Kristína Kocáková – Fascinuje ma neuveriteľná rôznorodosť života v oceánoch

 

Ak vás niekedy zaujímalo, či môže morská biologička pochádzať aj z krajiny bez mora, nemusíte si viac lámať hlavu. Mladá vedkyňa Kristína Kocáková dokazuje, že to nie je žiaden problém. Pripravte sa na hodinu biológie, akú ste (asi) ešte nezažili.

 

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie oceán?

Oceán vo mne vždy evokuje krásne modré nekonečno. Z takého éterickejšieho hľadiska je to pre mňa upokojujúce, svojím spôsobom mi to pripomína nekonečnosť a veľkosť prírody a to, akí sme my, ľudia oproti nej malí. Z vedeckého hľadiska je pre mňa toto nekonečno zdrojom inšpirácie – v oceánoch zostáva ešte toľko toho, čo nebolo poriadne preskúmané…

 

Boli ste vždy vodný živel?

Voda ma priťahovala odmalička. Akonáhle som sa naučila plávať, väčšinu času som trávila potápaním. Certifikát som získala na Seneckých jazerách, odvtedy som však mala možnosť potápať sa na viacerých úžasných miestach. Najfascinujúcejšie pre mňa boli koralové útesy v Červenom mori v Egypte a Veľká koralová bariéra pri pobreží Austrálie. Koralové útesy sú ako „veľkomestá oceánov“, tvoria základ pre komplexné spoločenstvá, a tým pádom sa na nich dá pozorovať obrovské množstvo rôznych živočíchov, ktoré by sme takto jeden vedľa druhého inde v oceánoch nenašli.

 

Koľko druhov morských živočíchov na Zemi existuje?

Na túto otázku nedokážem dať presnú odpoveď, stále sa objavujú nové druhy, najmä u bezstavovcov. Odhaduje sa, že celkovo v oceánoch žije viac ako milión druhov, z čoho opísaných je len niečo vyše 220.000. Dôvodom, prečo všetky druhy ešte nepoznáme, je najmä fakt, že väčšina neopísaných druhov je mikroskopická alebo extrémne vzácna. Je málo pravdepodobné, aj keď nie nemožné, že sa ešte objaví napríklad nový druh veľryby alebo tuleňa, nových mäkkýšov a kôrovcov však každý rok pribúda.

 

Dá sa o niektorých povedať, že sú užitočnejšie ako iné?

V prírode neexistuje nič neužitočné. Každý živočích, rastlina, huba, baktéria zohrávajú v rámci svojho ekosystému potrebnú úlohu. Ak by sme sa na to však chceli pozrieť z čisto ľudského pragmatického hľadiska, existujú druhy, bez ktorých by sme mohli existovať. Ak by napríklad zrazu zmizli všetky veľryby, kosatky a delfíny, nás by to nejako zásadne nemuselo ovplyvniť. Aký dopad by ich zmiznutie malo na celý ekosystém, je však otázne, a nás by mohlo nepriamo ovplyvniť neskôr. Existujú však aj druhy, o ktorých sa rozpráva málo, hoci vykonávajú nenahraditeľné ekosystémové služby, bez ktorých by sme neprežili. Morské riasy a trávy sú obrovskými producentmi kyslíka a tiež v sebe zadržiavajú obrovské množstvo uhlíka. Planktón skladajúci sa z mikroskopických bezstavovcov a rias je základným kameňom takmer celého oceánskeho potravinového reťazca, bez ktorého by neexistovali nielen ryby, ale ani rybolov, na ktorý sa spoliehajú milióny ľudí ako na zdroj obživy a práce. Planktón tiež zachytáva uhlík, ktorý sa potom vo forme odumretých organických čiastočiek dostáva na morské dno, kde je spracovaný bakteriálnymi komunitami a uložený na desiatky až stovky rokov. Bez tejto „služby“ by život na Zemi už zrejme nebol možný, aspoň nie tak, ako ho žijeme dnes.

