Rozpínavé severoindické pralesy s koreňovými mostami a bujnou vegetáciou, ktorá tvorí dokonale funkčný systém, sú neutíchajúcim zdrojom inšpirácie. Maliarka Jana Bednárová sa do hĺbok džungle pravidelne vracia vyzbrojená nielen trekingovými topánkami, ale aj plátnom a farbami. Cieľom myjavskej umelkyne, ktorá už roky žije v Indii, je vytvorenie surového záznamu divokej prírody. V oblasti, kde vládne matriarchát, duchovná rozmanitosť a tradície domorodých kmeňov, však okrem tvorivých stimulov našla oveľa viac.
Čo pre vás znamená divočina, pralesy?
Čas strávený v divokej prírode je pre mňa priestorom pre koncentráciu a vnímanie seba ako súčasti niečoho komplexného a veľkého. Pri prechádzaní lesom sa musím sústrediť, kam stúpiť, čoho sa pridržať a v rámci možností zvoliť bezpečné miesto, kde sa rozložím s farbami pre maľbu. Keď však človek prejde fázou adaptácie a započúva sa do neprehliadnuteľných zvukov džungle, má pocit, že je ozaj na tom správnom mieste.
Do džungle ste preniesli aj váš pomyselný ateliér, čo vás k tomu motivovalo?
V roku 2015 som sa presťahovala do dediny Mawphlang na severovýchode Indie, známej posvätným lesom Sacred Grove so starými drevinami. Tento les je spolu s monolitmi dôležitou súčasťou pôvodného prírodného náboženstva meghalayských kmeňov. Dedina leží v nadmorskej výške 2.000 metrov a keď svieti slnko, je lepšie ísť von, než zotrvávať v chladnom betónovom dome, ktorý sme mali prenajatý. Chodila som často na prechádzky, začala som maľovať výhľady na lesy, skicovať a zaznamenávať monolity za domom. Popritom som si uvedomila, že sa mi pohodlnejšie tvorí v exteriéri a začala som podnikať ďalšie výlety do plenéru. Zo začiatku to boli viac turistické miesta, v súčasnosti chodím najmä do lesov, kde musím ísť s miestnymi sprievodcami, aby som našla cestu späť. Motiváciou bolo znovuobjavenie práce v plenéri, ktorú som okúsila už na stáži v Bilbau ale aj počas štúdia výtvarného umenia v Brne, kde sme v rámci ateliéru „telový design” v rámci plenéru so speleológom celé hodiny navlečení v neopréne prechádzali bežne neprístupnými zaplavenými jaskynnými priesmykmi Juhomoravského krasu alebo trávili čas v lese.
Akú pridanú hodnotu tým dostávajú vaše obrazy a čo si v duši z džungle odnášate vy?
V mojej tvorbe ide najmä o autentické zachytenie atmosféry, ktoré je iné, než keby som si scenérie nafotila a komponovala v ateliéri. Prináša mi to pocit úplnej sústredenosti, keď zabudnem na to, že som cudzinka niekde v lese tisíce kilometrov od domu. Cítim sa ako doma, tak ako som sa cítila na myjavských kopaniciach, keď som bola malé decko – bez zbytočného myšlienkového smogu a starostí, s pocitom spokojnosti, že som tam, kde mám byť.
V Indii žijete už deväť rokov. Ešte stále sa cítite ako cudzinka?
Ja som už asi všade doma (smiech). Viem sa dohodnúť základnou hindštinou a začala som sa serióznejšie učiť ásamčinu. Pobyt v odlišných kultúrach mi dáva možnosť nadhľadu a vnímania vecí z viacerých perspektív, čo mi jednoznačne otvára nové možnosti. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, odkiaľ pochádzam a čo ma formuje. Môj rodný kraj bude vždy pre mňa domovom, čo však neznamená, že sa cítim dobre len na kopaniciach. Čím dlhšie žijem v zahraničí, tým viac pozorujem podobnosti určitých typov ľudí, či už v Česku, Anglicku, kde som pol roka brigádovala, Španielsku, kde som rok študovala, alebo v Indii… Tým, že sme všetci ľudia, máme podobné potreby, starosti, ale aj maniere a je to len o tom vedieť to rozkódovať a nájsť k sebe cestu naprieč kultúrnym nánosom. Potom sa človek cíti bližšie k domovu.
