Na stole aj pod stolom…

 

Na ulici Hobart v Pittsburghu bola malá pekáreň. Pekárne sú dnes takmer všade, jasne, aj v hociktorom veľkom obchode s potravinami, v Pittsburghu boli aj v kóšer obchodoch, tých bolo v našej veveričej štvrti habadej, ja som však najradšej chodievala do tejto malej na rohu ulice Hobart. V tej ste si mohli kúpiť „akože“ pravý európsky chlieb, alebo čosi, čo malo k nemu len na skok. Na drobnostiach záleží, z nich sa skladá svet.

Na chlieb sa nepatrí frfotať. Chlieb je všade chlieb, boží dar.

Americký chlieb je však čosi špeciálne. Pravdaže, v Amerike majú najmenej tisíc druhov chleba, všetky však mali podobnú sladkastú chuť a pripomínali trochu špongiu a bolo ich treba držať v chladničke.

V pekárni na rohu som takmer každý deň hľadala čosi, čo by pripomínalo „náš“ chlieb. Výražkový, cmarový, cereálny, bevit, čierny pumpernikel… Najmä ten, trochu tmavý, opečený, s chrumkavou kôrkou, voňavý, taký, do akého som vždy ako malá po ceste prstom vydlabala dieru, lebo som sa nevedela dočkať, kedy budem doma a ochutnám ho, takého, čo ma hocikedy v zime pod bundou zohrieval a voňal a voňal, až kým som nedobehla domov. A potom si ho stačilo natrieť maslom alebo posoliť a nič vám nechýbalo. Taký chlieb, náš chlieb, mi tato Vinco poslal do Francúzska, keď som mu vypisovala, ako mi je clivo. Chlieb, vlastnoručne urobené rezance a pomleté modranské orechy z našej hamrštílskej záhrady s cukrom. A ja som chodila po Grenobli a revala od dojatia.

Nie je maslo ako maslo, všetky tuším boli polotučné, aby ste to s tými tukmi nepreháňali, a ani soľ nebola úplne ako soľ, bola tuším menej „slaná“, trojštvrtinová, aby ste to s tým solením nepreháňali… Po dvoch týždňoch som mala plnú chladničku rôzneho chleba…

Pekáreň na rohu Hobart bola talianska. Predávali v nej írske maslo, francúzsku minerálku perrier, oranginu, talianske syry, sušené rajčiny a rôzne druhy chleba. Povedzme raz tak drahé ako vo veľkých potravinách.

A tak som vyskúšala taliansku ciabattu, tradičný celozrnný, ruský, dvakrát som kúpila francúzsku bagetu a inokedy to, čomu Francúzi vravia flute, čiže flauta, jeden chlieb malý makový, veľký chrumkavý, guľatý, hranatý a všetky mi trochu pripomínali ten náš. Iba pripomínali.

Cestou domov z prechádzky som sa takmer vždy zastavila vo „svojej“ pekárni. Krútila som nosom a vyberala. Najviac sa mi páčil oválny tradičný celozrnný chlieb.

Raz, keď som sa vykoktala a nechala ho nakrájať, sa ku mne naklonil starší pán.

– Prepáčte, ten tradičný chlieb je niečo ako náš nemecký chlieb?
– Neviem, som zo Slovenska, tiež hľadám niečo, čo by pripomínalo náš chlieb, – usmiala som sa.
Jeho manželka sa rozosmiala.

– Američania nevedia robiť chlieb! Všetko je sladké, plné semienok alebo ako z papiera!

– Vezmite si francúzsku bagetu, tá naozaj chutí ako bageta, – iniciatívne som radila manželom.
– Nie je! – počujem za sebou výbuch smiechu! – my sme Francúzi, a toto veru bageta nie je, – vmiešali sa do nášho rozhovoru dvaja chlapci.
Smiali sme sa všetci, ešte aj predavačka.

Na miestach, kde sa to len tak hemží ľuďmi z celého sveta, vám domov chýba desaťnásobne, paradoxne však získate čosi ako iný, náhradný, multikultúrny priestor, ba až domov v spoločenstve ľudí, medzi ktorými sa pohybujete. Čosi je nezdieľne, niečo poviete slovami, iné gestami, spôsobom, akým jete, obliekate sa, ako si chodíte po ulici… Domov, na ktorý si obyčajne človek zvyká ťažko, chýba až po návrate domov, do naozajstného domova, ktorý je hoci aj rukami „na ktorých smieš plakať“.

