Trevor Noah – Vinný od narodenia

 

Ak chcete vedieť, ako vyzeral rasizmus v réžii juhoafrického apartheidu, nemusíte lúskať teoretické state či analytické štúdie. Stačí si prečítať jednu zábavnú knihu od jedného mladého juhoafrického komika. Trevor Noah ju venoval svojej mame. „Ďakujem, že si zo mňa vychovala muža,“ píše hneď v úvode. Čierna mama čiernobieleho Trevora je takou výraznou postavou knihy, že jej syn v ktoromsi rozhovore so smiechom poznamenal: „Myslel som si, že som napísal knihu, v ktorej som hlavným hrdinom ja. Ukázalo sa, že hrdinka je moja mama.“

     

„Každá domorodkyňa, ktorá umožní Európanovi mať s ňou nezákonný pohlavný styk a každá Európanka, ktorá umožní domorodcovi mať s ňou nezákonný pohlavný styk, sa dopustí trestného činu a bude na základe rozsudku odsúdená na trest odňatia slobody na maximálne štyri roky.“ Také je znenie zákona o nemravnosti, ktorý v roku 1927 vydalo jeho Kráľovské veličenstvo, senát a parlament Juhoafrickej únie. V roku 1984 bol ešte stále v platnosti. V tom roku sa v juhoafrickom Johannesburgu narodil chlapec menom Trevor Noah. Jeho matka Patricia Nombuyiselo Noah bola černoška. Otec, beloch, pochádzal z nemeckého kantónu Švajčiarska. V každom rasistickom systéme (a juhoafrický apartheid bol jeden z najprepracovanejších na svete) sa miešanie rás považuje za zločin. Trevorovi rodičia ho spáchali. Mohli ísť do väzenia, keby sa na to prišlo. „Zatiaľ čo väčšina detí je dôkazom lásky svojich rodičov, ja som bol dôkazom ich zločinnosti,“ konštatuje Trevor vo svojej autobiografii. Jej vskutku výstižný názov znie: Born A Crime. Vinný od narodenia.

 

Ako Trevora mama vykopla z auta

Ak by mal Noah jedným slovom charakterizovať svoje rané detstvo, pravdepodobne by použil slovo kostol. Mama, oddaná Ježišovi, bola príkladná kresťanka. „Ak je Boh so mnou, kto je proti mne?“ zvykla hovorievať a myslela to smrteľne vážne. Táto svojská, tvrdohlavá a osvietená žena sa nikdy ničoho nebála, chrbát jej predsa kryli „všetci nebeskí anjeli“.

V nedeľu mama Trevora vláčila po kostoloch, chodili až do troch po sebe, výpravy za slovom božím im trvali takmer celý deň. Malý Trevor vedel citovať dlhé pasáže z Biblie a pravidelne vyhrávať mládežnícke biblické kvízy. „Mama nechcela, aby som si špinil myseľ filmami, kde ukazujú sex a násilie, a tak bola mojím akčným filmom Biblia a Samson mojím superhrdinom.“ Superhrdinské kúsky však dokázala stvárať aj mama. Hlavne keď jej išlo o život. Raz Trevora doslova vykopla z idúceho auta a vzápätí z neho, s bábätkom v náručí, vyskočila aj ona. Zasaďme túto akčnú scénu do kontextu: juhoafrický apartheid, ako „najvyspelejší systém rasového utláčania v histórii“, bol zároveň aj režimom nenávisti a jeho zvrátenosť spočívala v tom, že okrem vzájomnej nenávisti čiernych a bielych, podnecoval aj nenávisť medzi jednotlivými černošskými kmeňmi. Konflikty medzi dvoma najpočetnejšími z nich – Xhosovia a Zuluovia – síce pretrvávali od dávnej minulosti, ale apartheid ich ešte viac rozdúchaval. V jednu nedeľu neskoro večer sa Trevorova mama vracala aj s deťmi z kostola a keďže ju vlastné auto opäť raz nechalo v štichu, bola nútená čakať na minibus, čo bola pre samú ženu s dvomi deťmi dosť riskantná záležitosť. Vodiči minibusov v okrajových štvrtiach Johannesburgu boli väčšinou násilní gangstri, ktorí dokázali aj zabiť, ak im na cestách, ktoré si svojvoľne uzurpovali, niekto konkuroval. Počas apartheidu totiž čierni nemali žiadnu možnosť zviezť sa verejnou dopravou. Sami si teda vytvorili sieť minibusových liniek, samozrejme, nelegálnu a v nej rôzne gangy vodičov bojovali o teritórium. Napríklad keď videli, že nejaké auto zastalo ich potenciálnemu zákazníkovi, aby ho zviezol, dokázali jeho vodičovi dať príručku, ktorá neraz končila smrťou. Na tých, čo im „kradli zákazníkov“, mali pripravenú iwisu, bojovú palicu. Keď si v ten neskorý večer Trevorova mama po márnom čakaní na minibus stopla auto, stačilo málo a mohlo dôjsť k masakru. V snahe zachrániť dobráka, ktorý jej zastal a teraz čelil obuškom vodičov, okamžite prestúpila do ich minibusu. Vodiči (jazdili vždy v páre) si však všimli, že má syna s bledšou pleťou a začali jej sprosto nadávať. Patrili totiž ku kmeňu Zulu, zatiaľ čo ona ku kmeňu Xhosa. A na rozdiel od poslušných zuluských žien, ženy Xhosa boli vraj všetky kurvy. Nadávky sa stupňovali, v minibuse sa okrem nich neviezol nik iný, Trevorova mama si teda zrátala šance a keď rozzúrený vodič na križovatke trochu spomalil, otvorila dvere, bleskurýchle vykopla deväťročného Trevora von a s dieťaťom v náručí vyskočila za ním…