Pôvodne ste do Indie šli len študovať, nakoniec ste zostali…
V Indii som sa chcela dozvedieť viac o starej kultúre a technikách práce s maľbou, ktorá sa v Európe vyučuje len veľmi okrajovo. Zaujímala ma krajina, ale aj rôznorodosť, o ktorej som počula od mnohých cestovateľov. Chcela som o tradičných formách umenia a filozofie vedieť viac, ísť viac do hĺbky. Pôvodne som do Indie plánovala ísť na stáž počas štúdia, na indickej ambasáde však mali otvorený program štúdia celého magisterského stupňa. Nakoniec som zostala a na Univerzite Maharaja Sajairao v Barode vyštudovala celého magistra. V Indii som napokon zostala a jedným z dôvodov bol môj priateľ, dnes už manžel. Zároveň sa mi otvorilo viac možností vlastnej tvorby, organizácie workshopov pre školy a ďalších projektov.
Cestovatelia často hovoria, že India je iný svet. Mali ste ten pocit aj vy?
India je veľmi rozmanitá, ponúka mnoho rozličných svetov, v zahraničí sa propaguje najmä kultúra centrálnej Indie. Severovýchod Indie, kde trávim už pár rokov, pozostáva z ôsmich štátov a zoskupuje nespočetné množstvo kmeňov, ktoré majú veľmi odlišné tradície. Prekvapilo ma, ako tu ľudia praktizujú duchovno, či už pôvodné prírodné náboženstvo, rôzne druhy hinduizmu, islam alebo kresťanstvo a napriek odlišnostiam ich filozofického zázemia vedia vedľa seba fungovať ako spoluobčania, susedia, kolegovia a niekedy aj ako rodina.
Čím to je, že tam vládne rešpekt namiesto nenávisti?
Ľudia tu žijú takto spolu po stáročia, takže si našli cestu, ako spolu fungovať. Napríklad ešte za študentských čias bol môj muž pozvaný ku svojim moslimským kamarátom počas sviatku Eid a oni sa zasa prišli pohostiť k nim domov počas spievania „nám“ (mantier pre beztvarého boha) a s kresťanskými kamarátmi oslávili Vianoce. Dodnes sa v školách v deň väčšieho sviatku každej komunity oslávi alebo pripomenie jeho dôležitosť pre všetkých žiakov. Samozrejme, aj takéto veľmi dlho budované susedstvo môže byť ovplyvnené snahou niektorých politikov rozdeľovať ľudí a vyvolávať spory – totiž aj po stáročia budované bratstvo medzi ľuďmi odlišných náboženstiev je veľmi krehká záležitosť.
Na čo ste si ťažko zvykali?
Že ma vnímajú ako cudzinku, čo má veľa výhod, ale aj nevýhody. V Gudžaráte, kde som študovala, bolo pre mňa náročné, keď ma každý deň oslovovali ľudia na ulici. Niekedy to bolo vtipné a niekedy jednoducho otravné, keď na mňa každé ráno po ceste do školy miestni predajcovia pokrikovali, aby som sa s nimi dala do reči. Na severovýchode Indie je to inak, ľudia sú tu menej suverénni, kráčať po ulici v Šillongu je pre mňa príjemnejšie. Na neustálu interakciu v mestách s cudzími ľuďmi som si stále nezvykla a zvládnem to len na krátku chvíľu. Ťažko sa mi zvykalo aj na prekorenené jedlá s masalou – hlavne v Gudžaráte, kde to s kombináciou korenín skutočne preháňali. Mám rada megalayské a ásamske pokrmy, kombinujúce kuchyne rôznych kmeňov, pričom sa používajú najmä čerstvé surové koreniny.
Ktoré indické zvyky vám, naopak, učarovali?
Okrem divokej prírody taktiež filozofia a rozmanitosť duchovných praktík. Na severovýchod Indie som prvýkrát išla, aby som sa dozvedela viac o formách tradičného domorodého umenia. Strávila som niekoľko mesiacov v najstaršom tantrickom chráme Kamakhya a dozvedela sa viac o časti miestneho duchovna, ktorá spočíva v obetách a magických rituáloch.
Tantra ako duchovná praktika je založená na magických rituáloch, ktoré súvisia so smrťou a s prepájaním sveta mŕtvych a živých. To, čo v Európe poznáme pod pojmom tantra, je v skutočnosti neotantra, ktorá vznikla v USA v 70. rokoch a nemá s indickou tradičnou tantrou nič spoločné. Pobavilo nás, keď sa jedna účastníčka našej umeleckej rezidencie v Meghalayi chcela hádať, že Kámasútra je hlavnou knihou tantry. Kámasútra je náuka o živote, vzťahoch a sexe a „tan“ možno znamená telo, ale tantrikovia sú v Indii tí, ktorí meditujú v krematóriách na miestach, kde sa spaľujú mŕtve ľudské telá. Takto sa venujú energiám, ktoré neodišli na druhú stranu.
