Achillova päta, Tantalove muky, Damoklov meč, sizyfovská práca, titanský čin… čo bežne používané slovné spojenie, to nejaký starogrécky hrdina s príbehom takým vzrušujúcim a dobrodružným, že by sa zaň nehanbil ani sám James Bond. Hoci sa nám antické mýty môžu na prvý pohľad zdať ako fantaskné rozprávky o rozmarných bohoch a všetečných smrteľníkoch, v skutočnosti si nimi starí Gréci, aj keď s pomocou rôznych bizarných bytostí a ich skutkov, odpovedali na základné otázky tohto sveta: ako vznikol vesmír, aký je zmysel ľudského života… Francúzsky filozof Luc Ferry sa snaží o strhujúci výklad týchto mýtov a zo zábavnej bájky vylúpnuť jej hlbší filozofický obsah. Z jeho knihy Grécke mýty vyberáme (nielen) štyroch antických hrdinov, v príbehoch ktorých sa dá nájsť nejedno poučenie aj pre náš súčasný život.
Odyseova púť
Osoby a obsadenie: Odyseus, kráľ Ithaky, hrdina trójskej vojny.
Kedy hovoríme o odysei: Keď niekoho cesta bola nekonečne dlhá, bludná a strastiplná, v lepšom prípade naplnená pestrými dobrodružstvami. Aj ľudský život môže byť ako odysea, plný rôznych prekážok, ktoré treba zdolať.
O čom hovorí mýtus
Nie je to len mýtus, je to celý epos, a riadne objemný, dokopy 12.111 veršov zachytávajúcich dobrodružstvá tohto muža „tisícich ľstí a úskokov“, ako ho nazýva básnik Homér. Odyseus je podľa Homéra tiež „božský“, „chrabrý, „umný“, „nezmarný hrdina“. Bez jeho múdrosti a prefíkanosti by nepadla Trója, to on svojim druhom v boji navrhol, aby pod rúškom obety bohom zostrojili dreveného koňa, ukryli sa v jeho bruchu a v noci zaútočili na nič netušiacich Trójanov. Čo však Odyseus zakúsil, vracajúc sa z desaťročnej trójskej vojny do rodnej Ithaky, by vydalo na desať životov. Cesta domov za milovanou manželkou a synom mu trvala ďalších desať rokov a bola plná strastí, rôznych prekážok, úskalí a skúšok. Odyseovi, ako každému správnemu akčnému hrdinovi, nie raz ide o krk, veď už pri prvej zastávke jeho loďstva u Kikonov prišlo o život niekoľko jeho druhov. O chlp sa im podarilo uniknúť z ostrova Lotofágov, bytostí, ktoré sa živia lótosom. Kto ho ochutná, zabudne na všetko: kým je, odkiaľ prichádza a kam smeruje, zostane mu jediná túžba: navždy sa len kŕmiť lótosom. Nasleduje rozprávanie o Kyklopoch, „spupných a divých“ obroch s jedným okom v strede čela. Odyseus sa stretne s Kyklopom Polyfémom, ktorý hneď zožerie viacero jeho priateľov a zvyšok výpravy uväzní v jaskyni. Bystrý Odyseus však Kyklopovi prejde cez rozum: ponúkne mu silné tmavé víno a keď sa spitý Polyfémos pýta, ako sa volá, prešibaný Odyseus odpovedá, že jeho meno je Nikto. Potom vrazí Polyfémovi špicatý kôl do oka, oslepí ho a keď Kyklop zvoláva bratov na pomoc, kričí, že mu ublížil Nikto… Po tomto dobrodružstve už sa zdá, že útrapám je koniec, brehy rodnej Ithaky sú na dohľad, Odyseus však od únavy zaspí, ale to nemal robiť: jeho všeteční druhovia otvoria mech, v ktorom sú uviazané zlé vetry. Rozpúta sa peklo a víchrica zaženie Odyseove lode k Laistrigónom, a to už Homér opisuje ďalšiu hororovú historku, ako si títo ľudožraví obri námorníkov napichovali na ražeň a opekali k večeri. Jedine loď s opatrným Odyseom, ktorý sa rozhodol vyčkať v zátoke, sa zachráni. U čarodejnice Kirké hrdina strávi rok. Kirké ho síce denne kúpe, natiera vonnými masťami a napája lahodným vínom, no Odyseus myslí len na svoju ženu, syna a rodnú vlasť. Kým sa opäť vydá na cestu, musí zostúpiť do podsvetia za slepým veštcom Teiresiásom, aby mu ten zjavil cestu domov. Ríšu mŕtvych obývajú tiene bez tváre, sú to len obrazy