 

Ako sa Trevor tajne narodil

Aký život čakal mladú černošku začiatkom 80. rokov v čase apartheidu? Mohla si vybrať medzi dvoma povolania: buď bude pracovať v továrni, alebo sa z nej stane slúžka. Trevorova mama si nevybrala ani jedno, ani druhé. Naučila sa strojopis, v tom čase totiž režim apartheidu, dlhodobo kritizovaný medzinárodnými organizáciami, ukázal „dobrú vôľu“ a umožnil čiernym zamestnať sa v administratíve, samozrejme, na tých najnižších pozíciách. Rebelka mama to hneď využila. Vtedy ešte bývala so svojou rodinou v Sowete, černošskom gete na predmestí Johannesburgu. Takýchto get, takzvaných townshipov, vyrástlo v okolí metropoly desiatky. Aj Soweto vzniklo po zavedení apartheidu v roku 1948 tak, že doň nútene presťahovali černochov z Johannesburgu – na základe nariadenia vlády museli opustiť svoje domovy v meste a presťahovať sa do townshipu, kde často nemali ani elektrinu, ani tečúcu vodu. Černosi zo Soweta pracovali na belochov z Johannesburgu. Pretože aj keď sa bieli izolovali, čiernych potrebovali na prácu: ako sluhov, robotníkov… V townshipoch bývali len tí černosi, ktorí pracovali v mestách (ostatní boli vysídlení do tzv. bantustanov – na spôsob rezervácií amerických Indiánov.) Dostať sa zo Soweta do mesta bolo možné len na priepustku, každý pracujúci v Johannesburgu mal svoje identifikačné číslo. V noci pre čiernych platil zákaz vychádzania. Trevorova mama tento zákaz často porušovala, až sa s ním rozhodla skoncovať raz a navždy. V jeden večer sa do Soweta nevrátila. Zostala v meste načierno, prespávala na verejných záchodoch, potom sa od prostitútok naučila, ako v tom chodiť. Mnohí bieli cudzinci ilegálne prenajímali byty, väčšinou prostitútkam za ich služby. Mama však peniaze mala, takže si mohla nájom normálne zaplatiť. Na tom istom poschodí, v dome, kde sa usadila v malom bytíku č. 203, žil aj beloch s túlavými topánkami. Muž, o ktorom sa Trevor aj po rokoch vyjadril ako o „neprebádanej záhade“, Po rokoch strávených prácou šéfkuchára v Montreale a New Yorku zakotvil v Johannesburgu, kde si „na výnimku“ otvoril tzv. integrovanú reštauráciu, kam mohli chodiť vedno bieli aj čierni zákazníci (lebo aj čierni hostia, zväčša cudzinci, na ktorých sa nevzťahovali zákazy apartheidu, museli mať možnosť niekde sa najesť).