Čo vás zaujalo počas štúdia vo Vádódare?
Úvodná aklimatizácia bola veľmi náročná, bolo mi stále horúco, všade vládol ruch, nikomu som poriadne nerozumela, lebo miestna angličtina je veľmi odlišná. Chodila som na prednášky histórie a filozofie a mala som pocit, že hovoria zvláštnym jazykom s občasným použitím anglického slova. Po prednáškach som mala hlavu ako balón a bála som sa niekoho opýtať, čo mi ušlo, lebo odpoveď by prišla s rovnakým prízvukom. Ale spolužiaci sa mi snažili pomôcť a všetci boli na mňa veľmi milí. Gudžarát (Vádódar je tretie najväčšie mesto štátu Gudžarát) je známy tým, že miestni obyvatelia sú až prehnane milí a sú veľmi dobrí obchodníci. Keď som raz išla reklamovať sklo, ktoré mi zle odrezali, miestny sklár sa veľmi dobre vyhováral a stále usmieval. Keby som nemala so sebou spolužiakov, ktorí sa za mňa postavili a vedeli rovnako milo argumentovať, tak by som sa so svojím sťažovaním nikam nedostala.
Kedy sa u vás prvýkrát prejavili umelecké vlohy?
Vždy som maľovala alebo si niečo kreslila. Na základnej škole sme so spolužiačkou Tamarou boli dve kresliarky a na hodinách výtvarnej výchovy sme pre zvyšok triedy niečo kreslili, aby všetci mali dobrú známku (smiech). Veľmi inšpiratívna bola aj pani učiteľka na ZUŠ-ke, ktorá to s deťmi vedela, vymýšľala nové veci a učila nás veľa techník. Bola aj mojou mentorkou pri príprave na talentovky. Na strednú školu som sa síce pripravovala na ŠUPku v Trenčíne ale nakoniec som sa prihlásila na obchodnú akadémiu, keďže som mala dobré známky a moje rozhodnutie bolo mierne pod tlakom rodičov, ale vždy som chcela študovať umenie, hlavne maľbu. Som veľmi rada, že som mala možnosť si tento sen nakoniec splniť neskôr.
Ako ste našli cestu späť k umeniu?
Po strednej škole som dostala prácu v nadnárodnej IT spoločnosti v Brne. Pracovala som tam dva roky, bola to veľmi pohodová práca administrátorky softvéru v mladom kolektíve. Potrebovala som však maľovať a viac sa vzdelávať, nestačilo mi len kreslenie po večeroch. Veľmi dobre som si uvedomovala, že je rozdiel maľovať si len ako hobby a tvoriť naplno. Potrebovala som sa viac vzdelať, otvoriť si možnosti pre tvorbu, a tak som sa po niekoľkých pokusoch dostala na FAVU (Fakulta výtvarných umení Vysokého učenia technického) v Brne.
Rok ste strávili aj v Bilbau…
Celý druhý ročník som strávila na Baskickej univerzite v Bilbau prostredníctvom štipendia Erasmus. Bol to ďalší splnený sen, študovať maľbu v Španielsku, v blízkosti krásnych pláží a Guggenhaimovho múzea. Mala som možnosť zvoliť si nové predmety a venovať sa zaujímavým technikám ako eukanistika (maľba horúcim voskom) alebo výroba olejových farieb. Učili sme sa tiež, ako vyrobiť temperu, ako sa maľuje freska, ale aj ako sa dá s týmito technikami experimentovať. V Bilbau som sa zúčastnila plenérov, bežne organizovaných výtvarnými skupinami a inštitúciami. Na jednom takomto sympóziu som bola vybraná pre výstavu, a to ma veľmi povzbudilo.
Vždy ste reflektovali svoje okolie – v Španielsku to boli pláže, v Bratislave zase príbehy sivých ulíc… V Bilbau som zaznamenávala miesta, ktoré ma obklopovali a ktoré sa stali súčasťou mojej reality. Boli to záznamy z mesta, pláže s nudistickými tetami, taký bežný život plný života:) Počas mojej stáže na bratislavskej VŠVU som sa zamerala na šedé ulice a poloprázdnu MHD, ktoré odrážali môj pocit z mesta, ktorý som tam vtedy prežívala. Maľovala som scény, ako ľudia idú trolejbusom, stretnú sa na krátku chvíľu v jednom priestore a idú spoločným smerom, ale do konečnej stanice sa každý rozuteká po rozličných zastávkach. Na každom kroku som vnímala, akoby si v Bratislave každý žil svoj vlastný svet a nezaoberal sa druhými. Bola som tam prvýkrát a len na štyri mesiace, ale Bratislava v sychravom jesennom počasí ide pod kožu.
Už počas štúdia ste hľadali miesto v Indii, kde sa zachovali prapôvodné domorodé tradície. Čo vás na nich lákalo?
V Indii má každý štát a v ňom každé etnikum svoje špecifické tradície. Centrálne štáty Indie vo vizuálnom umení ovplyvnila perzská kultúra, čo môžeme pozorovať na radžastánskej miniatúre alebo niektorých indických výšivkách a tiež v klasickej hudbe a tanci. Prapôvodné domorodé tradície každej oblasti sú niečím špecifické. Ja som mala možnosť priučiť sa miniatúrnej maľbe v Džajpure a v Maháraštre sa zasa dozvedieť viac o starých budhistických maľbách, z ktorých indická miniatúra vychádzala. Zároveň ma lákalo ísť na severovýchod, kde domorodé kmene žijú folklórom a kde vizuálne prvky domorodých kultúr nie sú natoľko zdokumentované. Zaujala ma najmä ásamská výšivka červenou niťou na eri hodváb, ktorá sa na prvý pohľad podobá výšivke z pohraničia Slovenska a Moravy, z obce Vrbka pri Vrbovciach, odkiaľ pochádza moja rodina. V miestnom múzeu mi vysvetlili, že tieto výšivky sú folklórne formy, ktorých pôvod sa ťažko datuje a ktoré vznikali, aby tak reflektovali život a realitu, ktorá ľudí obklopovala, a preto sa môžu podobať iným na svete.
Preto ste sa vybrali aj do hlbokej džungle… Ako vyzerajú tieto vaše umelecké návštevy?
Aby som sa dostala niekam do divokej prírody, musíme ísť autom zo Šillongu aj niekoľko hodín. Hlavné cesty sú síce na úrovni, ale akonáhle zabočíte do dediny, tak sa skôr podobajú na poľné. Najradšej chodím do oblastí, kde už poznáme sprievodcov, takže vedia, čo ich so mnou čaká. Musia mi odniesť môj náklad a keď sa v lese rozhodneme prenocovať, tak idú s nami aj dvaja alebo traja, aby mi pomohli odniesť materiál. Keď prespávame v stane, tak spravidla vždy niekde pri rieke alebo neďaleko dediny. Lokality vyberám vždy podľa odporúčaní ľudí, ktorí chodia trekovať alebo podľa toho, čo odporučia naši obľúbení sprievodcovia. Meghalaya má veľmi veľa nádherných miest „neobjavených“ turizmom. Zo 120 koreňových mostov je ich sprístupnených pre turistov len zopár, takže mám stále čo objavovať.
Každý výlet má niečo do seba. Veľakrát si zo mňa sprievodcovia robia žarty, že som ako dobrodruh Bear Grylls, lebo mám so sebou celý štáb, ktorí mi nesie všetku výbavu a ja si len maľujem. Ale zároveň sú veľmi radi, že som schopná maľovať a celý deň sa krčiť na zemi, len aby som zachytila ich krásnu prírodu. Neraz sa stalo, že mi obraz neuschol. Napríklad obraz Mawkyrnat Rootbridge, ktorý bol vystavený v Galérii Čin Čin a ktorý sa dostal medzi finalistov Maľba 2019. Sprievodcovia mi pomohli plátno napnúť na bambusový rám a maľovala som ho celý deň. Keď sa však blížil čas odchodu, obraz bol stále čerstvý, slnko už zapadalo, takže by kvôli vlhkosti vzduchu ani nemal ako uschnúť. Tak mi obraz odviazali zo stromu a spoločne ho vyniesli hore do dediny. Nechali sme ho u ich známych v dome. Veľmi sa tomu tešili a pohostili nás čajom a domácim ryžovým koláčom. Bolo to pre mňa dojemné, že vo svojej malej chalúpke si našli miesto pre môj obrovský obraz…
Akí sú miestni obyvatelia džungle?
Žijú v bambusových príbytkoch, pričom dediny sú pomerne rozsiahle a v džungli majú vybudované chodníčky, ktoré používali po stáročia, kým prišli cesty. Pôvodní obyvatelia lesných dedín sa živili lovom a mali vždy dostatok toho, čo džungľa ponúkla. Teraz majú poniektorí ťažkosti prispôsobiť sa dobe, lebo musia ísť za prácou do mesta. V nižšie položených oblastiach sa domorodci živia najmä poľnohospodárstvom a ich spôsob života je veľmi spätý s prírodou. Sú sebestační a zároveň živým príkladom pre minimalistický a ekologický spôsob života.
