V sobotu som bola u sesternice Judity. Vravela, že má doma neporiadok, bude upratovať a do izby ma nepustí. Ešte vravela, že bude zdobiť stromček. Do izby ma pustila a stromček vraj zdobiť ešte nebude. Ukázala mi malý betlehem zo šúpolia, ktorý robil jej otec, naškrobených anjelov, čo mala rada jej mama, svetielka, stromček, zvonkohru, ktorá nechcela hrať a ako ju nakrúcala, čosi v nej škrklo, a tak asi už ani hrať nebude, starý cibulákový porcelán po mame, kávovú súpravu tri grácie, mamin krištáľ, otcove ozdoby z detstva – kapelu… ale potom sme priniesli rebrík a Judita naň vyliezla, a kým som si ja v izbe s neporiadkom dovoľovala očami, predstavovala si, že v nej bývam a obliekala si Juditine šaty, ktoré viseli prehodené cez stoličky, vstávala o piatej, o šiestej štartovala auto a uháňala do práce na onkológiu, po ceste počúvala Abbu a Gotta, Judit mi podávala škatule s vianočnými ozdobami.
Rozložili sme ich na koberec, pootvárali a vypustili z nich Vianoce, ktoré klopali na dvere, už keď sme pozerali ten porcelán, krištáľ a starodávne vianočné obrusy, naťahovali sa v tých škatuliach a zobúdzali navzájom.
– Nemali sme ešte chvíľu spať? – pýtali sa jedna druhej.
Sedeli sme s Judit na koberci medzi ozdobami, o každej z nich mi čosi povedala, ale niečo hovorili aj tie ozdoby, lebo vianočné ozdoby vedia rozprávať, keby ste nevedeli, zavolajte mi a ja vám preložím, čo vravia, a nemusia ani visieť na stromčeku, ba nemusia byť ani Vianoce…
Trebárs, že bol raz jeden malý chlapec, býval v Trnave a rád sa modlil a rád mal vo veciach poriadok, no a mal rád Vianoce. Býval v peknom bohatom dome plnom porcelánu, v rodine, kde sa všetci rozprávali potichu a rozumeli si. Raz pred Vianocami, možno počas adventu, aby mu čas, ktorý zostával do Vianoc rýchlejšie ubiehal, urobil zo šúpolia betlehem. Jozef mal hnedú kabaničku z otcových starých nohavíc, Mária prehodenú skromnú handričku, no zošuchla sa jej z pliec a Ježiško ležal na slame úplne malý a holý, lebo Ježiško nepotrebuje nič, iba aby sme ho ľúbili, no bol veselý ako ten chlapec, blížili sa predsa Vianoce.
Na Vianoce daroval betlehem zo šúpolia rodičom. A mama sa od dojatia rozplakala. Odvtedy betlehem vždy na Vianoce položila pod stromček.
A potom prišla taká zima, že furmani nemohli s koňmi von, lebo im na studenom vzduchu zamŕzali nozdry. Mohli sa zadusiť. Keď vtedy ľudia vylievali na dvore vodu, tak na zem dopadal ľad. Pomrzla väčšina ovocných stromov, vo veľkom hynula lesná zver, z oblohy padali zmrznuté vtáky ako hviezdy z neba na zem. Všetci sa veľmi báli a v izbe s pecou stál vianočný stromček a pod ním betlehem. A prišla vojna, chlapec chodil do školy k saleziánom, ktorých v Trnave volali čepičkári, lebo nosili smiešne čiapočky, a dobre sa učil. Vtedy cez Vianoce pri každom vianočnom stole ktosi chýbal, najmä chlapci, hoci sľubovali svojim mamám: „Na Vianoce som doma,“ no nedodržali sľub a neprišli, hoci ich pod stromčekom čakal darček, niektorí už vôbec nikdy neprišli, zostali prázdne taniere na štedrovečernom stole, betlehemy zo šúpolia, malí kominárici a princezné zo stromčekov ich darmo vyzerali. V zákopoch vojaci spievali Tichú noc nemecky, taliansky, anglicky aj francúzsky, a keby sa boli lepšie počúvali, zistili by si, že všetci spievajú to isté…
Na roráty aj na polnočnú sa brodili v snehu a vo veľkom trnavskom kostole sa modlili, aby už vojna, ktorá len začala, skončila.
