Slová a jazyk slúžia primárne na dorozumievanie, no v rukách ľudí často pôsobia ako nabitá zbraň. Na jednej strane dokážu motivovať, vyjadriť lásku alebo rešpekt, na tej druhej aj diskriminovať, manipulovať, zosmiešňovať či ignorovať, a to i bez hanlivých slov. O tom, čo všetko nášmu jazyku ubližuje, prečo slovenčina nesmie byť slovenská a žiadna iná, a tiež o tom, ako komunikovať citlivo a s rešpektom, nám porozprávala jazykovedkyňa Jaroslava Rusinková.
Zdá sa to zvláštne, no aj takým neviditeľným prostriedkom, ako je jazyk, sa dá riadne ublížiť…
Áno, lebo často máme taký zámer. Netýka sa to len nadávok. V dnešnej dobe sa stretávame s ľahkovážnym nálepkovaním, fašistom či dezolátom je tu už kde-kto, alebo nenávistnými prejavmi, ktorým sa nesmierne darí v online priestore. No nielen konkrétne slová robia z urážky urážku, ponížiť či dehumanizovať môžete úplne neutrálnymi výrazmi, metaforami aj zdrobneninami. Vždy záleží na kontexte.
Prečo Slovensko potrebovalo príručku Ako jazykom (ne)ubližujeme, ktorej ste spoluautorkou?
Potreby vyplývajú z nedostatku. Na Slovensku síce máme jazykové príručky, ktoré nám povedia, kde písať čiarky a veľké písmená, ale je len veľmi málo takých, ktoré vysvetľujú, že významy slov nie sú len slovníkové, ale vytvárajú sa aj priamo v komunikácii. Alebo že si počas života osvojujeme isté jazykové postoje, ktoré spôsobujú, že na ich základe pristupujeme k ľuďom nerovnako, znevýhodňujúco. Znižujeme ich inteligenciu či hodnotu vypovedaného len na základe gramatických alebo pravopisných chýb, dialektu a podobne. Táto príručka nie je kodifikačná. Je pre všetkých, ktorí ju chcú čítať a dozvedieť sa viac o tom, ako prejavovať rešpekt iným ľuďom v komunikačnej rovine. Ten si nevynútite žiadnou príručkou.
V príručke spomínate prípad Hedvigy Malinovej, ktorú napadli preto, že hovorila po maďarsky. Aké nebezpečenstvo tkvie v „na Slovensku po slovensky“?
Táto fráza nemôže byť v poriadku, keď zaznieva pred fyzickým útokom. Evidentne do nej vnášame presvedčenie, že na našom území je len jedna národnosť, a tá má len jeden jazyk. Že táto jediná národnosť je dôležitejšia ako všetky ostatné. Ide o presvedčenie, ktoré sa vylučuje s tým, na čo majú jazyky slúžiť, a to na dorozumievanie. Základom tejto frázy už nie je záujem o to, aby sme sa dorozumeli, ale názor, že iné jazyky by u nás na verejnosti nemali zaznievať. Niekto by mohol namietať, že veď práve jednotný jazyk je cestou k tomu, aby sme si všetci rozumeli. Lenže ľudia sa vedeli dohovoriť aj pred existenciou spisovnej slovenčiny, keď bola na našom území oveľa väčšia jazyková rôznorodosť. Jednotný jazyk je cestou nanajvýš k tomu, aby sme iné odstránili z cesty, čo sa aj deje. Naše milované dialekty sú na ústupe a menšinové jazyky majú v sčítaniach obyvateľstva klesajúce tendencie. Niekto to považuje za výhru, no v skutočnosti prehrávame. Ukracujeme sa o to, čo je na jazykoch najkrajšie – diverzita a poznanie, ktoré v sebe ukrývajú, pretože každý jazyk je tiež „akumulátorom“ istého poznania a ľudskej skúsenosti.
Máme tu aj veľa „grammar nazis“, ktorí si myslia, že slovenčina musí byť spisovná. Mala by byť taká?