zomretých ľudí, ktorých oči zviera spánok smrti, bytosti „podobné noci“. Odyseus sa v podsvetí stretne s najväčšími hrdinami trójskej vojny, Achilleom i Agamemnonom, ale obaja, keď ich osloví, iba hlboko vzdychajú, zjavne ich večný život vôbec neteší. Po stretnutí s Teiresiásom prchá z podsvetia preč a podarí sa mu zdolať aj ostrov vábivých Sirén, ktorých zvodný spev láka námorníkov do zradných morských vírov. Odyseus svojim druhom zalepí uši voskom a on sám sa dá pevne spútať, aby Sirény počul, ale zároveň sa pred nimi zachránil. Unikne aj dvom morským obludám Skylle a Charybde, no padne do osídiel ďalšej femme fatale. Nymfa Kalypsó „s vrkočmi krásnymi“ je nádherná a život s ňou prechádza rajskou záhradou, napriek tomu večer čo večer dlhých sedem rokov sedáva Odyseus na skale nad morom a vyzerá rodnú Ithaku, „slzami, stenaním žiaľnym a bôľom si rozrýva srdce“. Kalypsó je zamilovaná po uši, svojho milého si chce ponechať navždy, až musia zasiahnuť bohovia. Tí nymfe prikážu, aby hrdinu z vojny o Tróju konečne vypravila na cestu domov…
Filozofický presah Odyseových dobrodružstiev
Pred vojnou, kým žil v Ithake, Odyseov šťastný domov bol plný harmónie, mieru a lásky, kde všetko malo svoje miesto a každý vedel, kam patrí. Akoby sa v tomto kúsku sveta zrkadlil celý Kozmos, ktorý Zeus, vládca bohov, po dlhých bojoch nastolil z Chaosu. Slovom kozmos, na rozdiel od nášho dnešného chápania, starovekí Gréci označovali poriadok sveta. V hlbšej rovine je teda Odyseova cesta návratom späť od ničivého chaosu (ktorý predstavuje vojna) k usporiadanému kozmu. Preto ak sa má udržať poriadok sveta, musí Odyseus opätovne nájsť seba a svoje miesto vo svojom živote a svete. Kým sa tak stane, osud mu do cesty prihrá množstvo nástrah, pričom takmer všetky majú jedného spoločného menovateľa: zabudnutie. Už u Lotofágov Odyseovi hrozí, že zabudne na zmysel svojho putovania – ak by ľahkovážne podľahol sladkému mámeniu, chuti lótosu. Formou zabudnutia je i spánok, preto Odyseus musí zostať ostražitý, s očami na stopkách, lebo vždy, keď zaspí, zosype sa naň nejaká pohroma. Pokiaľ Odyseus aj prechovával nejakú nádej v posmrtný život, po návšteve ríše mŕtvych z nej určite vytriezvel – na rozdiel od predstavy kresťanského raja, v otázke života po smrti Homérovi Gréci nepodliehali žiadnym veľkým ilúziám. Odyseus v podsvetí stretne i svoju matku, čo zomrela žiaľom za ním, keď odišiel do vojny. Chce ju vziať do náručia, pritúliť si ju na hruď, avšak: „Trikrát som vztiahol k nej ruky, ale trikrát som objal len prázdno,“ lebo, citujeme Homéra, „hneď potom, jak život opustí biele kosti, duša odletí preč sťa vidina vo sne“. Z ľudí z mäsa a kostí sa po smrti stali len mátožné tiene, mŕtvi stratili svoje ja, svoju ľudskú identitu. Preto sa Achilleus v podsvetí nedá utíšiť vo svojom žiali, keď mu Odyseus pripomína hrdinské činy, ktoré ho robia nesmrteľným: „Len mi ty neskrášľuj smrť, nie, neskrášľuj, Odyseus skvelý!“ narieka Achilleus. „Chcel by som radšej sťa nádenný robotník pracovať v poli / u muža s majetkom malým, kde nieto hojnosti jedla, / ako byť vládcom tu nad tieňmi všetkých zomretých ľudí.“ Inými slovami, Achilleus by radšej bol posledný zo živých ako prvý medzi mŕtvymi… Poučený aj touto skúsenosťou Odyseus odmietne Kalypsó, ktorá mu, ak s ňou zostane, ponúkne nesmrteľnosť. Spravím z teba nesmrteľného Boha, nahovára ho Kalypsó, on však už vie, že ak by sa tak stalo, prestal by byť človekom, samým sebou, mužom svojho mena, prišiel by o svoj domov i Pénelopé, ktorá verne čaká na jeho návrat.
Odyseus netúži po nesmrteľnosti, on chce „iba“ dobrý život. V tomto poznaní sa skrýva najväčšia filozofická múdrosť celého jeho príbehu, píše Luc Ferry. Žiť dobrý život znamená nájsť svoje miesto vo vesmíre, v prípade Odysea doslovne (vrátiť sa do Ithaky) i v prenesenom význame – pochopiť, kam patrím, zmieriť sa so svojou smrteľnosťou a žiť prítomným okamihom. Lebo minulosť (Kdeže sú tie časy!) nás okliešťuje a sťahuje späť, budúcnosť, ak sa k nej príliš upíname (Raz bude lepšie!) v nás zasa živí zbytočné ilúzie. Obe tieto formy času sú formami ne-bytia (minulosť už nie je a budúcnosť ešte nie je), jediným skutočným bytím je prítomnosť. Až keď sa Odyseus vráti tam, kam patrí, ako puzzle zapadne jeho život do kozmického poriadku sveta a on opäť začne žiť v prítomnosti, až vtedy môže byť šťastný. Stane sa: po strastiplnej ceste náš hrdina zakotví v Ithake a keď sa konečne s milovanou Penélopé odoberie na lôžko, bohovia spomalia čas, aby si manželia mohli vychutnať dlhú noc lásky a tešiť sa zo vzájomnej prítomnosti. Luc Ferry aj v tomto poetickom záverečnom obraze nachádza hlboký filozofický zmysel: „Múdry je ten, kto je schopný pobývať v prítomnosti tak, akoby to bola večnosť.“
Ikarov pád
Osoby a obsadenie: Otec a syn. Aténsky staviteľ Daidalos a jeho pochabý syn Ikaros.
Kedy hovoríme o Ikarovom páde: Keď uvažujeme o tom, ako dopadne človek, ktorý chce nasilu prekročiť svoj tieň, keď ho nedisciplinovanosť a pýcha strhnú z výšin na tvrdú zem.
O čom hovorí mýtus
O neposlušnom synovi a mladíckej nerozvážnosti. O odvekej túžbe človeka lietať, ale i o tom, že človek nie je vták. Nemôže prekrúcať zákony prírody, ako sa mu zachce. O túžbe človeka podobať sa bohom a o jeho arogantnej domýšľavosti, že na to má…
Mýtus o Ikarovi pozná snáď každý. Jeho otec Daidalos zostrojil sebe a synovi krídla z „krehkých vtáčích pier“, aby mohli utiecť z ostrova Kréta späť do Atén. Na Kréte Daidalos pobýval v službách kráľa Minósa, aby pre netvora Minótaura, napoly človeka napoly býka, vybudoval skrýšu. Geniálny staviteľ Daidalos sa pustil do práce a postavil labyrint, obrovské bludisko, z ktorého niet úniku. Básnik Ovídius vo svojich Premenách o tom píše: „v srdci mocnej Kréty / bludisko zbudoval, v ňom toľko rôznych ciel / i chodieb spletitých, že ledva z tejto spleti – / ledva z nej vyplietol sa i sám staviteľ“. Minós na ostrove väzní nielen obludu, ale aj staviteľa, nebude predsa riskovať, že Daidalos niekomu prezradí, „ako von z krutého bludiska“. Daidalos sa však nevzdáva a keďže má bystrý um, pozorne skúmajúc zákonitosti prírody, rozhodne sa napodobniť let vtákov – pierko s pierkom spája a voskom ich zospodu zliepa, formujúc pritom tvar vtáčích perutí. Ikaros je celý vzrušený, nedočkavý, za chvíľu bude lietať, môže byť niečo úžasnejšie? Otec ho ale poúča: „Uprostred, syn môj, leť! Bo, ak sa vznesieš výš, výš k slnku jasnému, ti krídla oheň spáli, voda ich zaťažká, ak nízko poletíš…“ Ikaros pritakáva, ale popravde, otcove slová mu idú jedným uchom dnu a druhým von a už letí, stúpa stále vyššie a vyššie, pod páliacim slnkom sa vosk rozpúšťa a… „prudká slasť sa skoro zmení v pád“. Biedny Ikaros sa ešte chvíľu snaží mávať holými rukami, kým sa nadobro zrúti do hlbín, zostane po ňom kôpka peria na morskej hladine…
