„Na premenu nášho sveta nepotrebujeme mágiu. Všetku silu, ktorú potrebujeme, už nosíme v sebe. Máme silu predstaviť si niečo lepšie,“ myslí si J. K. Rowling. Dáma, ktorej sa z dna podarilo prepracovať k najobľúbenejším a najlepšie plateným spisovateľkám sveta, ale hlavne autorka magických príbehov, ktoré už navždy zostanú v nás.
J. K. Rowling stvorila svet, v ktorom sa dá vyčarovať takmer všetko. Svet, kde sa na škole namiesto vybraných slov po „b“ či geometrie učí miešanie elixírov, starostlivosť o zázračné tvory a obrana proti čiernej mágii. Školu v útrobách hradu, kde schody svojvoľne menia svoj smer a obrazy žijú a rozprávajú, kde sa dá lietať na metle a stať neviditeľným pod čarovným plášťom. Miesto, kde takmer na všetko existujú zaklínadlá (od praktických ako Lumos na svetlo až po náročné ako Expecto Patronum na vyčarovanie ochrancu). Miesto, kde v Zakázanom lese stretnete jednorožca, kde sa za tajnými dverami ukrýva trojhlavý pes, alebo kde si v predajni cukroviniek Medové labky nakúpite fazuľky s prapodivnými príchuťami. Krajinu, kde dobro bojuje so zlom, kde dementori vysávajúci ľudskú dušu žijú vedľa mierumilovných domácich škriatkov a kde prekvapenie čaká za každým rohom. No najmä stvorila svet bezbrehej fantázie, ktorý si zamilovali deti aj dospelí.
Osudové vlaky
Nápad na celý čarodejnícky svet Harryho Pottera sa v hlave J. K. Rowling zrodil počas jednej obyčajnej cesty v preplnenom vlaku smerujúcom do Londýna. „Nemala som so sebou pero, ktoré by písalo a bola som príliš hanblivá, aby som sa spýtala ľudí naokolo, či by mi nejaké nepožičali. Bolo to pravdepodobne pre dobro veci. Sedela som a premýšľala v omeškanom vlaku celé štyri hodiny, kým mi v mozgu bublali všetky detaily a ten vychudnutý čiernovlasý chlapec v okuliaroch, ktorý netušil, že je čarodejník, naberal čoraz reálnejšie kontúry. Kameň mudrcov som začala písať ešte v ten večer,“ spomína spisovateľka na zrod dnes už legendárnej knihy. Nebolo to pritom jediný raz, kedy v jej živote zamiešala karty cesta vlakom. Keby si o pár rokov skôr v kupé šinúcom sa do Škótska urastený Pete Rowling nesadol vedľa 18-ročnej Anne Volant, najbohatšia spisovateľka všetkých čias by možno nikdy neprišla na svet. Počas deväťhodinovej cesty mali dve hrdličky dosť času, aby sa lepšie spoznali a na zelené pláne v škótskom Arbroathe vystúpili s motýľmi v bruchu. Zobrali sa o dva roky neskôr a Joanne Rowling pribudla do rodiny 31. júla 1965 (31. júl si spisovateľka zvolila aj za narodeniny Harryho Pottera). O dva roky neskôr sa do domu v západoanglickom mestečku Yate neďaleko Bristolu narodila jej sestra Dianne. Kým otec drel vo fabrike na výrobu motorov lietadiel, mama doma neustále rozširovala knižnicu o nové zväzky, z ktorých dcéram často čítala. Keď nezbedné dievčatá práve nemali zaborené nosy v knihách, zväčša sa bláznili vonku so susedovými deťmi – Potterovcami, od ktorých si Joanne „požičala” priezvisko. „Vždy sa mi viac páčilo ich meno ako moje, keďže deti si ma často doberali a namiesto Rowling ma volali rolling pin (valček na cesto, pozn. red.).”