 

Ako sa Trevor (ne)stal miešancom

Patricia Nombuyiselo Noah mala 24 rokov, vysoký Švajčiar Robert 46. Ona chcela dieťa, on nie. „Chcem vlastné dieťa a chcem ho od teba,“ povedala mu. „Budeš ho môcť vídať, koľko budeš chcieť a nebudeš mať žiadne povinnosti. Nemusíš sa s ním rozprávať. Nemusíš naň prispievať. Len mi urob dieťa.“ Vysoký beloch Robert nebol žiaden naničhodník a keď sa Trevor narodil, chcel mu byť nablízku. Išlo to zariadiť, ale len za zavretými dvermi, buď jeho, alebo maminho bytu. Rodinka si nemohla vyjsť spolu von na špacír, čierna matka, biely otec a syn niečo medzi tým, to veštilo opletačky so zákonom. Otec teda radšej kráčal po opačnej strane ulice a tváril sa, akoby tú ženu s dieťaťom nepoznal. Lenže problém s chlapcovou pokožkou o niekoľko odtieňov svetlejšou mala aj jeho černošská mama. Vo vzduchu viselo mnoho nebezpečných otázok. V Amerike napríklad sa zo vzťahu černošky s belochom (alebo naopak) narodí miešanec, resp. mulat alebo mulatka. Barack Obama je mulat, herečka Halle Berry taktiež, manželka princa Harryho Meghan Markle má bieleho otca a čiernu matku. Lenže v Južnej Afrike nie je miešanec ako miešanec. Miešanec v Južnej Afrike je dieťaťom dvoch miešancov. Pre takýchto ľudí má afrikánčina (jazyk bielych Juhoafričanov) pomenovanie Bruin mense alebo Bruine Afrikaners, čiže Hnedí Afričania. Angličtina ich označuje výrazom coloureds. Farební. Ako túto motanicu rozpliesť?

 

Ako Trevor nevedel, kým je

Prví coloureds (farební) boli potomkovia holandských kolonizátorov a príslušníkov domácich kmeňov, najmä Xhosa. Trevor ich porovnáva s Indiánmi, Xhosovia sa považujú za najpôvodnejších z pôvodných juhoafrických obyvateľov. Keď bieli osadníci začali na prácu privážať do Kapska otrokov zo svojich kolónií (najmä z dnešnej Indonézie, Madagaskaru a Západnej Afriky), došlo k ďalšiemu miešaniu rás. Preto pokožka príslušníkov coloureds hrá mnohými farbami, niektorí sú tmavší, iní svetlejší, u jedných prevládajú črty belochov, druhí sa viac podobajú na svojich černošských predkov, iní majú ázijský či indický vzhľad. Trevor hovorí, že v istom zmysle sú farební na tom horšie ako černosi, lebo korene ich pôvodu sú také spletité, že sa v nich mnohokrát nedá vyznať. „V tomto ohľade,“ píše, „je história farebných v Južnej Afrike horšia ako história černochov v tejto krajine. Nech si už černosi vytrpeli čokoľvek, vedia, kto sú. Farební to nevedia.“

Vedel Trevor Noah, syn Švajčiara a ženy z kmeňa Xhosa, kým je? V knižke krízu svojej identity  zhrnul do vety: „Bol som miešanec, no nie farebný – síce farebný pokožkou, ale nie kultúrou.“ Samozrejme, ako malý chlapec si ešte nič z toho neuvedomoval. Znášal iba dôsledky svojho rozpolteného bytia: musel čučať doma. Skrývala ho mama, skrývala ho stará mama. V Sowete policajti snorili neprestajne, doslova ľuďom nakúkali do okien, pretože „černošské podsvetie sa nachádzalo v stave permanentnej vzbury“, navyše zradcovia a udavači sliedili i medzi vlastnými. Ak by Trevora našli, ako dieťaťu „s nesprávnou farbou pleti na území vyhradenom pre inú rasu“ hrozilo, že ho násilne oddelia od mamy a strčia do sirotinca. A tak Trevor prežil prvých šesť rokov života zašitý sám doma. Nemal kamarátov, nemohol chodiť von. Neskôr sa s mamou presťahoval do Eden Parku, štvrte farebných, ale ani to mu nijako neuľahčilo život. „Nevraživosť, ktorú som zo strany farebných cítil, keď som vyrastal, bola jednou z najťažších vecí, s ktorými som sa musel vysporiadať.“

