Kália… tie s ružovým prídychom

 

Pred časom bolo všetko inak, zapíšeš si: keď pukajú a padajú suché lusky fialovej vistérie, ktorá sa vinie nad kuchynským oknom okolo jazmínu a ponad Agátinu ružovú a maminu bielu ťahavú ružu, vtedy je jar, lebo kvety a Boh vedia, kedy sadiť a vkladať do zeme semienka. Hocikedy to na dvore ticho pukne, ako niekomu medzi zubami, alebo pri srdci ako myšlienka, semienko klesne do zeme, a keď bude mať šťastie v nej nezhnije a prinesie úrodu, ako sa o tom píše v knihe kníh.

Ale potom, je tu ešte jeden zvuk. Tí, čo nebývajú pod kostolom ako ja, ho nepoznajú. Náš kostolný zvon sa na svoj letiaci zvuk pripravuje – najskôr niečo na veži nahlas (pre tých, čo pri kostole nebývajú, potichu, nečujne) cvakne, zaodŕha, ako keby si niekto skôr, ako prehovorí, odkašľal, ale kratučko, možno akoby zvon odštartoval, cvak, a zvuk sa potom rozzvoní a rozletí ponad Modru.

Vistéria sa vykrúca a zvon lieta a hrdličky a drozdy už dúchajú do zeme. Pomodlila som sa pred kuchynskými dverami, čakala som na cvak zvonu… Akoby sa utrhla a rozbehla ovečka.

Do Kocuric ku Katke. Kytica, tri zelené kálie ako z cukru. Kupovala ich Barbora. Pýtali sa pre koho, povedala som pre elegantnú maminu tetu! Smejem sa, keď si predstavím, že práve tým sa Katka od mamy líši, ona nie je a nechce byť elegantná a zakladá si na tom. Kálie sú zelené, s ružovým prídychom, tým sú zvláštne a vlastne aj pekné, tá ružová na zelenkavej je mama, zelenkavá Katka, ona by sa takto nerumenila, krásne sú tie nič nehovoriace kvety, zelené kálie, uviazané do škaredej kytice jedna pod druhú… Sú tri. Premýšľam, kam si Katka ten zelený šúľanec dá.

Onedlho je gruncajch na stole. Všetky návštevy v tomto dome sú rovnaké. Tu ste? Tu sme! Aj my sme tu! Aj tu, aj tam. Aj tam, aj tu! Všetci sa ľúbime. Nevieme o sebe, čo robíme v pondelky, utorky, stredy, štvrtky, piatky, soboty a nedele, ale tu raz za čas príde taká nedeľa s ružovým prídychom a zrazu sme všetci tu, jeme spolu rezne, tie vpravo vo vajdlingu sú morčacie, vľavo kuracie, a zemiakový šalát, pitvarošskú sármu, aj polievku, krémeše a zhovárame sa pri tom ako o život. Potom strýco Štefan nájde osemmilimetrový film, na ktorom je mladá mama so mnou na rukách, aj Katka je tam a tiež ma drží na rukách, ten film sa nedá premietať, ale má prezerač s kľukou. Štefan svoj verklík opatrne pomaly krúti a jeden za druhým vyskakujú obrázky, čo vyzerajú ako fotografie, statické obrázky, navlas všetky rovnaké, úplne minimalistické naznačenie pohybu, naša mama, tá s ružovým prídychom a jej sestra taká mladá a zelenkavá Katka, ešte mladé ženy, veď Katka je čerstvo vydatá. Tak spomíname štyridsaťčlennú kamáriu, čo hrala vtedy v Úľanoch na svadbe, aj aké mali všetci biele karafiáty za klopami oblekov, biele košele pozapínané až ku krku.

Život sa vlastne skladá z takýchto obrázkov, pondelky, utorky, stredy, štvrtky, piatky soboty a nedele, zrazu je film na konci, ani to necvakne ako v tom zvone, len sa ako prach rozletíš po krajine… ako ovečka. No nielen my na tie obrázky aj oni na nás sa ticho pozerajú. Katka stojí vo dverách a usmieva sa.

Cestou domov znovu pole, budúca repka, na poli aj napoly labute v tej repke, niektoré akoby spali, ako dáke rozhádzané biele periny. Akoby zima nakoniec prišla.

Veru, jediný zmysel, že toto niekto píše, je, že spoznáva svet a možno aj sám seba, ale v duchu už vidím, ako rád by sa láskavý čitateľ vydal na prechádzku po poli, k chalupám, čo sú čelom obrátené do iného výrezu krajiny, nie nášho, zlatomodré nebo nad hlavou, s labuťami, čo spia ako rozhádzané biele periny, ale, pravdaže, občas niektorá natiahne krk, jediné, čo by ho mohlo odradiť, je, že na okraj obrazu pripíšem, ešte je skorá jar, vlastne predjarie, ráno iste nad poľom visela vo franforcoch hmla, zem je rozmočená včerajším dažďom, úplne vlhká, na topánkach gundže od blata, každým krokom by mazľavého hnedého blata pribúdalo, napokon by blato spôsobilo, že čitateľ by zastal, a tak tu stojí ako soľný stĺp, stojí a číta o krajine s bielymi labutími šijami zvinutými pod perute krídel, o tom, ako sa tento rok február cez fašiangy prezliekol za marec, no nie je taký šarmantný, nevie sa správať, robí blatové lapanice a šmuhy po krajine, aj labutiam je zima, naťahujú zablatené krky a čechrajú si perie, len to zďaleka od cesty pravdaže nevidno.

