Kedysi sme slovo dula vôbec nepoznali. Teda, ak si odmyslíme ono zabudnuté ovocie našich babičiek, nie nepodobné žltému jablku. Dnes vieme, že pôrodná dula pomáha bábätkám na svet, jej poslaním je byť silnou oporou mamičky počas pôrodu. Literárna dula robí presne to isté. Pomáha knihám na svet a sprevádza začínajúcich autorov celým procesom zrodu ich knihy. Jednu takú dulu poznáme aj my v MIAU, ale reč nebude o nej, ako skôr o ženách autorkách, ktorým sa vďaka jej podpore splnil sen: napísali knihu.
Veronika Bošková
Profesijne sa venuje marketingu, špeciálne brandingu, tiež grafickému dizajnu a vyrába úžasné sviečky, ktoré súvisia s knihami Mystery Candles. Vydala tri knihy: Úspešné handmade podnikanie, Handmade Plánovač a thriller z Bratislavy Lóža temnoty.
Sen napísať knihu: Vždy ma fascinovali písmenká, slová a vety. Ešte v škôlke som sa naučila čítať a odvtedy sú knihy mojou vášňou. Lásku k nim som zdedila po babke, u ktorej som často trávila letá. Spolu sme chodili do knižnice a ja som sa ponárala do príbehov iných ľudí. Nimi som sa inšpirovala a na základnej škole som začala písať. Do notesov, zápisníkov, do „šuflíka“. Nikdy som svoje texty nikomu neukazovala, no vždy som túžila vydať knihu. Naozajstnú, voňavú a takú, ktorú budem môcť pohladiť, otvoriť a listovať. Vymýšľala som detektívne príbehy, zápletky, ktoré bude ťažké prekuknúť, pozorovala som ľudí a značila si, čím ma zaujali, aby som to neskôr mohla použiť. Nikdy som si však dostatočne neverila a bola som presvedčená, že knihu sa podarí vydať len naozajstným spisovateľom, takým, ktorí sú obdarení výnimočným talentom. Že existuje nejaký spolok vyvolených, ktorým je dovolené písať. Svoj talent som využívala aspoň v práci pri písaní článkov a reklamných textov. Až kým som nestretla literárnu dulu Soňu Borušovičovú.
Nabrať odvahu a urobiť prvý krok: Nikdy som nemala odvahu poslať nejaký svoj rukopis do vydavateľstva, príliš som sa bála odmietnutia. Ale stále ma lákalo knihu vydať. Tak som sa prihlásila na workshop, ktorý Soňa viedla. Nič som si od toho nesľubovala, no chcela som vedieť, ako proces „samovydávania“ kníh vyzerá. A navyše som Soňu dlho evidovala ako zaujímavú ženu a výbornú editorku, s ktorou sa raz chcem stretnúť. Najviac si na nej vážim, že nepustí z rúk nič, s čím nie je spokojná. Že ma vždy donúti preškrtať texty, vymazať celé odstavce a prepísať ich a ja by som v tej chvíli najradšej so všetkým treskla a vzdala to. No viem, že vďaka týmto nekompromisným zásahom je každý môj text lepší a je to vždy pre dobro knihy. Spolu sme dali dokopy moju prvú knihu – Úspešné handmade podnikanie, ktorá je určená pre šikovných ľudí, ktorí chcú zmeniť svoje hobby na zárobkovú činnosť. Úspech prvej knihy ma povzbudil, a tak som sa vrhla aj na beletriu a vznikol napínavý thriller – Lóža temnoty.
O čom píšem: Motív knihy Lóža temnoty som v sebe nosila niekoľko rokov. Vedela som, že chcem napísať thriller, ktorý bude spájať dve moje lásky – lásku k Bratislave a lásku k filozofii. Vždy ma mrzelo, že moje rodné mesto turisti vnímajú len ako dvojhodinovú zastávku medzi Viedňou a Budapešťou. A ona pritom ukrýva toľko magických miest, toľko historických artefaktov a starobylých budov! Rovnako ako filozofia, ktorú som študovala na vysokej škole. Pre mnohých je to len abstraktný nepraktický predmet, ktorý nemá v bežnom svete uplatnenie. No učí nás kritickému mysleniu a tomu, že neexistuje jedna objektívna pravda, záleží na kontexte a uhle pohľadu každého z nás. Toto všetko som sa snažila v knihe zachytiť. Hlavná hrdinka Mia má isté autobiografické črty – tiež je študentkou filozofie, miluje knihy a záhady. Vytrvalo si ide za svojím cieľom, aj keď na ceste občas zakopne a rozhodne nie je dokonalá.
