne zima a sneh a my sme tam trávili Vianoce, vznikla aj Ivana. Je tam jeden text, ktorý mi je najbližší, ale to si nechám pre seba.

 

Jednou z krehkých a osobných tém, ktoré sa objavili vo viacerých vašich prózach od Bellevue, cez Toxo až po Matky a kamionisti, je aj ľudská duša a psychické zdravie. Čím to je, že vás téma duševných porúch opakovane priťahuje?

Psychické poruchy pre mňa nie sú tabu, ktoré by som chcela rúcať. S nejakými formami som sa stretávala od detstva, vo svojom okolí, a nábeh na všeličo mám aj sama. Sú pre mňa vlastne samozrejmé. Desia ma menej než telesné problémy a choroby. Nevravím, že sú menej nebezpečné, ale lepšie ich poznám. A odjakživa ma fascinujú. Najmä otázka – ako sa stane, že mozog začne pracovať proti záujmom človeka?

 

A na čo ste pri jej skúmaní prišli?

Odpoveďou je to, čo píšem. Keby som mala nejakú medicínsku odpoveď, bola by som psychiatričkou, možno farmaceutkou. Ja sa na to pozerám cez postavy, vnímanie či vedomie.

 

Spomenuli ste, že si nie vždy celkom uvedomujete, čo do kníh dávate. Vedie vás pri písaní pravdivosť, prirodzenosť? Stanovujete si hranice, za ktoré nepôjdete?

Rada by som dávala do svojich kníh menej. Zo seba. Ale neviem to. Čo ale neznamená, že by som písala autobiografie. No to vedomie je moje. S hranicami je to ťažké. Pri Bellevue som išla cez mŕtvoly a obávam sa, že v novom románe, ktorý vychádza na jeseň, takisto. Mám istú autocenzúru, ale tá je premenná a všeličo jej unikne. Nerada si listujem vo vlastných knihách, ale niekedy som k tomu nútená, napríklad keď hľadám nejaký úryvok na čítanie, a často som prekvapená – bože, aj toto som tam dala? A to mi ešte aj môj skvelý redaktor Rado Passia pomáha čo-to vyškrtať.

 

Čo konkrétne vám pri čítaní vašich diel napadá?

Pri prvej knihe mi napadá, že z nej už nikdy čítať nechcem, pri Bellevue, že toto predsa čítať nahlas nemôžem, pri Toxo, že už som niekde inde a pri Matkách a kamionistoch… že to čítať nedokážem. V tých textov je veľa vecí, ktoré sa ma bytostne dotýkajú. A možno aj preto, že tie texty poznám príliš dobre, toľkokrát som to celé prerábala a upravovala.

 

Čo pre vás znamená písanie? A dokáže vám tento pocit nahradiť aj niečo iné?

Nie, nedokáže. Ani prekladanie sa k písaniu nepribližuje. Je to čosi celkom iné. Pri písaní som prítomná a neprítomná zároveň. Keď začnem písať, neviem presne, aké slová zvolím, čo sa na stránke objaví. Je to stav bdelosti, pri ktorom môže čosi zásadné vyplávať na povrch. Nepoháňa ma snaha vytvoriť príbeh, možno potreba čosi zdieľať s druhými, alebo tiež – pokus nejakým spôsobom zachytiť vedomie.

 

Pätnásť rokov žijete v talianskom Turíne, kam aj Paolo Giordano zasadil svoj slávny debut Osamelosť prvočísel. Čím je pre vás krásny?

Turín je veľmi krásne historické mesto. A Osamelosť prvočísel bola pre mňa dôležitá kniha, lebo sa v nej píše o osamelých ľuďoch v Turíne a ja som sa cez ňu tak trochu zmierila s tým, že som osamelá v Turíne. Ktovie, či tu ostanem, ale trvalo mi trinásť rokov, než som sa začala v Turíne cítiť doma a teraz ma už desí predstava, že by som si trinásť rokov zvykala na nejaké nové miesto. Bývam pri centre a zároveň pri Páde, vo štvrti Vanchiglia, o ktorej aj píšem, a vždy, keď môžem, prechádzam sa po meste.