A text z papiera pozerá…

A zrazu, karanténa, zapálila by som si, je jar a tuším celá vyjde nazmar. Krajina už nie je zamatová, vymotala sa z chlpacín, ktoré tam vlastne ani neboli. Nezahaľuje ju dym, ani hmla, z najhoršieho je vonku, a je to také, ako keď nájdete vajko, presné, vlhké, ohraničené.

Tieto obrázky by mohli slúžiť ako laboratórne vzorky potoka – výrez krajiny v objektíve viditeľný voľným okom, na prvý pohľad zelenkavé až modrasté kamene, ostré, hoci ich obmýva voda, no možno ich mení aj inak, ako zvláča po hrstiach všelijaké náplavy. Zavše sú hranicou, tu prúd vody nesie konárik, kameň ho zastaví, za konárikom pláva list, potom len kostra, skelet listu bez toho zeleného alebo hnedého vo vnútri, potom pláva sojčie pierko, za ním znovu konárik, potom klobúčik žaluďa, kameň s naplaveninou vyzerá ako špicaté vajce v rozostrenom strapatom hniezde, a keď je toho mnoho, naplavenina sa prekopŕcne a pláva ďalej, a inde, medzi dvoma kameňmi je to iné ako medzi troma, a tam, kde je iba hnedé blato, potok mení farbu… Voda v potoku je priehľadná, aj niektoré listy sú priehľadné a kolmo na potok stoja stromy, sú holé, aj slnko, čo pomedzi ne presvitá, je holé, aj kríky sú holé a možno aj zajace, ktoré tu neviditeľné čupia v ešte holých kručinkách, a v noci tie oblé biele kamene v potoku asi svietia, no možno ani nesvietia, večer zhasnú, a len voda tečie, aj v noci a prenáša tie konáriky, ktoré, keď sa hromadia, vytvoria hrádze, no zrazu jeden pribudne…

A povedzme, že demiurg kráča lesom a pohmkáva. Nazrie do potoka a zrazu vie, prečo Japonci maľovali tušom vlny a majú atlas tých namaľovaných vĺn a vlniek, atlas toho, čo vodu dáva do pohybu a láme ju, láme aj svetlo… Uvedomí si to až večer, keď si ten atlas prezerá, možno je to dych mladosti a jari, čo nadľahčuje potok a nesie konáriky, aby splynuli so zemou a porodili kvety, vlny a vlnky sa vinú pri nohách týmto stromom, zalievajú blatistý okraj potoka aj so stopami, čo pôsobia ako fosílie vtlačené do povrchu krajiny. A neviditeľný ktosi, možno demiurg, aby som to slovo znovu použila ako kameň, na ktorý položím nohu, keď idem potok preskočiť, kráča, usmieva sa, keď si spomenie na Faulknerovo prirovnanie, že naňho čiesi pekné oči vyskočia ako dvaja psi…

Krajina pod kopcom pri potoku skáče ako pes, zmení sa na spadnutý strom, na suché lístie, pod ktorým bývajú ligotavé chrobáky, z ktorých na mokrinách okolo potoka vyrastú ružovkasté hrbolčeky deväťsilov, je ho tu hojne na vlhkej, zaplavovanej výživnej humóznej a kamenistej hlinitej pôde, v priekopách akoby to tu bola dajaká zázračná zelenkavo-sivá niva, niekde prečiarknutá hnedou alebo mokrou čiernou, a pritom čo niva, kraj lesa… Výrez z krajiny, svojhlavosť demiurgovho pohľadu na krajinu, jeho rukopis, jeho fialky, kysličky, blyskáče, kačky chochlačky, večer tu bude fialový, rozvonia sa, rozzvoní zvončekmi modrého pľúcnika, úplne nečujne, no demiurg, stvoriteľ, duch a pán lesa, pokojne to môže byť aj zajac, bude vedieť… Vlastne už teraz vie. A len voda, ako si tu plynie, mu to trochu rozostruje, potok je ako sivo-bielo-hnedá vitráž vinúca sa tanečným parketom a stromy, starkí, stoja vrastené pätami koreňov do zeme, počuť len zvonenie modrých pľúcnikov.

V lete tu potok vyschne a zem bude zvetrávať.

Vybehnite do chotára, želám vám pekne zdravé jarné dni… Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová