Ján Markoš – Trpíme stratou dôvery

 

Sme hladní. Reč pritom nie je o škvŕkaní v bruchu, ktoré nás občas potrápi, ale o naliehavom pocite zvláštneho prázdna, ktorý obsiahne celú spoločnosť. Ján Markoš, úspešný šachový veľmajster, lektor kritického myslenia a spisovateľ, sa rozhodol cestu z tejto lačnoty hľadať cez ľudskosť a najmä blízkosť – k prírode, k druhým, k mnohorakým podobám krásy, k vede a najmä k sebe samým.

 

Vo vašej najnovšej knihe Bližšie k sebe hovoríte, že napriek materiálnemu bohatstvu a dostatku žijeme v čase hladu. Čo je jeho dôvodom?

Dôvod je jednoduchý – žijeme v umelom, virtuálnom svete. Takmer celé dni trávime v budovách. Svoj čas delíme na tretiny – jednu tretinu spíme, jednu tretinu sme offline a jednu tretinu času strávime na internete. To znamená, že tretinu našich životov sa prehrýzame umelým obsahom, ktorý pre nás pripravili iní ľudia. Nie je to desivé? My, ľudia, nie sme stavaní na takýto život. Chýba nám príroda. A ten hlad, ktorý v sebe cítime, je hlad po prírode, po prirodzenom svete. Po mrakoch, vode, stromoch, slnečnom svetle, zvieratách, pohybe. Žiaľ, na nových technológiách sme už dosť závislí. Nie je preto ľahké sa s nimi rozlúčiť. Takúto separáciu často sprevádzajú abstinenčné príznaky podobné tým, aké zažíva abstinujúci fajčiar či alkoholik.

 

Aký je návod na kvalitný život s novými výdobytkami, avšak bez závislosti?

Po prvé, potrebujeme byť menej online. To si vyžaduje silnú vôľu, ale v podstate sa to dá. A potom potrebujeme viac času na seba. Ale tým nemyslím čas, v ktorom sa zabávame so seriálom či na kávičkách. Potrebujeme čas, keď sa sami k sebe priblížime, poctivo a v tichu. Pre niekoho je takýmto časom modlitba, pre iného meditácia, pre ďalšieho zasa prechádzka prírodou či beh. Takýto voľný, neštruktúrovaný čas v tichu, samote a bez mobilu je veľmi liečivý.

 

Vy ste niekoľko rokov žili na lazoch na Zaježovej…

So zaježovskými lazmi bol môj život spätý štyri roky, počas ktorých som tam pracoval v organizácii Živica. Priamo na lazoch sme ale so ženou bývali len jednu zimu, v dome, v ktorom sa kúrilo drevom a bez auta. Bola to pekná a pokojná doba, tesne po svadbe. Život na Zaježovej by som ale neidealizoval, napokon, samotní Zaježovčania varujú ľudí z mesta, aby si život na lazoch nepredstavovali ako raj na zemi. V zime je tam o štvrtej tma. A to hovorím o takej tme, že keď si zabudnete baterku, môžete v lese mať problém trafiť domov. Aj bývanie často zaostáva za štandardom z mesta. Do supermarketu máte 40 minút jazdy. Slovom, bývanie na lazoch, najmä v zime, nie je pre každého. A čo ma život v Zaježovej naučil? To, či sa niekde cítite dobre, alebo zle, často záleží najmä na ľuďoch. Keď sme obklopení priateľmi, môžeme žiť kdekoľvek na svete.

 

Aj preto ste dospeli k záveru, že správny pohľad na človeka a spoločnosť je: „Sme, teda som“?

Vyjadrenie „Sme, teda som“ je ozvenou slávneho Descartovho „Myslím, teda som“. René Descartes, snáď najslávnejší filozof novoveku, tvrdil, že to, čo človeku dáva istotu, je jeho rozum, jeho racionalita. Náš mozog je tým pevným bodom, o ktorý sa vo svete môžeme oprieť. Ja som si dovolil nesúhlasiť, pre mňa sú istotou a oporným bodom v tomto svete skôr iní ľudia. Moja rodina, moje deti, moji rodičia, blízki priatelia. Práve oni, a nie akási abstraktná racionalita, sú kotvou, o ktorú sa možno oprieť. Preto som „myslím, teda som“ nahradil vetou „sme, teda som“.

 

Sme ako ľudia sebeckejší – v porovnaní s minulosťou?

Nemyslím si, sme ale omnoho mocnejší. Dokážeme meniť celé ekosystémy, vyzabíjať živočíšne druhy, rozvŕtať krajinu ako ementál, ovplyvniť klímu celej Zeme. Naše dnešné sebectvo má teda ďaleko väčšie dôsledky. Táto doba tak na nás kladie omnoho väčšie nároky. Musíme sa stať omnoho menej sebeckými, ako boli naši predkovia. Práve preto, lebo máme väčšiu moc, a teda aj väčšiu zodpovednosť.

 

Ako to dosiahnuť?

Môžeme začať od prostého uvedomenia, že naše činy ovplyvňujú ostatných v omnoho väčšej miere ako kedysi. Keď nakupujeme oblečenie v najbližšom obchode, zároveň tým ovplyvňujeme osudy ľudí v krajine na druhom konci sveta, pretože tam bolo toto oblečenie vyrobené. Keď sa odmietame obmedziť v cestovaní a spotrebe, aby sme zredukovali množstvo oxidu uhličitého, rozhodujeme tým o kvalite života našich ešte nenarodených vnúčat a pravnúčat. Keď z nudy začneme písať hlúposti po internete, môžeme tým ovplyvniť názory či náladu ľudí na druhom konci krajiny. Podobne ako sa v muničnom sklade musíte naučiť opatrnosti, aj v dnešnom svete je potrebné naučiť sa nesebeckosti, pretože sebeckosť má devastujúce účinky na ľudí ďaleko v priestore i v čase, teda nielen na ľudí na druhom konci krajiny, ale i na ľudí, ktorí sa ešte len narodia.

 

Ako sa ešte môžeme dostať bližšie k sebe?

Niekedy stačí od samého seba neutekať k seriálu, práci či poháru vínka. Recept je vlastne jednoduchý – menej cestovať, menej sa zabávať, menej byť online, jednoducho, ostať so sebou v pokoji a tichu.

 

Vy ste niečo podobné zažili aj v kláštore vo Veľkej Británii. Čo vás tam priviedlo?

V anglickom budhistickom kláštore Amaravati som strávil mesiac, z toho týždeň na meditačnom pobyte pod vedením mnícha. Šiel som tam viac-menej zo zvedavosti. Študoval som teológiu a filozofiu a lákalo ma zažiť si inú duchovnú tradíciu, než kresťanskú. Zároveň to bolo dobrodružstvo. Odviezol som sa lacným letom na letisko v Lutone a od letiskovej brány som šiel pešo – asi pol dňa lúkami a cestami anglického vidieka. Všetko sa odohralo pred desaťročím, ale svoje pocity si pamätám dodnes. Už dopoludnie prvého dňa som chcel utiecť. Program toho pobytu bol totiž jednoduchý a náročný zároveň – hodinu sme sedeli v predpísanej polohe, hodinu kráčali po krátkom chodníku tam a naspäť. A zasa dokola. Žiadne rozhovory, žiadne rozptýlenie, len sústredenie na vlastné vnútro. Bolo to náročné, ale zároveň veľmi obohacujúce. Práve tam som zistil, že nie každý negatívny pocit musím okamžite zahnať novou zábavou či sladkosťou, ale že občas ho stačí trpezlivo znášať a on potom zmizne sám od seba.

 

Píšete tiež o malých zjaveniach krásy. Ktoré sú to pre vás?

Krásu nachádzam najmä v prírode. Bývam v Devínskej Novej Vsi. Máme tu meandrujúcu rieku, očarujúce západy slnka nad Rakúskom, kvety, ktoré nikde inde nerastú, aj archeologické nálezisko, kde môžete doslova zakopávať o mušle hrebenatky staré milióny rokov. Stačí mi teda ísť sa na hodinu prejsť a krásu vidím všade dookola.

 

Priznávate, že máte slabosť pre japonské texty i kultúru. Čo vám na nich imponuje?

Japonské umenie je vo veľmi veľkej miere späté s prírodou. Je to sčasti spôsobené aj šintoizmom, pôvodným japonským náboženstvom, v ktorom splýva príroda s božstvom. A práve schopnosťou kultivovať svoj vzťah k prírode je japonská kultúra vzácna. Mimochodom, japonská literatúra je zaujímavá tým, že v nej ani v stredoveku nedominovali muži. Veľké diela z 10., 11. či 12. storočia písali dvorné dámy, a písali skvelo. Tak, ako to ani v Japonsku ani v Európe v tom čase žiadny muž nedokázal.

 

Návrat k prírode a prirodzenosti je jedna vec, spoločnosť však rozdeľuje aj postoj k vede…

Vo všeobecnosti trpíme stratou dôvery. Nielen k vedcom, ale aj k politikom, úradníkom, inštitúciám, učiteľom, lekárom. A často aj k sebe navzájom. Ako túto dôveru prinavrátiť, to je otázka za milión. V oblasti vedy ale možno stačí jednoduchá rada – neverte ľuďom, ktorí sa v minulosti fatálne mýlili, prípadne vedome klamali. Nie je predsa také ťažké vygoogliť si, čo ten alebo onen (skutočný či samozvaný) expert hovoril, povedzme, o korone pred rokom či dvoma.

 

Do akej miery treba počúvať vedu a do akej sa spoľahnúť na intuíciu?

Veda je ako korčule. Ak ju používame na to, na čo sa hodí, je skvelá, podobne ako korčule na ľade. Ak ju ale začneme používať mimo jej poľa pôsobnosti, je to, akoby sme si obuli korčule a šli tancovať na tanečný parket. To by asi nedopadlo dobre. A v čom je veda skvelá? V otázkach materiálneho sveta, ktoré sa týkajú veľkého množstva ľudí. Napríklad ohľadom liekov, vakcín či prístrojov by som vede a vedcom veril. Ak ide ale o niečo, čo sa dotýka nás samotných, našich osobných životov, tam by som vedcom veril menej. Nikdy by som si napríklad od vedcov nenechal diktovať v tom, koho si mám vziať za muža alebo ženu, čo mám považovať za krásne či posvätné, ani v oblasti osobných hodnôt.

 

V jednom rozhovore ste spomenuli, že najmä v online priestore si na intuíciu treba dávať pozor, prečo?

Ľudská intuícia je skvelým, dokonale vyladeným nástrojom, ktorý sa v nás vyvíjal desaťtisíce rokov. Funguje často takmer dokonale. Ale za jednej podmienky – situácia, v ktorej našu intuíciu používame, nesmie byť nová, neprirodzená. V obyčajných ľudských situáciách, ktoré sa za posledné tisícročia príliš nezmenili, napríklad pri rozhovore tvárou v tvár, sa môžeme obvykle o intuíciu oprieť. Ako si má ale intuícia poradiť so svetom internetu, s úplne novým univerzom, na ktoré nebola trénovaná? Navyše, internet je plný manipulátorov, ktorí využívajú práve evolučné nedostatky našej intuície. Je preto rozumné nespoliehať sa pri surfovaní po webe na svoje inštinkty. Radšej sa rozhodujme opatrne, pomaly a racionálne.

 

Venujete sa aj kritickému mysleniu. Ako si ho môže zlepšiť každý z nás?

Kritické myslenie nie je žiadna tajná, špeciálna schopnosť, ktorú sa musíte naučiť na nejakom drahom kurze. V podstate ide o súbor obyčajných ľudských schopností, ktoré bežne používate. Trik je v tom – používať ich o čosi zručnejšie, vedomejšie a efektívnejšie. Ide napríklad o prácu s číslami, čítanie grafov, cit pre slová, logiku, porozumenie médiám a podobne. V týchto obyčajných schopnostiach sa môže zlepšiť naozaj každý a nestojí to ani veľmi veľa námahy.