Filozofický presah Ikarovho pádu
Ako môžu byť bohovia takí krutí a otcovi zobrať jediného syna? Čo také vykonal nešťastný Daidalos, že na seba privodil hnev bohov? Nuž, spravodliví bohovia mu schystali strašnú pomstu, lebo on sám zhrešil. Ohrozil kozmický poriadok, musí byť potrestaný – sám totiž má na svojich rukách krv… Daidalos je všeumelec. Niečo ako Leonardo da Vinci staroveku. Vyzná sa vo všetkých remeslách, rozlúšti každú (technickú) hádanku, postaví a zmajstruje čokoľvek, je to génius. Ale má temnú, zlomyseľnú, neprajnú povahu. Ako píše Luc Ferry, na Daidala sa dokonale hodí latinské príslovie: „Corruption optimi pessima“ (Zvrátenosť najlepších je najhoršia.) Daidalos je vrah. Aj on niekomu zobral to najcennejšie: dieťa. Podlo zavraždí syna svojej sestry, mladého Talósa, ktorý svojou vynaliezavosťou (talent majú zrejme v rodine) konkuruje strýkovi. Keď nadaný Talós vynájde hrnčiarsky kruh a ešte k tomu aj kovovú pílku, Daidalos od žiarlivosti chlapca zhodí z hradieb Akropoly. Aténsky súd vynesie nad vrahom rozsudok – vyobcuje ho z mesta. Daidalos utečie na Krétu, kde ho prichýli kráľ Minós. Namiesto vďaky však konšpiruje aj proti svojmu dobrodincovi. Najskôr zostrojí drevenú kravu, čím pomôže Minósovej manželke k nevere: tá vo zvrátenej túžbe chce obcovať s obľúbeným býkom svojho manžela a vďaka Daidalovej pomoci sa jej to podarí. Výsledkom ich splynutia je Minótauros. Potom na ostrov pripláva hrdina Théseus, aby zabil Minótaura a Daidalos prezradí Minósovej dcére, krásnej Ariadne, ako vyviaznuť z labyrintu. Ariadna dá Théseovi niť, ktorú bude kráčajúc do útrob labyrintu postupne odmotávať a na ceste späť zasa navíjať. Théseus počúvne Ariadninu radu, netvora zabije a aj s dievčinou utečie z ostrova. Minós je od zúrivosti celý bez seba, najprv manželka, teraz dcéra, v tom môže mať prsty iba Daidalos! Hľadá ho po celej Kréte, aby mu vrazil dýku do srdca, lenže to už Daidalos so synom vzlieta k oblakom… Daidalos síce unikne Minósovi, neunikne však spravodlivosti všemocných bohov…
Prométheov čin
Osoby a obsadenie: Prométheus bol Titán, potomok matky zeme Gaie a boha Úrana. Spod Diovho trestu ho po dvanástich generáciách oslobodil Herakles, keď zastrelil orla, ktorý mu každý deň zobákom kľuval pečeň.
Kedy hovoríme o prométheovskom čine: Keď chceme zdôrazniť, že ktosi vykonal čosi veľké, gigantické, odvážne a hrdinské. Že sa vzbúril proti stanovenému poriadku a postavil voči vyššej moci: niekedy až príliš trúfalo.
