Čo majú spoločné so Slovákmi a čo ich odlišuje od Rusov? Prečo sa na Ukrajincov ešte stále pozeráme ako na zdroj lacnej pracovnej sily? Po Srbkách a Poľkách, ich životnej ceste a prečo sa rozhodli pre život na Slovensku, ale aj o ich momentálne ťažko skúšanej vlasti sme sa porozprávali so štyrmi Ukrajinkami žijúcimi na Slovensku.
Oksana Paliy
Maliarka a ilustrátorka, minulý rok ilustrovala detskú knižku Pozor, bodkovaný pes! spisovateľky Veroniky Šikulovej. V súčasnosti učí deti výtvarnú výchovu na umeleckej škole v Senici a vo voľných chvíľach maľuje.
Spomienky na minulosť: Narodila som sa v starom meste Bila Cerkva v blízkosti Kyjeva v období, keď Sovietsky zväz tam rozvíjal priemysel a dával mladým rodinám nové možnosti s novými bytmi. Takých nás tam bolo veľa, všetci sme mali mladých rodičov, nové bývanie a slobodu pohybu v pevnom okruhu (na sídlisku). To mi stačilo na pozorovanie. V Bilej Cerkvi som bývala do šiestich rokov, rada na ten čas raného detstva spomínam. Do školy som už išla v Dnepropetrovsku, to bolo mesto môjho dospievania, tam som rozvíjala svoje záľuby a záujmy. Venovala som sa ľudovým tancom a chodila na výtvarnú, na strednej škole som vyštudovala technickú architektúru. Dnipro mám v srdci spojené s veľkými zmenami v spoločnosti, chaosom, rozpadom Sovietskeho zväzu, s prázdnymi obchodmi, obrovskými radami na základné potraviny a s našou rodinnou záhradou: dve hodiny cesty vlakom, potom ďalšia hodina peši a 60 árov driny, ako hovorila naša mama, ale aspoň nás mala čím nakŕmiť. Tam som posilňovala svoju odolnosť a nádej, že bude dobre a že to okopávanie raz skončí.
V detstve som chcela byť dojička v kravíne, o tých sa písalo v novinách a boli dôležité pre spoločnosť. Navštevovala som výtvarný odbor a raz mi vliezlo do hlavy, že tí umelci asi vedia viac, niečo navyše, ako my ostatní a že ako umelkyňa možno i ja raz pochopím, o čom je život. Bolo to ako nazrieť do tajomstva. Tak som sa rozhodla to tajomstvo nasledovať. Mama ma pozorovala zo strachom v očiach. Cesta to nebola ľahká, ale napokon som sa dostala na Akadémiu umení vo Ľvove, kde som vyštudovala monumentálnu maľbu. Ľvov je veľmi umelecké mesto, všetkým odporúčam navštíviť ho. To mesto ma spojilo aj so Slovenskom, na jednom sympóziu som stretla svojho budúceho manžela, Slováka, študenta sochárstva. On mal veľmi rád Ukrajinu, ale keď sme sa rozhodovali, kde žiť, uprednostnili sme Slovensko, tu bolo viac istôt.
Miesto v inej krajine: O Slovensku som vedela, že je to malá krajina a že tak Slováci, ako aj Ukrajinci pochádzame z rovnakých koreňov a doma sme mali československý krištáľ. Prvýkrát som bola na Slovensku v Lome nad Rimavicou na maliarskom sympóziu. Pamätám si modrú oblohu prelínajúcu sa do hôr, nič také som predtým nevidela, to boli Tatry… Bývali sme u manželových rodičov, obklopení umením a porozumením, mali sme ateliér, kde sa dalo pracovať, manžel dokončoval sochárske štúdium, ja som sa venovala výtvarnému umeniu, mala som ešte zákazky z Ukrajiny. Slovenčinu som vedela tak-tak a postupne som ju študovala. Kamarátky som nemala, chýbal mi rodný jazyk. Pochopila som, že keď hovoríte rodným jazykom, okrem zvuku a toho, že vám ostatní rozumejú, je v tom ešte niečo iné. Čo nikdy nepocítite v cudzom jazyku, čo ako dobre ho ovládate (alebo by ste museli žiť mimo domov veľmi dlho a veľa toho zažiť), aby ste slová nielen vyslovovali správne a s dobrým prízvukom, ale aby vám vliezli hlboko pod kožu, až do srdca. Slovenčinu som sa začala učiť ešte na Ukrajine, zvykala som si na latinku a počúvala som Rádio FM. Absolvovala som letnú školu slovenského jazyka a kultúry na FF UK, to bolo nielen stretnutie s jazykom, ale aj so slovenskou kultúrou.