 

S vašou príručkou pre stredné školy „Ako kriticky myslieť“ ste precestovali viacero škôl. Ako sú na tom s kritickým myslením slovenskí tínedžeri?

Medzi jednotlivými školami existujú obrovské rozdiely. A nie je to tak, že všetky dobré školy sú v Bratislave či vo veľkých mestách a všetky zlé školy sú na vidieku. Myslím, že sa to láme na dvoch veciach. Po prvé, či študenti na danej škole cítia, že majú budúcnosť. Bol som napríklad na lesníckom učilišti, kde mi študenti hovorili, že aj tak nebudú lesníkmi, pretože všetky pozície v regióne súčasní lesníci aj tak rozdelia rodine a známym. Akú motiváciu majú títo študenti vzdelávať sa? Po druhé, ide samozrejme o kvalitu učiteľského zboru. Niekedy stačia dve či tri šikovné učiteľky a atmosféra školy sa rýchlo zmení k lepšiemu.

 

Aký celkový dojem vo vás zanechalo školstvo?

Nie je tajomstvom, že naše školstvo je zastarané a nedofinancované. Je na tom podobne ako zdravotníctvo. Existuje niekoľko skvelých škôl, ktoré majú zdroje, nápady a šikovné vedenie, ale vo väčšine škôl je to skôr zápas o prežitie. Ide však tiež o to, či vôbec mladým ľuďom vieme zabezpečiť dôstojnú budúcnosť. Veria dnešní študenti, že na Slovensku sa vzdelaným mladým ľuďom bude dobre žiť? Ako tomu môžu veriť, keď samotní členovia vlády vôbec nezakrývajú, že študovali nepoctivo a diplomové práce si odpísali či kúpili? Tí najšikovnejší študenti odídu do zahraničia. A mnohí sa nevrátia. A tí, ktorí ostanú, budú stáť pred ťažkou voľbou – buď sa prispôsobia priemernosti a systému drobných podvodov, alebo budú celý život v menšine.

 

Pred rovnakou voľbou ste stáli aj vy. Prečo ste zostali na Slovensku?

Myslím si, že korene sú dôležité. Neviem, či by som sa rovnako doma ako na Slovensku dokázal cítiť, povedzme, na Novom Zélande. Moja manželka však pochádza z Moravy, a tak je celkom možné, že nakoniec zakotvíme v Českej republike.

 

Ste otcom dvoch detí, čo považujete za najdôležitejšie pri ich výchove?

So ženou sa snažíme, aby naše deti neboli príliš skoro závislé od obrazoviek. Dôsledne im preto bránime v kontakte s televízorom (ten sme ani doma nikdy nemali), s počítačmi i mobilmi. Dovolíme len polhodinku rozprávok denne. A tiež sa snažíme s deťmi veľa rozprávať. Moja žena je navyše veľmi šikovná v rôznych kreatívnych veciach, tak spolu majstrujú obrázky, šaty pre bábiky a ďalšie veci. Na Troch kráľov sme napríklad koledovali u kamarátov v kostýmoch. Keďže sme štyria a králi môžu byť len traja, bol som za kométu.

 

Čím vás deti naposledy prekvapili?

Nedávno ma prekvapil syn, keď zo škôlky priniesol piest z motorky. Je to krásna súčiastka, aj keď dosť ťažká. Dostal ho od kamaráta, ktorý je fanúšikom motoriek. Veľmi sa mi to páčilo, keďže dospelí rešpektovali deti v ich rozhodnutiach o dare. Rodičia kamaráta mu dovolili priniesť si piest do škôlky, ani pani učiteľky nikoho nezahriakli a my sme zasa dovolili synovi doniesť si ho domov. Samozrejme, všetko sa odohralo bezpečne, piest je čistý, nemá žiadne ostré hrany. Je to, jednoducho, len nezvyčajný darček.

 

Ako môžeme naučiť kritickému mysleniu menšie deti?

Kritické myslenie sa rodí v bezpečnom prostredí a v otvorenom rozhovore. Keď sa dieťa či mladý človek bojí vysloviť svoj názor, pretože ho rodičia nepočúvajú, alebo ho rovno zahriaknu, nemôže sa naučiť kriticky myslieť. Ak teda chceme, v každom veku, viesť naše deti ku kritickému mysleniu, mali by sme sa s nimi zhovárať a najmä ich trpezlivo a bez predsudkov počúvať.

 

Keď s nami niekto nesúhlasí, môžeme argumentovať dátami a faktami. Čo však vtedy, keď nášho oponenta logická argumentácia nezaujíma?

Vo všeobecnosti ľudia viac reagujú na príbehy, než na suché dáta. Zoberme si ako príklad očkovanie. Môžete stokrát zdieľať štatistiku, podľa ktorej očkovanie obrovskou mierou znižuje riziko ťažkého priebehu covidu, ale zapamätá si to len veľmi málo ľudí. Ale smutný príbeh o tom, ako sa česká folková speváčka nakazí naschvál covidom, aby sa nemusela dať zaočkovať, a potom, žiaľ, chorobe podľahne, to si zapamätá mnohonásobne viac ľudí. Trik teda spočíva v tom, ako vedecké dáta priblížiť ľuďom, či už cez príbehy lekárov a sestričiek v nemocniciach, alebo cez príbehy obyčajných ľudí, napríklad tých, ktorí sa nechceli dať zaočkovať, ale napokon zmenili názor.

 

Necítite niekedy bezmocnosť?

Osobne nemám veľmi ambíciu druhých ľudí nasilu presviedčať, a preto necítim ani bezmocnosť, ak sa mi to nedarí. Sme stvorení ako slobodné bytosti a nie je v silách jedného človeka vziať nasilu druhému jeho názor. Napokon, skúsenosti lekárov z nemocníc hovoria, že mnohokrát ani smrť blížneho na covid nepresvedčí jeho príbuzných, aby sa dali zaočkovať. Ak by si totiž priznali chybu, museli by si priznať aj svoj diel viny, a to je veľmi ťažké.

 

Tu sa dostávame aj k ľudskej zraniteľnosti. Je dôležité ju prejavovať?

Je to paradox. Tí, ktorí sú silní, dokážu ukázať svoju slabosť. A naopak, slabosi sa schovávajú za fasádou sily. Keď vám teda niekto tvrdí, že všetko zvládne a všetko prekoná, môžete mať istotu, že v skutočnosti si príliš neverí. Zdieľaná zraniteľnosť zbližuje. Ak napríklad svojej babičke vynadáte, že je hlúpa, že sa nenechá očkovať, uzavrie sa pred vami a urobí si po svojom. Ak jej ale naopak ukážete, že sa o ňu autenticky bojíte, pretože ju máte radi, môžete ju tým presvedčiť. Samozrejme, otvoriť sa druhému človeku môžeme len vtedy, keď sa sami cítime vnútorne silní a istí. Každá otvorenosť je riskantná, a preto musíme opatrne zvažovať, kedy si ju môžeme dovoliť.

 

Každý deň musíme robiť väčšie či menšie rozhodnutia. Čo zvykne ľuďom komplikovať rozhodovanie?

Obvykle je najväčším problémom perfekcionizmus. Chceme, aby všetko bolo dokonalé, a preto nie sme schopní rozhodnúť sa pre dobré veci. Niektorí ľudia napríklad roky hľadajú vysnený byt, aby si potom – celkom vyčerpaní – priznali, že dokonalé bývanie existuje len v ich snoch. Dokonalé je nepriateľom dobrého. Nechcime dokonalosť, chcime, aby veci boli dobré, a to nám pomôže rýchlejšie sa rozhodovať. Druhý problém pri rozhodovaní nastáva napríklad vtedy, keď sú obe alternatívy približne rovnocenné. Vtedy mnohí ľudia upadnú do strnulosti. Veď ako sa majú rozhodnúť, ktorá je lepšia, keď sú vlastne obe rovnako dobré. A vtedy hovorím – keď sú obe rovnako dobré, to je skvelé! Treba si jednu rýchlo vybrať a ísť ďalej, pretože ani pri jednej neurobíte chybu.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Rasťo Blaško / archív Akadémie kritického myslenia

 

Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2022)