Keď skončila, už študoval medicínu a chcel sa stať zubárom a vo všetkom bol veľmi presný a pozorný. Keď mama zabudla v jedny Vianoce dať pod stromček jeho detský betlehem, prekvapilo ho, že ľudia nie sú ako on a nevedia, že nič iné na svete človek nemá, len vzťahy, k ľuďom, stromom aj zvieratám, ale aj k veciam, a že tak dokážu všetkým tým hlúpostiam, ktoré si napokon všetky človek môže kúpiť, vdýchnuť život, aj istý druh nevšednej krásy, ktorá sa narodí až neskôr, až keď ich človek začne používať, pozerať sa na ne a začne ich mať rád. V zásuvke mal odložené úplne malé a vypísané školské ceruzky, ktoré boli nastrúhané, ako keby išiel na druhý deň do školy, v policiach detské a gymnaziálne knižky, naozaj, hocikedy po nočnej zastal pri knižnici, niektorú z nich vybral a len tak, postojačky, si ju prečítal.
Rodičia sa minuli ako detstvo, z chlapca bol doktor. Oženil sa, presťahoval sa z Trnavy do hlavného mesta, narodili sa mu deti, ovdovel, znovu sa sťahoval a oženil sa druhýkrát… Nemal rád nové veci. Celý život so sebou sťahoval nábytok po rodičoch, ktorý urobil jeho otec, keď sa oženil, knižky, ceruzky z detstva a betlehem. K maminmu porcelánu do vitríny pribúdal krištáľ, kávové a čajové hrnčeky z porcelánu, možno vianočné darčeky, veci… Na Vianoce prišli vzácni hostia z detstva – Svätý Jozef v hnedej kabaničke z otcových nohavíc, Mária s bielou plachietkou cez plecia a malý nahý Ježiško, ktorému však nikdy pod stromčekom nebola zima, lebo ho všetci ľúbili. Na stromčeku vyhrávala kapela, každý rok zahrala pani mačičke, kominárikovi a dvom anjelikom, okolo nich sa všetko lesklo, svietilo a zavše aj blikalo, vždy sa však najskôr pozdravili s ich chlapcom, ktorý narástol, ba zostarol, ale na Vianoce vždy omladol a stal sa z neho ten malý chlapec, akým bol, keď vyrábal pre mamu a otca betlehem z kukuričného šúpolia.
Túto rozprávku som Judit nepovedala, ona ju pozná, len by mi ju možno nevedela povedať. Ukázala mi vianočné ozdoby, ktoré si kúpila, keď boli jej deti malé, Luskáčika zo švajčiarskych starožitností, červené bodkované vianočné gule a sadu ružových ozdôb, ktoré jej kúpila mama, keď bola raz na výlete v čadčianskej podnikovej predajni, kde sa sklené ozdoby vyrábajú. A iné, ktoré si jej mama kúpila, keď sa vydala, a smiali sme sa, keď sme si spomenuli, ako jej otec bazíroval, ako a kde má na stromčeku visieť kapela a ako jej mama tomu nerozumela, lebo pochádzala z úplne chudobnej rodiny aj dediny, kde na Vianoce na stromčeku viseli len jabĺčka a naozajstný ozdobený stromček býval len v kostole… Preto pred každými Vianocami nakupovala ako o život ozdoby, tiež sa vracala do detstva, veľká Magdaléna ich vlastne kupovala tej malej, ktorou bývala cez Vianoce. Preto, keď jej zomrel manžel, opatrovala jeho ceruzky a každý rok otvorila dvere staručkej kapele a Jozefovi v hnedej kabaničke, Márii s plachtou prehodenou cez plecia a holému Ježiškovi, ktorý vchádzali každý rok do väčšieho a väčšieho lesku, už takmer nikoho na stromčeku nepoznali, pozdravili sa so starými známymi pri jedličke, čudovali sa novým ľuďom aj veciam…
Toto všetko mi porozprával svätý Jozef, kým sme s Judit dozdobili stromček, a ja som si predstavila trnavskú rovinu, o ktorej sme sa učili ako o tabuli, kukuričné polia, ako ich na jeseň prefukuje vietor a že je vlastne šťastie, keď sa z niektorého šúpolia stane svätá rodina, akoby sa stala z celého toho poľa, a aj že treba o poli aj tejto rodine hovoriť, o svätej aj tej zo šúpolia, časom možno prídu iní ľudia a iné veci, tak len aby sa vedelo, že bol raz jeden svätý Jozef z kukuričného šúpolia v hnedej kabaničke zo starých nohavíc, aby sa vedelo a nezabudlo…
Pozdravte vašich Jozefov, kapely, anjelov aj mačičky, kominárov a princezné, vytiahnite mamine obrusy, nech vianočný riad cinká ako rolničky, veď sa blížia vianočné sviatky, pripravte sa, všetci sa začneme zmenšovať, až budeme takí malí ako ten Ježiško, ktorého všetci ľúbia. Pozor, nech vám pri vianočnom upratovaní nevypadne z jasličiek.
Milostiplné sviatky vám želá Veve
Veronika Šikulová