Stále hovoríme o jazyku ako o samostatnom objekte, ktorý akoby existoval mimo nás. Skúsme zmeniť perspektívu. Jazyk predsa tvoria ľudia. Otázka môže znieť: Mali by ľudia používať len spisovnú slovenčinu? Samozrejme, že nie. Navyše, otázka by mohla znieť ešte inak: Ako by mali ľudia používať slovenský jazyk? V prvom rade funkčne. V rôznych situáciách sú funkčné rôzne prostriedky, aj tie nespisovné. Ani ja teraz nemôžem používať lingvistické termíny, hoci sú mi už takmer prirodzené, spôsobovali by len zbytočné nedorozumenia, aj keď sú spisovné. Ak sa chcem dorozumieť, tak sa prispôsobím, je to prejav rešpektu. Funkčnosť sa s rešpektom nevylučujú, práve naopak.
Typický prejav v online diskusiách je aj „najprv sa douč gramatiku a potom sa vyjadruj“…
Na základe jazyka hodnotíme aj osobu, s ktorou komunikujeme. Z nejakého dôvodu sa nám gramatické či pravopisné chyby spájajú s inteligenciou človeka. Ak má niekto nesprávne argumenty, tak predsa reagujeme na tie argumenty. Útočenie na jazyk nie je vecne opodstatnené, ak sme samotnej vete porozumeli. Chyby robia aj akademici, spisovatelia či učitelia, a to najmä na internete, keď píšeme v rýchlosti, alebo nám naskočí autokorekcia, alebo keď nemáme dostatok znakov a sme nútení obetovať čiarku. Ak reagujeme negatívne na formu namiesto toho, aby sme reagovali na obsah výpovede, hatíme si cestu k tomu, aby sme sa dohodli alebo si niečo vyjasnili. Ľudia si taktiež neuvedomujú, že fráza „na Slovensku po slovensky“ a prehnané dbanie na spisovnosť jazyka majú jedno spoločné. Sú to presvedčenia založené na myšlienke, že musíme náš jazyk chrániť, aby bol čistý, systémový. Ktokoľvek sa tejto čistote spreneverí, przní jazyk. Vždy sú tu nejakí oni, ktorí ohrozujú náš jazyk a zároveň aj nás ako národ. Ale veď to už pripomína konšpiračnú teóriu, že?
Prečo majú podľa vás Slováci taký silný emocionálny vzťah k tomu, čo je „spisovné“?
Tu sme v oblasti jazykových mýtov, a tie majú väčšinou iracionálny, teda aj emocionálny charakter. Písali o tom lingvisti Slavomír Ondrejovič a Viktor Krúpa v publikácii Mýty naše slovenské. Slovenčina je pre nás najkrajší jazyk, čo je prirodzené, lebo každý si svoj rodný jazyk hodnotí najpozitívnejšie. Sú aj iné mýty, ktoré sú menej produktívne, ako že slovenčina je ťažký jazyk. Aj keď všetci ním hovoríme celkom poľahky, deti sa ho ľahko naučia v rodine. Uvedomenie si ťažkosti prichádza v škole, kde nás nútia učiť sa ypsilony, podmety a prísudky, vzory a pády. Škola je prvé miesto, kde nás niekto za chybný jazykový prejav penalizuje, dokonca je to miesto, kde sa prvýkrát stretávame s jazykovou diskrimináciou – práve tam nás učitelia a učiteľky presvedčia, že svoj materinský jazyk neovládame. V rámci popularizačných aktivít Slovenskej akadémie vied sa zúčastňujem na akcii My sme SAV, kde sa nám počas dňa premelie množstvo žiakov a žiačok. Takmer vždy sa pýtam, či majú radi slovenčinu. Skúste si tipnúť, ktoré odpovede prevažujú. A to je paradox. Ako si vlastne budujeme taký pozitívny vzťah k slovenčine, keď nás už v škole presviedčajú, že náš prejav je nanič, že za každú chybu je potrebné stiahnuť bod a podmet a prísudok je viac ako základné pochopenie vypovedaného alebo práca s informáciami? So vzdelaním to teda asi nesúvisí. Dôležité je len to, že je to ťažký jazyk, ktorý sa niekto len tak ľahko nenaučí, a to ho robí výnimočným. No a potom sú tu vyslovene kontraproduktívne mýty, ako že slovenčina je najstarší z európskych jazykov, tie sú už naozaj založené na neznalosti a na tom, že si tým zvyšujeme hodnotu nášho jazyka aj národa. Majú skôr ideologický základ.
