Sú umelecké diela, ktoré žijú svojím vlastným životom – nezávisle od ich stvoriteľa a myšlienok či pocitov, ktoré do nich pretavil. Zdobia hrnčeky, tričká, puzdra na okuliare alebo vlastne čokoľvek, na čo si spomeniete. Bozk je Klimtov, Hviezdna noc patrí van Goghovi a čie sú mačky? Tie pre svet objavil Louis William Wain!
Louis Wain patril k najznámejším umelcom svojej doby. Vytvoril vyše 150 kresieb mačiek, roztomilých, vážnych aj trochu psychedelických a robil nimi radosť niekoľkým generáciám. Svoju slávu navyše využíval na dobrú vec – pomáhal zlepšiť prístup ľudí k mačkám a zvieratám všeobecne. No on sám napriek tomu nesmierne trpel a po celý život ho prenasledovali tragédie a sklamania. Takmer akoby sa zrodil pod nešťastnou hviezdou…
Prenasledovaný
Louis William Wain sa narodil 5. augusta 1860 v Londýne ako jediný syn Francúzky Julie Felicite Boiteux a Angličana Williama Matthewa Waina, ktorý sa venoval obchodu s látkami. Rodina sa často sťahovala, vždy však len v oblasti Clerkenwellu, a aj inak boli pomerne zvláštni. Louisovi sa postupne narodilo päť sestier, najmladšie dve dokonca v jednom roku (1871), a žiadna z nich sa nevydala. Prostrednú vyhlásili za nesvojprávnu a až do konca života ju zavreli do ústavu. Ani Louis nebol celkom zdravý. Narodil sa s výrazným rázštepom pery a ďalšími ťažkosťami, takže lekári jeho rodičom navrhli, aby ho až do desiatich rokov neposielali do školy, ani neučili doma. Chlapec trpel nočnými morami a neskôr napísal: „Akoby som prežil stovky rokov, akoby som videl tisícky duševných obrazov… Ale predovšetkým som bol prenasledovaný; na uliciach, doma, vo dne či v noci obrovskou guľou, ktorej povrch akoby nemal konca a ja som videl, ako sa na ňu stále znova a znova driapem, až kým som z čírej paniky neprecitol, a prelud sa stratil.“ Wain nakoniec dostal šarlach, o ktorom veril, že „spálil všetko zlé v (jeho) sústave“ a nočná mora konečne pominula. Po úplnom vyliečení ho poslali do školy. Mal desať – presne, ako lekári predpovedali.
Nástup k ďalším deťom mu veľa radosti nepriniesol. Mal problémy so spolužiakmi a neskôr spomínal, že v dvanástich mal za sebou zopár „riadne drsných bitiek“ a jeho nos „splýval s tvárou“. Začal sa teda škole vyhýbať, často blicoval a dni radšej trávil potulkami po Londýne. Niekedy navštevoval múzeá alebo vedecké prednášky na Polytechnickom inštitúte, inokedy zasa celé dni v prístave sledoval lode prichádzajúce z celého sveta a počúval historky námorníkov. Zamiloval si dobrodružné príbehy odohrávajúce sa na vzdialených miestach a v mysli si vytváral vlastné svety. Londýnske potulky ho však ovplyvnili aj iným spôsobom. V uliciach sa nemohol vyhnúť rečníkom, ktorí na každom rohu vyjadrovali svoje politické názory. Ich plamenné reči v ňom zasiali semienko zvedavosti a pocit rozhorčenia nad nespravodlivosťou sveta. Začal čítať noviny a sledovať debaty v parlamente a tento jeho záujem ho znova pritiahol späť do školy. Na prekvapenie všetkých sa z neho stal usilovný žiak, ostatní ho však považovali za čudáka, ktorý sa občas stráca vo svojich myšlienkach. K jeho obľúbeným predmetom patrila chémia, vždy však vedel, že sa raz stane umelcom. Len si zatiaľ nebol istý, v akom odbore. Bude to maľovanie? Písanie? Hudba?