Nemávate v džungli strach?
Najnebezpečnejšie v meghalayských pralesoch sú hady. Raz som jedného stretla, ale vyľakaný bol našťastie on, lebo mi prebleskol pred nohami, aby sa mohol ukryť. Zvierat už žije v lesoch menej, vymieranie vzácnych druhov vtáctva, opíc, leopardov či iných živočíchov spôsobuje rozrastanie dedín a lov – pre miestnych prirodzený spôsob obživy. Plánujem maľovať v plenéri v národnom parku Kaziranga v Ásame, kde s povolením a so sprievodom snáď budem mať možnosť stretnúť viac voľne žijúcich zvierat, samozrejme, z bezpečnej vzdialenosti.
Český abstraktný umelec František Kupka sa raz vyjadril, že netreba kopírovať stromy, keď ich ľudia cestou na výstavu vidia lepšie v skutočnosti. V čom je vaše zobrazovanie prírody iné?
Určite to Kupka povedal veľmi zaujímavo a výstižne pre svoju tvorbu. Pamätám si na môj rozhovor s hyperrealistom José Maria Lazkanom, mojím profesorom na stáži v Španielsku. Na príklade Vily Tugendhat, ktorú maľoval, vysvetľoval, čím je jeho obraz iný v porovnaní s umeleckou fotografiou. Jeho práca je časozberná, maľbou dokumentuje celý objekt počas niekoľkých dní a mesiacov, od východu slnka po západ, čím sa v jeho obraze konzervujú celé hodiny života vybraného objektu. V prípade fotografie ide o záznam jedného momentu a istým spôsobom o zastavenie času. V mojom prípade sa pri maľbe v plenéri čas svojím spôsobom tiež zhustí. Ide o zaznamenávanie nielen toho, čo vidím, ale aj toho, čo samotná maľba ponúka. Pre mňa je to komunikácia medzi prostredím, v ktorom sa nachádzam a plátnom, ktoré toto prostredie reflektuje.
Pri práci používate lokálne tkaný hodváb a prírodné pigmenty…
Už od čias štúdií som chcela vo svojej tvorbe zhmotniť nazbierané poznatky z rôznych techník tradičného umenia. Podarilo sa mi to, keď som sa stretla s odborníkom na tradičné pigmenty, ktoré sa používali na ilustráciu manuskriptov a záznamov mantier. Technika sa nazýva hengul haital a vďaka snahám tradičného umelca a konzervátora Mridu Moucham Bora možno toto kultúrne dedičstvo vidieť v múzeách a taktiež sa mu priučiť na workshopoch. Začala som experimentovať s prírodnými pigmentami, ktoré sa používali na manuskripty a dávala ich na ručne vyrábaný hodváb, čím som vyvinula novú techniku. Zaujíma ma táto práca a jej hranice. Ale hlavným motívom je tvoriť tak, aby som zanechala čo najmenšiu uhlíkovú stopu. Moju prvú prácu s pigmentami v plenéri som uskutočnila vďaka štipendiu Asian Europe Foundation. Vybrala som sa do oblasti Pynursla cez cestičku džungľou, ktorá spája dve dediny a zastavila som sa pri vodopáde Pengshuwa, ktorý som pigmentami zaznamenala na hodváb tussar – tradičný materiál pre ásamsky odev mekhela sador, vyrábaný zo zámotkov divokých priadok morušových, vďaka čomu má zlatistý nádych.
Zvečňujete panenskú prírodu, ktorá však čelí neľútostnému drancovaniu. Ako sa zmenila indická džungľa za tie roky, čo ju maľujete?
Najhoršie je nelegálne dolovanie nerastných surovín a tiež zlé bezpečnostné riešenia v niektorých fabrikách a rafinériách, kvôli ktorým napríklad v Ásame pol roka horel ropný vrt a zničil okolité lesy. Posledné dva roky v tropických lesoch na východe i na juhu Indie vzniklo množstvo požiarov, ktoré zapríčinili dlhé suchá. Strašidelné sú tiež uhoľné doly v Meghalayi, aj napriek zákazu nelegálnej ťažby sa produkcia uhlia nezastavila. Počasie sa určite zmenilo. Obdobia dažďov sú posledné tri roky oveľa kratšie, každý hovorí o úbytku vody.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Jany Bednárovej
Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2022)