A potom je tu generácia Z a ich rizz či slay, ktorým málokto rozumie. Prečo to tolerujeme viac?
S tým celkom nesúhlasím. Mladí ľudia boli za svoj slang vždy kritizovaní. Vždy prinášali do jazyka slová, ktorým dospelí nerozumeli, pretože to odrážalo život v ich sociálnej skupine. Slangové slová sa však málokedy dostanú do bežnej slovnej zásoby všetkých používateľov slovenčiny, hoci „slayáda“ má na to našliapnuté, ale to vďaka médiám. Slangy sú príliš úzko naviazané na jednotlivé generácie mladých ľudí. Človek si ich nesie so sebou niekedy aj celý život, hoci vyšli z módy. Výskumy hovoria, že ľudia, ktorí svoj slang z mladých čias prestali používať, ho akosi automaticky začnú používať napríklad na stretnutiach zo strednej školy. Podľa slangu spoznáte generáciu. Slová bazmeg či LOL sú typické pre mileniálov, rizz či slay už pre súčasnú generáciu Z. Tá je kritizovaná aj pre anglické výrazy, pretože ide o prvú generáciu, ktorá vyrastá „na internete“. A tu sa pravdaže spúšťa obranný mechanizmus a zasa sa začína strašiť zánikom slovenčiny, čo vedie k požadovaniu neustáleho očisťovania jazyka a jeho ochrany. Sme v bludnom kruhu purizmu a protektivizmu, ktoré sa nevyhýbajú ani liberálnejšie uvažujúcim ľuďom. Keď dôjde na jazyk, aj liberálny človek sa vie odrazu zmeniť na zarytého ochrancu slovenčiny.
Diskriminácia v jazyku nie je len o používaní hrubých výrazov, často je zabudovaná priamo v štruktúre jazyka. Ako?
Ak diskrimináciu chápeme ako vytváranie nerovnosti v spoločnosti, tak o tom sa dá rozprávať pri vyjadrovaní rodu. V slovenčine sa pre hromadné pomenovania mužov a žien presadilo generické maskulínum hlavne preto, že vo verejnej komunikácii a inštitúciách dlhodobo dominovali muži. V súčasnosti však už neodráža realitu. Generické maskulínum už iba umelo reprodukuje túto nerovnosť. To isté platí pre prechyľovanie ženských priezvisk. Práve tejto téme sa venujem v rámci výskumu súčasného pravopisu, pretože sa opakovane vracia do verejnej diskusie napríklad v súvislosti s novelami zákonov o matrikách. Keďže z jazykovedného hľadiska nedáva zmysel, aby bolo ženám nanucované prechyľovanie alebo aby sa prechyľovali cudzie ženské priezviská, argumentuje sa potom už mimojazykovými argumentmi, hovorí sa o zápecníctve a o tom, že ženy sa hanbia za svoju národnosť. Nezmysel. Takže otázka neprechyľovania ani po dlhých desaťročiach stále nie je uspokojivo vyriešená, a preto sa bude do verejnej diskusie opakovane vracať.
Je slovenčina od prírody patriarchálna, alebo sme ju takou len urobili?
Príroda je príroda. Patriarchálna je spoločnosť. Príroda a spoločnosť sú dva rozdielne koncepty. Spoločnosť nie je od prírody patriarchálna, z histórie máme doklady aj o matriarchálnych zriadeniach spoločenstiev. Tak isto potom nemôže byť ani jazyk od prírody patriarchálny. Odráža dominanciu, ktorá v spoločnosti bola a trvala tak dlho, že sa nám už zdá ako prirodzená. Ale my sme sa už posunuli inam, tak prečo to nepreniesť aj do jazyka? Napríklad v pracovnom kolektíve, ktorý skúma súčasný pravopis, sme len ženy. Bolo by absurdné používať generické maskulínum a hovoriť o jazykovedcoch. V oddelení sociálnej lingvistiky sme väčšinou ženy, máme len jedného kolegu. Je vhodné hovoriť v generickom maskulíne? Mne sa javí logickejšie to minimálne zdvojovať. Tu ešte spomeniem, že jazyk má viacero funkcií. Primárne slúži na dorozumievanie a spomínala som tiež poznávaciu funkciu, lebo jazyk nám fixuje isté poznanie a skúsenosť. Ak v jazyku nevyjadrujeme sociálnu realitu takú, aká je, čo to vypovedá o našom poznaní a myslení?
Prečo máme v slovenčine tendenciu hovoriť o starších ľuďoch buď s dešpektom, alebo s prehnaným infantilným súcitom?
Lebo v oboch prípadoch vychádzame z toho, že s pribúdajúcim vekom strácajú kognitívne alebo iné fyzické schopnosti. Tak sme k nim buď príliš kritickí, alebo prehnane paternalistickí. Znamená to, že my vieme, čo je pre nich najlepšie. A nie je to len o tom, čo o nich hovoríme, ale aj ako s nimi hovoríme. Keď v komunikácii s nimi bezdôvodne neúmerne zvyšujeme silu hlasu, akoby sme automaticky rátali s tým, že nás nepočujú alebo príliš zdôrazňujeme artikuláciu, používame zdrobneniny a zvýšený tón hlasu ako s deťmi – to všetko môže vyvolať negatívne reakcie a vplýva to na ich sebahodnotenie. Ide o neprimerané správanie.
Často máme problém nájsť taktné slová aj pre rôzne zdravotné znevýhodnenia. Čo by sme mali uprednostniť zo slov ako slepý, nevidomý, zrakovo postihnutý?
Aj tu existujú rôzne stratégie. Ak má niekto znevýhodnenie, pomenúvame podstatu tej-ktorej dysfunkcie, napríklad človek, ktorý nepočuje = nepočujúci, človek, ktorý nevidí = nevidiaci atď. Slová postihnutý a postihnutie sa ešte stále používajú, ale treba ich zvažovať, pretože rovnako ako iné sa pomaly stávajú expresívnymi výrazmi používanými ako nadávky: Čo si hluchý? Čo si slepý? Správaš sa ako postihnutý… Ak máme veľký problém nájsť správne slovo, ešte existuje stratégia vyjadrovania „person first“ (človek na prvom mieste), napríklad človek so zrakovým znevýhodnením, človek s mentálnym ochorením / postihnutím. V tom poslednom prípade určite nepoužívame slová ako retardovaný, idiot, debil, a to z očividných dôvodov. Aj keď to kedysi boli legitímne termíny, jednoducho sa stali nadávkami. Z výsostne spisovných výrazov sa stali absolútne nespisovnými.
Pred časom spôsobila silnú reakciu nová definície slova „láska“, ktorú Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV navrhol zmeniť na „silná náklonnosť k určitej osobe na základe telesnej, duševnej a citovej príťažlivosti, ľúbostný cit, milovanie“. Ako ľudia reagovali a ako sa táto zmena pripravovala?
To boli časy, keď sa už musel otvorene definovať vzťah politikov k tejto komunite. V tej dobe som robila výskum výrokov hlavných predstaviteľov rôznych politických strán, pričom bolo fascinujúce, ako sa im ani nechcelo vysloviť spojenie „teroristický čin“, ako si ani nedali námahu zapamätať si mená Matúša a Juraja, alebo neustále opakovali, že boli dve obete, keď všetci dobre vieme, že obete boli tri, jedna (Radka) našťastie preživšia. Naopak, stále čosi rozprávali o akejsi neurčitej nenávisti, o mladých ľuďoch, ani útočník nebol terorista, ale len mladý človek, chlapec. Debata sa začala rozrieďovať v nič nehovoriacich slovách a frázach, a to preto, lebo politici a političky sa odrazu museli začať zaoberať LGBTQ+ komunitou, ktorú veľmi dlho prehliadali. Nakoniec museli vyjsť s farbou von a my vieme, ako ten diskurz pokračoval. Jazykovedný ústav spravil veľmi malú zmenu v slovníku, ktorá nastať musela, pretože, slová a ich významy v slovníkoch sa nevymýšľajú. Slová a významy sa do slovníka zapisujú tak, ako sú používané v rôznych druhoch textov. A pokiaľ viem, láska sa neobmedzuje na vyvolené skupiny ľudí, preto sa z výkladu tento príznak odstránil. Máme na to korpusy a kvantitatívne podložené príklady. Ohlasy boli väčšinovo dobré, ale keďže nie som do toho zahrnutá a navyše sledujem alternatívne médiá, tak som videla aj tie menej lichotivé.