Rebelka medzi perlovými náhrdelníkmi
Joanne neustále zabávala svoju mladšiu sestru príbehmi a vymyslenými historkami. Do písania svojej prvotiny sa ambiciózne pustila už ako šesťročná. Veľdielo o zajacovi menom Zajac, ktorý dostal ovčie kiahne, a tak ho postupne navštívil celý les, sa síce nedočkal veľkých fanfár, pre ňu však bolo dôležitým míľnikom. „Od toho okamihu som vedela, že chcem byť spisovateľkou, hoci som to zriedkavo niekomu hovorila.” Rowlingovci sa neskôr presťahovali do regiónu Forest of Dean, známemu nekonečnými lesmi a tu Joanne strávila zvyšok detstva. Hoci túžila študovať na prestížnom Oxforde, prijali ju na Exeter – univerzitu s nóbl reputáciou, kde sa ocitla medzi dievčatami zo súkromných škôl navlečených v úzkych rolákoch s perlami okolo krku. Maľovala si hrubé očné linky, obliekala sa do denimu, počúvala rockovú skupinu The Smiths a na striedačku čítala Dickensa a Tolkiena. V tom čase jej mama už zvádzala boj so zákernou sklerózou multiplex. „Moje tínedžerské roky neboli práve najšťastnejšie, bolo to hrozné obdobie. Pochádzala som z komplikovanej rodiny, mama bola veľmi chorá a nebolo to práve najľahšie,” prezradila o období, kedy usilovne študovala francúzštinu a klasické jazyky. Po promócii začala pracovať pre Amnesty International v Londýne, kde prekladala pašované listy narýchlo načmárané obeťami totalitných režimov vo frankofónnej Afrike. Práca ju bavila, no napĺňala ju len krátko, a preto čoskoro nasledovala svojho vtedajšieho priateľa do Manchestru, kde sa zamestnala v obchodnej komore. Na jednej z pravidelných ciest vlakom do Londýna, kde navštevovala svojich rodičov, dostala v roku 1990 už spomenutý brilantný nápad…
Radikálne kroky
V tom roku ju však zasiahla trpká správa – jej mama po desaťročnom boji s chorobou v decembri zomrela. „Sotva prejde deň, aby som na ňu nemyslela. Je toľko vecí, ktoré by som jej povedala. Nepredstaviteľne veľa.” Akoby to nebolo málo, z práce v Manchestri ju prepustili a niekoľkoročný vzťah s priateľom dospel k definitívnemu koncu. Mala 25 rokov a hlavu v nesmiernom smútku. Rozhodla sa preto pre radikálny krok – zbalila kufre a odišla do Portugalska učiť angličtinu. Jej prechodným domovom sa stalo romantické Porto na brehoch rieky Douro. Zakrátko sa zoznámila s Jorge Arantesom, portugalským televíznym redaktorom, ktorého si po pár mesiacoch známosti zobrala. Ich dcéra Jessica sa narodila v lete 1993, čerstvé manželstvo sa však len trinásť mesiacov po svadbe rozpadlo. Hoci o svojom prvom manželovi spisovateľka veľa nehovorí, v rozhovore pre Daily Express priznala, že bolo plné zlého zaobchádzania a skončilo sa jednej noci, kedy ju manžel vytiahol pred dom a silno prefackal. Koncom roka bez váhania zobrala polročnú dcérku a vrátila sa do Edinburghu k svojej sestre. V kufri si v tom čase niesla už tri kapitoly z Kameňa mudrcov.
Stelesnené zlyhanie
Nový začiatok však nevyzeral veľmi rozprávkovo. V prednáške pre konferenciu TEDx prezradila, že sedem rokov po skončení školy sa cítila ako stelesnené zlyhanie. Jej manželstvo skončilo rozvodom, bola bez práce a s novorodencom, ktorý bol od nej plne závislý. Upadla do klinickej depresie, z ktorej sa dlho nevedela dostať, priznala dokonca, že pomýšľala na samovraždu. Práve toto obdobie jej neskôr pomohlo tak dokonale opísať dementorov, netvorov z Azkabanu v prázdnych čiernych plášťoch, ktorí vysávajú ľudskú dušu. „Je katarzný zážitok vedieť tieto veci opäť vziať do rúk a premeniť ich na fikciu,” priznala, keď sa o duševnej chorobe rozhodla prehovoriť.
