Nastaran Alaghmandan Motlagh – Byť Iránkou nie je celé moje ja

 

Priaznivci stand-upovej scény ju poznajú ako Nasi. Na Slovensko prišla so svojimi rodičmi ako pätnásťročná v roku 2010. V Bratislave vyštudovala politológiu a medzinárodné vzťahy na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK a témou jej bakalárskej práce bola integrácia Európskej únie. Ku stand-upu ju priviedol starší brat, komik Siavash. Nasi aktuálne vystupuje pod hlavičkou stand-upového zoskupenia Silné reči po celom Slovensku, ba aj v priľahlej Viedni. A hoci sa jej ešte stále lepšie vystupuje v angličtine, so slovenčinou už nemá takmer žiadny problém. Teda, až na pár milých drobností, ako keď nám v rozhovore namiesto slovka „korene“ tvrdila, že svoje „korenie“ má stále v Iráne…

 

  1. Počúvala ste aj v Iráne ako dievčatko rôzne ponaučenia o tom, ako sa máte správať, keď ste sa už narodili ako dievča?

Keď som mala sedem – osem rokov, začala som si všímať, že môj starší brat sa nemusí starať o kopec vecí, ktoré sa týkali mňa: napríklad, ako sa obliekať, že moja sukňa musí byť vždy primerane dlhá, rovnako tak rukávy, pričom u neho bolo jedno, aké nohavice nosí. Ale, našťastie, moji rodičia sa snažili, aby tie rozdiely boli čo najmenšie, vysvetlili mi, že sa môžem obliekať, ako chcem, ale musím rešpektovať pravidlá, najmä keď sme vonku a dávať si na to pozor. Žili sme v islamskej krajine, kde sa ženy musia obliekať skromne a podľa pravidiel. Avšak doma za zavretými dvermi to bolo celkom iné. Moja mamina vždy chcela, aby som pochopila, že moja hodnota ako človeka nemá nič spoločné s tým, ako sa obliekam.

 

  1. Pamätáte si svoju najobľúbenejšiu iránsku rozprávku?

Asi to bola „Leila o Majnoon“ (Lejla a Madžun), o chlapcovi, ktorý sa zamiloval do škaredého dievčaťa a hoci sa mu všetci posmievali, vo svojej láske vytrval a bolo mu jedno, čo si o ňom ostatní myslia. To ma na tej rozprávke fascinovalo – že na svete sú ľudia, konkrétne muži, ktorým nevadí, ako vyzeráš a aj tak sa do teba zamilujú. Tento príbeh som prvýkrát počula na rodinnej oslave, mala som deväť rokov, pamätám si, že teta mi ho musela rozprávať viackrát za sebou. Namiesto rozprávok na dobrú noc mi mama zvykla spievať uspávanky. Naša spoločná najobľúbenejšia bola „Góle Anar“, čo sa dá preložiť ako „kvietok granátového jablka“ a tiež je o láske.

 

  1. Čo ste sa dozvedeli ako dospievajúca tínedžerka v Iráne o mužoch?

Hlavne ma štvalo, keď som pochopila, že mnohé dvere zostanú pre mňa zavreté len preto, že som dievča. Že sa mi nikdy nenaskytne toľko príležitostí a možností ako chlapcom a že nedostanem ani len šancu presvedčiť ostatných, že danú vec dokážem zvládnuť presne ako muž, ak nie lepšie (smiech). Z toho som bola zúfalá! Ako tínedžerku ma veľmi frustrovalo, že ak by som chcela byť herečkou, stále ma bude sputnávať množstvo obmedzení – už len tá nutnosť mať vlasy stále schované pod hidžábom… A ak by som, nebodaj, chcela režírovať, bude to strašne ťažké, lebo v Iráne sa to berie ako výlučne mužská profesia. Ženy v Iráne síce môžu voliť a šoférovať, ale dostať sa na nejakú autoritatívnu pozíciu je takmer nemožné.

 

  1. Čo vo vašej rodine platilo vždy a so železnou istotou?

To, že ak chceš niekoho kritizovať, musíš vedieť spätne tolerovať kritiku aj ty.  Tiež, že veľmi dôležitá je aj sebakritika. Ak si chcem robiť srandu z ostatných, musím byť pripravená, že mi to môžu vrátiť. Ak niekedy budem kritizovať Slovensko za to, že tu žijú rasistickí ľudia, nemôžem ignorovať fakt, že takisto v Iráne sú rasisti. Treba byť objektívny a byť ochotný rozprávať sa o pravde vo väčšom rozsahu.

