Z našich úst denne vychádzajú slová, ktorých pôvod takmer nepoznáme. V jednej vete bežne miešame latinčinu so staroseverčinou a občas to okoreníme ešte väčšou „exotikou“. Čaru pátrania po pôvode slov prepadla aj prekladateľka Ivana Krekáňová a hoci prízvukuje, že len ako laik, ich vznik a všetky premeny skúma s nadšením celé roky. Najnovšie všetko spísala do knižky, aby sme po večeroch mohli objavovať príbehy slov, ktoré ledabolo vyslovujeme.
Americký filozof a spisovateľ Ralph Waldo Emerson nazval jazyk „skamenenou poéziou“ a vyzdvihol prácu etymológov, ktorí dokazujú, že aj mŕtve slová boli kedysi brilantným obrazom. Boli?
Áno, je to krásny tróp, ktorým sa snažil vyjadriť, že v každom slove sa dajú nájsť ozveny jeho minulého života, záblesky minulých významov. Priznám sa, ja o jazyku nepremýšľam v takých poetických súvislostiach, prácou s jazykom sa živím, a tak je jazyk pre mňa v prvom rade práca. Musím však dodať, že práca mimoriadne zaujímavá, neprestáva ma udivovať, že sa mi v živote pošťastilo robiť to, čo ma baví, a som za to stále vďačná.
Čo vo vás vzbudilo lásku k jazykom?
Tak to viem úplne presne, bol to J. R. R. Tolkien a jeho Pán prsteňov, ktorého som v origináli prvýkrát čítala na strednej škole. Vôbec to nešlo ľahko, hoci som si naivne myslela, že po anglicky viem „dosť“ dobre, nakoniec sa podaril dočítať až na tretí raz. Ale tá skúsenosť mi toho dala veľmi veľa, predovšetkým lásku k angličtine, pretože Tolkienova angličtina je nádherná, bohatá, opisná, plná. Nehovoriac o tom, že on, sám zanietený lingvista, si v knihe vytvoril množstvo vlastných umelých jazykov, v ktorých cítiť ozveny keltských jazykov vrátane staroseverčiny. Láska k slovenčine prišla až neskôr, keď som sa jazykom a teórii venovala aj bližšie na vysokej škole. Vtedy som si začala uvedomovať, aký bohatý každý jazyk je, vrátane môjho vlastného, a ako často ľahkovážne s ním zaobchádzame. To je aj jeden z dôvodov, prečo ma tak zaujíma etymológia – keď si človek uvedomí, aké rôzne významy konkrétne slovo malo, ako sa v čase menilo a prečo, sám začne s jazykom narábať opatrnejšie. To by nám možno všetkým prospelo, pretože obhadzovanie sa vyprázdnenými pojmami, o ktorých už ani nevieme, čo vlastne znamenajú, je národný šport.
Kedy sa u vás prvý raz prejavil hlbší záujem o tajomstvá slov a ich pôvodu?
Začalo sa to počas štúdia prekladateľstva na vysokej škole, keď sme sa dozvedali zaujímavosti z dejín translatológie, ale naozajstný hlbší záujem vyvolalo vydanie Stručného etymologického slovníka slovenčiny Ľubora Králika. Nebola som ani zďaleka sama, vďaka jeho vydaniu sa zdvihol všeobecný záujem o pôvod slov aj medzi laickými čitateľmi. Dodnes si pamätám, ako sme tento slovník prvýkrát doma otvorili v rámci večerného posedenia a zistili, že sardinka sa tak volá preto, lebo sa lovila na sardínskom pobreží… a vlastne je to doteraz slovník, ktorým doma najčastejšie listujeme. Spočiatku som žasla nad tými klasickými, dobre známymi príkladmi, ako sa hurónsky smiech nazýva podľa kmeňa Hurónov, ktorých považovali za mimoriadne divokých, či leporelo podľa sluhu z opery Don Giovanni, ktorý viedol zoznam mileniek svojho pána. Ale postupom času som si uvedomila, že aj na prvý pohľad obyčajné slová môžu mať za sebou zaujímavý príbeh. Povedzme slovo samopašný, ktorým sa označoval dobytok, čo sa nechal pásť sám, bez kontroly.
Ako sa vám ako prekladateľke písala vlastná kniha?
Krátke zaujímavosti o pôvode slov som začala zbierať najskôr len tak pre seba, potom som ich niekoľko zhrnula do článkov etymologických „jednohubiek“ a nakoniec, keď som ich už mala celkom dosť, som si po ohlasoch na svoje články a statusy na sociálnych sieťach povedala, že by som to celé mohla spísať do knihy. Ale ľahko sa mi to nepísalo, predpokladám, že každý to má s písaním inak. Niekomu ide prirodzenejšie a akoby samé od seba, mne sa však lepšie pracuje s textom, ktorý prekladám a snažím sa čo najlepšie preniesť dikciu a štýl autora do slovenčiny. Zoštylizovať vlastný text a nájsť vlastný hlas je však už niečo úplne iné. Určite sú aj prekladatelia, ktorým sa vlastné texty píšu ľahko, ja však medzi nich nepatrím.