Sen o umení
Hoci ho rodičia viedli k hudobnej kariére, on postupne preukazoval čoraz viac nadania na výtvarnú tvorbu. V jednom z rozhovorov neskôr spomínal: „Mama hovorí, že som v detstve vždy veľmi obdivoval farby a celé hodiny som sa bavil rozdeľovaním rôzne sfarbených listov do skupín. Prechádzal som sa po vidieku, študoval prírodu a domnievam sa, že táto chlapčenská záľuba veľmi prispela k môjmu budúcemu umeleckému životu, lebo ma to naučilo pozorovať a sústrediť myseľ na detaily prírody, ktoré by som si inak vôbec nevšimol.“ Určitú dobu sa súbežne venoval obom druhom umenia, no napokon si vybral maľbu a zapísal sa na Západolondýnsku umelecké školu. Hudba však zostala jeho celoživotnou vášňou. „Kontakt s hudobne nadanými ľuďmi určil, aby som svoju kariéru venoval hudbe a okolnosti mi umožnili zložiť veľké diela, vrátane opery tvorenej výlučne zbormi, kvartetami a duetami,“ zdôraznil viackrát v rozhovoroch, no žiadne jeho hudobné diela sa nikdy nenašli. O jeho výtvarnej tvorbe však pochýb nie je. V škole spoznal všetko o kompozícii, farbách či technikách a dokonca tam zostal po ukončení dvojročného štúdia ako pomocný učiteľ, hoci ho táto práca veľmi nebavila. Medzitým mu však v roku 1880 zomrel otec a bolo potrebné postarať sa o rodinu. Nemohol si preto dovoliť stratiť pravidelný príjem.
Ale naďalej sníval o tom, že sa stane slobodným umelcom, a tak trávil každú voľnú chvíľku tvorbou kresieb pre svoje portfólio, ktoré mu malo zaistiť cestu k triumfu. Túžil po ňom tak veľmi, že si prenajal zariadenú izbu a začal sa obklopovať „stovkami kníh, viac či menej odborného charakteru, a množstvom umeleckých objektov“. Ešte v zime toho roku sa konečne dostavil prvý úspech – 10. decembra 1881 mu týždenník Illustrated Sporting and Dramatic News vytlačil kresbu drobných vtáčikov hýľov na vavrínovom kríku. Onedlho už mohol dokonca opustiť miesto učiteľa, vydavateľ časopisu mu totiž ponúkol stálu prácu – kresliť psy a dokumentovať poľnohospodárske výstavy. Wain sa zameriaval najmä na zobrazovanie zvierat a krajiniek a v 80. rokoch 19. storočia sa venoval aj detailným ilustráciám vidieckych domov a majetkov (tie až omnoho neskôr nahradila fotografia). A predstavoval si, že sa začne živiť maľovaním psích portrétov. Cítil, že jeho kariéra nabrala správny smer, a tak odišiel z podnájmu a presťahoval sa späť k rodine – práve v období, keď Wainovci zamestnali novú guvernantku. Emily Marie Richardson dostala na starosť výchovu a vzdelanie mladších detí a bola od neho o desať rokov staršia. Napriek tomu sa do seba beznádejne zamilovali.
Peter a ostatné mačky
Príbuzným aj okoliu bol ich vekovo aj spoločensky nerovný vzťah obrovským tŕňom v oku (v slušných rodinách je predsa muž tak o štyri – päť rokov starší!), a tak Louis a Emily napokon ušli z domu a usadili sa v Hampsteade v severnom Londýne. V januári 1884 sa v miestnej kaplnke sv. Márie zosobášili. Na obrade boli jedinými zástupcami svojich rodín, nikto z príbuzných ich podporiť neprišiel. Dvojica si však z nepriazne okolia veľa nerobila a užívala si spoločné chvíle šťastia. No netrvali dlho. Emily čoskoro diagnostikovali rakovinu prsníka a väčšinu ich spoločného manželského života strávila v posteli. Obaja boli zničení. Louis sa snažil, ako vedel, no manželke veľa úsmevov na tvári vyčarovať nedokázal. Jedného dňa však začuli vonku v daždi mňaukať túlavého čiernobieleho kocúra (alebo im ho darovala niektorá zo sestier?) a prijali ho za člena domácnosti. Peter, ako ho nazvali, priniesol do ich temného domova aspoň trochu radosti. „Bol jej verným spoločníkom,“ napísal maliar vo svojom denníku. „Mal geniálne nadanie, ktorým pozlátil mnoho žalostných hodín a osvetlil mnoho ťažôb.“ Naučil ho smiešnym trikom, napríklad nosiť ľudské okuliare a predstierať čítanie knihy, a tým sa mu aspoň trochu darilo rozveseľovať trpiacu Emily. „Učil som Petra ako dieťa a on sa stal mojím hlavným modelom a priekopníkom môjho úspechu.“ Pri manželkinej posteli trávil celé dni a počas nich portrétoval Petra v rôznych situáciách. Hoci šlo o kresby súkromné a určené výhradne pre potešenie, Emily trvala na tom, aby ich zverejnil.
A tak koncom roka 1886 vo vianočnom vydaní časopisu Illustrated London News vyšiel veľký obrázok s názvom Vianočný večierok mačiatok. Wain sa doň pustil s takou vervou, akoby na ničom inom nezáležalo a za neuveriteľných jedenásť dní vytvoril 150 mačacích postáv (mnohé z nich pripomínajú Petra). Všetky mali ľudské vlastnosti – posielali pozvánky, držali loptu, hrali hry, jazdili na bicykli a viedli príhovory. Predsa si však pri týchto na výsosť ľudských aktivitách zachovávajú svoju prirodzenú podobu. Zostávali na štyroch labkách, odevom im bol iba vlastný kožuch a ich tváram chýbal výraz. Mačací žúr aj napriek tomu vyvolal obrovskú senzáciu a vydavateľ časopisu dokonca nechal originál diela vystaviť v Múzeu Viktórie a Alberta, aby si mohlo pohľad naň vychutnať čo najviac ľudí. Radosť z obrovského úspechu však maliarovi osud nedoprial. Len týždeň po tomto triumfe (a necelé tri roky po sobáši), 2. januára 1887, jeho milovaná Emily vydýchla naposledy. Táto strata ho zdrvila ako mlynský kameň a podľa mnohých to už nikdy nebol ten istý muž, čo predtým. Hoci sa pomaly stával známou postavou umeleckého sveta, začal sa uzatvárať do seba, trpel depresiou a úzkosťami, stal sa mĺkvy a nevľúdny. Zo spoločného domova sa odsťahoval a jedinou útechou mu bol verný štvornohý kamarát Peter, ktorý s ním zostal až do svojej smrti v roku 1898.
Najsladšia povaha
Chvíľu sa zdalo, že všetka Louisova tvorivá sebaistota odišla spolu s Emily, no azda z lásky k nej neprestal Petra a jeho kamarátov kresliť naďalej. Dokonca ich postupne ešte viac priblížil ľuďom. Mačky postavil na zadné, obliekol im komplikované módne oblečenie a ich oči, ňufáčiky a ústa prejavovali emócie od výmyslu sveta. Bez hraníc boli aj ich aktivity – hrali na hudobné nástroje, servírovali čaj, mastili karty, lovili ryby, fajčili alebo si len tak užívali večer v opere. Wain neskôr priznal, že ich portréty vychádzali z ľudských bytostí: „Často si beriem skicár do reštaurácie alebo na iné verejné miesto a kreslím ľudí v rozličných pozíciách ako mačky, snažiac sa však čo najvernejšie zachytiť ich ľudský charakter. Tieto štúdie sú, myslím, mojím najlepším humorným dielom.“ Nik predtým nič podobné nevytvoril a mačacie kresby si rýchlo podmanili celú Britániu, ba postupne aj svet. Louis sa začal stretávať s najznámejšími umelcami tej doby, navštevoval s nimi bary na Fleet Street alebo živo diskutoval v mekke londýnskych umelcov a novinárov, za ktorý sa považoval ateliér Phila Maya. Práve tento maliar svojou satirou a humorom výrazne ovplyvnil aj Wainovu tvorbu a jeho mačky vďaka tomu žartovne poukazovali na správanie ľudí. Maliar vytvoril aj niekoľko politických karikatúr a ako kocúra zobrazil dokonca Winstona Churchilla!
V 90. rokoch už pravidelne spolupracoval s viacerými prestížnymi magazínmi a uznaním jeho významného spoločenského postavenia bola aj funkcia prezidenta Národného mačacieho klubu, do ktorej ho zvolili v roku 1890. K jeho úlohám patrilo napríklad rozhodovanie na súťažiach a na prvom zasadaní rady vyhlásil, že by rád „všetky rôzne mačacie záujmy spojil do harmónie“. Šľachtenie už v tej dobe prinieslo množstvo plemien mačiek a práve pod Wainovým pôsobením vznikol ich prvý známy atlas. Jedna vec však bola ešte oveľa dôležitejšia. „Snažil som sa raz a navždy v krajine odstrániť neúctu, v akej sa chovali mačky a povýšiť ich status … ku skutočnému a permanentnému miestu v dome. Ja sám som mnohoročným skúmaním a štúdiom zistil, že ľudia, ktorí chovajú mačky a majú zvyk si ich pestovať, netrpia tými zbytočnými malými neduhmi, ktoré sú ľudstvu dané dedične ako napríklad nervové ťažkosti menej závažného druhu. Hystéria a reumatizmus sú tiež neznáme a všetci milovníci mačičiek majú tú najsladšiu povahu.“ Dnes už ťažko povedať, čo bolo skôr – či tieto stvorenia spopularizoval Wain, alebo nová móda mačiek dopomohla k jeho úspechu. Isté však je, že kým vo viktoriánskej dobe uprednostňovali ako domácich miláčikov skôr psy, pričom mačky boli obvykle vnímané ako prefíkané bytosti vhodné pre bosorky či staré dievky, teraz to prestalo platiť.
Na vrchole slávy
Mačky boli rozhodne maliarovou najväčšou láskou. Tvrdil o nich napríklad aj to, že sa ich inteligencia podceňuje. Naďalej však portrétoval aj vtáky či iné zvieratá. K jeho obľúbeným objektom patril aj samec sovy, ktorého choval. „Bolo to to najžiarlivejšie stvorenie. V miestnosti, kde žil, bola aj vypchatá sova, a on ju bytostne neznášal. Jedného dňa na ňu zaútočil a zobákom a pazúrmi ju roztrhal na kusy. Smutným dôsledkom bolo, že náhle zomrel na otravu arzénom (ten sa používal pri preparovaní zvierat, pozn. autora),“ opísal tragédiu maliar. Azda aj tá prispela k tomu, že sa znova zblížil s matkou a sestrami, s ktorými po sobáši nebol veľmi v kontakte. Prišli k záveru, že mu samotársky život môže škodiť, a tak sa všetci nasťahovali do nového spoločného domova v prímorskom mestečku Westgate-on-Sea. Pokojné prostredie im po príchode z rušného Londýna pripadalo ako raj. Tridsiatnik Louis si začal užívať rybolov, plávanie, plachtenie, dokonca aj šerm či box a spokojná bola i jeho rodina. Matka trávila čas tvorbou výšiviek a drapérií pre miestny kostol, sestry Claire a Felicie maľovali. Nemali toho veľa, no boli šťastní. Jediným tmavým mrakom na inak bezoblačnej oblohe ich životov bola najmladšia Marie. Začala trpieť halucináciami – verila, že má lepru a že jej vypadávajú zuby, a nikomu preto nedovolila, aby sa k nej priblížil. V roku 1900 ju poslali do súkromnej psychiatrickej nemocnice, kde ju neskôr uznali nesvojprávnou a prijali do ústavu neďaleko Cantenbury, kde žila od svojej tridsiatky až do smrti v roku 1913. Po nej už nik z Wainovcov jej meno nespomenul.