Na Slovensku vidím môj profesijný život ako pokrokový, som spokojná, mám možnosť sa rozvíjať a postupne si spĺňam svoje sny. Môžem sa oprieť o manželovu rodinu a časom pribudli aj kamaráti. Mám na ľudí šťastie. A ako by som žila, keby som zostala na Ukrajine? Asi by som sa snažila žiť tak isto, inak neviem a asi by som za svoju prácu dostávala menej peňazí a nezobrala by som si auto na lízing.
Sme iní, či rovnakí: S kultúrnou odlišnosťou som sa veľmi nestretla. Akurát, že Slováci sú trochu viac „usporiadaní“. Tak napríklad, keď chcete zájsť ku kamarátovi, musíte mu najprv zavolať a dohodnúť sa. U nás, keď sa človek rozhodne navštíviť kamaráta, áno, tiež mu zavolá, ale už spred dverí, že už je vonku a čaká, kedy mu otvorí. Tá spontánnosť mi tu trochu chýba, hoci už pozorujem, že aj ja som taká. Niekedy ma z tejto „usporiadanosti“ vytrhnú moji ukrajinskí kamaráti, že už si kúpili letenky a za pár dní im už ukazujem krásy Slovenska (smiech). Hovoria mi, vráť sa na Ukrajinu, ale ja sa smejem, že potom nebudú mať ku komu chodiť do Európy. Ja už doma neviem vydržať, po troch týždňoch ma to ťahá späť na Slovensko. Veľmi by som si priala, aby si môj národ viac vážil seba a Slováci by v porovnaní s Ukrajincami mali jesť viac zeleniny (smiech). V slovenskej televízii sa Ukrajinci prezentujú ako pašeráci a tí, čo obchádzajú zákon a keď prídu na Slovensko, zoberú miestnym prácu. Niektorým mojim známym Ukrajinci stavali domy a všetci boli spokojní. Myslím, že Slovensko mi poskytlo viac stability a širší uhol pohľadu na svet. Veľa vecí ma už na Ukrajincoch vytáča, najmä čo sa týka medziľudských vzťahov. Na druhej strane, Ukrajinci toho veľa zažili (a zažívajú), veľa vieme vydržať, tejto typickej ukrajinskej vlastnosti sa nikdy nevzdám. A tiež ukrajinských ľudových pesničiek.
Vtedy a dnes: Slovensko je už mojím domovom. Mám rada slovenskú prírodu, možnosť byť hneď v lese, ísť do hôr. Cítim sa už rovnoprávnym členom slovenskej spoločnosti a teším sa, že jej môžem niečo odovzdať. Napríklad spájanie kultúr – uplatnila som s deťmi niektoré ukrajinské ľudové techniky, ktoré mali úspech na celoslovenskej súťaži v ÚĽUV-e. Tak to vidím ja, že jeden druhému môžeme niečo odovzdať. Môj obraz Slovenska sa nezmenil, ľudia sú tu rôzni, tak ako všade. Stabilita je tiež otázna, ale mne pomáha môj tréning odolnosti z Ukrajiny.
Ukrajina v mojom srdci: Keď prídem na Ukrajinu, prvé, čo urobím, silno sa nadýchnem. Vzduch domova, to je neopísateľný pocit, stávaš sa opäť maličkým a šťastným, pretože ideš k mame. Doma si nenechám ujsť výstavy, kostol a jedlo, máme veľa zeleniny a chutí ináč. Dokáže ma naštvať, ak niekto povie, že Ukrajina je diera. S domovom komunikujem cez internet. Pozerám ukrajinskú televíziu a sledujem, čo sa u nás deje na umeleckej pôde. Znepokojuje ma vývoj konfliktu na území Ukrajiny.
Nové méty: Chcela by som absolvovať viac workshopov na vzdelávanie detí. Uskutočniť výstavu akvarelov, tie sa už rámujú a novou výzvou je ilustrácia ďalšej detskej knižky. A určite by som chcela dokončiť turistickú magistrálu Cestu hrdinov SNP, ktorú som začala vďaka pandémii, keď jediný únik bola turistika do prírody.
Ingrediencie môjho života: Pochopiť a snažiť sa robiť, čo ma napĺňa, to je moja cesta za šťastím, inú zatiaľ nepoznám. Porozumieť svojim strachom a tak spoznávať seba. Dôležité je, aby môj farebný svet nezbledol a na to potrebujem aj ľudí okolo seba. Chcem byť nápomocná a vždy mať nádej.