Jazykovedec Ľubor Králik zostavoval svoj slovník 17 rokov. Ako dlho trvalo zostavovanie Etymológie záhadnej aj zábavnej vám?
Jedna vec je niečo si vymyslieť a druhá aj to doviesť do úspešného konca. Je to úplne iná práca ako na slovníku, keďže ja nie som odborník, len laik, takže nepátram po pôvode slov, ako to robia jazykovedci, ktorí skúmajú použitie a doložené výskyty slov v historických zdrojoch a využívajú komparatívnu lingvistku a tak podobne… ja som skôr vyhľadávala v rôznych knihách, slovníkoch a textoch. Celé to zozbierať a spísať do čitateľnej podoby mi trvalo niečo vyše dvoch rokov, avšak nepracovala som na knihe nepretržite.
V čom je vaša kniha výnimočná?
V slovenčine a češtine existuje viacero kníh, ktoré sa venujú pôvodu zaužívaných či ustálených slovných spojení, ale tie o obyčajných slovách by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. A práve tú medzeru som chcela zaplniť, frazeologizmom sa venujem len v jednej kapitole. V Česku vyšla dávnejšie trilógia novinára Michala Novotného Zákulisí slov, v ktorej sa venuje práve zaujímavostiam o bežných slovách, a niečo podobné je aj anglický Etymologicon Marka Forsytha. A práve takú, ale obsiahlejšiu a tematicky rozdelenú knihu som chcela napísať. Či sa mi to podarilo aspoň spolovice tak vtipne ako týmto dvom pánom, ťažko povedať, to už posúdia čitatelia, ale pevne verím, že aj moja kniha prebudí v ďalších ľuďoch záujem o etymológiu. Pretože sa s ňou nielen dostaneme do histórie a spoznáme rôzne dobové kontexty a príbehy, ale často je to aj veľká zábava.
Ktoré slová vás svojím pôvodom najviac pobavili a prečo?
Ťažko sa mi vyberá, pobavila ma väčšina. Spomeniem bikiny, ktoré vznikli vďaka americkému testovaniu jadrových zbraní na atole Bikini. Len štyri dni po odpálení prvej jadrovej nálože predstavil jeden návrhár odvážny dizajn plaviek, ktoré pomenoval bikiny, pretože dúfal, že vyvolajú podobnú „výbušnú“ reakciu ako spoločenská reakcia na jadrový výbuch. Alebo že technológia bluetooth je pomenovaná podľa vikingského kráľa Haralda Modrozubého (bluetooth znamená v angličtine modrý zub), ktorý kedysi zjednotil Dánsko a Nórsko, pretože aj táto technológia mala zjednocovať svet počítačov a mobilov. A plyn amoniak je pomenovaný podľa staroegyptského boha Amona, lebo v jeho chráme v oáze na púšti sa ako palivo používal ťaví trus. Sadze z neho pokrývali steny chrámu a obsahovali biele kryštáliky podobné soli, začali ich teda vola Amonova soľ, sal ammoniac.
Dozvedeli ste sa pri pátraní po pôvode slov niečo, čo vás vyviedlo z celoživotného omylu?
Vždy som akosi automaticky predpokladala, že hamburger je zložený z anglických slov ham – šunka a burger, aj preto, že so slovom burger sa tvoria ďalšie zložené slová ako cheeseburger. Poriadne ma prekvapilo, že to tak vôbec nie je. Hamburger sa volá podľa mesta Hamburg, pričom -er je nemecká prípona označujúca príslušnosť k nejakému miestu. Rovnako tak ma prekvapilo P.F., ktoré je síce skratkou francúzskych slov pour féliciter, ale používa sa len na Slovensku a v Čechách. Alebo slovo šumafuk, čo je výpožička z francúzštiny či grázel podľa mena Johana Georga Grasela, ktorý bol vodcom lúpežnej bandy tu neďaleko, na hraniciach južnej Moravy a Rakúska.
Slová meme, freelancer či twitter znejú veľmi moderne, ich pôvod však leží v dávnej minulosti…
Áno, často sa aj pri slovách, ktoré sa nám zdajú byť veľmi súčasné, stane, že sú oveľa staršie, len nadobudli modernejší význam relatívne nedávno. Meme, ktoré mnohí nazývajú hrôzyplnou zdrobneninou memečko, je spisovne mém a slovo vytvoril Richard Dawkins vo svojej knihe Sebecký gén. Potreboval totiž slovo, ktoré by opísalo replikujúcu sa časť kultúrnej informácie, a tak skrátil grécke mimema, napodobnená vec, na meme, aby sa to podobalo s gene, teda génom. Slovo freelancer prvýkrát použil sir Walter Scott v diele Ivanhoe na označenie nájomných rytierov – free lances sú doslova kopije na prenájom. No a slovo twitter sa prvýkrát objavilo v diele Geoffreyho Chaucera zo 14. storočia, v angličtine znamená štebotať.