Cesta tŕnistá alebo prechádzka ružovou záhradou: Samotné písanie mi trvalo dva roky. No vďaka pracovnej vyťaženosti a autorskému bloku som sa v istom bode zasekla a nevedela, ako ďalej. Oslovila som preto priateľku, tiež autorku Katarínu Mayer, či by tento môj príbeh nechcela so mnou dopísať. Ona súhlasila, a tak sme knihu dokončili spolu. Stokrát som mala chuť vzdať to a nechať ten príbeh v „šuflíku“ medzi ostatnými, no cítila som, že ho potrebujem dať von, do sveta. Vďaka Soni a Katke sa to aj podarilo. Najradšej píšem v noci, keď je naokolo úplná tma a ticho. Keď jediné, čo počujem, sú zvuky ťukania na klávesnici. Pri písaní knihy mi veľmi pomohlo aj to, že som si zapálila vždy rovnakú voňavú sviečku, ktorá mi rýchlejšie pomohla dostať sa do písacej nálady. Tak vznikol aj nápad na výrobu sójových sviečok podľa konkrétneho typu literatúry – Mystery Candles.
Kniha, to nie je len vyrozprávaný príbeh: Vďaka Soni som vedela, že knihu budeme vydávať s Katkou samé. Keďže ide o tajomný, napínavý príbeh, ktorý v niečom pripomína Dana Browna, vedeli sme tiež, kto budú naši čitatelia. Dali sme si záležať na všetkých detailoch, ktoré našu knižku robia výnimočnou. Na obálke je unikátna fotografia od talentovanej dokumentárnej fotografky Gabriely Teplickej – dvojexpozícia ženskej hlavnej postavy a bratislavského hradu, zachytená priamo vo fotoaparáte. Teda žiadna fotomontáž. Táto technika je extrémne náročná, no Gabike sa podarilo dokonale zachytiť atmosféru celej knihy a ja som vďačná, že sa na fotenie podujala. Rovnako sme dali dôraz na papier, červené predsádky a špecialitou sú aj dve lacetky – šnúrky vo vnútri knižky. Jedna je červená a druhá čierna a charakterizujú dve hlavné postavy – Miu a Tibora a tiež krv a temnotu, ktoré sa v knihe nachádzajú. Peniaze na tlač sme sa rozhodli získať pomocou crowdfundingu, ktorý sme spustili v deň, kedy vláda oznámila prvý lockdown. Bolo to náročné, no krásne obdobie a knihu sa nám vďaka podpore podarilo vydať.
Zuzana Mihálechová
Pôvodne manažérka v korporátnej firme, dnes blogerka Vedomá mama vydala knihu Olivia (Čo ma o živote naučilo dieťa), pre deti knihy Hviezdiško Riško, Oliviin denník, a spolu s Ľubicou Urbanovou Karty pre detskú dušu a karty Teraz (na tréning prítomného okamihu).
Sen napísať knihu: Písala som na svoj blog asi dva roky, keď mi tri ženy v krátkom období a nezávisle od seba navrhli, aby som svoje články vydala v knižke. Vraj im veľmi pomáhajú pri výchove a rady by ich mali na jednom mieste. V knižke, v ktorej si môžu kedykoľvek listovať. Chvíľu mi trvalo, kým som si myšlienku, že vydám knihu, vôbec pripustila. Musela som si to najskôr „dovoliť“. Pred materskou som bola korporátny zamestnanec. Pracovala som ako manažér v nadnárodnej firme a viedla tím desiatich ľudí. Písať som začala až na materskej a vlastne až po vydaní svojej druhej knihy som si spomenula, že ako dieťa som písala príbehy a básničky a s ihlou a niťou som si viazala knižky. Takže tie sklony tam určite boli, ale vo vážnej škole a vážnej dospelosti som na to úplne zabudla. Tiež som bola a stále som knihomoľka. V detstve a v puberte to pre mňa bola forma úniku. Utekala som od reality, ktorá sa mi nepáčila a bála som sa jej. Milovala som sci-fi, doteraz tento žáner čítam veľmi rada a aktuálne mi dušu oblažujú aj diela českých autoriek. Ani po vydaní tretej knižky si nehovorím spisovateľka. Mám pred tým slovom a poslaním veľký rešpekt.
Nabrať odvahu a urobiť prvý krok: V čase, keď som sa s myšlienkou na knižku iba pohrávala, mi susedka cez plot podala poukaz na konzultáciou s literárnou dulou. Vyhrala ho a darovala mi ho. Ani jedna sme netušili, kto alebo čo literárna dula je, ale stretnutie som si dohodla takmer okamžite. Na prvé rande som šla trošku nervózna. Cítila som sa nepatrične a myslela som si, že odborníčka ma od knižky odhovorí. Predsa len, knižiek o materstve a rodičovstve je kopec. Keď som sa Soni Borušovičovej predstavila a vysvetlila, o čom píšem, hneď mala nápady, ako bude knižka vyzerať. Dozvedela som sa tiež všetko o tom, ako kniha vzniká. Ale hlavne! Dostalo sa mi obrovského povzbudenia. Odchádzala som v eufórii a rozhodnutá, že idem do toho. Večer som Soni poslala texty a ona navrhla nový koncept. Zrušili sme nápad s ilustráciami: „Nechajme vyniknúť texty, sú úžasné!“ Držala som sa jej rád od začiatku do konca a dobre som urobila. Z knižky Olivia sa stal bestseller a hoci je na svete už tri roky, stále sa predáva vo vysokých číslach. Pamätám si, ako sa ma Soňa vtedy spýtala, či chcem vydať iba túto knižku, alebo chcem vydať aj ďalšie. Vtedy som odpovedala: „Panebože, len túto jednu!“ Bola to ona, kto ma podporil, aby som písala ďalej.
O čom píšem: Moja prvá kniha je pre rodičov. Spísala som všetko, čo ma o živote naučilo dieťa. Výchovu dieťaťa vnímam totiž ako cestu vlastného vývoja. Je o sebapoznaní. Nehovorím rodičom, ako majú vychovávať svoje deti. To ja vôbec netuším. Môžem im však na svojom vlastnom príklade ukázať, ako ísť do svojho vnútra a nájsť tam odpovede na svoje otázky. Moja cesta je len moja a mojou túžbou je inšpirovať k odvahe, aby rodičia navzdory tlakom okolia kráčali po vlastnej ceste. Tak, aby s deťmi nebojovali, ale bolo im spolu dobre.
Cesta tŕnistá alebo prechádzka ružovou záhradou: S literárnou dulou sme sa dohodli na ďalšej spolupráci. Dôverovala som jej a chcela som ju mať po boku pri tvorbe celej knižky. Urobila mi editovanie aj korektúru. V praxi to znamená, že sa na texty pozrela okom odborným, ale aj okom čitateľa. Napísala mi komentáre k vetám, ktoré boli zbytočné, príliš komplikované, alebo kde nebol jasný význam. Prešli sme si často opakujúce sa slová a vychytala množstvo múch, ktoré by mne ako laikovi ani nenapadli. (Jej najčastejší komentár bol „príliš ezo“ alebo „bohemizmus“). Dohodli sme si celkovú štruktúru knižky, zmenili sme poradie kapitol, uhladili texty a za každou kapitolou umiestnili „Moje osvietenie“. Akési moje uvedomenie. V jednej vete – čo ma situácia naučila. Nasledovala jazyková korektúra a až potom som texty mohla poslať grafičke Ivke. Pracovali sme v noci. Soňa je nočná sova a ja s Ivkou sme mali malé deti, takže nám to vyhovovalo. V messengrovej skupine U troch sov sme si užili kopec zábavy.