 

  1. Podľa vás Slováci a Iránci toho majú veľa spoločného. Aj my sme (za socializmu) všeličo nemohli: cestovať po svete, počúvať hudbu zo západu alebo pozerať filmy, študovať…

V Iráne je západná kultúra zakázaná. Ja som si napríklad filmy ako Twilight alebo Ironman kúpila na čiernom trhu. Ak sa aj v Iráne premietajú nejaké americké filmy, často bývajú veľmi cenzurované. Západná kultúra, hlavne americká, britská či francúzska, je tabu, lebo Irán má veľmi komplikovanú históriu s týmto krajinami a vláda sa všemožne snaží obmedziť ich vplyv na Iráncov. Moji rodičia však boli pokrokoví, a tak sa (často aj nelegálnym spôsobom) dokázali k západnej kultúre dostať. Obaja sú učitelia angličtiny (aj tu, na Slovensku), takže doma sme cez nelegálny prijímač pozerali seriály ako Priatelia či Simpsonovci, aby sme si s bratom zlepšili angličtinu. Vtedy som to nechápala – čo je na tých filmoch problém?! Dnes tomu rozumiem a je mi hrozne ľúto, ako všetky tieto zákazy izolujú Iráncov od ostatného sveta.

 

  1. Na Slovensku Iránec znamená automaticky moslim. Je to tak?

Áno, lebo krajina, kde som sa narodila, sa oficiálne volá Iránska islamská republika. Väčšina obyvateľov Iránu vyznáva islam a sú moslimovia. Dnes je však s týmto označením spojených toľko negatívnych asociácií, že my, čo nie sme moslimovia, to máme veľmi ťažké. Ja som ateistka. Moji rodičia v otázke viery a náboženstva na mňa nikdy netlačili. Ale v škole sme sa toho o islame učili veľmi veľa. Za najväčšie klišé o islame a moslimoch (okrem terorizmu) považujem názor, že moslimovia neznášajú kresťanov, Ježiša a ostatné vierovyznania. To svedčí o tom, že väčšina kresťanov nemá potuchy o tom, čo píše Korán o Ježišovi. Moslimovia uznávajú Ježiša ako proroka, za takého, čiže za svojho predchodcu, ho považuje aj sám Mohamed.

 

  1. Ako to vyzerá s iránskou komunitou na Slovensku? Viete o sebe, stretávate sa, pomáhate si?

Áno, samozrejme, myslím, že menšinové skupiny by mali držať spolu a pomáhať si. Pravidelne sa stretávame pri príležitosti iránskeho Nového roka – 21. marca. Vtedy spolu oslavujeme deň, keď začína jar a zem sa obnovuje. Stretávame sa v iránskej reštaurácii v Bratislave pri dobrom iránskom jedle. Je to veľká a krásna večera. Tento rok sme oslavovali príchod roku 1400. Veľa z nás, Iráncov, takisto oslavuje slovenské sviatky. Väčšinou ale iba Vianoce a Silvester.

 

  1. U nás sa hovorí „Jablko nepadá ďaleko od stromu“. V čom sa podobáte na svoju mamu?

Som hrdá na to, že som po nej tvrdohlavá, ale v pozitívnom slova zmysle. A tiež som po nej snáď zdedila dobré logické myslenie. Niekedy treba akceptovať  realitu, aká je a niekedy treba bojovať za svoju slobodu a šťastie. Myslím, že som presne ako ona – že dokážem vycítiť, kedy už zmena nie je možná, ale niekedy som zasa ochotná bojovať za to, v čo verím.

 

  1. Keď sa raz vydáte, zoberiete si priezvisko od manžela?

Možno, ale nemyslím si, že je to až taká dôležitá vec. V Iráne si ženy po vydaji neberú manželovo priezvisko, zostane im to pôvodné, teda v mojom prípade Alaghmandan Motlagh. A či moje priezvisko niečo znamená a prečo je zložené z dvoch slov? Alaghmandan znamená zaujímavý (resp. človek, ktorý má záujem) a Motlagh absolútny. Čiže absolútne zaujímavý? (smiech).

 

  1. Museli ste niekedy „stiahnuť chvost“ len preto, že ste emigrantka?

Hej. Keď sa niečo stalo a ja som ostala tichá, a nebolo to kvôli tomu, že by som nechcela alebo nevedela zabojovať, ale pre to, že som si nebola istá, či môžem vôbec niečo povedať alebo presadiť svoj názor. Nebola som si istá, či si zaslúžim mať nejaký názor. Ale teraz už viem, že áno a snažím sa v tom zlepšovať.

 

 

Simonetta Zalová

foto Gabina Weissová

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2021)