O čom hovorí mýtus
Zeus, kráľ olympských bohov, vybojoval víťazne všetky bitky, zvíťazil nad Titánmi aj Gigantmi, najstaršími božstvami, ktoré povstali z Chaosu a ktoré bolo treba skrotiť, aby bol už navždy nastolený poriadok (kozmos). Keď sa tak stane, Zeus spravodlivo rozdelí vládu nad svetom medzi ostatných bohov, jeho bratia Poseidón a Hádes sa stanú pánmi morí a podsvetia, sestra Héra bude vládnuť nad rodinným krbom a dôležité funkcie obsadia aj Diove deti Aténa, Apolón či bohyňa lovu Artemis. Na svete vldne teda božský pokoj, poriadok ako zo škatuľky, dokonalosť sama. Ale… tam, kde sa nič nedeje, nie je žiaden pohyb, Diom nastolená rovnováha je síce dokonalá, ale nehybná a nehybnosť, to nie je život, to je smrť. Bohovia sa k smrti nudia. Chcelo by to nejakú hračku, zábavku, ktorá by im priniesla rozptýlenie. Zeus teda dostane nápad: požiada Prométhea, aby z hliny, vody a ohňa uhnietol sošky, figúrky rôznych bytostí, predovšetkým ľudí (ale aj zvierat), aby im prisúdil rôzne vlastnosti a potom ich bohovia, pre vlastnú zábavu a potešenie, oživia. Prométheus súhlasí, nie je však sám, má totiž brata Epimétea, hlupáčika, ktorý na čo siahne, to zbabre. Aby nespôsobil viac skazy ako úžitku, Prométheus mu dá na starosť vytvoriť ríšu zvierat. Na počudovanie si Epiméteus počína dobre a druhové vlastnosti rozdeľuje zvieratám uvážlivo, malým dá krídla, aby mohli ubziknúť predátorom, tých, čo budú musieť čeliť chladu, zaodeje hustou kožušinou, živočíchy pobývajúce v moriach vybaví plutvami, atď., atď. Po ťažkej práci však neborák zistí, že zabudol na človeka, ktorý zostal „nahý, bosý, bez prikrývky a bez zbraní“. Ako vždy, aj teraz musí Prométheus napraviť, čo jeho brat pohnojil. Prikradne sa k bohom Héfaistovi a Aténe a ukradne im čosi, čo patrí do ich ctenej božskej kompetencie: remeselné zručnosti. Plus oheň, lebo bez ohňa sa remeslá nezaobídu. Naplní vrece týmito božskými pokladmi, zostúpi k ľuďom, rozdá im remeslá a naučí ich stavať domy, pestovať obilie, piecť chlieb, vyrábať nástroje, zapriahnuť dobytok…
Zeus metá blesky od zúrivosti, keď sa dozvie, čo Prométheus vykonal, takáto drzosť, takáto trúfalosť! Ukradnúť bohom, čo je božské, to si žiada exemplárny trest! Vydá rozkaz, aby bol Prométheus prikovaný k obrovskej skale na Kaukaze. A keby len to! Každý deň priletí ku skale obrovský orol, a ten spútanému úbožiakovi vyďobáva pečeň, ktorá mu potom vždy v noci dorastie, a takto sa Prométheovo utrpenie opakuje deň čo deň, celé veky…
Filozofický presah Prométheovho činu
Prečo je Zeus tak naštvaný na Prométhea? Pretože ukradol to, čo patrilo bohom a ľudia sa tak stali „príbuzní bohom“. Na jednej strane je Prométheov oheň najväčší dar ľudstvu. Vďaka schopnostiam, ktoré dovtedy prináležali len bohom, smrteľníci teraz prekročili svoj údel, ktorý mali pôvodne rovnaký so zvieratami. Teraz však, na rozdiel od vlka, ktorý je predurčený loviť ovce, alebo včely, ktorá celý život nerobí nič iné, iba vyrába med, alebo mačky, ktorej údelom je chytať myši, človek sa môže z nikoho stať niekým: tesárom, moreplavcom, kováčom, pekárom… V tomto zmysle Prométheus oslobodil človeka, zbavil ho jeho tupého údelu a pozdvihol na božskú úroveň. Ľudia zrazu dokážu to, čo bohovia: vďaka remeslám (teda tvorivosti) ovládať prírodu a jej zákony: stavať domy, piecť chlieb, kuť meče, kormidlovať lode, lenže… Lenže na rozdiel od Prométhea, ktorý je na svoj čin patrične hrdý, všemocný Zeus šípi problém. Zeus tuší, že takto vystrojení ľudia sa začnú hrať na bohov, že pýcha (hybris) ovládne ich srdcia, že ohrozia poriadok, ktorý nastolil. „S ohromujúcou jasnosťou a hĺbkou,“ píše Luc Ferry, „grécka mytológia uvádza na scénu veľmi modernú a súčasnú definíciu ľudského druhu, ktorého sloboda a tvorivosť sú v zásadnom rozpore s prírodou a kozmom…. Poľnohospodárstvo, aritmetika, reč, astronómia, to všetko bude človeku dobré na to, aby sa zbavil svojho údelu, arogantne sa povýšil nad ostatné stvorenia a priniesol ne-poriadok do úplne nového kozmu, ktorý sa podarilo Diovi po prekonaní mnohých prekážok vytvoriť.“
V podobnom duchu uvažuje aj básnik Hésiodos, keď vo svojom diele Práce a dni opisuje, ako ľudia rozvrátili zlatý vek, v ktorom mali všetko, čo potrebovali, žili ako v raji, v dostatku, bez úmornej práce, chorôb a utrpenia. Postupom vekov však upadali do hybris, prestali uctievať bohov, začali proti sebe viesť vojny, správať sa spupne, žiť v „prométheovskej pýche“, drancovať prírodu a arogantne jej dávať najavo svoju nadradenosť. Rímsky básnik Ovídius vo svojich Premenách opisuje krutý železný vek, do ktorého sa ľudstvo dostalo, úplne prorocky: „Nielen zrno a nutný pokrm žiada, lež kutre / sa už hltavý tvor i v hĺbkach zeme, v jej vnútre, / z útrob trhá jej poklady, čo pre všetky doby / skryla k podsvetným tmám – tie hriešne dráždidlá zloby…“
Amorove šípy
Osoby a obsadenie: Eros, Amor, Kupido, boh či bôžik všetkých zamilovaných.