Kniha, to nie je len vyrozprávaný príbeh: Soňa mi dohodla aj stretnutie v tlačiarni, kde som si mohla ochytať papier. Vymysleli sme originálnu obálku s maľovankou z vnútornej strany a urobili rozhodnutie o veľkosti knižky. Typ písma, grafiku na obálku a dekoračné prvky už vymýšľala grafička. Nemala to so mnou ľahké, som minimalistka a nechcela som veľa zdobenia. Obidvom ženám som neskutočne vďačná. Knižka je krásna. A hoci bol proces tvorby náročný (a skvelý zároveň), prekvapilo ma, aké jednoduché je vydať si sama knižku. Stačí sa len rozhodnúť a mať prvotnú investíciu. Ja som mala vlastné peniaze, ale pomohol mi aj predpredaj. Nejakú dobu som už blogovala, takže som mala publikum, ktoré na knihu čakalo. Predpredaj je fajn aj v tom, že získate predstavu o množstve vytlačených kusov.
Keď sa naša energia zhmotní do niečoho fyzického, čo si môžete chytiť, ovoňať, listovať v tom, je to príjemný pocit. Ale nejaké extra euforické pocity, keď držím knižku prvýkrát v ruke, asi nemám. Myslím, že najväčšiu radosť zažívam, keď knižku odošlem do tlačiarne. Vtedy je pre mňa hotovo a potom som už len zvedavá, čo na ňu povedia čitatelia. Nerobila som klasický krst. Zorganizovala som besedu v knižnici neďaleko môjho bydliska. Počas ďalších rokov som robila turné po celom Slovensku – prednášky, workshopy, besedy… Boli to moje úplne prvé verejné vystúpenia, dodnes vďačím Soni, že som ju mohla mať po svojom boku. Bola som spotená až za ušami, ale v knižnici, ktorá praskala vo švíkoch, to bolo nakoniec veľmi príjemné stretnutie s ešte príjemnejšími ľuďmi.
foto Tomáš Oslanec
Gabriela Teplická
Profesionálna fotografka, hlavne každodenného života svojich detí, víťazka Slovak Press Foto 2018 v kategórii Každodenný život, celoslovenského kola AMFO 2018, víťazka prvého miesta v súťaži PX3 – The Prix de la Photographie Paris 2021 v kategórii portrét.
Sen napísať knihu: Som dokumentárna fotografka a zameriavam sa na dlhodobé projekty. Venujem im niekoľko rokov, a preto bolo pre mňa dôležité zhrnúť fotografie do knihy. Pre každého fotografa je kniha zavŕšením projektu. Fotografie v elektronickej podobe upadajú do zabudnutia a výstavy sa po určitom čase skončia. Kniha ale zostáva a je hmatateľným výsledkom dlhoročnej práce. Túžila som po nej, bola jedným z mojich najväčších snov, ale ešte som nemala odvahu ju vytvoriť. Bála som sa, či sú moje fotografie dosť silné a majú dostatočnú výpovednú hodnotu. Uvedomovala som si však silu príbehov mojich najbližších a veľmi som chcela, aby predovšetkým oni vedeli, ako veľmi si ich vážim. Ale takisto som fotografie o nich a o vďake za ich prítomnosť chcela zvečniť v knihe.
Nabrať odvahu a urobiť prvý krok: S myšlienkou vytvoriť knihu prišla ako prvá Soňa v marci 2019 na našom fotení. Poznala som ju už dlhšie vďaka spolupráci s Veronikou Boškovou. Odvaha a odhodlanie však museli ešte rok vo mne dozrievať. Neustále som na fotografiách pracovala, naďalej som sa vzdelávala a hľadala hĺbku vyjadrenia sa. Bod zlomu však prišiel, keď som si uvedomila, akí skvelí ľudia ma obklopujú. Nevytvoriť knihu s takýmto tímom by bol hriech. Navyše som mala obrovskú podporu u môjho muža. Som človek, ktorý sa vyjadruje fotografiou. Preto bolo pre mňa veľmi ťažké písať do knihy text. Bola to obrovská výzva. Veronika Bošková spolu so Soňou mi však vždy pomáhali v tvorení toho správneho tvaru viet. Mysleli na každú podstatnú vec, ktorá v knihe nesmie chýbať. Vďaka nim je moja kniha aj po tejto stránke krásna. Druhú časť textu napísal významný slovenský dokumentárny fotograf Matúš Zajac, ktorý ma vedie vo fotografii od roku 2017. Je tak krásny a silný, že mnoho ľudí po jeho prečítaní bolo nesmierne dojatých.
O čom píšem: Kniha MY zachytáva silné príbehy mojich najbližších. Sedemdesiatročná mamka, ktorá sa stará o svoju sestru s Downovým syndrómom a zároveň o svojho dvanásťročného vnuka, ktorého vychováva sama. Syn, ktorý sa ako šesťročný rozhodol nechať si narásť dlhé vlasy, aby ich mohol darovať onkologickým pacientom na výrobu parochne. Po štyroch rokoch svoj zámer splnil. Dcéra, ktorá svoju silnú osobnosť podčiarkla vystrihaním sa dohola. Muž Peter – skala, ktorý drží a ochraňuje priestor celej rodiny. Ja, ktorá prostredníctvom fotografie odhaľujem a sprostredkúvam silu svojej rodiny. Všetky tieto dôležité momenty v našich životoch žijú aj vo fotografiách v knihe. Fotiť najbližších je jedna z najťažších vecí. Je to neustály balans medzi hranicou intimity rodiny a snahou vypovedať o jej sile. Fotografia môjho muža, keď vstáva z postele, strapatý a ešte neúplne prebudený, vypovedá o jeho ľudskosti a o tom, že mi dôveruje v každom okamihu. Fotografia detí s voľne vejúcimi vlasmi vo vetre na mori v lodi zachytáva ich slobodu. Naproti tomu stojí záber synovca so zhrbeným chrbtom, v ktorom cítiť všetku tú ťažobu, ktorú si nesie do života a ktorá mu odstrihla krídla detstva. Moju tetu Gabiku s Downovým syndrómom som fotila so zámerom ukázať jej povahu a jej život ako taký. Nezameriavala som sa na jej postihnutie. Preto je zvečnená v situáciách, kde je vidieť, ako miluje zvieratá a taktiež aké má obrovské srdce. Veľmi dôležitú súčasť fotografií tvorí symbolika. Ľudí, ktorí sa na fotografie pozerajú, si veľmi vážim, a preto im neprinášam prvoplánové zobrazenie toho, čo som videla. Zameriavam sa výraznejšie na vnemy cítené pri konkrétnej situácii. Keď fotím mamku, kladiem dôraz aj na polohu jej ruky, keď drží okolo ramien Gabiku, aj na pohľad, ktorým naznačuje svoju silu, to všetko dokopy musí ukázať krásu jej osobnosti. Do knihy som zaradila aj zopár mojich autoportrétov. Keď som si zlomila pravú ruku, nemohla som fotiť, lebo fotoaparát nie je na to uspôsobený. Taktiež som sa ale nemohla plnohodnotne postarať o rodinu. Preto som sa odfotila zabalená v plachte s Aničkou schúlenou pri mne… Anička sa ma napríklad pýtala, prečo ju fotím, aj keď plače. Vysvetlila som jej, že práve to je dôležité – vedieť, že aj plakať je v poriadku. Aj kričať, alebo byť smutný. Lebo to obrovské množstvo fotografií detí smejúcich sa v krásnych šatkách nám podsúva myšlienky, že deti, ktoré prežívajú akúkoľvek inú emóciu, nie sú v poriadku a ich mamky nezvládajú ich výchovu. V knihe je aj fotografia mojich detí ako ,,fajčia“ vlastnoručne vyrobenú napodobeninu cigariet z drevenej paličky a lístia. V momente, keď som ich zbadala, z pozície matky som im to automaticky chcela vytrhnúť z ruky, ale… Vďaka fotografke vo mne som si uvedomila, že pokiaľ im to hneď zakážem, nabudúce to urobia za mojím chrbtom. A s ničím sa mi nezveria. Všetci hľadáme niečo niekde vonku. Keď sa však stíšime a budeme pozorne načúvať, nájdeme tie najväčšie poklady vo svojom najbližšom okolí, v rodine.
Cesta tŕnistá alebo prechádzka ružovou záhradou: Projekt zhmotnený v knihe som tvorila päť rokov. Bola to cesta náročná, no krásna. Fotografiu milujem, a preto bola akákoľvek prekážka skôr výzvou. Vedela som, aký má kniha zámer a čo ňou chcem vypovedať. Všetko ostatné som robila s radosťou. Veľa som sa učila, dennodenne fotila a posledný rok pred vydaním knihy som načerpávala veľa skúseností aj s vyjadrovaním pomocou písaného textu. Písala som iba večer, kedy opadla zo mňa ťažoba povinností. Je to čas stíšenia sa a čas vďaky za prežitý deň. Čas, kedy s láskou myslím na všetkých, ktorí ma obklopujú a vytvárajú môj svet.
Kniha, to nie je len vyrozprávaný príbeh: To, že ma pri knihe sprevádzala Soňa, Veronika a Matúš, bolo pre mňa nosné. Vedela som, že chcem, aby bola kniha najkrajšia, akú dokážem vytvoriť. Preto mi veľmi pomohli ich bohaté predošlé skúsenosti. V Polygrafickom centre sme pre knihu vybrali najlepšiu tlačiareň, ktorá bola schopná vyhovieť všetkým našim špeciálnym požiadavkám. Fotografia si žiada kvalitný papier a rovnako kvalitnú tlač. Bolo potrebné, aby sa stránky po otvorení úplne roztvorili, aby sa nestratila časť z fotografie. Veronika vytvorila nádhernú obálku s červeným nápisom My. Do celej knihy vložila veľa symbolov a každá vec v nej má svoj zmysel. Napríklad je na obálke nápis knihy MY v kruhu rovnakej šedej farby. Symbolizuje prepojenie celého rodinného kruhu vo fotografiách. Nápis, predsádka a aj čiary po stranách knihy sú v červenej farbe – ako farba krvi. Tá je naším spojením, naším životom.
Martina Kavuliaková Stríbrnská
Pracuje ako učiteľka v súkromnej bilingválnej materskej škole, i keď teraz je najmä mama na plný úväzok. Externe prispieva ako redaktorka, spieva a veľa píše. Svoje prvé dielko Kniha zázrakov vydala pár mesiacov po narodení svojho druhého dieťatka.
Sen napísať knihu: Musím sa priznať hneď na začiatku, že sen napísať knihu som nikdy nemala ani len odvahu snívať. Považovala som to za niečo také trúfalé, ako keď sa jednonohý človek zo dňa na deň rozhodne bežať maratón alebo vyskúšať akrobatické chodenie po lane. Profesia spisovateľa bola od detstva pre mňa niečo také posvätné a hlboké, že som si ani len netrúfala premýšľať v týchto intenciách. Písala som od malička vždy a všade. V električke, na autobusovej zastávke, hoci vonku lialo, v kostole či v natrieskanom vagóne plnom ľudí. Písanie bolo pre mňa ako dýchanie mojej duše. Najobľúbenejšou je pre mňa poézia. Milujem si ju čítať nahlas a pomaly. Je to čas, kedy si konečne dovolím luxus byť sama so sebou… No a potom prišla puberta a moje denníky, neskôr prvý blogovací systém a môj prvý anonymný blog. Prečo anonymný? Bála som sa verejného názoru na veci môjho srdca. Anonymita ma chránila od toho, aby niekto moje myšlienky posudzoval či odsudzoval. Takže v začiatkoch som písala absolútne a čisto len pre seba, no a neskôr, keď som sa dozvedela o účinkoch môjho písania prostredníctvom môjho verejného blogu, začalo ma to baviť ešte viac. A tak nejako vznikla Kniha zázrakov. Moje prvé srdcové dielko. Svojím útlym vzhľadom pôsobí možno ako drobné dielko, no zároveň luxusne. Zlatá razba na bielom a čiernom podklade doslova vyzýva k obdarovaniu. Jej príbeh hovorí o vďačnosti za zázraky každého dňa, ale aj o zázraku uzdravenia sa z úzkostí. Dostalo sa mi tej pocty môcť ňou odovzdať nádej už viac ako tisícke žien na Slovensku.