 

Nedávno sa médiami šíril príbeh kosatky dravej, ktorá zotrvávala pri mŕtvom tele svojho mláďaťa takmer tri týždne. Oplakávanie mŕtvych je veľmi „ľudské“ – čo ďalšie pozorujeme aj u morských živočíchov?

Veľryby ako rad, do ktorého patria vráskavce, vorvane, kosatky či delfíny, sa vyznačujú relatívne vysokou inteligenciou a bola u nich opísaná aj forma kultúry. Napríklad vráskavce zo západného a východného pobrežia Austrálie majú diametrálne odlišný spôsob „spevu“. Avšak keď sa raz za rok pri príležitosti migrácie za potravou stretnú, východné vráskavce po tomto stretnutí upravujú svoj spev tak, že doň vkladajú elementy, ktoré počuli u svojich západných príbuzných. Západné vráskavce sú teda takí hudobní „trendsetteri“ veľrybieho sveta. Kosatky v rôznych kútoch sveta praktizujú spôsob lovu, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu, nie je to nič intuitívne, ide teda o akúsi tradíciu. Delfíny sa navzájom označujú prezývkami a dokonca sa „rozprávajú“ o jedincoch, ktoré nie sú v danom momente prítomné, majú teda predstavivosť.

 

Zaujímavé sú aj chobotnice, ktoré vraj v spánku menia farby…

Nervový systém hlavonožcov je nastavený úplne inak ako ten náš. Chobotnica nemá jeden centrálny mozog, ktorý riadi všetko ostatné. Má niekoľko nervových centier v rôznych častiach tela, ktoré sú skoordinované, no dokážu reagovať oveľa rýchlejšie, než keby musela informácia prechádzať od špičky chápadla k centrálnemu mozgu a späť. Zmena farby počas spánku bola opísaná ako znak toho, že chobotnica dokáže snívať. V spánku si dokáže „predstaviť“ vnemy, na ktoré potom jej nervové centrá reagujú, čo spôsobuje zmenu farieb. Je to však zatiaľ len teória, ktorá musí byť lepšie preskúmaná. Okrem toho dokážu meniť aj tvar svojich kožných buniek a napodobňovať tak rôzne textúry povrchov, čo napomáha ešte lepšej maskovacej schopnosti, ktorá je zrejme najlepšou v celom oceáne. Chobotnice majú tiež schopnosť učiť sa, pamätať si vzorce správania či dokonca merať čas, čo u zvieraťa bez centrálnej mozgovej sústavy asi nik nepredpokladal.

 

A čo napríklad nezvyčajné rituály a mimikry morských živočíchov?

Opäť sa vrátim k chobotniciam, tie v napodobňovaní iných druhov vyhrávajú na celej čiare. Väčšina živočíchov využívajúcich mimikry napodobňuje jeden konkrétny druh, ktorý by mal odstrašiť predátorov. Chobotnica má však celý repertoár! Dokáže napodobniť čokoľvek od morských hadov cez kraby až po raje. A keď nestačí tváriť sa ako iné zviera, dokáže napodobniť napríklad kameň obrastený riasami. Ich príbuzné sépie sú tiež šikovné v napodobňovaní a túto schopnosť používajú aj v rôznych sociálnych interakciách. Ak už samička dosiahla svoje počas obdobia párenia, upraví svoj vzhľad tak, aby vyzerala skôr ako samček. Takto si zabezpečí, že jej ostatné samčeky dajú pokoj.

 

Vašou srdcovkou sú hlbokomorské živočíchy. Čím vás zaujali?

Počas miliónov rokov evolúcie na Zemi vzniklo nespočetné množstvo foriem života, ale to, čo vzniklo v hlbokom mori, je podľa mňa to najfascinujúcejšie. V najhlbších oblastiach oceánov panujú podmienky, v ktorých by život teoreticky nemal existovať. A napriek tomu tam nielenže existuje, ale formuje komplexné spoločenstvá s vysokou diverzitou živočíchov. Jeden z mojich obľúbených citátov pochádza od Jeffa Goldbluma z Jurského Parku: Život si nájde cestu. Hlbokomorské živočíchy to krásne ilustrujú.