Kateryna Rubanova
Na Kyjevskej národnej univerzite Tarasa Ševčenka vyštudovala medzinárodné právo, na Slovensku sa však živí ako kvetinová dizajnérka. Momentálne pracuje ako hlavná floristka pre kvetinárstvo a donáškovú službu FlowersDrive by LaskyKvet. Je mamou, 13-ročného syna a 19-ročnej dcéry.
Spomienky na minulosť: Som rodená Kyjevčanka, v Kyjeve som prežila väčšiu časť svojho života. Vždy som bola hrdá na to, že Kyjev patrí medzi najzelenšie mestá na svete. Našu ulicu v starej časti mesta lemovalo husté stromoradie, bol tam i malý parčík a ovocnú záhradu sme mali priamo pod oknami. Kyjev oplýva nádhernou architektúrou v starom meste, ale má tiež úplne klasické bytovky v „spacích“ mestských častiach. Za posledných 20 rokov však aj v starom meste vyrástli megalomanské stavby, ktoré zatieňujú svojou výškou a modernou architektúrou staré budovy. Výškou, ale určite nie krásou, lebo z tých niekdajších „cárskych“ budov prúdi neskutočná energia… Vyrastala som v rodine odborára a pani docentky chemických vied, mama prednášala na technickej univerzite a tomu zodpovedali aj nároky rodičov na moje vzdelávanie a správanie. Otec mal zlaté ruky, všetko vedel spraviť a opraviť sám. Mama neakceptovala odpoveď „neviem, nejde to“, ani známky nižšie ako 1 (u nás to bolo 5, potom 12 po reforme školstva). To vo mne zostalo, namiesto konštatovania, že niečo nejde, u mňa platí: „Ako to urobím?“ Od útleho veku som mala rada ručné práce: šila som, háčkovala, štrikovala, vyrábala som plisované hračky, kvety z mydla, pestovala som rastlinky. Jedine kresliť a maľovať som sa nenaučila, aj keď som po tom veľmi túžila, ale nemám talent. Skúšala som všeličo – tanec, ľahkú atletiku, plávanie, streľbu, klavír. Mojou vášňou vždy boli cudzie jazyky. Angličtinu som sa naučila na jednoduchej úrovni ešte pred základnou školou, z pesničiek bratových platní Smokey či Boney-M… Na Slovensko som prišla náhodou. Áno, naozaj! Kamarátka mi navrhla, aby sme šli do Slovinska. Až keď začala hovoriť o Bratislave, pochopila som, že ideme na Slovensko. Do Bratislavy som sa prišla len pozrieť (to bolo v roku 2014) a hneď som vedela, že tu chcem bývať – ten kľud a pomalšie tempo úplne zodpovedajú mojej povahe. Rozhodnutie mi trvalo iba pár dní. O tri týždne som už stála na cudzineckej polícii. Nasledovalo založenie živnosti a biznis plán kvetinového štúdia.
Miesto v inej krajine: O Slovensku som vedela akurát to, že je polovičkou bývalej ČSSR. Nič iné. A že môj starý otec mal kedysi dávno lásku z Bratislavy. Prišla som úplne spontánne. Byt som si prenajala cez Skype, zbalila som dva kufre pre seba a deti a šli sme. Od prvého dňa som mala pocit, že každý mi chce pomôcť. Vôbec som sa necítila ako cudzinka. A to som nevedela ani slovo po slovensky. Mám pocit, že Bratislava nám s deťmi otvorila svoje srde hneď od prvého dňa. Akurát, čo sa týka mojej profesie – kytice, čo som vídala v kvetinárstvach a v obchodných centrách, mi prišli dosť pozadu. To sa u nás takto robilo pred rokmi, hovorila som si. Aj dopyt na výzdobu podujatí živými rezanými kvetmi je dodnes na Ukrajine na vyššej úrovni. Ale všetko sa rozvíja veľmi rýchlo, poznám viacero nadaných slovenských kolegov, ktorí vytvárajú krásne a profesionálne veci, na ktoré by mohli byť hrdé aj najväčšie floristické hviezdy sveta. Žiaľ, ľudia ale stále chcú kytice na postkomunistický štýl. Momentálne pracujem pre spoločnosť, ktorá spustila pre Slovensko úplne nový formát obchodov s kvetmi, užívam si nové výzvy v podobe navrhovania kytíc s kvetmi, ktoré sa na Slovensko predtým nikdy nedovážali.
Sme iní, či rovnakí: Skôr, ako to, čo nás rozdeľuje, som na Slovensku našla to, čo nás spája. Sme Slovania, prirodzene srdeční a veľmi ľudskí. Áno, Slováci sú kľudnejší i trochu pomalší ako Ukrajinci, ale tá pomalosť znamená aj viac pohodlia. Život na Slovensku je stabilnejší. Vždy ma však dokáže rozosmútiť, že Slováci nevidia rozdiel medzi nami, Ukrajincami a Rusmi. A pritom sme úplne rozdielni! Dejinami, kultúrou, jazykom, dušou. Keď počujem, že boršč je ruská polievka, zježia sa mi na hlave všetky vlasy! Na Slovensku sme sa museli s deťmi dosť uskromniť. V Kyjeve dobrý florista zarába oveľa viac ako v Bratislave. Ale pokoj a stabilita majú tiež svoju cenu. Teší ma, že aj mojim deťom sa tu páči. Žiaľ, párkrát som zažila aj xenofóbiu. Ale môj pohľad na Slovákov to nezmenilo, normálnych, milých ľudí je tu oveľa viac. Napokon, nikdy nevieme, aké skúsenosti má osoba, čo sa takto negatívne správa voči cudzincom. Ľudia sú v každej krajine rôzni, aj dobrí, aj zlí.
Vtedy a dnes: Mám pocit, že v Bratislave žijem svoj druhý život. Cítime sa tu s deťmi doma. Ale nevylučujem, že keď deti vyrastú a osamostatnia sa, presťahujem sa niekde k moru či oceánu. To sa mi opakovane sníva už dávno, vo sne vidím každý detail svojho domu, dokonca i aké servítky mám na stole, akú štruktúru má drevo na terase a ako šumí oceán skrytý za stromami. Ale to je ešte ďaleko. Som vďačná Slovensku a Bratislave, že nás s deťmi prijali. Nenosím ružové okuliare, som rada, že sme presne tu a nikde inde. Mala som možnosť presťahovať sa do Rakúska, aj som tam skúsila rok bývať. Ale nie, nechcem. Aj keď sú tam lepšie výplaty a iné benefity Západnej Európy. Na Slovensku sa cítim viac doma.
Ukrajina v mojom srdci: Spočiatku som na Ukrajinu jazdila veľmi často, niekedy i na otočku – ráno tam, večer či ďalšie ráno späť. Žiaľ, od začiatku korony som tam nebola, ale už sa to snáď zmení. Najprv vždy bežím, letím za mamou. Potom k Dnepru, veľká rieka mi dáva silu a energiu. Preto aj v Bratislave najradšej chodím k Dunaju. Ľuďom rada vysvetľujem rozdiel medzi nami a Rusmi. Ukrajinské noviny nesledujem, aby som sa nerozčuľovala alebo nesmútila, napokon, všetko podstatné mi zvestuje mama a kamaráti. Čítam však svetové noviny, takže prehľad si udržiavam. Modlím sa za zdravý rozum politikov a za odvrátenie imperialistických ambícií našich susedov.
Nové méty: Pandémia určite zmarila množstvo našich plánov, ale vidím i jej prínos. Veľa ľudí sa o sebe dozvedelo viac, ako možno za celý život. S pandémiou prišli aj nové výzvy. Kým sme nevystúpili zo svojej komfortnej zóny, mnohí z nás sa nevedeli posunúť – ani v osobnom, ani v profesionálnom živote. Svoju prácu zbožňujem. Pred deviatimi rokmi som úplne zmenila svoje profesionálne nastavenie a konečne mám prácu snov. Nikdy však nehovorím nikdy, momentálne ma však kvety celkom napĺňajú a ešte som príliš ďaleko od bodu, aby som o svojej práci vedela všetko.
Ingrediencie môjho života: Mozaika mojich záujmov a záľub je pestrá. Napĺňa ma tanec, hudba, šitie, aranžovanie, fitness, mám rada biografické knihy a filmy, rada miešam farby a zašpiním si, či popálim ruky, keď skúšam nejakú novú techniku alebo experimentujem s jedlom (často nie veľmi úspešne), ale to ma nezastaví (smiech). Po rokoch sa chcem odznova naučiť hrať na klavíri. Najšťastnejšia som, keď objímam svoje deti, spomienka na ranný bozk mi často pomáha zostať vnútorne vyrovnaná počas náročného pracovného dňa.