Našla si ošarpaný podnájom, v ktorom za stenami občas počula pišťať myši a požiadala o sociálne dávky. „Bola som taká chudobná, ako je to len v modernej Británii možné, bez toho, aby ste sa stali bezdomovcom.” Skutočnosť, že bývalý manžel prišiel do Škótska a snažil sa ju i dcéru vystopovať, jej na pokoji nepridala. Podarilo sa jej vybaviť súdny zákaz priblíženia sa a keď sa Arantes vrátil do Portugalska, rozvod v roku 1994 spečatili posledným podpisom. Vyhľadala odbornú pomoc v podobe terapie a pokračovala v písaní svojho čarodejníckeho románu. Zúfalo vyhľadávala chvíle, keď Jessica pokojne spala, svoje nápady si rada zaznamenávala v zadnej časti kaviarne Elephant House v centre Edinburghu, ktorú dnes zdobia tisícky odkazov od fanúšikov Harryho Pottera. Jej plánom bolo dorobiť si ročný kurz, aby sa mohla stať učiteľkou, najprv však túžila dokončiť knihu. Neskôr priznala, že práve dcére vďačí za schopnosť sústrediť sa až do takej miery, že je schopná písať absolútne kdekoľvek. „Čítala som o spisovateľoch, ktorí mali prepracované rituály – zapálili si sviečky, sadli za dokonalý stôl… Ja som raz napísala odsek z Harryho Pottera, keď som sedela na verejnej toalete.“
Dar života
V roku 1995 dala bodku za poslednou kapitolou čarodejníckej prvotiny Harry Potter a Kameň mudrcov a hoci si načas vydýchla, žiadne búrlivé oslavy nenasledovali. Namiesto toho jej do poštovej schránky chodil jeden odmietavý list za druhým. „Milý pán XY. V prílohe posielam obsah a pár kapitol na ukážku z knihy určenej pre 9- až 12-ročné deti. Bola by som veľmi vďačná, keby ste mi povedali, či máte záujem vidieť celý rukopis. S pozdravom, Joanne Rowling,“ písala neúnavne aj po tom, čo sa jej na stole kopilo už tucet odmietnutí. Jeden z vydavateľov si tieto kapitoly nechal vyše pol roka, čo jej dávalo nemalú nádej, nakoniec však odmietol. Situácia sa zmenila až oveľa neskôr, keď jej zavolal londýnsky literárny agent a nezanietene oznámil, že Bloomsbury, vtedy ešte pomerne mladé vydavateľstvo, knihu berie. „Vôbec si neuvedomil, že mi v tom okamihu dal dar môjho života,“ spomína spisovateľka. O rok podpísali zmluvu na tlač tisíc kníh, z ktorých polovica putovala do knižníc. Jedna z klebiet hovorí, že v rozhodnutí o vydaní Harryho Pottera mala svoje drobné pršteky aj osemročná dcéra predsedníčky vydavateľstva, ktorej dali prečítať prvú kapitolu. Jej reakcia hovorila za všetko – okamžite sa dožadovala ďalších a ďalších. Joanne takmer plakala od radosti. Vo vydavateľstve sa medzitým zhodli, že by bolo lepšie, keby dielo vyšlo pod pseudonymom. Dôvod bol vo svojej podstate viac než nekorektný – obávali sa, že chlapci nebudú chcieť čítať knihu napísanú ženou. Joanne by v tom okamihu urobila snáď všetko, len aby sa kniha objavila v kníhkupectvách, a tak sa zrodila J. K. Rowling: „J“ ako Joanne a „K“ ako Kathleen na uctenie jej zosnulej babičky. Neskôr priznala, že existuje ešte jeden dôvod, prečo nepoužila celé svoje meno. „Vyšla som z ťažkého manželstva a bola som trochu paranoidná. Môj bývalý manžel vedel, čo som písala, takže ak by sa o knihe dopočul, vedel by, že som ju napísala ja.“ Vo vydavateľstve sa snažili jej nadšenie mierne skrotiť, počas jazykových korektúr knihy jej odporučili, aby si radšej našla prácu, keďže šanca, že by sa písaním detských kníh mohla uživiť, je veľmi malá. Harry Potter a Kameň mudrcov pristál na poličkách kníhkupectiev v roku 1997. O pár mesiacov neskôr vyhral ocenenie Detská kniha roka od British Book Awards (BBA) a zlatú cenu Nestlé Smarties Book Prize, ktorú knihám udeľujú deti. Keď jej oznámili, že aukciu na vydanie knihy v USA vyhralo vydavateľstvo Scholastic, ktoré ponúklo vyše stotisíc dolárov, Joanne, ktorá dovtedy drela biedu, podľa vlastných slov „takmer umrela“.
Neobyčajný čarodejník
Príbeh o chlapcovi, ktorý po smrti svojich rodičov žije s nevrlou náhradnou rodinou, strýkom Vernonom, tetou Petúniou a objemným bratrancom Dudleym, vtiahol do víru dobrodružstiev čitateľov na celom svete. V deň jedenástich narodenín Harryho navštívi nemotorný, no láskavý obor Hagrid, aby chlapcovi oznámil, že je čarodejník a odviedol ho na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku – magické miesto, kde učni krotia drakov, pestujú upišťané mandragory, lietajú na metlách nad zámockými vežami alebo blúdia po chodbách pokrytých obrazmi, ktoré na plátne žijú svoj vlastný život. V prvej časti knihy sa Joanne podarilo vykresliť úchvatné prostredie, v ktorom čitateľom pred očami ožívajú lákavé fantazijné predstavy. Zonkov obchod plný zábavných čarodejníckych potrieb vrátane šteklivého svetra či omdlievajúcej lízanky, neviditeľné nástupište deväť a trištvrte na železničnej stanici King´s Cross či Hagridova chatrč pri lese plnom kentaurov, obrích pavúkov a ďalších magických tvorov – to je len zlomok príkladov zo sveta, kde sa takmer všetko dá zmeniť, či už v lepšie, alebo horšie, iba mávnutím prútika. No príbeh Harryho Pottera a jeho kamarátov, mentorov, ale aj nepriateľov, má oveľa hlbšiu pointu a veľa ľudského tepla. „Je to zvláštna kombinácia povrchného a hlbokého. To je to, na čo mnohí ľudia pri detskej literatúre zabúdajú. Môže byť orientovaná najmä na „obal“, no veľkí spisovatelia, a J. K. Rowling k nim určite patrí, zvládnu ísť aj do hĺbky – život a smrť, dobro a zlo, tá hĺbka je priam mytologická,“ myslí si Maria Tatar z Harvardovej univerzity. Joanne sa podarilo premiestniť bežné drámy školákov do úchvatného paralelného sveta, kde sa rozoberajú detské lásky, malicherné hádky, ale aj šikana či veľké témy, pri ktorých ide aj o život. Tak sa ľahko z banálností ako lentilky s príchuťou ušného mazu dostáva k puberte: „Je také zábavné písať o tom, ako bystrá Hermiona, nešikovný Ron a ich spolužiaci objavujú svoje hormóny a ako sa väčšinou zaľúbia do nesprávnych ľudí.“
Bublina na prasknutie
Svoju slávu si ani nestihla poriadne uvedomiť, z prvých zarobených peňazí si narýchlo kúpila byt a pokračovala v písaní. Druhá časť série Harry Potter a Tajomná komnata vyšla v bleskovom čase jedného roka a Harry Potter a Väzeň s Azkabanu bol na pultoch opäť o rok neskôr – čerstvo pred Vianocami 1999. Freneticky chrlila vetu za vetou z príbehu, ktorý jej vrátil do života pokoj a stabilitu, avšak nemalo to byť nadlho. Štvrtý diel série, Harry Potter a Ohnivá čaša, vyšiel v roku 2000 a jeho vydanie bolo po prvý raz zosynchronizované na oboch koncoch sveta, vo Veľkej Británii aj v USA, čo na ňu kládlo ešte väčší tlak, aby vyše 600-stranový príbeh dokončila načas. Kniha v oboch krajinách okamžite zlomila rekordy predaja a Joanne sa stala Autorkou roka 2000 súťaže British Book Awards. No kríza, ktorá predtým len plápolala, sa začala drať na povrch v plnej sile. Napísať obsiahle knihy v takom krátkom čase, vyrovnať sa s vlastnou slávou a peniazmi, ktorých zrazu bolo dostatok, zvyknúť si na nový život a pritom zostať sám sebou, to by bol ťažký oriešok azda pre každého. „Bolo to náročné obdobie. Ten tlak bol na mňa priveľa. Mala som ťažkosti písať, čo sa mi nikdy predtým nestalo. Potrebovala som urobiť krok späť,“ hovorí spisovateľka, ktorá vydavateľstvu oznámila, že na ďalší diel knihy si budú musieť počkať.
V tom čase spoločnosť Warner Bros. začala nakrúcať filmy podľa knižnej predlohy. „Keď mi to oznámili, mala som z toho husiu kožu,“ spomína Joanne, ktorá mala z humbuku okolo jej diela zmiešané pocity radosti a strachu. Čiastočne ich upokojil Neil Murray, anesteziológ a kamarát jej sestry Dianne, o ktorom najprv nemala vysokú mienku. „Bol čerstvo rozvedený, pomyslela som si, že to bude komplikované, nechcelo sa mi do vzťahu.“ No keď sa ocitli pri jednom stole na charitatívnej akcii v Edinburghu, ľady sa prelomili. Svadbu mali v roku 2001 a rodina sa čoskoro rozrástla o syna Davida a dcéru Mackenzie. Na svadbe sa objavil aj Joannin otec, druhýkrát ženatý. Neskôr Joanne priznala, že krátko na to sa spolu prestali rozprávať: „S otcom som nikdy nemala dobrý vzťah, boli sme si vzdialení.“ Nepomohlo tomu ani, keď jej otec ponúkol do dražby v Sotheby’s prvú edíciu dcériných kníh vrátane Ohnivej čaše, ktorú mu Joanne darovala na Deň otcov a podpísala slovami „S láskou od tvojej prvorodenej“. Jej otec za ňu zinkasoval 48.000 dolárov, skutočnú hodnotu však zjavne prehliadol.
Zuzana Zimmermanová
foto archív vydavateľstva Ikar
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2021)