 

Prečo trvalo tak dlho, kým ste Turín začali považovať za svoj domov?

Nemôžem zachádzať príliš do detailov. A bolo by to nadlho. Povedzme, že keď som prišla do Turína, zistila som, že môj budúci manžel žije vo vzduchoprázdne. A mne veľa rokov trvalo, než som sa dostala z toho vzduchoprázdna do sveta, kde žijú aj iní ľudia.

 

Ako ste sa cítili vaše prvé roky v Taliansku?

Najmenej starostí som mala na začiatku, keď som sa ale cítila aj najhoršie. Mala som pohodu, chodila som na plaváreň, písala si svoje veci, prekladala máličko, po večeroch si čítala, chodila so psíkom na prechádzky. A aj tak si na tie roky spomínam ako na najosamelejšie v mojom živote a nerada chodím do štvrte, kde sme vtedy žili. Socializovala ma až dcéra, začala chodiť najprv do škôlky, potom do školy, spoznala som niekoľko fajn ľudí. Je to dočasné, ale to je jedno – čo bude potom, budem riešiť potom. Cudzinkou som ostala. Mohla by som sa v Turíne cítiť akokoľvek doma, pre miestnych budem cudzinkou. V tomto mi ani písanie nepomohlo, je to činnosť, na ktorú je človek sám. A väčšinou sa to snažím skôr zatajovať. Naozaj neviem, čo odpovedať na otázky typu: Čo píšeš – detektívky, trilery, historické romány? Mám sa snáď zaradiť do ženskej literatúry? Či kam vlastne?

 

Možno psychologické poviedky… Do akej literatúry by ste rada patrili?

Psychologické poviedky možno, ale znie to dosť odpudzujúco. Vlastne celá tá téma psychických porúch skôr odrádza, obávam sa. A pritom mám pocit, že do textov dávam aj veľa humoru a iného. Môj vydavateľ raz povedal, že sa vždy dobre baví a aj smeje na mojich textoch, ale potom si uvedomí, že sú to samé strašné veci. Takáto definícia sa mi celkom páči.

 

Čo hovorili a hovoria vaši blízki na vaše písanie?

Každý hovorí čosi iné. Niekto číta, niekto nie. Niekomu sa páči, niekto si myslí, že by som si to mohla aj odpustiť. Niekto to berie vážne, niekto má pocit, že si len tak čosi píšem, aby som nemusela seriózne pracovať. Je to naozaj rôzne. Keby som mala riešiť, čo si kto pomyslí, asi by som toho veľa nevydala. Ale napriek všetkému si myslím, že cez mŕtvoly by sa nemalo chodiť. Hoci občas idem. Názory rodiny mi, samozrejme, nie sú ľahostajné, preto som rada, ak ma nečítajú. Viem, že čítať moje veci je pre ľudí, ktorí majú ku mne nejaký vzťah, ťažké. Ale čo s tým narobím?

 

Kniha Matky a kamionisti bola nedávno preložená aj do taliančiny – ako vôbec prvá, takže teraz vás už môžu čítať aj vaši talianski priatelia a čitatelia. Vy ste si však cenili istú anonymitu…

Kniha vyšla v maličkom nezávislom vydavateľstve, takže anonymnou zostanem. Je to aj dobre, aj zle. V každej krajine, kde mi vyjde kniha, je situácia iná. Niekde vyjde vo veľkom vydavateľstve, niekde v malom. V Taliansku, myslím si, že veľa vody nenamútim. Pravdu povediac ju asi postretne osud väčšiny slovenských kníh preložených do taliančiny – nedostane sa do mnohých kníhkupectiev. Sledujem to už osemnásť rokov, nemyslím si, že by sa čokoľvek zmenilo. Ale teším sa, že kniha existuje, navyše vo veľmi dobrom preklade.

 

Akých slovensko-talianskych stereotypov ste sa dodnes nezbavili?