Pre môjho syna bol domovom aj zelený futbalový štadión. Kdekoľvek príde, berie „kopajdy“ a loptu a ide obzrieť ihrisko. Aj v Pittsburghu. Zo začiatku bol v novej škole stratený, nikoho nepoznal, poobede však prišiel, prezliekol sa, sadol na bicykel a bežal na štadión. Navždy mi zostane v pamäti fotografia, ktorú som neurobila: sedím v autobuse, pozerám na krajinu za oknami a z okna na prázdnom veľkom futbalovom ihrisku vidím nášho Vecana, ako si sám kope loptu. Prišlo mi ho ľúto.

Po pár dňoch však vedel povedať, kto kedy trénuje. Prišiel na štadión, chvíľu obsmŕdal, zavše si vyberal a potom sa pridal k nejakej skupinke. Hral každý deň. Dokonca zlanáril spolužiakov z americkej školy, a tí chodili s ním. Večer mi rozprával o Rusoch s tvrdým prízvukom, ktorí síce hrali, ale brali futbal vážne, hrali naozajstný tvrdý futbal, ako keby ani nehrali, o Srboch a Poliakovi, čo sa pridal, lebo počul slovanský jazyk a ako potom prišli traja mulati a chceli sa pridať, len jeden z Rusov povedal, že hrajme čierni proti bielym, a tak sa nepridali, ale keď sa vracali, pridali sa a hrali ľahulinko, loptu si zvŕtali medzi členkami a cifrovali. Tiež mi povedal, ako hral s partiou Američanov a keď sa im zveril, že je zo Slovenska, jeden sa ho spýtal po slovensky: „Kde máš kofolu?“ a bol to chlapec, ktorý mal príbuzných v Ružomberku, ale narodil sa v Amerike.

V škole sa Vinco kamarátil s Arabmi. Počúval, ako sa medzi sebou naťahujú Maročan, Alžírčan a Iračan, kto hovorí presnejšie a lepšie po arabsky, občas sa do debaty pridal rakúsky Žid Paul, smiali sa a robili si žarty z politiky, Mexičanovi Raulovi nestačil nik s peniazmi, lebo si zarába „undertable“ aj oficiálne, „undertable“ si zarábali takmer všetci. Chodili spolu na univerzitu Carnegie Mellon na štadión hrávať futbal, Vinco mohol, lebo jeho tato na nej učil, ostatní hrali „undertable“. Po futbale sa spolu sprchovali a žartovali, niekedy Mexičan všetkým kúpil mexické jedlo, ktoré štípalo, až im tiekli slzy a Slovák, čo má babku v Ružomberku, sníval o haluškách. Hovorili si o futbale. Každý mal inú techniku. „Prehovoru“ aj hry. Večer si posielali esemesky. Cez syna sa stal aj pre mňa obytným priestorom, možno až izbou zelený koberec. Futbal je spôsob rozhovoru a zápas môže byť napínavým príbehom. Zavše som mu závidela, že v niektorých účinkoval.

Ja som sa pridala k spoločenstvu ľudí, čo bežia. Tí sú naoko osamelejší, ale občas pri behu sme na seba mrkli.

V Amerike som mala undertable domov. Všetko to bolo dávno. Keď under, tak aj table… Mala som tam aj stôl, za ktorý sa dalo posadiť a pozhovárať sa, alebo čosi napísať, v prípade smútku zložiť hlavu do dlaní a spomenúť si na tých doma… Domov sú možno naozaj tie „ruky“…  A inokedy som si vykračovala „domov“ po ulici Hobart, otvorila som vrecúško so svojím pecňom chleba, opatrne som vybrala skrojok či pätku a položila som si ju na jazyk. Opäť som mala bližšie k tomu nášmu. Tu sa tomu hovorí bread, u mňa v puse sa to mení na chlieb. (Mierka: krok – rozumej celý Atlantický oceán a polovicu Európy).

Nech vám chutí na stole aj pod stolom po celý október ten váš, chlieb aj bread, ba aj futbal… Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová