Nazývajú ju ikonou feministického hnutia a hlasom pôvodných obyvateľov Ameriky. Jej básne otvárajú nové obzory – ďaleko za tým, čo sa dá vidieť očami či počuť ušami. Ako prvá Indiánka v histórii získala titul Poet Laureate, a to hneď trikrát. Hovorí, že „slová dokážu liečiť – presne tak, ako dokážu ničiť.“ Jej sa však našťastie týka len to prvé.
„Východ, to je smer začiatkov. Keď sa milované slnko dvíha nad obzor, je vstupom, bránou k novým poznatkom. Vdýchnite to svetlo. … Vzdajte vďaku. … Východ je aj smer Oklahomy, kde som sa narodila, smer národa Kríkov.“
Žena z kmeňa Kríkov
V Spojených štátoch amerických oficiálne registrujú 574 indiánskych kmeňov. Štvrtým najväčším je národ Muscogee (Mvskoke, Muscogee Creek, Kríkovia), ku ktorému sa hlási vyše 86.000 ľudí. Ich predkovia pred rokom 1500 obývali celú oblasť dnešného juhovýchodu Štátov, kde popri riekach v Alabame, Georgii, Floride a Južnej Karolíne vybudovali niekoľko rozľahlých miest. Dominovali im centrálne námestia a v niektorých prípadoch aj majestátne pyramídy, súčasť premyslených obradných komplexov. Ekonomika Kríkov bola založená na pestovaní kukurice, fazule a tekvice. Poľnohospodárstvu sa však venovali najmä ženy, muži mali na starosti lov a obranu. Obe pohlavia si tetovaním bežne zdobili celé telo. Príchod Európanov však mnohé zmenil a časť Indiánov sa pred ich vplyvom presunula na Floridu, kde splynuli s miestnymi kmeňmi. V 18. storočí bol národ Kríkov ako prvý spomedzi pôvodných Američanov uznaný vládou USA za „civilizovaný“, najmä vďaka tomu, že prijal mnoho kultúrnych a technologických postupov od svojich bielych premožiteľov. Začiatkom 19. storočia sa však rozhodlo o ich presune z juhovýchodu do oblastí za riekou Mississippi. Zo dňa na deň museli opustiť svoje posvätné miesta, domovy, obchody, školy či kostoly a celý život zbaliť do batôžka. Pre mnohých bol odchod z rodnej zeme nemysliteľný, a tak v rokoch 1836 a 1837 došlo k ich násilnej repatriácii. Jedným z miest, ktoré založili, bola Tulsa v Oklahome.
Tam však s nimi prišli aj Afričania – niektorí ako členovia rodiny, iní ako otroci, a boli aj takí, čo privandrovali úplne samostatne a založili vlastné sídla. Čoskoro tak spolu s Európanmi obsadili krajinu, ktorá bola určená pôvodným obyvateľom Ameriky. „Kresťanský boh im dal moc. A predsa každý chcel to isté: zem, mier, miesto pre domov, chcel variť, zamilovať sa, plodiť deti a hudbu.“
Do takéhoto prostredia sa 9. mája 1951 narodila Joy Foster, prvé zo štyroch detí klampiara Allena W. Fostera a čašníčky Wynemy Baker Fosterovej. Otec patril ku kmeňu Kríkov a medzi predkami mal niekoľko význačných bojovníkov za ich práva. Mama pochádzala zo zmiešanej rodiny, jej otec mal nemecko-francúzsky pôvod, matka bola spolovice Írka, spolovice Čerokí. Vo svojich memoároch Joy tvrdí, že sa jej na svet vôbec nechcelo, pritiahla ju sem však hudba a túžba sprostredkovať hlasy, piesne a príbehy ostatným, aby im pomohli a stali sa im inšpiráciou. „To bola moja úloha. Nie som výnimočná. Rovnako je to u všetkých. Vstupujeme do rodinného príbehu a potom do iných príbehov, v závislosti na kmeňových klanoch, na kmeňových miestach a národoch, na území, krajinách, planetárnych systémoch a vesmíre. A predsa máme všetci aj príbeh svojej vlastnej duše, ktorý musíme naplniť.“ K tomu patrí i jej ťažký príchod na svet, pri ktorom matka takmer zomrela a bábätko umiestnili do inkubátora. „Umierala som dokonca aj vtedy, keď som sa rodila. A tento zápas sa opakuje po celý môj život – medzi nocou a dňom, púšťou a vodou, zemou a oblohou a začiatkami a koncami.“
Na počiatku (ne)bolo slovo