Je podľa vás slovenské publikum pripravené na fakt, že o podobe jazyka rozhodujú používatelia?
O podobe jazyka vždy rozhodujú používatelia, či sú na to pripravení, alebo nie. Zoberme si napríklad prelom 30. a 40. rokov minulého storočia, keď sa u nás začal presadzovať jazykový purizmus. Jazyk v tej dobe musel byť očisťovaný od všetkého cudzieho, najmä od bohemizmov. Vtedy vychádzal jediný jazykovedný časopis – Slovenská reč. Na jeho stránkach sa jazykovedci všemožne snažili presadzovať čo najslovenskejšie, najpôvodnejšie, najčistejšie výrazy. Keď si to spätne prečítate, zistíte, že reálne sa z týchto nariadení ujalo len veľmi málo. V tej dobe boli jazykovedci výnimočne neprezieraví, čo sa týka vývinu a fungovania jazyka. Malo by to slúžiť ako ponaučenie. Jazyk má svoju prirodzenú logiku, pretože ho používajú ľudia podľa vlastných potrieb. Žiadna ideálna spisovná slovenčina mimo svojich používateľov neexistuje. Kým má slovenčina svoje používateľstvo, tak je životaschopným jazykom a nič neohrozuje jej existenciu. Nuž a každý životaschopný jazyk prechádza zmenami, čoho predpokladom sú i jazykové anomálie, teda aj to, čo voláme „chyby“, ďalej prijímanie slov z cudzích jazykov alebo slang.
Aký proces predchádza zaradeniu výrazu do slovníkov?
Proces tvorby slovníkov je neuveriteľne zložitý. Práca so živým jazykom ako s materiálom, ktorý sa neustále mení, je niečo, čo je na jednej strane fascinujúce a zároveň nevďačné, pretože v momente, keď vydáte slovník, už je zastaraný. Tak rýchlo sa mení naša slovná zásoba. Okrem spracovania materiálu, na ktorý mimochodom potrebujete veľmi široké penzum znalostí, je tam množstvo stupňov posudzovania, editácie a korektúr, prepisovania… Výsledok, ktorý sa potom dostane von, je preto veľmi spoľahlivý zdroj jazykových informácií.
Dajú sa spomenúť typické „jazykové“ črty, ktoré spájajú dezinformačné texty?
Výskumy zo zahraničia sa síce snažia na báze korpusov zistiť spoločné prvky týchto textov a niektoré sa aj opakujú, avšak zatiaľ neexistuje jednotný súbor jazykových znakov, na základe ktorých by ste povedali: Aha, toto je dezinformačný text! Orientovať sa môžeme nanajvýš podľa tém, možno nejakých vybraných slov. Mnohé jazykové prostriedky však nájdete aj v iných typoch textov, ktoré nemusia byť dezinformačné. Na Slovensku ešte taký detailný výskum zatiaľ nemáme a ani nemáme túto ambíciu, a to z jedného dôvodu. Dezinformovať (rovnako ako aj diskriminovať) sa dá aj úplne neutrálnym jazykom. Analyzovala som jeden článok z istého denníka, ktorý na prvý pohľad vyzeral veľmi dôveryhodne. Obsahoval neutrálny jazyk, veľa číselných údajov, ktoré mali poukazovať na to, ako sa v ostatných rokoch rapídne zvýšil počet mladých ľudí čakajúcich na tranzíciu. Ten text mal priznaného autora aj zdroj, z ktorého informácie pochádzali. Všetko vyzeralo z čitateľského hľadiska pekne racionálne, až kým som si neotvorila zdrojový článok v angličtine. Bol o tom, koľko mladých ľudí trpí psychickými problémami, pretože sa im nedostáva adekvátnej medicínskej pomoci v procese tranzície. Autor slovenského článku úplne odignoroval výpovednú hodnotu zdrojového textu a vybral si len to, čo chcel a ešte to napísal tak, aby v čitateľstve vyvolal pocit, že čísla rapídne stúpajú. Pritom sa neberie do úvahy, že kedysi zrejme takéto prieskumy ani len neexistovali alebo boli skreslené. Išlo teda o úmyselné dezinformovanie tým, že informácie boli manipulatívne podávané v inom kontexte. Kontext hrá veľkú úlohu.