Farební totiž tiahli skôr k belochom ako k černochom. Nehovorili africkými kmeňovými nárečiami, ale „bielou“ afrikánčinou (mix holandčiny, angličtiny a domorodých jazykov). Na rozdiel od černochov mali títo „skoro-belosi“ isté práva. A mať isté práva, istý diel slobody znamenalo neustále chcieť viac: viac práv, viac slobody. Bieli Afrikánci volali farebných „amperbaas“, „skoro šéf“, „skoro pán“. „Si skoro tam. Si tak blízko. Už ti chýba len málo, aby si bol beloch,“ uškŕňa sa Trevor. V schizofrénii „večného očistca“ boli farební niekedy väčší rasisti ako belosi. Najviac sa urazili, keď im niekto pripomenul ich černošské korene. Apartheid v nich posilňoval pocit, že prekážkou, ktorá im bránila preskočiť ono nenávidené skoro, boli ich černošskí predkovia.

Trevor sa teda medzi farebnými cítil rovnako nepatrične ako medzi bielymi či čiernymi: jedna skupina farebných ho nenávidela, lebo vyzeral ako černoch, hovoril niekoľkými černošskými dialektmi a nosil veľký afro účes. Druhá skupina mu závidela bieleho otca, že chodí do belošskej školy a že hovorí perfektne po anglicky. Obe skupiny sa mu posmievali a obe ho šikanovali.

 

Ako sa z Trevora stal „veľký malý projekt“

Že nebol na sto percent čierny však malo aj svoje výhody. A tie si Trevor, paradoxne, užíval vo vlastnej rodine. Stará mama, hoci bol jej najneposlušnejším vnukom, sa ho bála zbiť. Vraj nemôže vylátať belošské dieťa. „Veľmi sa bojím. Nedotknem sa ho,“ vysvetľovala. Starý otec svojho päťročného vnuka oslovoval „pane“. Keď sa viezli autom, Trevor musel sedieť vzadu. Nie preto, že je dieťa, ale páni sa vozia predsa vždy vzadu.

Deti v Sowete hovorili len nárečím svojho kmeňa. Zuluské po zulusky, xhoské po xhosky a tak sa učili aj v školách. Architekti apartheidu podporovali, aby si jednotlivé kmene nerozumeli. Lebo neschopnosť dohovoriť sa medzi sebou znamená, že ten druhý je iný ako ja. Odlišný. Cudzí. A cudzí je zvyčajne nepriateľ. Rebelka mama však rozhodla, že prvým Trevorovým jazykom bude angličtina. Bude to jeho konkurenčná výhoda, lebo angličtina je „jazyk peňazí“. Mama Trevora naučila aj po xhosky, lebo to bol jej rodný jazyk. Ovládala aj zuluštinu a afrikánčinu, malý Trevor sa naučil aj tie a pridal k nim aj jazyky kmeňov Tswana a Tsonga. Vo svojej knihe viackrát prízvukuje, ako mu v pouličných šarvátkach ohýbanie týchto jazykov mnohokrát zachránilo kožu. „Uvedomil som si, že jazyk, ešte viac ako farba pleti, určuje, ako vás ľudia vnímajú.“

Mame sa podarilo získať pre syna štipendium na Maryvale College, drahej súkromnej katolíckej škole, do ktorej po páde apartheidu začali prijímať aj čierne deti. Predtým by sa mu ušlo akurát tak zopár tried v bantuskej škole. Bantuská škola bola určená pre deti černochov v Južnej Afrike. Jej osnovy priamo zrkadlili ich budúcnosť. Čo sa od nich očakávalo? Napríklad, aby vedeli spočítať a odvážiť zeleninu na trhu či zmerať hĺbku jamy, ktorú kopali pri ceste. Načo učiť otroka, ktorého jediným pracovným nástrojom bude lopata, niečo viac? Prírodné vedy, históriu, geografiu? Jazyky?! Zbytočnosť!

Mama mala šťastie, po anglicky sa naučila v misionárskej škole. Bolo to v xhoskej rezervácii, kde žila so štrnástimi bratrancami a sesternicami, v biednej chatrči bez tečúcej vody. Cez deň drela na poli ako vôl, večer lúskala anglické slovíčka. „Nemala jedlo ani topánky a dokonca ani spodnú bielizeň, no mala angličtinu.“ Bývala často taká hladná, že kradla prasatám pomyje. Toto sa jej synovi nikdy nesmie stať! Trevora, svoj „malý veľký projekt“, vychovávala v presvedčení, že „svet mi leží pri nohách, že by som mal za seba bojovať, že na mojich nápadoch a myšlienkach záleží“.

Mama bola majsterkou dobrých rád, trefných ponaučení, citáty z Biblie súkala ako na bežiacom páse, ale vždy šlo skôr o krátke zrnká múdrosti ako o dlhé prednášky. „Pouč sa z minulosti a buď vďaka nej lepší,“ nabádala svojho syna. „Ale neplač nad minulosťou… Nechaj, nech ťa bolesť zocelí, no nedrž sa jej. Nebuď zatrpknutý.“ Alebo: „Nauč sa rešpektovať ženy vo svojom živote. Spôsob, akým sa správaš ku mne a ku svojim učiteľkám, predurčuje spôsob, akým sa budeš správať k ostatným ženám na svete.“ Trevorovi často prízvukovala, že si ho vybrala. Že ho priviedla na svet, aby mu dala všetko, čo ona nikdy nemala. Chcem tenisky adidas, žobronil Trevor. Mama prikývla a kúpila mu abidas. Ale to je napodobenina, mama! – žalostil Trevor. Mama sa ohradila, že v tom nevidí žiaden rozdiel. Pozri, sú tu štyri pásiky namiesto troch, kričal Trevor mávajúc jej pred očami fejkovými teniskami. Máš ty ale šťastie, smiala sa mama. Jeden pásik máš navyše!

Niekedy však vedela byť aj riadne krutá. Raz Trevora prichytili v obchode, ako kradne baterky. Zriadenec bezpečnostnej služby zavolal mame, že chytil jej syna pri krádeži a aby si poň prišla. Mama odmietla. Chlapíka požiadala, že má Trevora posadiť za mreže. Vraj chalanisko musí vedieť, aké dôsledky plynú z toho, čo urobil. A zavesila. Strážnika tak zmiatla, že Trevora okamžite prepustil a ešte ho aj poľutoval. Veď čo za matku by poslalo vlastné desaťročné dieťa do väzby?

Keď už bol starší, mama obohatila svoje výchovné metódy o písanie listov, samozrejme, bohato ovenčených citátmi z Biblie. Robila tak, aby v písomnej forme vycibrila svoje argumenty a vyhla sa priamej zrážke dvoch horúcich hláv. Ale Trevor sa nedal. Pri malých hádkach sa z matky a syna stávali advokáti stojaci proti sebe v súdnej sieni. Po väčších nedorozumeniach nasledoval výprask. Áno, stará dobrá bitka, najčastejšie remeňom. „Na mame som rešpektoval jednu vec – nikdy som nepochyboval o tom, prečo ma bije. Nešlo o zúrivosť alebo hnev, ale o výchovu, ktorá sa zakladala na láske… Keď som niečo pokašľal, vybila zo mňa dušu, dala mi priestor, aby som sa vyplakal a potom nakukla do mojej izby s úsmevom od ucha k uchu: ‚Pripravený na večeru? Musíme sa rýchlo najesť, keď chceme pozerať Záchranárov 911. Ideš?’“

 

Ako Trevor našiel dieru na trhu

Na strednú, to už bolo po páde apertheidu, Trevor chodil na Sandringham High School, kde sa zišiel príkladný mix černochov, bielych, farebných, Indov, vrátane niekoľkých Číňanov. Aj tam sa cítil ako outsider – niežeby mal uzavretú povahu, ale belosi chodia v partiách do kina a na to on nemal peniaze. A černosi, tí spolu držia od detstva, pochádzajú z rovnakých štvrtí a tak si tvoria vlastné skupinky.