Kedy hovoríme o Amorových šípoch: Keď naše srdcia celkom poblázni láska.
O čom hovorí mýtus
Rimania prebrali po Grékoch celý panteón bohov, ale dali im svoje vlastné mená: tak sa z Afrodity stala Venuša, z Atény Minerva, z Area Mars, z Dionýza Bakchus a z Erota Amor či Kupido. Eros bol boh lásky, podľa jednej interpretácie syn bohyne Afrodity, pochabý mladík večne poletujúci (veď láska je prelietavá) na zlatých krídelkách, v rukách luk a šíp, chlapčisko strieľal priamo do srdca a vždy trafil. Jeho šípy mali dvojakú kvalitu: tie so zlatými hrotmi spôsobovali šťastnú lásku, šípy s olovenými hrotmi lásku nešťastnú. Inde sa zasa dočítame, že za lásku šťastnú i tú plnú utrpenia môžu dva pramene vyvierajúce na Cypre, ostrove Erotovej božskej matky, v prenádhernej záhrade, kde všetko kvitne na počesť Afrodity a kde tidlikajú len takí vtáci, ktorí zložili skúšku v najkrajšom speve (rozhodkyňou býva samotná bohyňa). Jeden prameň je sladký ako med, druhý horký ako blen. Do nich Eros namáča svoje šípy, raz tam, raz onam a potom šup, do oboch naraz, preto sa s láskou mieša žiaľ, preto je láska, ako napísala Sapfó, „sladkobôľna“. Eros mal prsty v mnohých starovekých šarvátkach, keďže jeho šípom podliehali nielen smrteľní ľudia, ale aj olympskí bohovia (okrem Atény, bohyne múdrosti, tá nebola nikdy zamilovaná). Niekoľkokrát si to namieril aj na svojho šéfa, samotného Dia, ktorý najmä krásne smrteľníčky zvádzal v tých najbizarnejších prestrojeniach (napríklad ako zlatý dážď) a takmer nikdy sa to nezaobišlo bez následkov. Preto má vládca bohov detí ako maku…
Filozofický presah Erotovej lásky
V Hésiodovej Theogonii, v ktorej tento starogrécky básnik spísal čosi ako rodopis bohov, má však Eros celkom inú podobu. Hésiodos ho vidí ako prvotné božstvo, čosi nehmotné, čo ešte nemá konkrétnu tvár (ani tvar), nie je postavou ako neskorší bohovia, ktorí sa zjavom tak veľmi podobajú na ľudí. Má síce meno, ale vystupuje skôr ako prírodná sila, „žiarivá energia, princíp života alebo životná sila“. Eros je teda staručký, prastarý boh, taký starý ako Gaia (Zem) a Úranos (Nebo). Spolu s nimi povstal z Chaosu, prvotného a temného zmätku. Na počiatku bol chaos, povedali by starí Gréci, keby chceli napodobňovať biblickú frazeológiu… Oproti neskoršej predstave Erota, ktorý ľudí zvádza k sexu, má ten prvý toho na práci oveľa viac: musí obsiahnuť celý vesmír, Eros je čosi ako oživujúca sila, prírodný pud, princíp rastu, príčina všetkého živého, žiarivý lúč svetla, ktorý pretína temnoty Chaosu…
Simonetta Zalová
foto Wikipedia / Public Domain
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2021)