Vitalia Bella
Pracuje v Denníku N a ako novinárka sa posledné roky venuje hlavne duševnému zdraviu, na túto tému najmä za posledné dva roky napísala desiatky článkov a snaží sa nimi zbaviť ľudí duševného ochorenia, stigmy, ktorá ich ešte aj dnes sprevádza.
Spomienky na minulosť: Narodila som sa v ukrajinských Karpatoch, v mestečku Jaremče, ktoré je ešte aj dnes tak trochu odstrihnuté od civilizácie. Ľudia tam žijú v súlade s prírodou, držia sa starobylých zvykov, rozprávajú osobitným huculským nárečím a majú aj svojho miestneho hrdinu „Jánošíka“ – Oleksu Dovbuša, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. V dedine kúsok od tohto mestečka som ako dieťa trávila všetky prázdniny – u starých rodičov z maminej strany. Ale inak sme boli doma v Užhorode, neďaleko slovenských hraníc, odkiaľ pochádzal môj otec – vďaka nemu v mojich žilách koluje aj rusínska, slovenská a maďarská krv. Na základnej škole by mi nikdy nenapadlo, že raz odídem na Slovensko. Poznala som síce slovenské nárečie (na Zakarpatsku žije asi 20-tisícová slovenská menšina), slovenčinu som počúvala aj v televízii a rádiu, ale nikdy som sama po slovensky nerozprávala. Už na základnej škole som prepadla písaniu, na strednej som už rozmýšľala nad štúdiom literárnej kritiky alebo žurnalistiky. Raz za nami prišla triedna učiteľka s tým, že je možné uchádzať sa o štipendium na štúdium na Slovensku. Rozhodla som sa, že to skúsim. Štipendium som získala a po roku jazykovej prípravy som urobila prijímačky na katedru žurnalistiky FF UK v Bratislave. Mame som vtedy musela sľúbiť, že sa po vysokej škole vrátim do Užhorodu. Lenže z môjho spolužiaka Tomáša sa nakoniec stal môj manžel a s návratom sa to tým pádom dosť skomplikovalo…
Miesto v inej krajine: Slovensko pre mňa nebolo nikdy žiadnou veľkou neznámou. Aj slovenčinu som mala veľmi dobre napočúvanú, takže keď som začala rozprávať po slovensky, prakticky od začiatku som nemala žiadny prízvuk. Prezrádzalo ma však moje nezvyčajné meno a, samozrejme, zahraničný cestovný pas. Na slovenských úradoch, na cudzineckej polícii alebo aj u niektorých lekárov som preto bola „tá Ruska“ alebo „tá Ukrajinka, ktorá sem prišla za lepším životom“. Až na spolužiakov – tí to nikdy neriešili a prijali ma medzi seba tak, akoby som bola z Prešova alebo, povedzme, z Banskej Bystrice. Keď sme sa po večeroch stretávali na internátnych izbách a debatovali do noci o Dostojevského Idiotovi alebo o filmoch Andreja Tarkovského, mala som pocit, že som medzi svojimi.
Sme iní, či rovnakí: Neverím na žiadnu „národnú mentalitu“. Slováci a Ukrajinci sú si podobní oveľa viac, než sú ochotní si to priznať. Keď sa človek dokonale naučí jazyk inej krajiny a jej kultúra sa mu dostane až pod kožu, zostáva ešte cudzincom? Sama dnes cítim, že ma mnohí Slováci a Slovenky už nevnímajú ako Ukrajinku. Hovoria mi: „Veď ty si naša!“ A pritom ja som sa nezmenila. Po štúdiu žurnalistiky som si urobila doktorát z etnológie a kultúrnej antropológie. Zaoberala som sa hlavne stereotypmi o etnických menšinách v médiách. Stereotyp nám často viac napovie o človeku, ktorý ho používa, než o tom, na koho sa vzťahuje. Iste, stereotypy nám pomáhajú pri našej snahe porozumieť svetu, no je dôležité, aby sa tieto všeobecné a nepresné predpoklady o určitej skupine rozplynuli, keď sa stretneme s reálnym človekom. Občas sa ma ešte niekto pýta, či sa dnes cítim viac Slovenka, alebo Ukrajinka. Pokiaľ ide o šport, držím palce Ukrajincom aj Slovákom – aspoň sa tak môžem častejšie tešiť z víťazstiev. No stále som Ukrajinka žijúca na Slovensku. Myslím si, že aj obraz Ukrajincov sa už posledné roky na Slovensku trochu mení. Neviem, či k lepšiemu, možno skôr k neutrálnejšiemu. Som vďačná aj za to. Všímam si, ako veľmi sa ľudí na Slovensku dotýka to, čo sa aktuálne deje na ukrajinsko-ruských hraniciach a mnohí vyjadrujú podporu Ukrajine. Posledné týždne som dostala desiatky správ od ľudí, ktorí sú v prípade potreby ochotní pomôcť, mnohé ma úprimne dojali.
Vtedy a dnes: Neviem, aký život by som mala ako novinárka na Ukrajine. Novinári to tam nemajú ľahké, ale takisto si nemyslím, že by to mali ľahké na Slovensku. Keďže aj môj muž sa živí slovom, bolo pre nás jednoduchšie zostať na Slovensku a nájsť si tu prácu, než skúšať šťastie na Ukrajine. Ja som si nevybrala Slovensko, „vybrala som si“ svojho muža – on a môj syn sú pre mňa domovom. Žijeme na Slovensku, ale viem si predstaviť, že by sme žili aj niekde inde – stačí, aby sme boli spolu. Keby som sa raz odsťahovala zo Slovenska, určite by mi chýbali kamaráti, ktorých tu mám, Tatry, ale aj Bratislava, na ktorú mnohí frflú, ale ja som tu doma. Už sa neviem pozerať na Slovensko s odstupom. Niektoré veci ma potom o to viac hnevajú, viac ich prežívam a niekedy si radšej dávam pauzu od sociálnych sietí a nečítam diskusie na internetových fórach.
Ukrajina v mojom srdci: Na Ukrajinu dnes cestujem niekoľkokrát do roka – za mamou a sestrou. Hoci na Slovensku už žijem viac ako polovicu svojho života, keď prichádzam do Užhorodu, prebúdza sa vo mne nostalgický pocit domova, ktorý je spojený s mojím detstvom. Samozrejme, veľa vecí ma tam už dnes hnevá, ale je to podobný typ hnevu, ako keď vás rozčuľuje niekto vám blízky. Hneváte sa, ale zároveň sa snažíte pochopiť – a potom súcitíte.
Aj zo Slovenska stále sledujem dianie na Ukrajine. Vidím tam podobné problémy, aké môžeme pozorovať aj tu, akurát na Ukrajine sa prejavujú v ešte koncentrovanejšej podobe. Ukrajinci sa stále zmietajú medzi Západom a Východom, nevedia sa zbaviť dedičstva Sovietskeho zväzu – korupcie, byrokracie, zneužívania moci zo strany úradníkov a policajtov… No aj tak sa tam rada vraciam – kvôli svojim blízkym a spomienkam na detstvo. Keď som tam, nasávam ukrajinčinu, ukrajinskú hudbu, odnášam si odtiaľ knihy, ktoré mi potom pripomínajú Ukrajinu aj na Slovensku. A v Bratislave potom varím ukrajinský boršč, „holubky“ (plnené kapustové listy), lepím „peľmene“ (malé pirohy plnené mäsom) a na Veľkú noc pečiem „pasku“ (tradičný sladký chlieb na spôsob mazanca). Aj Vianoce zvykneme u nás doma oslavovať dvakrát – najprv slovenské a dva týždne nato ukrajinské.
Nové méty: Nikdy som si nedávala žiadne vzdialené méty. Chcem robiť to, čo robím práve teraz, a snažím sa to robiť najlepšie, ako viem. Mám šťastie, že robím prácu, v ktorej som mohla normálne pokračovať aj počas pandémie. Musela som si zvyknúť na online rozhovory, ktoré sú predsa len iné ako tie naživo, ale to je maličkosť v porovnaní s tým, ako veľmi pandémia zasiahla mnohé iné povolania.
Ingrediencie môjho života: Počas pandémie som si uvedomila, aké dôležité sú pre mňa také „obyčajné“ veci ako napríklad možnosť ísť hocikedy do kina so svojím mužom alebo pozvať priateľov k nám na večeru. Chýbalo mi aj cestovanie. Nemyslím tým nejaké exotické destinácie. Keď Ukrajina na niekoľko mesiacov uzavrela hranice pre cudzincov, desila ma predstava, že nemôžem len tak hocikedy ísť za mamou. Dobrý život sa pre mňa spája práve s týmito jednoduchými, a pritom najdôležitejšími vecami – so slobodou, s možnosťou cestovať, stretávať sa s ľuďmi, robiť prácu, ktorá ma baví. Keď mi bolo počas lockdownov ťažko, veľmi mi pomáhala hudba. Pustila som si Alive od Pearl Jam – a bolo aspoň trochu lepšie.
Olga Shebanova
Najskôr pôsobila vo viacerých charitatívnych projektoch, na Slovensku však prenikla aj do IT sektora so startupom HealthClip, ktorý pacientovi zabezpečoval digitalizovanú zdravotnú dokumentáciu preloženú do jazyka, aký práve potreboval. Momentálne pracuje na ďalšom projekte pre mladé matky a psychicky zdravú výchovu detí.
Spomienky na minulosť: Pochádzam z jedného z najväčších miest na Ukrajine, z Dnipra, ktoré má asi jeden milión obyvateľov. Preteká ním úžasná rieka Dneper, ktorá rozdeľuje mesto na dve časti, podobne ako Bratislavu Dunaj, Dneper je však oproti Dunaju oveľa širší. Za čias Sovietskeho zväzu bol Dnepropetrovsk (ako sa vtedy nazýval) strategickým mestom na výrobu rakiet (a to trvá dodnes), preto dostať sa doň zvonku bolo takmer nemožné. Napriek svojmu priemyselnému charakteru v Dnipre nájdete mnoho budov, sakrálnych i svetských, postavených v rôznych architektonických štýloch, ale tiež veľa blokových budov v sovietskom štýle, niečo ako v bratislavskej Petržalke. To dáva mestu špecifickú atmosféru – človek môže prejsť len pár metrov a byť svedkom rôznych období našej histórie. Pred vypuknutím vojny bolo Dnipro jedným z najbohatších miest na Ukrajine, najväčší ukrajinskí milionári pochádzali práve odtiaľto. Po ruskej invázii v roku 2013 ho však v dôsledku geografickej blízkosti s vojenskými zónami tvrdo zasiahol ekonomický aj sociálny úpadok.
Nikdy som neplánovala presťahovať sa z Ukrajiny, svoju vlasť milujem a núkali sa mi tam aj rôzne pracovné príležitosti. Niekoľko rokov som pracovala v humanitárnom sektore, založila som mimovládnu organizáciu pre rodiny a deti, ktoré utekali z vojnových zón na Donbase a Luhansku. Potom som sa rozhodla rozšíriť svoju mimovládku do Iraku s projektom prevencie terorizmu medzi deťmi a mladými dospelými. Rok som hľadala cesty, ako sa tam dostať, lebo konkurencia bola prekvapivo tvrdá. Neostávalo mi nič iné, iba hľadať inú organizáciu, ku ktorej by som sa mohla pripojiť. Tak som sa dostala ku slovenskej neziskovke Človek v ohrození, ktorá mala svoju pobočku aj v Iraku. Rozhodnutie padlo a ja som sa prihlásila na dobrovoľnícku činnosť na Slovensko, opustila som rodinu a stabilitu a presťahovala sa do Spišského Podhradia, kde sme pracovali s rómskymi deťmi. Po nejakom čase som sa presťahovala do Bratislavy a prihlásila sa s tímom Človeka v ohrození do irackého projektu. Žiaľ, odmietli ma, keďže misia bola financovaná štátom a schválení na ňu boli len slovenskí občania. Napriek tomu som už na Slovensku zostala a dnes je to päť rokov, čo žijem v Bratislave.
Miesto v inej krajine: Okrem kolegov som na Slovensku spočiatku nemala žiadne kontakty ani priateľov. Pomerne rýchlo som si však našla slovenského priateľa a spolu s ním som spoznávala Vysoké a Nízke Tatry, Banskú Štiavnicu, Košice a mnohé ďalšie krásy Slovenska. Dnes už si ani neviem predstaviť, že by som žila inde, Slovensko pre mňa predstavuje úžasnú kombináciu vibrujúcich miest a krásnej prírody. Navyše, slovenčina je dosť podobná ruštine i ukrajinčine, vďaka čomu som jej porozumela za pár mesiacov. Vo svojom profesionálnom živote však slovenčinu takmer vôbec nepoužívam, mojím pracovným jazykom je angličtina. Na Ukrajine už nežijem, takže sa mi ťažko porovnáva, ale v čase, keď som z Dnipra odišla, sa tam dali nájsť oveľa solídnejšie profesionálne príležitosti a pomer medzi platmi a cenami bol tiež adekvátnejší. Napriek tomu som na Slovensku spokojná – ľudia sa tu toľko nestresujú, sú veľmi priateľskí a páči sa mi, koľko možností na rekreáciu Slovensko ponúka.