Čo vás počas analýzy dezinformačných textov najviac šokovalo?
Miera nenávisti voči ľuďom či skupinám ľudí, ktorých sme v živote osobne nevideli, ma vždy zaráža.
Je podľa vás slovenský internet špecifický mierou agresivity v porovnaní so svetom?
Nie je špecifický vôbec v ničom. Jedným z poznatkov, ktoré som si priniesla aj z konferencie vo švédskom Lunde, je, že sa síce topíme v „informačnom bahne“ a v systematicky deformovanej komunikácii, ale absolútne v tom nie sme sami. Niežeby táto trochu zvrátená logika bola na niečo dobrá, ale také časy teraz žijeme.
Máme tu iniciatívu #somtu. Ako inak ešte môžeme znížiť mieru nenávisti na internete?
Nebyť na internete sa v dnešnej dobe nedá, to je jasné. Kolegyne Jana Papcunová a Magda Petrjánošová opisujú v našej brožúre pár techník, ktoré by mohli pomôcť, takže pozývam všetky a všetkých, aby si to prečítali. Lenže podľa mňa treba začať aj od seba a upraviť svoju komunikáciu s okolím aj mimo internetu. Neznamená to, že už nikdy sa na niekoho nenahneváme alebo sa nepohádame. Mám na mysli nebyť ticho, keď sme svedkami konfliktnej udalosti a zjavného ubližovania. Alebo tiež komunikovať s blízkymi o problematických témach. Neprerušovať kontakty s blízkymi priateľmi či rodinou, lebo aj to je spôsob „odvracania pohľadu“ od toho, čo sa nám nepáči. S prejavmi nenávisti či radikalizácie sa nedá bojovať tým, že v súkromnej komunikácii budeme ticho a nebudeme sa s niekým „kamarátiť“. Nik nepovedal, že to je ľahké.
Ako politici a médiá ovplyvňujú náš jazyk?
Na politickú komunikáciu už nedokážem nahliadať inak ako cez manipuláciu. Politici manipulujú paradoxne nie tým, že by mali špecifické jazykové prostriedky, práve naopak. Sami sa prispôsobujú svojmu vybranému publiku, potenciálnemu voličstvu. Tým, že preberajú isté spôsoby hovorenia, vrátane hovorového či vulgárneho jazyka, a legitimizujú ich, sa chcú voličstvu priblížiť. Pomáhajú im v tom sociálne siete, ktoré vytvárajú dojem, že sú nám politici a političky blízki. Vidíme ich v bežných každodenných situáciách, ktoré vytvárajú dojem, že sú len obyčajnými ľuďmi ako my a chcú presne to, čo chceme my. Tým odvádzajú pozornosť od toho, že sa chcú v prvom rade podieľať na moci. Médiá zasa vytvárajú dojem, že slová už úplne stratili všetky významy, že v jazyku už nič neplatí. Ak by neplatilo, isté politické osobnosti by neboli také úspešné. Na jednej strane médiá robia veľmi pôsobivú prácu v investigatíve, v popularizácii, odolávajú rôznym druhom nátlaku, na druhej strane však vedia šíriť mnohé stereotypy a vylučovať z verejnej diskusie ľudí tým, že skonštatujú niečo ako „vaše slová nedávajú význam, zmysel, nechceme sa s vami baviť“.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2026)