Zaujímavý je aj pôvod geografických názvov…
Napríklad slovo kanibal súvisí s Karibikom a môže za to Krištof Kolumbus. Domorodí obyvatelia Malých Antíl mu hovorili, že názov ich kmeňa je Kariba, lenže v jazykoch karibskej rodiny sú „n“, „r“ a „l“ bežne zameniteľné, takže na ďalšom ostrove mu tvrdili, že sú Kanibovia, inde zas Kalibovia. Podľa názvu s „r“ pomenoval ostrovy Karibské, a keďže prevládalo presvedčenie, že domorodci sú ľudojedi, z názvu s „n“ vznikli kanibali. Zábavný je aj príbeh, ako sa Erik Červený snažil dostať osadníkov z Islandu na ostrov, ku ktorému sa priplavil, a tak ho propagandisticky nazval Grønland, teda Zelená zem, Grónsko. A dve také pekne ironické sú pomenovania Monako, čo znamená pustovník, lebo šlo o kedysi grécku osadu s chrámom Herakla Pustovníka (grécky sa pustovník povie monoicos), a Burkina Faso, krajina, kde je značne vysoká miera korupcie, znamená v preklade krajina čestných.
Čo sa stane, keď sa do geografických názvov pripletie tautológia?
Tautologické pomenovania sú také, ktoré hovoria to isté inak, a v geografii je ich, pochopiteľne, celkom dosť, pretože sa často stávalo, že ich miestni obyvatelia pomenovali kopec, ostrov či rieka vo svojom jazyku, a potom prišiel niekto iný a pomenoval dané miesto rovnako, len vo svojom jazyku a pridal miestny názov. Tak je Lake Tahoe v preklade jazero jazero a ak poviete púšť Sahara, hovoríte vlastne púšť púšť, pretože Sahara, teda presnejšie sahra, znamená arabsky púšť.
Mnoho slov pochádza aj z konkrétnych miest, ako napríklad Benátky či Paríž…
V Benátkach bolo napríklad prvé geto, arzenál, lagúna a aj lazaret je z Benátok. V 14. storočí, keď Benátky postihol mor, zriadili na jednom ostrove špitál a nazvali ho kombináciou mena biblického Lazára a mesta Nazaret – lazaret. Z Paríža je napríklad garsónka. Bývanie najvyššie, pod strechou, bývalo najlacnejšie, pretože v dobe pred výťahmi sa tam muselo vyšliapať peši a francúzske slovo garçonnière tak označovalo malý lacný byt pre slobodného muža. S Haussmannovou prestavbou Paríža v polovici 19. storočia sa zasa spájajú slová ako bulvár či blší trh. A v Paríži vzniklo aj pomenovanie reštaurácia ako zriadenie, kde sa podávali zdravé polievky a vývary prinavracajúce silu podľa latinského restaurare, obnoviť.
Čo napríklad taký @ (zavináč) – má aj v iných jazykoch gurmánske odtiene?
Áno, napríklad v hebrejčine ho hovorovo nazývajú štrúdľa, vo švédčine škoricové hniezdo a v katalánčine brioška – všetko pravdepodobne podľa jeho tvaru. V mnohých jazykoch ho volajú opička alebo slimák.
Ako vznikol frazeologizmus „steny majú uši“?
S týmto ustáleným spojením sa spája parížsky Louvre a Katarína Medicejská, ktorá údajne nechala do jeho stien zabudovať komplex rúr, vďaka ktorým mohla počuť všetko, čo sa v paláci hovorí.
Existujú vysvetlenia, ktoré zľudoveli, hoci sú nesprávne?
Napríklad sa traduje, že karneval sa odvodzuje od povzdychu „carne, vale!“, teda „zbohom, mäso!“, lebo šlo o slávnosť rozlúčky s mäsom na Popolcovú stredu. Nie je to od pravdy až tak ďaleko, karneval je zo spojenia carne levare, zbaviť sa mäsa. Ďalším príkladom je slovo bistro, o ktorom sa zvykne tvrdiť, že vzniklo vďaka ruským vojakom, ktorí po porážke Napoleona zapĺňali lacné podniky v parížskych uliciach a pokrikovali na čašníkov „býstro!“, teda „rýchlo!“, ale toto tvrdenie nie je dostatočne podložené.
Prečo posielame ľudí práve do kelu a prečo majú maslo na hlave?
O tom, prečo práve do kelu, som sa dozvedela v poučnej a vtipnej knihe Jozefa Kolejáka Toto nie je kuchárska kniha, kde píše, že kedysi bol kel na našich poliach veľmi rozšírený, takže ak človek poslal niekoho do kelu, znamenalo to, aby sa vzal a šiel hocikam preč, lebo kel bol všade naokolo. Pôvod spojenia mať maslo na hlave siaha údajne do Francúzska 15. storočia, kde trestali obchodníčky, ktoré predávali nekvalitné maslo s rôznymi prímesami tak, že ich postavili na slnko na pranier s hrudkou masla na hlave a museli tam stáť, až kým sa neroztopila a nestiekla im po vlasoch.
Prečo sa takmer všetci vozíme v limuzíne?
Limuzína je pekný príklad toho, ako sa slovo vyvíja a prenáša významy. Dnes chápeme limuzínu ako luxusné vozidlo, ale z technického hľadiska je to bežná uzavretá štvordverová karoséria osobného auta. Názov pochádza z francúzskej oblasti Limousin, kde sa kedysi vyrábali široké kabáty z hrubej vlny, ktoré ľudia volali podľa nej. Keďže ich často nosili pohoniči a furmani, názov kabáta sa preniesol aj na povozy a neskôr na uzatvorené automobily.
Ako vzniklo slovo pexeso?
Pexeso je výsostne naše, československé slovo. V 60. rokoch vysielala Československá televízia súťažný program Pekelně se soustřeď a v tom čase chcelo jedno vydavateľstvo vydať novú spoločenskú hru. Vymyslieť ju mal jeho zamestnanec, ktorý vymyslel obrázkovú mozaiku 32 párov obrázkov, ale nevedeli sa zhodnúť na názve. Najskôr chceli odkúpiť právo používať názov programu Pekelně se soustřeď, ale to nevyšlo, tak si to vymysleli tak, že z názvu programu urobili skratku, v ktorej K vymenili za X a mali PEXESO.
Čo vás pri zostavovaní knihy najviac potrápilo?
Dať ju do čitateľnej formy (smiech). Totiž jedna vec je mať bohatú zásobu materiálov a úplne iná spojiť všetko tak, aby to malo akú-takú formu. Pevne verím, že sa mi to aspoň trochu podarilo. Čo sa týka obsahu, najviac som sa natrápila s kapitolou o geografických názvoch, práve preto, že ich je veľa zaujímavých a bolo náročné spraviť z nich výber, ktorý je nevyhnutne subjektívny, tak, aby na seba jednotlivé časti nadväzovali.
Ako najčastejšie „objavujete“ nové etymologické poznatky? Ktorý to bol naposledy?
Úplne jednoducho, počujem nejaké slovo a poviem si: hm, z čoho asi vzniklo, odkiaľ je, s čím súvisí? A idem hľadať, v etymologických slovníkoch ako prvej voľbe. Napríklad sme na túre, vidíme dúhu a niekto sa spýta: prečo sa vlastne hovorí piť ako dúha? Naozaj, prečo? Alebo niekto poznamená, že sa to nejako vyvrbí a ja si hneď pomyslím, prečo sa niečo vyvŕbi, ale už nie vytopolí? A hneď, ako prídem domov, začnem skúmať. Naposledy som takto natrafila na príbeh sektu – a veľmi ma mrzí, že v knihe nie je, ale to je zákon schválnosti. Možno budeme raz robiť druhé, doplnené vydanie (smiech). Za sekt môžu preklady Shakespeara a obľúbený nemecký herec. Samotné slovo pochádza z latinského siccus, suchý, lebo vino secco (taliansky) označovalo víno vyrábané zo sušeného hrozna, teda sladšie, silnejšie víno, ktoré nemalo s bublinkami nič spoločné. Z výrazu vnikol v nemčine Sekt a v angličtine sack, ktoré analogicky označovalo hutnejšie, fortifikované vína, niečo ako sherry či portské. Práve také „sack“ pil Falstaff v Shakespearovej hre Henrich IV. A aby sme sa dostali k tomu, ako sa sekt preniesol na bublinkové vína, musíme do Berlína prvej polovice 19. storočia, kde Falstaffa hrával veľmi populárny herec Ludwig Devrient. V nemeckých prekladoch Shakespearových hier sa „sack“ vyskytoval ako Sekt. Podľa tradovanej legendy si tento Ludwig jedného večera zašiel do obľúbeného berlínskeho podniku, kde si rád dával šampanské. Stále zahĺbený vo svojej postave Falstaffa zavolal na čašníka, aby mu priniesol Sekt, ten mu však priniesol to, čo píjaval vždy, teda šampanské. Historka o tom, že slávny herec hovorí šampanskému sekt, sa začala šíriť najskôr po Berlíne, neskôr po Nemecku a nakoniec aj k nám.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2023)