Na strednej sa z Trevora stal zásobovač. Šialene potreboval peniaze, a tak si vymyslel vlastný džob. V škole si deti jedlo kupovali v školskom bufete. Keď zazvonilo na obednú prestávku, všetci sa hrnuli do bufetu. Kto však trielil najrýchlejšie? Trevor Noah. Vždy bol prvý v rade. Raz k nemu podišiel jeden chalan a povedal: Hej, mám desať randov. Ak mi za osem randov kúpiš toto a tamto, zaplatím ti dva randy. Deal! Trevor našiel dieru na trhu. Najlepší zákazníci boli tučné biele deti, spomína. Čoskoro zarábal toľko, „že som si mohol kúpiť obed za peniaze iných detí a odložiť si peniaze od mamy ako vreckové.“ Svoju pozíciu zásobovača ešte okorenil humorom. „Zistil som, že aj keď som nepatril k žiadnej skupinke, mohol som byť súčasťou hociktorej, ktorá sa smiala. Objavil som sa, rozdal jedlo, povedal zopár vtipov… Nikdy som svoju návštevu nepredlžoval. Nebol som populárny, no nebol som ani vyvrheľ. Bol som všade a s každým, a zároveň som zostával úplne sám.“

Pred skončením školy bolo potrebné posunúť sa na vyšší level. Stal sa z neho pirát. Začal dílovať s pirátskymi cédečkami, ktoré sám doma napaľoval. Mamu presvedčil, že mu musí kúpiť počítač a napaľovačku cédečiek zdedil od jedného chalana, ktorý sa odsťahoval z mesta. Trevor píše, že do konca života bude tomu chalanovi vďačný. Práca napaľovača v tých časoch však bola riadna fuška. Každý deň po škole nastupoval doma na druhú šichtu: päť-šesť hodín v kuse makal na cédečkách zavretý v izbe. Ale pracoval na sebe a hľadal možnosti, ako skvalitňovať svoj biznis: investoval do rýchlejších a modernejších zariadení a našiel si aj dvoch chalanov, ktorí začali pre neho robiť: Toma a Bonganiho. Najmä Bongani sa osvedčil ako pravý „idea maker“. Napríklad prišiel s nápadom napaľovať CD mixy a neskôr mixovať pesničky, ako to robia dídžejovia, aby rytmicky prechádzali jedna do druhej. Takéto cédečka sa predávali ako teplé rožky! Tiež Trevora pomkol, aby začal vystupovať ako dídžej naživo, pretože v tom čase nik v černošských štvrtiach nevidel černocha, ako mixuje hudbu na počítači.

Po maturite svoje kšefty rozbehol naplno. Chcel ísť na výšku študovať počítačové programovanie, ale musel si na to najskôr zarobiť. S Bongamim dva roky strávili v povestnom townshipe Alexandra, známom aj pod názvom Gomora. Kšeftovali s cédečkami, vymieňali tovar za tovar, požičiavali peniaze na úroky, potĺkali sa hore dole, skrývali sa pred polišmi, na obed zhltli nejaký lacný žvanec, pospali si, cvičili s činkami… Dva roky strávené v Alexandrii hodnotí Trevor ako čistý prepadák. Maximálne úsilie za minimálny zisk. „Štvrť je ošemetná v tom, že v nej stále len pracujete a pracujete a máte pocit, že sa niečo deje, no v skutočnosti sa nedeje vôbec nič. Bol som tam každé ráno od siedmej do siedmej a každý deň to bolo o tom istom: Ako zdvojnásobíme desať randov na dvadsať? Ako zmeníme dvadsať na päťdesiat?… Koncom dňa sme ich minuli na jedlo a možno nejaké pivá a potom sme šli domov a znova sa vrátili a bolo to o tom istom: Ako zmeníme desať na dvadsať?“

Ani mama nemala rada miesta, kde sa jej syn pohyboval a s kým. Nasledovalo poučenie: „Musíš si dávať pozor, kým sa obklopuješ, pretože to, kde si, môže určiť, kým si.“

 

 

Simonetta Zalová

foto Facebook Trevora Noaha

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2021)