Louis v tomto období prežíval vrchol svojej popularity. Jeho mačky sa neobjavovali len v najprestížnejších časopisoch či novinách, ale čitateľov zdravili aj zo stránok kníh, z reklám, škatúľ na keksy či pohľadníc. Ročne vytváral okolo 600 nových malieb a v roku 1901 mu dokonca vydali ročenku so sedemdesiatimi ilustráciami, ktoré dopĺňali krátke texty a básne. Jej predaj prekonal akékoľvek očakávania, a tak vychádzala až do roku 1915. Tisícky a tisícky detí si pod stromčekom našli práve Wainove mačičky. On však mával sviatky (a aj ostatné dni v roku) veľmi chudobné. Napriek tomu, že patril medzi najslávnejších umelcov, podobne ako mnohí iní nemal chuť naťahovať sa s vydavateľmi o honorár a často prijal oveľa nižšiu sumu, než akú by si zaslúžil. Bol dôverčivý, naivný, dokonca si ani neošetril autorské práva, takže mohol jeho diela šíriť (a bohatnúť na nich) prakticky ktokoľvek. V roku 1907 sa ocitol v obrovských dlhoch a pred potupným bankrotom ho zachránila jediná vec: pozvánka do Ameriky. A tak sa nalodil na cestu za oceán.
Najslávnejší mačací umelec v Amerike
Spojené štáty ho privítali s otvorenou náručou. V New Yorku o ňom písali ako o „najslávnejšom mačacom umelcovi“ a vo viacerých mestách vydali jeho sériu komiksov o mačkách v meste. Úspech ho milo prekvapil, a tak svoj plánovaný štvormesačný pobyt predĺžil až na dva roky. Žiaľ, finančne sa mu nedarilo ani tu – totiž všetky ťažko ušetrené peniaze investoval do novej večnej lampy, ktorá nepotrebovala olej. Znelo to síce sľubne, no zázračný objav nikdy nevstúpil do výroby a on prišiel o všetko. Z domova navyše prišla ďalšia zdrvujúca správa o vážnom ochorení matky, a tak sa ihneď vybral do Anglicka. Bolo však už neskoro, mama počas jeho plavby zomrela. Stratil ďalšiu blízku osobu, s peniazmi na tom bol horšie než pred odchodom, navyše počas pobytu za morom vyšiel doma trochu z módy. Umenia sa však nevzdal a v rokoch 1910 – 1914 tvoril ilustrácie pre ročenky a ďalšie knihy. Dokonca začal navrhovať porcelánové „futuristické mačky“ v pestrých farbách a hranatých tvaroch s geometrickým zdobením, ktoré pripomínali práve vrcholiaci kubizmus. V Británii ich síce prijali vlažne, no za oceánom prejavili veľký záujem, a tak pripravil veľkú zásielku. Zakrátko však vypukla svetová vojna, loď prevážajúcu jeho diela do Ameriky potopilo nemecké torpédo a s ním šla ku dnu aj akákoľvek nádej na zisk. (Neskôr začala Wainove mačky vyrábať československá továreň na porcelán a kameninu Amphora.) A čiernym dňom stále nebol koniec. V stredu 7. októbra 1914 počas nástupu do londýnskeho autobusu spadol na cestu, udrel si hlavu a stratil vedomie. Ďalšie dva týždne strávil v nemocnici. Novinári nehodu poriadne nafúkli. Písali, že všetko zapríčinila mačka, ktorej sa chcel vodič autobusu vyhnúť, preto dupol na brzdu, neskôr dokonca uvádzali, že práve tu kdesi treba hľadať počiatky Wainovho zhoršujúceho sa duševného zdravia.
Spočiatku ešte všetko vyzeralo v poriadku – aspoň čo sa týkalo mysle. V roku 1916 sa vojna nebezpečne priblížila ku kanálu, a tak si Wainovci zbalili všetky veci a z pobrežia sa presťahovali do nového domu v londýnskom Kilburne. Louis si ho však nemohol dovoliť a obchodníkom bol občas nútený platiť účty obrázkami mačiek. Vytvoril síce sériu pohľadníc s kocúrom-vojakom, no bol to krátky úspech, a pracoval na objednávku a maľoval reklamné plagáty. Tie upútali pozornosť priekopníka kinematografie H. F. Wooda, ktorý Waina pozval do filmových štúdií, aby si skúsil tvorbu pohyblivých obrázkov. Louis sa veľmi snažil, no tvorba šestnástich samostatných kresieb na každú jednu sekundu filmu bola preň čistým utrpením. O tak keď sa o dva roky na plátna kín dostala prvá animovaná filmová hviezda – kocúr Felix, nebola Wainovým dielom.
Alexandra Kochová
foto Amazon Studios, Wikipedia
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2022)