Fosterovci na tradície veľmi nedbali. Hoci v Tulse žilo mnoho Kríkov, Čerokíov a iných Indiánov, rodina sa nezúčastňovala na tradičných rituáloch a doma hovorili po anglicky. Malá Joy bola rebelka. Milovala vôňu voskoviek a doma maľovala, kde sa dalo. Pokojne aj po múroch. Keď jej však v škôlke povedali, nech nakreslí slnko, dom či ducha, nikdy nevyzerali tak ako u ostatných detí. „Odrazu som pochopila, že moja cesta bude pravdepodobne úplne odlišná a že keby som sa po nej nevybrala, trpela by som.“ Hrávala sa skôr s chlapcami a ako prvá na škole vymenila slušivé šatôčky za džínsy a tričko. K jej spolužiakom patrili deti so svetlou aj tmavou pokožkou, ona jediná však takú farbu dávala aj svojim kresleným postavičkám. Joyina najranejšia spomienka sa však nespája s obrazmi či slovami, ale s hudbou. Jej mama skladala piesne, babka hrala na saxofón a umeniu sa venovala aj teta. Azda ešte skôr, než dokázala vysloviť prvé vety, milovala rádiá, jukeboxy a všetky iné stroje, ktoré dokázali vylúdiť melódiu. Keď si s nimi mama pospevovala sladko-bôľne slová o láske, smútku či nádeji, jej najstaršia dcéra si všetko predstavovala ako filme.
Raz sa viezla s otcom v aute, keď sa z reproduktorov ozvali podmanivé tóny džezovej trúbky. „Neviem, ako to vyjadriť, akými zvukmi alebo slovami, ale v tom návale horúceho južanského popoludnia, v závane vody po holení a vlhka, sledovala som tú melódiu až k počiatku, k samotnému zrodeniu zvuku. Ocitla som sa vo víre hviezd…“ spomína. Hudba sa pre ňu stala prepojením medzi známym a neznámym, stala sa spôsobom, ako hovoriť za hranicami bežného jazyka. „Zmenilo to dokonca aj spôsob, akým som pozerala na slnko,“ napísala vo svojich memoároch. S rovnakou láskou spomína aj, ako s mamou občas zašla na druhú stranu ulice k susede, ktorá patrila k Čerokíom. Hral sa na zemi a popritom takmer bez dychu počúvala príbehy, ktoré si ženy rozprávali – historky zo svojho života, aj tie odpočuté, niektoré pekné, iné smutné či strašidelné, a živo si predstavovala ich hlavných hrdinov a miesta, kde sa odohrávali. Omamné slová a tóny, ktoré dokážu človeka preniesť na iné miesto, do iného času, boli pre malú Joy priam životne dôležité. Reálny svet si totiž pre ňu pripravil príliš veľa utrpenia.
Detstvo plné násilia
Hoci Allen W. Foster vyrastal vďaka ťažbe ropy na ich pozemku v blahobyte, jeho vlastná rodina živorila. Otec, ten krásny, no nedosiahnuteľný muž, ktorého „tvorilo z desiatich percent telo a zvyšok bola duša“, totiž holdoval alkoholu. Doma ho videli len málokedy, radšej v zasmradených putikách pozeral na dno pohárika a za každou sukňou. Keď sa občas ukázal, naliaty ako doga, ničil všetkých okolo seba – preto, že mu v ranom detstve zomrela mama, preto, že mu fyzicky ubližoval vlastný otec a preto, že „sa k nemu správali ako k Indiánovi v krajine, ktorá bola ukradnutá presne ako všetko ostatné“. Malá Joy sa ho bála, no zároveň ho zbožňovala a keď manželstvo jej rodičov napokon skončilo dlhým a traumatizujúcim rozvodom, nesmierne trpela. Matka sa znova vydala… a opäť šliapla vedľa. O sedemnásť rokov starší beloch najskôr očaril indiánsku krásavicu a jej deti, brával ich na hamburger, spieval piesne a usmieval sa očami. Okamžite po svadbe sa však zmenil na monštrum. Deti mlátil opaskom. Matke zakázal stretávať sa s kamarátkami. Vyhrážal sa, že keď sa s ním rozvedie, nájde si ich a všetkých upáli v dome tak, aby to vyzeralo ako nehoda. Nepovolil žiaden spev či hudbu, všetkých ponižoval. Joy zobral denník a čítal ho nahlas a v detskej izbe jej porozbíjal platne… Všetci vedeli, že nemajú šancu. Domovy pre týrané ženy neexistovali a s udaním bieleho zamestnaného muža by sotva pochodili. Dom stíchol, už sa ním viac neozýval spev, nikto netancoval. Všetci dodržiavali kázeň, deti mali rozdelené úlohy v domácnosti, mama chodila do práce, niekedy aj do dvoch a platila všetky účty. Z Joy sa stalo neisté tiché dieťa, príliš vydesené čo len prehovoriť.
City radšej vyjadrovala bez slov. Inšpirovaná svojou milovanou babičkou a tetou, ktoré pôsobili ako maliarky, vychádzala skoro ráno pred ten „dom zlých duchov a bolesti“ a kreslila si v prachu. „Sedela som tam a predstavovala si, čo by som namaľovala. A čo ku mne vždy z tejto imaginatívnej sféry prichádzalo, boli obrazy – nie slová, ale obrazy.“ Významnou súčasťou jej detstva však bola aj literatúra. Ako spomína, naučila sa čítať v momente, keď sa písmená stali zvukom a zvuky príbehmi a básňami. Dvakrát prelúskala Bibliu a už v prvej triede základnej školy prečítala v knižnici, čo sa dalo. „Každá kniha obsahovala svet, ktorý sa dal odniesť v rukách.“ Obzvlášť zbožňovala poéziu a verše sa dobrovoľne učila naspamäť. K narodeninám si zvykla želať zbierky básní, ale ani múdre knihy jej nedokázali ponúknuť odpoveď na všetky otázky. „Čo by sa stalo, premýšľala som, keby ste prečítali každú knihu v každej knižnici na svete, naučili sa názov každej morskej mušle, každej vojny a dokázali citovať každý verš básne? Čo by ste so všetkými tými vedomosťami spravili? Bol by to ten druh poznania, ktorý by vás oslobodil?“ pýta sa Joy Harjo vo svojich memoároch. S takýmito otázkami v srdci sa ako tínedžerka obrátila k divadlu. Zistila, že príbehy, ak sú vyrozprávané nielen slovami, ale aj prostredníctvom deja a navyše v kontexte komunity, majú silu mnohé ovplyvniť. Tak sa aj stalo, hoci nie presne spôsobom, aký si pôvodne predstavovala. Jedného dňa sa totiž vrátila domov a pod pazuchou niesla scenár. Keď ho zbadal nevlastný otec, konkurz jej zakázal a herectvo začal z hlavy vytĺkať päsťami. Na matku začal naliehať, aby ju poslala do prísnej internátnej kresťanskej školy.
Pravdepodobne by dlho nežila
Medzi predkami mala niekoľkých kazateľov a sama bola od piatich rokov členkou evanjelickej cirkvi. Najskôr chodila na omše kvôli sľúbenej sladkosti za odmenu, potom podľahla fascinujúcim biblickým príbehom a hudbe. Už čoskoro však pre ňu kostol prestal byť tým šťastným útočiskom – nik s ňou totiž nechcel sedieť kvôli jej indiánskemu pôvodu a rozvodu rodičov. Ako 13-ročnú ju navyše začal unavovať spôsob, akým sa snažili prostredníctvom Biblie zdôrazňovať nadradenosť bielych a dominanciu mužov nad ženami. Nesúhlasila ani so zákazom tancovania a varovaniami pred veštením a víziami (tých mala predsa požehnane!), a tak napokon s účasťou na omšiach sekla. Internátna cirkevná škola pre ňu predstavovala ten najhorší možný trest a s touto vidinou začala smútok a strach utápať v alkohole. Chľastanie napokon videla odmalička nielen doma, ale aj všade okolo.
Pôvodní Američania síce pálené využívali len pri rituáloch, európski kolonisti im však predstavili chutnejšie destiláty a víno. Alkohol Indiánom podávali pri jednaniach, aby ich ľahšie získali na svoju stranu, a potom ho začali vo veľkom vymieňať za vzácne zvieracie kožušiny. Bolo to devastujúce. Pôvodní Američania nemali s pitím žiadne skúsenosti, nepoznali negatívne účinky alkoholu a mnohí z nich sa rýchlo stali závislými. Začiatkom 18. storočia už táto metla ľudstva intenzívne zametala aj na ich územiach a napriek viacerým snahám s tým neprestala dodnes. Súčasné štatistiky u Indiánov registrujú až štvornásobne viac úmrtí v súvislosti s alkoholom, než je americký priemer. Stačilo málo a mohla sa do nich zapísať aj Joy.
Vlastne bol to ako zásah zhora, keď ju nevlastný otec v šestnástich nakoniec vyhodil z domu. Ešte skôr, než ju stihol znásilniť. Zbalila si svoje kresby (animované série a módne skice) a nastúpila do internátnej školy Institute of American Indian Arts v Santa Fe v Novom Mexiku. Ešte pár rokov predtým tam mladých Indiánov pripravovali na slabo platené práce pre biele rodiny, teraz to však bolo vzrušujúce miesto plné kreativity, ideálov a zábavy. Študenti rôznych umeleckých odborov spolu diskutovali o svojich koreňoch, tradíciách a príbehoch a cítili, že stoja pri zrode čohosi veľkého, akejsi kultúrnej renesancie. To jej vraj zachránilo život: „Byť adolescentom je ťažké za každých okolností, ale u mňa doma navyše prebiehalo množstvo vojenských konfliktov. Pravdepodobne by som dlho nežila.“ Kampus bol jediné miesto, kde sa konečne cítila dobre. Konečne mohla nechať všetky boje, strachy a bolesti za sebou a sústrediť sa na vlastné ja. Začala maľovať a plachosť prekonávala účinkovaním v školských hrách. Dokonca sa stala členkou tanečnej skupiny a s predstavením Hlboké korene, vysoký céder, ktoré kombinovalo prvky európskej a tradičnej indiánskej drámy, vystupovala po celých Štátoch. Na pódiu zaznamenávali obrovský úspech, predsa však neraz čelili rasistickým urážkam či útokom. Keď raz jedného dňa skupinka tanečníkov kráčala po chodníku v Oregone, miestni po nich začali hádzať kamene. „Vy špinaví Indiáni!“ kričali na šokovanú mládež.
Šialene odvážna
V roku 1969 sa Joy zamilovala do študenta Phila Wilmona z kmeňa Čerokíov a zosobášili sa. Život konečne vyzeral normálne. Zakrátko však zistila, že je tehotná a po maturite porodila syna Phila Dayna – sama ako prst, bez podpory čo len jediného príbuzného či priateľa, na mieste, kde sa k nej už vopred správali ako k neschopnej matke a pri popôrodnej kontrole jej (ako tisíckam ďalších mladých Indiánok) navrhli sterilizáciu. To však pre ňu neprichádzalo do úvahy aj napriek faktu, že materstvo vôbec neplánovala. „Videla som, čo sa stalo so ženami, ktoré mali kreatívne nadanie, ženy ako moja matka. Milovala nás, ale nevedela celkom, čo s nami robiť. Odrazu mala štyri deti a žiaden priestor pre rozvoj svojho ducha.“ Ľahké to však nemala ani Joy. Jej manžel pil, podvádzal ju a nedokázal si udržať zamestnanie. Finančne ledva vyžili a navyše sa k nim nasťahovala nepríjemná svokra, ktorá sa jej snažila zbaviť pomocou mágie. Dni sa zmenili na „urputný boj o prežitie“ a manželstvo rýchlo skončilo.
Mala iba 19 rokov, malé dieťa, ťaživé spomienky a skrachovaný partnerský vzťah, keď sa rozhodla dať svojej osobnosti a životu jasné kontúry. Úradne sa zaregistrovala ako členka národa Kríkov a po mame svojho otca prevzala priezvisko Harjo, bežné medzi Indiánmi tohto kmeňa. Dalo by sa preložiť ako „šialene odvážna“ alebo „ľahkovážna“, a to na mladú mamičku pomerne sedelo. Určitú dobu strávila prácou v nemocnici, kúpeľoch či na pumpe, ale vedela, že chce od života viac. A tak sa už ako Joy Harjo zapísala na University of New Mexico. Najskôr chcela študovať medicínu, ale volanie múz bolo prisilné, a tak sa po prvom semestri zapísala na umenie. V poslednom ročníku napokon zakotvila pri kreatívnom písaní a okrem básní tvorila aj texty pre indiánsku rockovú kapelu. Bola to doba obrovských zmien, po celom svete ľudia volali po láske, mieri a rovnoprávnosti, v Amerike doznieval odkaz Martina Luthera Kinga, ktorý popri černochoch nezabúdal ani na Indiánov a usiloval sa o zrušenie ich segregácie. V apríli 1968 Kinga zastrelili a v júli vzniklo hnutie American Indian Movement (AIM). Pôvodne chcelo poukazovať na chudobu a policajnú brutalitu voči pôvodným Američanom vo veľkých mestách, rýchlo sa však jeho pôsobenie rozšírilo aj na problémy nezamestnanosti, vzdelávania či zachovávania indiánskej kultúry. Aj väčšine študentov univerzity v Novom Mexiku kolovala v žilách krv pôvodných obyvateľov, takže nemohli zostať bokom. Nastal čas, aby svoje korene poriadne preskúmali. „Prebúdzali sme sa po celej krajine. Cítila som priam explóziu hnutia za občianske práva a obzvlášť ma zaujímal boj môjho indiánskeho ľudu za udržanie svojho miesta a kultúry v tejto neistej dobe.“
Na prahu medzi panikou a láskou
K jej spolužiakom a spolupracovníkom na univerzite patrili rôzni zaujímaví spisovatelia, no iba jeden z nich si získal Joyino srdce. O desať rokov staršiemu Simonovi J. Ortizovi z kmeňa Keresov povedala „áno“ a v roku 1973 porodila dcéru Rainy Dawn (Daždivý úsvit). Ani toto manželstvo však nebolo šťastné. Aj z Ortiza sa vykľul ožran a násilník, ktorý svoju ženu mlátil, kedy sa mu zachcelo. Joy prepadávali záchvaty paniky. Jednej noci kreslila portrét otcovej matky Naomi Harjo Foster a uvedomila si o nej jednu dôležitú vec. „Stále vo mne žije, presne tak, ako to raz bude so mnou a mojimi vnúčatami. Nikto nikdy úplne nezomrie. Túžby v našich srdciach vyšliapu cestičku. Našimi myšlienkami a snami tvoríme to, čo po nás zostane. A toto dedičstvo dá tým, čo po nás nasledujú, radosť, alebo žiaľ.“ Joy Harjo sa rozhodla, že jej odkaz potomkom nesmie ovplyvniť zlo v rodine a manžela po dvoch rokoch opustila.
Znova bola na všetko sama. Vychovávala dve deti, študovala a pochodovala za práva Indiánov. Jedného dňa uvidela v televízii šamana, ktorý uzdravoval tancom a spevom a odrazu vedela, že presne toto chce robiť aj ona, že sa musí stať „básňou, hudbou a tanečnicou“. Najväčšiu silu (a vďaka grantu aj finančné prostriedky) jej začala dávať poézia, ktorú písala neskoro večer, keď deti konečne zaspali. „Potrebovala som nájsť svoj hlas, aby som vôbec dokázala žiť. A prišlo to práve v čase, keď som sa musela otočiť a pozrieť sa na netvora a vidieť netvora. A vyšla táto báseň,“ spomínala neskôr na svoju prvotinu s názvom I Give You Back (Vraciam ťa). V nej píše: „Prepúšťam ťa, môj prekrásny a príšerný strach. / Prepúšťam ťa. / Bol si mojou milovanou a nenávidenou dvojičkou, ale teraz ťa už nevnímam ako seba. / Prepúšťam ťa s bolesťou, ktorú by som spoznala pri úmrtí vlastných detí. / Už viac nie si mojou krvou. / Vraciam ťa vojakom, ktorí podpálili môj dom, popravili moje deti, znásilnili a sprznili mojich bratov a sestry. / Vraciam ťa tým, čo ukradli jedlo z našich tanierov, keď sme hladovali.“ Ďalej však statočne priznáva aj svoj podiel viny: „Och, ty si ma dusil, no ja som ti dala povraz. / Ty si ma pitval, no ja som ti dala nôž. / Ty si ma zožieral, no ja som si ľahla priamo do ohňa.“ V závere básne napokon odhadzuje všetku ľútosť a my sme svedkami zrodu novej silnej ženy, ktorá odvážne hovorí: „No poď sem, strach / Ja som nažive a ty sa tak veľmi bojíš / umierania.“
Alexandra Kochová
foto Paul Abdoo / joyharjo.com
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)