Taliani o Slovákoch nemajú žiadne predsudky, vlastne neexistujeme. Prípadne ako apendix Česka. Mnohí doteraz nevedia, že sme sa rozdelili, stretla som sa aj s tým, že Česká republika je vlastne nový názov Československa. A ak aj vedia o Slovensku, nikoho okrem mňa odtiaľ nepoznajú. Čo je vlastne zaväzujúce – čo keď si cezo mňa spravia zlý obraz? Taká tá stereotypná predstava o Talianovi, to je Neapolčan, teda celkom inde. Ale ľudia cestujú, sú rozhľadení, moji známi zo Slovenska si nemyslia, že by Taliani hrali na mandolínu, jedli len pizzu a nechávali matky, aby im kupovali spodnú bielizeň.

 

V mladosti ste chceli byť literárna kritička, čo vás odradilo?

To je taká smiešna historka. Odradilo ma, že som nedokázala napísať recenziu. Veľmi som sa o to na strednej pokúšala. Chcela som byť slovenský François Truffaut, taká romantická predstava! Ale tie recenzie mi skrátka nešli. No vždy som chcela písať aj svoje. To mi tiež spočiatku nešlo, ale pri tom som vytrvala, bavilo ma to viac. A keď som sa naučila napísať vetu, písanie ma začalo napĺňať. Samozrejme, s jazykom je to neustály boj – ako to postaviť, ako to vyjadriť. A to je dobre. Ak mi ide písanie príliš ľahko, zmocnia sa ma pochybnosti, či vôbec píšem niečo nové, alebo píšem niečo, čo som už niekedy v inej podobe napísala, či nebodaj sama seba nevykrádam.

 

Pamätáte si na prvé literárne dielo, ktoré ste napísali?

Úplne, úplne prvé? To som napísala na otcovom písacom stroji, keď som mala asi desať rokov. Išlo o pokračovanie filmu Krotitelia duchov, čosi na spôsob „Deti krotiteľov duchov zachraňujú mesto“. Ja som bola, samozrejme, jedným z týchto detí.

 

Tušili ste už od detstva, že budete spisovateľkou?

Spisovateľka bola len jedna z možností. Chcela som byť už spomínanou krotiteľkou duchov, chcela som byť votrelcom, čo bojuje so Sigourney Weaver, chcela som sa starať o kone, potom aj režisérkou, popritom som mala nočné mory z predstavy, že skončím ako vyhnojovačka stajní alebo učiteľka, ktorá si nebude dať vedieť rady s deťmi. Všeličo mi šlo hlavou. Tvrdila som, že budem písať. Ale že mi vyjde kniha, som neverila, kým som ju nedržala v rukách.

 

Vašej prvej zbierke poviedok Prvá smrť v rodine dominuje motív zosnulého otca. Prečo ste literárne začali takto?

Otec mi umrel, keď som mala pätnásť, veľmi ma to zasiahlo, pamätám si, bolo to tesne po smrti princeznej Diany. Smútila som, ale neskôr som naňho ani toľko nemyslela. Nevedela som, že keď začnem o deväť rokov písať, všetky prvé texty budú o otcovi.

 

Nepíšete o sebe, no vždy aj niečo zo svojho života. Ako sa to deje?

Neviem si rozprávanie vymyslieť celkom od základov. Takmer všetko, čo napíšem, na niečo odkazuje, mohlo sa to stať mne, niekomu z rodiny, z priateľov, niekomu, koho poznám, alebo aj nepoznám, mohla som čosi zachytiť v novinách – ako napríklad smutný príbeh Glorie Rosboch v novele Olivia, nejakým spôsobom sa všetko, čo napíšem, zakladá na realite. Samozrejme, pokrivenej, prekrútenej. A nejako to všetko pospájam, dám dokopy, niečo si aj vymyslím. V podstate ale neviem, prečo sa väčšina mojich textov zdá taká „pravdivá“, či autentická a ľudia majú tendenciu všetko mi pripisovať. Takisto existuje istý posun z knihy na knihu. V prvej som si najviac vymýšľala, napísala som napríklad poviedku z pohľadu skupiny ľudí. Mladícka trúfalosť. Vystatovanie sa. Teraz mi je to už cudzie.