 

Vezmite nás na jeden ponor do hlbočiny. Kde sa začína zvláštny život?

Zvláštne vyzerajúce živočíchy možno nájsť už od hĺbky dvesto metrov v takzvanej súmračnej zóne. Pod dvesto metrov už preniká len modrá frekvencia svetla, ktorá sa nedá použiť na fotosyntézu, takže od tejto zóny už neexistuje žiadna rastlinná produkcia. Zvieratá sa tu spoliehajú najmä na lov, poprípade na migráciu do vyšších častí oceánu počas noci, kedy ich nemôže prezradiť tieň. Vznikli tu rôzne spôsoby, ako sa zamaskovať, nájsť alebo prilákať korisť. U mnohých zvierat sa vyvinula bioluminescencia – schopnosť produkovať svetlo. Možno najbizarnejším živočíchom, ktorý v tejto zóne žije, je barreleye – ryba s priehľadnou hlavou. Vďaka tejto adaptácii dokáže pozerať očami priamo nahor a zachytiť i ten najmenší tieň potenciálnej koristi. Od tisíc metrov sa začína polnočná zóna, do ktorej nepreniká žiadne svetlo. Veľké oči tu nahrádzajú obrovské ústa, vďaka ktorým dokážu zvieratá zachytiť akúkoľvek vzácnu korisť. Živočíchy, ktoré si nedokážu samé nič uloviť, sa spoliehajú na morský sneh – čiastočky organického materiálu padajúceho z vyšších častí oceánov. Najhlbšie oblasti oceánov tvoria hlbokomorské priekopy, z ktorých najznámejšia a najhlbšia je Mariánska. Napriek obrovskému tlaku aj tu existuje mnoho bezstavovcov a do určitej hĺbky dokonca aj určitý druh rýb.

 

Ako sa pred obrovským tlakom chránia zvieratá?

Tlak v hĺbke 10.000 metrov dosahuje 1.1 × 108 Pascalov, čo je podobné, akoby vám na malíčku stálo niekoľko autobusov. Pod takýmto tlakom by sa za normálnych okolností začali proteíny už dávno rozpadávať a meniť svoju štruktúru. Zvieratá v tejto hĺbke teda používajú špeciálne enzýmy, ktoré dokážu proteíny stabilizovať. Tento enzým tiež rybám dodáva ich typický rybí zápach a keďže ho hlbokomorské ryby potrebujú veľké množstvo, patria k tým najsmradľavejším. Na komerčný lov sa však z viacerých dôvodov nehodia, takže je nepravdepodobné, že sa s nimi bežný človek niekedy stretne.

 

Čo žije v extrémnych podmienkach morského dna?

V najhlbších zónach prevládajú bezstavovce – rôzne druhy kreviet, amfipódov a isopódov. Ide o článkonožce s tvrdými škrupinami a zredukovaným mäkkým tkanivom. Čo je na nich najúžasnejšie, je ich veľkosť. Na súši sú najmä množstvom kyslíka veľkostne obmedzené. Ak by narástli do väčších rozmerov, bola by ich škrupina príliš ťažká a nedokázali by svoje telo dostatočne okysličiť. Na morskom dne je však gravitácia milosrdnejšia, keďže slaná voda mierne nadnáša. Život v hlbinách je tiež studenší a pomalší, takže zvieratá vo všeobecnosti žijú dlhšie, rastú pomalšie a narastajú do väčších rozmerov. Ak sa posunieme kúsok vyššie od morského dna, do hĺbok pod 8.000 metrov, nájdeme tu aj ryby, žraloky alebo červy schopné rozkladať kosti. Ak by som si mala vybrať jediného obľúbenca, bol by ním asi kalmar obrovský, zviera, ktoré inšpirovalo legendy od Krakena až po Cthullu…

 

Vráťme sa bližšie k hladine. Aká je pravdepodobnosť, že v „našich“ moriach Európy pri dovolenkových letoviskách stretneme žraloka?

Táto pravdepodobnosť je veľmi malá. Veľké dospelé žraloky, ktoré by mohli byť pre človeka nebezpečné, sa väčšinou nachádzajú skôr na otvorenom mori, v plytších oblastiach sa môže vyskytnúť „žraločia škôlka“, kde sa agregujú mladé žraloky pre ochranu pred predátormi a ľahkému prístupu ku koristi. Tieto oblasti sa však takmer určite nebudú prekrývať s rušným letoviskom. Pravdepodobnosť stretu so žralokom znižuje aj dosť zlý stav ich populácie. Až jedna tretina žralokov a rají v Stredozemnom mori je na pokraji vyhynutia, najmä kvôli nadmernému rybolovu. Navyše, žralok zaútočí len na korisť, o ktorej vie, že by ju dokázal aspoň čiastočne zjesť.

 

Keď  žralok útočí, údajne obráti oči dovnútra a nevidí, preto je ako rozbehnutý kamión, ktorého nič nezastaví…

Keď žralok útočí, chráni si oči špeciálnou membránou – tretím viečkom, ktorá spôsobuje, že to vyzerá, akoby oči vyvrátil. Človek nie je pre veľkého bieleho žraloka až tak zaujímavá korisť, keďže sme dosť kostnatí a nemáme na sebe veľa tuku. Veľké biele žraloky preferujú skôr tulene a uškatce, teda energeticky oveľa bohatšiu korisť. Preto sa často stáva, že žralok do človeka len zahryzne a potom odpláva preč. Smrteľných útokov žraloka na človeka bolo v roku 2020 celosvetovo len 57. Treba si však uvedomiť, že more, do ktorého sa ideme okúpať, je domovom aj pre iné druhy a niektoré z nich môžu byť potenciálne nebezpečné. Pravdepodobnosť stretu s nimi je však extrémne malá.

 

O delfínoch si zasa myslíme, aké sú priateľské, dokonca, že sa na nás usmievajú. Prečo je nebezpečné si ich takto idealizovať?

V tomto obraze zohráva úlohu pop kultúra – o delfínoch sa rozprávalo, že napríklad pomáhali topiacim sa námorníkom, čo určite pravda byť môže. K obrazu krotkého a priateľského zvieraťa tiež pridávajú akváriá, kde delfíny cvičia rôzne triky a dovoľujú ľuďom s nimi plávať. Ale pri delfínoch v zajatí je ich prirodzené správanie úplne potláčané a diametrálne sa líši od delfínov v prirodzenom prostredí. Delfín je rovnako ako žralok mäsožravý predátor. Rozdiel je len v tom, že pre delfína nie je človek ako korisť zaujímavý. Vždy si treba pamätať, že napriek jeho inteligencii je delfín stále divoké zviera.

 

Čo zaujímavé ste zažili ako dobrovoľníčka pri sledovaní delfínov?

Pracovala som pre RSPB, obrovskú charitatívnu organizáciu venujúcu sa ochrane prírody v Británii. Rieka Dee, vlievajúca sa do mora na okraji Aberdeenu, kde som študovala, je bohatá na lososy, ktoré počas jari a leta priťahujú veľkú populáciu delfínov. Delfíny sa tam dajú sledovať z brehu a z veľmi blízkej vzdialenosti, čo je dosť veľká vzácnosť. RSPB počas celého obdobia organizuje aktivity, ktoré tieto zvieratá približujú širšej verejnosti. Stretla som tam ľudí, ktorí sa na rovnaké miesto vracajú každý týždeň už 30 rokov, niektorých delfínov poznajú podľa chrbtových plutiev a dali im aj mená – bežní ľudia bez vedeckého pozadia. Takáto úprimná láska a záujem o lokálnu prírodu vo mne zarezonovali asi najviac, dodalo mi to nádej, že ľuďom na prírode ešte stále naozaj záleží.

 

Čo vôbec priviedlo dievča z Topoľčian k morskej biológii?

Pamätám si jeden konkrétny moment z detstva, keď som listovala veľkou encyklopédiou o oceánoch a moriach a narazila som na stránku o morských gigantoch. Dolu v rohu bol obrázok kalmara obrovského v porovnaní s potápačom. Odvtedy som vždy spozornela, keď sa hocikde spomenuli chobotnice alebo Krakena. V priebehu základnej a strednej školy som od morí odbočila, celkom dlho ma držala predstava veteriny, potom zasa štúdium genetiky. Keď však prišlo na výber univerzity a na zozname možných odborov som našla morskú biológiu, okamžite ma to vtiahlo späť. Na univerzite som ju skombinovala so štúdiom ekológie, evolúcie a genetiky a v tomto duchu sa to nesie až dodnes. Fascinuje ma neuveriteľná rôznorodosť života v oceánoch a zvláštnosť tohto pre nás v podstate úplne cudzieho prostredia.

 

Aký najzaujímavejší predmet ste študovali v škótskom Aberdeene?

Univerzita v Aberdeene bola výborná škola. Moje najobľúbenejšie predmety sa vždy týkali mora alebo ekológie. Mala som výborný predmet zameraný čisto na morské cicavce, úplne najviac som sa však asi naučila na predmete zameranom na používanie molekulárnych dát na rôzne účely v ekológii. Je neuveriteľné, koľko sa toho dá z DNA vyčítať o tom, ako sa zvieratá v rámci prostredia pohybujú, ako sa množia, ako ich populácia vyzerala v minulosti a ako asi bude vyzerať v budúcnosti. Život v Aberdeene bol dobrý, teraz som však na mieste, ktoré mi vyhovuje oveľa viac.

 

A tým je Zürich, kde študujete evolučnú biológiu žralokov. Na čo je zameraný váš výskum a čo môžu jeho výsledky priniesť svetu?

O projekte môžem nateraz prezradiť len to, že jeho celkový zámer je vytvoriť štatistický model, podľa ktorého budeme môcť určiť, ktoré druhy žralokov sú najviac náchylné na vyhynutie, vďaka čomu budeme schopní dodať informácie relevantným organizáciám zodpovedným za ich ochranu. Žraloky za posledné desiatky rokov utrpeli obrovské straty a bola by nesmierna škoda, keby sme o tieto zvieratá prišli.

 

Obrí prehistorický žralok megalodon meral až šestnásť metrov, len jeho chrbtová plutva bola vysoká ako dospelý človek…

Megalodon bol skutočne fantastický výsledok evolučnej adaptácie. Vyvinul sa zo žraloka len o čosi väčšieho ako moderný veľký biely žralok, jeho veľkosť rástla pravdepodobne vďaka zvyšujúcemu sa množstvu veľrýb v oceánoch. Keď dosiahol štádium megalodona, stal sa z neho špecialista na ich lov. Veľryby vtedy ešte nedosahovali veľkosti dnešných vráskavcov, preto pre megalodona predstavovali perfektnú korisť. Ako morské cicavce totiž obsahovali množstvo energeticky bohatého tukového tkaniva, ktoré megalodon potreboval, aby dokázal udržiavať také obrovské telo v pohybe. A práve to sa mu stalo osudným. Jeho vyhynutie pravdepodobne spôsobil úbytok množstva koristi. Iná teória hlása, že rozmach iných žraločích druhov predstavoval príliš silnú konkurenciu pre megalodonie mláďatá, a tie si tak nedokázali zabezpečiť dostatočné množstvo potravy. Pravda bude zrejme niekde uprostred.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Kristíny Kocákovej

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)