Sme iní, či rovnakí: Sme si veľmi blízki, preto som sa veľmi rýchlo začala na Slovensku cítiť ako doma. Pokiaľ ide o predsudky alebo falošný obraz o Ukrajincoch – povedala by som, že sa to líši od človeka k človeku, v závislosti od veku, pôvodu a niektorých ďalších faktorov. Mám napríklad priateľov, ktorí veľmi podporujú Ukrajinu a Ukrajincov žijúcich na Slovensku a Ukrajinu majú možno ešte viac precestovanú ako ja. Na druhej strane, stále existujú ľudia s predsudkami, že Ukrajinci sú lacná pracovná sila, sezónni pracovníci a vo všeobecnosti tí, ktorí majú nižšie vzdelanie.
Keďže som dieťaťom troch revolúcií – sovietskeho pádu, Oranžovej revolúcie a nedávnej „revolúcie dôstojnosti“, myslím si, že nikdy nebudem môcť stáť bokom, ak budem vidieť sociálnu nespravodlivosť, porušovanie ľudských práv… Mnohých Ukrajincov život zocelil, aby zostali silní na ceste k dosiahnutiu ťažkých cieľov, aj vďaka svojmu pevnému charakteru. Okrem toho, historicky aj geograficky, nám Ukrajincom v žilách prúdi úžasná zmes krvi – tej studenej zo severu, z Ruska a horúcej krvi z Turecka a Východu. To je identita, ktorej sa nikdy nemienim vzdať.
Vtedy a dnes: Vôbec nepochybujem, že Slovensko je pre mňa tá pravá krajina. Vzhľadom na globálnu situáciu s COVID-19 to majú dnes všetky krajiny ťažké. Veľmi si vážim, že na Slovensku máme prístup k moderným vakcínam a že vláda hľadá spôsoby, ako zabrániť šíreniu vírusu. Je pochopiteľné, že sa to nedá vyriešiť za pár dní a nečakám, že rozhodnutia vlády budú sedieť každému. Na druhej strane ma ale trápi ekonomická stránka života na Slovensku, vysoké ceny nehnuteľností, priemerné platy a rastúce ceny potravín a základných životných potrieb. Ak budem o pár rokov pomýšľať na deti a rodinu, budem musieť prehodnotiť, či na Slovensku zostanem natrvalo.
Ukrajina v mojom srdci: Teraz, keď sa na Ukrajinu pozerám zvonku, vidím, aká vysoká miera propagandy tam stále vládne a ako sú Ukrajinci manipulovaní prostredníctvom médií. Škoda, že nemôžem tento pohľad sprostredkovať aj svojej rodine! Chce to však čas. Hoci slovenské zdravotníctvo bezpodmienečne potrebuje na svoj rozvoj dostatok investícií, predsa len sa tu cítim bezpečnejšie. Na Ukrajine nefunguje povinné zdravotné poistenie, čo má za následok úplne podplatený systém zdravotníctva. To znamená, že ak na Ukrajine nebodaj skončíte v nemocnici, rátajte s vysokými čiastkami, aby ste si zaplatili lekárske ošetrenie „neoficiálnym“ spôsobom. Na druhej strane – Ukrajina sa stáva centrom technologických inovácií, čo otvára dvere záplave medzinárodných investícií a množstvu nových pracovných príležitostí. Už teraz sa Kyjev stal start-upovým mestom, kde firmy ponúkajú mladým talentom niekoľkonásobne vyššie platy v porovnaní s platovou úrovňou napríklad na Slovensku. Ukrajinskí vývojári sú hodnotení ako jedni z najlepších na svete, nezabúdajme, že napríklad Grammarly či WhatsApp sú pôvodne ukrajinské start-upy.
Nové méty: Momentálne sa nachádzam v štádiu profesionálnej zmeny – kedysi som mala rozbehnutý HealthClip start-up, no v momente, keď sme ho spúšťali, nás covid zasiahol priamo do najslabšieho miesta. Preto prechádzam na digitálne inovácie vo farmaceutickom sektore a dúfam, že budem rozvíjať a realizovať projekty zamerané na inováciu zdravotníctva na Slovensku. Paralelne pracujem na sociálnom projekte na podporu mladých rodičov a na psychicky zdravej výchove detí.
Ingrediencie môjho života: Rovnováha, neustály sebarozvoj a vzdelávanie sa. Verím, že pokiaľ nie sme vnútorne šťastní, nedokážeme rozdávať šťastie iným.
Poznámka redakcie: Článok vznikol ešte pred vypuknutím vojny na Ukrajine
Simonetta Zalová
foto Gabina Weissová, archív Oksany Paliy, Olgy Shebanovej a Vitalii Bella
Článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2022)