 

Stáva sa vám, že sa do vlastného príbehu vnoríte ako do studne, z ktorej chvíľu trvá, kým sa zasa vynoríte alebo že sa pri písaní trochu stratíte, na chvíľu nespoznávate?

Nie. Príbeh pre mňa vlastne nie je taký dôležitý. A neprežívam to so svojimi postavami. Nie sú to moji kamaráti, neprenasledujú ma v skutočnom živote, nie je mi ľúto, ak ich postretne niečo zlé a keď vyjdú knižne, považujem ich za uzavretú kapitolu a viac sa k nim, ani v duchu, nevraciam. Pri písaní sa ale človek naozaj na chvíľu stratí, nie som však unášaná dejom, skôr jazykom, prúdom reči, rytmom. A ja sa, žiaľ, spoznávam stále.

 

Viaže sa ku vzniku niektorej z vašich poviedok – noviel príbeh, ktorý je (takmer) rovnako zaujímavý ako samotné dielo?

Mám jednu poviedku inšpirovanú našou bývalou talianskou upratovačkou. Rosa, v knihe Toxo. Ide o text, v ktorom sa mladé slovenské dievča ocitne v domácnosti, kam chodí jedna veľmi svojrázna a rázna talianska pani a postupne zaberie všetok priestor. Je to jedna z mojich najprekladanejších poviedok, vyšla v mnohých krajinách. Inšpirovala som dokonca aj svojho kamaráta, spisovateľa Paľa Rankova k napísaniu poviedky o talianskej upratovačke, keďže som sa na ňu v mailoch stále sťažovala. A potom dokonca aj spisovateľa Máriusa Kopcsaya k napísaniu poviedky o tom, ako dvaja slovenskí autori píšu o tej istej talianskej upratovačke. My sme sa doma vždy smiali na tom, ako sa táto nevinná prostá talianska žena takto „preslávila“ a vôbec o tom netuší.

 

Bellevue, novelu, ktorá rieši otázku šialenstva a „normálnosti“, no najmä ťažkého stavu depresie, ste kedysi označili za vašu najdôležitejšiu knihu. Stále to platí?

Áno, platí. Bellevue je a asi aj ostane mojou najdôležitejšou knihou. Pravdepodobne aj najvydarenejšou. Keď som začala písať v poslednom ročníku na univerzite, jedným z dôvodov bolo aj napísať Bellevue. Predstavovala to, čo som najviac potrebovala zdieľať, vyjadriť.

 

Prečo bol príbeh Blanky, ktorá ide do Marseille pomáhať do centra pre telesne postihnutých, no časom sa jej všetko a všetci bolestne zhnusia, taký dôležitý?

Myslím si, že to je otázka, na ktorú si bude vedieť odpovedať každý, kto to dočíta do konca.

 

Toxo, text o strachu aj o materstve, ste označili za jediný, ktorý ste napísali ako psychohygienu, inak sa od „terapeutických textov“ dištancujete. Prečo sa vám tak bridí písanie ako spôsob úľavy?

Mala som bezproblémové tehotenstvo, mala som strašné tehotenstvo. Desila som sa, že dieťa je odo mňa absolútne závislé (panebože, odo mňa!), že môžem napríklad niečo zjesť, dostať salmonelózu, toxoplazmózu, hocičo a začne sa vyvíjať nesprávne. V momente, keď som porodila, keď dcéra prišla na svet a mala hlavu, nohy, ruky, trup, všetko na svojom mieste, nesmierne mi odľahlo. Ešte v šestonedelí som napísala Toxo, aby som to nejako spracovala, dostala zo seba. Väčšinou si medzi „udalosťami“ a písaním nechávam dlhší čas. Napriek tomu si nemyslím, že je to preto nevydarený text. Nemám nič proti psychohygienickému písaniu, je to skvelé z niečoho sa vypísať, písať si denník, alebo aj blog, ale mám vyššie ambície, chcem písať literatúru.