Nabrať odvahu a urobiť prvý krok: Spisovateľ bol pre mňa akýsi nadčlovek. Nikdy by som si nedovolila len tak sama od seba, „na drzovku“ (smiech) napísať knihu. Potrebovala som v istom období môjho života stretnúť Soňu, ktorá raz počas jedného motivačného večera hovorila čosi o tom, že chová kozy, žije na lazoch a okrem iného vedie ľudí v tom, ako vydať knihu. Zaumienila som si, že tento experiment podstúpim. A tak som sa onedlho ocitla na jednom z jej autorských workshopov, kde som každého presviedčala, že ja predsa nemôžem ako bežný človek vydať knihu, že je to príliš trúfalé a bláznivé. S odstupom času musím znova priznať, že to naozaj aj bolo! Literárna dula je skutočne dula, ktorá privádza na svet nový život. A to sa stalo. Soňa mi pomohla preniesť svoj nový život do knižnej podoby. Ten proces bolel. Jasné! A bol ťažký! Že či! Ale všetko, čo za niečo stojí, nás niečo stojí. Preto neľutujem, práve naopak, dobrovoľne s obrovským nadšením idem do toho znova a práve v týchto dňoch finišujeme úpravy na mojej druhej knihe.
O čom píšem: Vedela som, že moja prvá kniha bude o zázrakoch, ktoré veľmi prirodzeným spôsobom od detstva prežívam. Myslela som si, že to tak zažíva každý. Na začiatku je vždy len sen. A keď neskôr stojím pred jeho reálnym splnením, je to veľmi silný moment. Boh tak premieňa moje srdce. Dáva mi odvahu veriť v nemožné. Niekedy je to sen, ktorý vlastne snívam pre iných, inokedy iba môj. No dnes s odstupom času môžem vyhlásiť, že som už videla veľmi veľa zázrakov a som presvedčená, že skutočne pre tých, ktorí veria v Boha, nie je nič nemožné. Keď som sa rozhodla svoje zápisky (ktoré som zhromažďovala asi desať rokov) vydať, vedela som, ako sa knižka bude volať, ako bude vyzerať, jediné, čo som nevedela, či ju skutočne budú chcieť ľudia čítať. Hoci práve čitatelia môjho blogu ma podnecovali k jej napísaniu, predsa len som do posledného momentu tŕpla, ako ju prijmú. Na moje potešenie zožala ihneď veľký úspech a máme za sebou už i jej dotlač.
Cesta tŕnistá alebo prechádzka ružovou záhradou: Jediným mojím rituálom bola šálka harmančekového čaju s medom a huňatá deka, do ktorej som sa vždy pred písaním mohla zakutrať. Písala som najmä v nočných hodinách, keďže som mama (v tom čase dvoch) dnes už troch detičiek. Keď sa celým domom rozlievalo ticho, začala som konečne počuť svoje myšlienky a ukladať ich na papier. Avšak musím povedať, že často aj modlitba ako rozhovor s Bohom mi napomáhala upratať všetko do tých správnych slov. Podobne, ako sa bielizeň skladá do rôznych „šuflíčkov“, aj ja som čoraz viac a viac chápala a dotýkala sa hĺbky svojej duše. Sú to čarovné okamihy. Asi preto sa k tomu tak často vraciam i dnes. Samotné písanie šlo hladko. Nasledovali jednotlivé úpravy a to, akým spôsobom ma Soňa „učila“ po sebe prechádzať text a hľadať tie správne alternatívy ku slovám, bolo ako vytrhávať burinu v záhrade. Na počudovanie som milovala túto fázu, kedy sme museli z textu vyškrtávať celé pasáže a zbytočné klišé. To bol pre mňa nesmierne liečivý a oslobodzujúci proces. Soňa ma veru nešetrila, no prinieslo to veľmi chutné ovocie námahy.
Kniha, to nie je len vyrozprávaný príbeh: Patrím medzi tých pár podivínov, čo si vyberajú a volia všetko podľa svojich predstáv. To bol jeden z dôvodov, prečo som si vybrala cestu autora samovydavateľa. Takže áno, bola presná predstava o konkrétnom druhu umeleckého papiera, lebo je príjemný na dotyk, druhu písma či veľkosti formátu knižočky tak akurát do ruky, ako i jej obojstrannosť, v ktorej sa zračí, že je to v podstate príbeh bez konca… Na dizajne knihy som spolupracovala s výtvarnou umelkyňou Michaelou Paštrnákovou, s ktorou sme dohadovali všetky vizuálne prvky. Ona je zároveň tvorkyňou nádherných minimalistických ilustrácií v knihe. Moje predstavy sa do detailov splnili, veď som toto dielko nosila pod srdcom desať rokov!
Simonetta Zalová
foto archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)