Svetielka

 

Dušičky sú ako Vianoce. Svietia aj voňajú. Aj u nás v kuchyni – vždy sa nás nazháňa ako hadov, plno ľudí, hrnce jedla, vonia to ružami a chryzantémami, tuším sme stratili v záhrade nožnice, sestra si každý rok kúpi tavnú pištoľ, vyrába vence, kytice a ikebany, a potom nedopije víno a večer po nej zostane na terase pohár ako lampa, muž pozametá popadané kvety, dopije a po tme nesieme vence na cintorín a je to trochu ako lampiónový sprievod, lebo všade horia sviečky a deti behajú ako mušky svetlušky a je im dobre ako chrobáčikom z rozprávky. Tí sa vždy pred zimou stretnú a načnú veľkú hroznovú bobuľu a budú si rozprávať to isté, čo pred rokom a ich deti dostanú po medovom pláste a potom príde zima.

Je november, clivý a šedivý mesiac, dušečenkový, krásny, najmilší a možno napadne sneh, no neplytvajte ním, lebo možno veľmi dlho nenapadne. 

V novinách, že nemrhajte časom, vykopte si virtuálny hrob a my sa trúsime po cintorínoch. Horia sviečky. Vlastne, kahance. Pred sviatkami si niektorí odskočili do Poľska na nákupy. Kahance sú tam väčšie, lacnejšie, niektoré horia dokonca tri dni alebo takmer týždeň, majú aj na baterky, ktoré svietia do úplného vyčerpania, niektoré blikajú ako majáky, nosia sa kríže, srdcia, slzy, lampáše… Lacnejšie sú poľské umelé chryzantémy aj čečina!

Kdeže sú tie časy, keď sme na cintorín nosievali naozajstné voskové sviece, odpaľovali ich od tých, ktoré zahmlievavo svietili či prskali na susedných hroboch, nahrievali ich odspodu, aby pekne stáli a horeli, ako sa patrí. Z malých umelohmotných kahančekov sme si do dlaní vylievali roztopený vosk a robili z neho horúce guľôčky, modelovali panákov a špinili si pepitové kabáty. Neviem, či sme sa o niečo nepripravili. Mimochodom, taký vosk sa dá zo sukne či sviatočného dušičkového kabáta vyžehliť cez pijak žehličkou. A mimochodom, pravá vlna nehorí!

Ale ideme na cintorín a všelikoho stretneme. Niektorých sme nevideli rok! O chvíľu sa možno zmení aj to. Pomaly sa vraj rozmáha digitalizácia cintorínov. Uložíte svojho drahého v urne na cintorín, namiesto okázalého pomníka nacapíte odkaz na internetovú stránku a tam sa s ním stretnete ako naživo! Záujem o internetové pomníky rastie. Dokonca aj medzi živými a ťažko chorými. Zanecháte svojim príbuzným odkaz, vyberiete nejaké pekné fotografie a oni vám tam potom po smrti môžu nechať nejaké pekné odkazy tiež. Vaši blízki sa vraj nebudú musieť tmoliť po tme v sychravom počasí po cintoríne, nebudú sa musieť trepať po kahanec či umelé chryzantémy pred Dušičkami do Poľska, navštívia váš virtuálny hrob.

Z domu nakúpime, navštívime svojho príbuzného na cintoríne, pri kompjútri sa za neho dokonca môžeme pomodliť, ak budeme mať šťastie, možno pri takomto „hrobe“ stretneme niekoho známeho a začetujeme si, ako keby sme sa stretli, a nedostaneme chrípku.

Keď sa nám to takto pekne na tom internete rozbieha, o chvíľu možno nebudeme musieť z domu vychádzať. Budeme pracovať a nielen v čase pandémie pri počítači doma. Objednáme si nákup, „pokecáme“ so susedmi, medzitým si niečo uvaríme alebo objednáme cez telefón, na počítači si pozrieme film, virtuálne navštívime blízkych, pozrieme sa po svete. Naozajstný život si pozrieme v telke. Od rána do večera reality šou. Farma, pláž, predavačka, live operácie, live nevery, live pôrody, live smrť a po smrti digitálny život. Časom možno budeme takí zruční, že si internetovú stránku – hrob – „vykopeme“ sami. A možno to tak bude lepšie, aspoň prestaneme nivočiť krajinu okolo seba. Vychádzať budeme, iba keď pôjdeme vysypať odpad alebo ku psychiatrovi.

Dobre lebo nebárs, včera mali moje kolegyne voľno, ja som sedela v štrikovanom svetri u nás v knižnici a čelila rodinným telefonátom, kedy prídem domov. Chceli sme so sestrou robiť kytice a potom ich poroznášať na hroby. Kolegyňa, ktorá ma mala striedať, meškala, vypadla z autobusu a išla na röntgen. Vzala som si taxík a v piatkovej zápche som sa švŕlala taxíkom hodinu z Pezinka domov do Modry. Doma všetci sedeli u nás v kuchyni a čakali na povel a veliteľku operácie. Začali sme neskoro, ponáhľali sme sa, urobili sme asi sedem či osem kytíc, aj ikebán, ja dva venčeky z brečtanu, šípky, brečtan, bršlen, cezmína, borovica a jedlička… ruže a chryzantémy… čo dala záhrada. Syn frfotal, on bol šofér, nosič, a keď videl, že operácia bude ešte náročnejšia, ako sa zdalo, začal protestovať a ja som sa s ním vadila. Priniesla som z roboty drevený kríž, chcela som ho dať na jeden opustený hrob. Bolo naň treba napísať meno, odstrániť zvyšky starého kríža, vytrhať zo zanedbaného hrobu burinu a zakryť ho čečinou. Ach! Ani sa mi nechce veriť, že to všetko je. Na cintoríne som stretla spolužiaka Romana, čo na nás zvesela vykrikoval, no potom to asi oľutoval, lebo sme ho zapriahli do roboty a spolu sme to všetci traja urobili. Hrob je teraz dojímavý, jednoduchý a krásny…

Mám rada tento dušičkový čas. A o chvíľu Vianoce, zas mi bude snežiť cukor v kuchyni! 

A tak vám všetkým želám pokoj v duši, nech sú novembrové svetielka, tie naozajstné voskové, aj tie na baterky majákmi, za ktorými sa dá a oplatí putovať hoci aj na cintoríny. Aby tí, čo hľadajú, vedeli, že putovanie za nami živými nie je márna cesta, rovnako ako každá naša k nim, aby vedeli, že na rozsvietené okno sa dá zaklopať, páľte tie sviečky poriadne, a nech sme aj my po celý rok horiacimi pochodňami, ktoré okrem toho, že žiaria, aj zohrievajú, sú aj majákmi.

Vaša Veve

 

 

Vernika Šikulová