 

V písaní sa často dotýkate výsostne ženských tém (materstva, tehotenstva, vzťahu hrdiniek ku vlastnému telu a telesnosti), aj vaše hrdinky sú v prevažnej väčšine ženy. Prečo je to tak? Ako sa cítite v role mužského rozprávača?

No veď práve. V role mužského rozprávača by som sa už necítila celkom adekvátne. To boli také výstrelky mladosti. Myslím, že už budem písať len o ženskej skúsenosti. Isteže sú aj spisovatelia a spisovateľky, ktoré sa dokážu vcítiť aj do iného pohlavia a brilantne napísať príbeh. Sú aj takí, čo vedia napísať špionážny román. A horor. A manga. Ja nie, a preto sa držím toho, o čom si myslím, že to viem.

 

Často hovoríte, že sa cítite viac prekladateľkou než spisovateľkou, preložili ste už mnoho francúzskych aj talianskych kníh. Stáva sa vám, že s iným jazykom ste tak trochu iný človek?

Cítim sa viac ako prekladateľka preto, že prekladaním, najmä v posledných rokoch, trávim oveľa viac času než písaním. Považujem to za svoje povolanie. Moje jazyky sú slovenčina a taliančina, striedam ich nonstop a je mi to už prirodzené. Sú veci, ktoré mi už idú lepšie v taliančine, ale písanie to nie je. To ostane po slovensky. A či som iným človekom v taliančine? Povedzme, že v taliančine mám menší jazykový cit, tak môžem napríklad nadávať a necítiť sa pritom blbo. Keď hovorím po taliansky, asi aj trochu viac gestikulujem a údajne mám aj tenší, občas až hysterický hlas. A stále kričím v taliančine, no nemám pocit, že by som bola iným človekom.

 

V akom jazyku vychovávate vašu dcéru?

Riadila som sa princípom: jeden človek – jeden jazyk. V škôlke mi vnucovali, že to mám meniť podľa prostredia, teda doma sa hovorí po slovensky, v škôlke po taliansky. Ale ja som sa nedala. Možno aj preto, že viem byť nevychovaná a netrápi ma, že keď hovorím po slovensky, je to trochu drzé a nikto mi nerozumie. Takže ja som prvé roky hovorila naozaj stále po slovensky. Lenže manžel je Talian, s ním hovorím po taliansky, dcéra už chodí do školy, kde zarezáva osem hodín denne po taliansky a keď mi rozpráva, čo sa stalo v škole, je pre ňu prirodzené hovoriť mi o tom v jazyku, v ktorom sa to prihodilo. A do toho prišla táto nešťastná pandémia a obmedzenia a už sme sa zhovárali takmer len po taliansky. Ale boli sme teraz aj na Slovensku, aj v Čechách, s rodinou a ukázalo sa, že dcéra predsa len komunikuje po slovensky bez problémov. A češtine tiež celkom rozumie. Som rada.

 

Prekladu Neapolskej ságy ste sa venovali vyše troch rokov. Čím si vás Elena Ferrante získala?

Elenu Ferrante som objavila ešte pred talianskym vydaním Neapolskej ságy, keď som si prečítala úryvok z Dní opustenia v jednom českom zborníku. Jej text jednoznačne vynikal nad ostatnými. Prečítala som si preto celú knihu a bola som nadšená. A pritom je to taká „ženská“ téma – muž opustí manželku pre mladšiu milenku. Môže byť niečo väčšie klišé? Elena Ferrante však dokázala, že nie je dôležité, o čom sa píše, ale ako sa o tom píše. Okrem toho, že píše neuveriteľne pútavo a za tie tri roky prekladania ma vôbec neomrzela, cením si na nej, že sa nezastaví tam, kde väčšina autorov. Dokáže napísať aj tie najtajnejšie, najneprípustnejšie myšlienky a pohnútky žien.

 

 

Zuzana Zimmermannoá

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2021)