Martin Čurda – Záhrada je najkrajšia časomiera

 

Stretli sme sa v záhrade, ktorá sa len prebúdzala po miernej zime k životu. Záhradný architekt Martin Čurda ju pomáhal pred rokmi zakladať a rád sa do nej vracia, aby zistil, či sa jej darí a či prekvitá do krásy. Rozhovor teda vznikal (s dovolením pani domácej a pána domáceho) v príjemnom prostredí, takpovediac v prírode, kde bzukotali včielky a pod nohami sa nám motal nezbedný psík. Pokoj, radosť a oddych. O tom by záhradka predsa mala byť.

 

 

Príroda aj záhradníci majú za sebou zimné obdobie. Keď je zima mierna a takmer bez mrazov, znervózniete?

Mierna zima vždy znamená nejakú katastrofu, pretože mráz má svoje opodstatnenie a záhrade robí veľkú službu. Ak to tak nie je, každý záhradník vie, že nová sezóna prinesie väčšie množstvo škodcov a väčší tlak chorôb, ktoré ničia rastliny a decimujú úrodu. Môže za to celkom iste aj zmena klímy a kto tento fakt ešte v dnešných dňoch popiera, ten je naozaj dobrovoľne slepý. Už od detstva si pamätám, že 11.11. vždy Martin prichádzal na bielom koni, dokonca aj hlavné mesto bolo biele od snehu. No prešlo štvrťstoročie a niekoľko zím sme v novembri o snehu ani nechyrovali. Na horách to je iné, ale tu sa prvý sneh objaví len na pár dní niekedy okolo Vianoc a na prelome rokov…

 

Je tento stav zlou predpoveďou aj pre budúcnosť záhradiek a sadov?

Stopercentne. Niečo sa s našou klímou a atmosférou deje a deje sa to rýchlo. Zmenšuje sa vrstva ozónu, ktorý nás chráni pred vražedným UV žiarením, zvyšuje sa intenzita veterných smrští – prúdenie vzduchu takisto priamo súvisí so zmenou klímy – a hoci sa úhrn zrážok, ktorý padne na naše územie počas roka, nemení, veľmi sa zmenila distribúcia vody. Máme tu nekonečne dlhé obdobia sucha, po ktorých prichádzajú niekoľkodňové prívalové dažde… Rastlinám nič z toho neprospieva, nie sú na to zvyknuté. Nadmerné množstvo vody z ich koreňového systému vytláča vzduch, doslova sa „zadusia“ a odhnijú, drastické sucho im zasa odoberá energiu, ktorú potrebujú na rast, pretože ju investujú do prežitia. Rastliny sa jednoducho snažia zo všetkých síl zachrániť, no oslabuje to ich imunitu a odoberá silu na boj so škodcami.

 

Rozmýšľate nad tým všetkým, keď teraz navrhujete záhradu?

Je to nevyhnutnosť. Situácia sa mení a isté druhy rastlín už dnes zo záhrad vypúšťame. Niekoľko rokov nevysádzame napríklad v celej Európe dobre známy krušpán (lat. buxus). Kedysi sa z neho tvarovali v historických záhradách a parkoch nádherné živé ploty, pôsobivé boskety a rôzne figurálne prvky, pretože výborne znáša rez, ale to už je minulosť. Krušpán ničí škodca, ktorý tu nemá predátora, celú rastlinku dokáže doslova „zožrať“ v priebehu niekoľkých dní až na kostrnku. Zmena klímy však so sebou prináša aj isté malé pozitíva, pretože môžeme napríklad pestovať v záhradách aj rastliny, ktoré u nás doteraz neboli bežné. Veľké negatíva to však nevyváži.

 

Dokáže sa záhrada časom so zmenami vyrovnať aj sama? Alebo nevyhnutne potrebuje pomoc človeka?

Všeobecne pomoc človeka – áno. Je možné, aby jej pomohol odborník, ktorý sa záhradkami zaoberá, no je nevyhnutné, aby na to myslel aj človek, ktorý sa o záhradu stará. Vezmite si len spomínané veterné smršte a prudké prúdenie vzduchu, ktoré oberá rastliny o vlahu. Ako na to zareaguje skúsený záhradník? Vysádza rastliny do skupín a nie ako solitéry, vytvára viacetážové záhony, aby sa rastlinky navzájom kryli, najodolnejšie rastliny vystaví náporu vetra ako prvé, aby chránili tie ostatné, slabšie druhy. Musí myslieť na to, že v záhrade bude potrebné vytvoriť tieň, že rastliny lepšie fungujú vo väzbách s inými rastlinami, alebo keď sú v skupinách. Dobrý záhradník musí takisto vedieť, že pri vysádzaní treba rastlinkám prisypať mykorhízne huby v podobe prášku alebo gélu. Tieto huby nie sú hnojivo, stačí ich dodať do pôdy len raz za život, pričom ony sa pri kontakte s pôdnou vlahou začnú rozrastať, napoja sa na korienky rastlín a vďaka zväčšeniu ich absorpčnej plochy umožnia rastline získať živiny a vodu z väčšej hĺbky.

 

Spisovateľ Peter Wohlleben vo svojej knihe Tajný život stromov píše, že stromy v lese nadväzujú sociálne kontakty, silnejší podporujú slabších a rastlinné druhy si medzi sebou vymieňajú rôznymi spôsobmi informácie. Funguje takýto čulý sociálny život aj v záhrade?

Určite. Rastliny sa navzájom ovplyvňujú, sú známe ich kombinácie, ktoré si vyhovujú, ale aj také, ktoré si nesedia. Komunikujú medzi sebou, vytvárajú vzťahy. Sú koniec koncov prepojené aj dolu pod povrchom, podhubím takzvaných nižších húb, ktoré im všetkým uľahčujú príjem živín.

 

Kým sme začali náš rozhovor, spýtali ste sa, či mám doma záhradu. Nemám, ako by som však mala postupovať, ak by som záhradu chcela, no nemám žiadne skúsenosti?

V prvom rade si musíte ujasniť, aké máte od svojej záhrady očakávania. A teda, či chcete niečo pestovať, či potrebujete priestor na stolovanie, na hranie pre deti, či máte psíka, ktorý bude po záhrade behať… Keď toto viete, mali by ste si nakresliť plán a záhradku si prirodzene rozdeliť na zóny. Zóna, ktorá je najbližšie k domu, by mala byť „obytná“, teda s terasou, možno prestrešením, akoby ste potiahli obývačku až von smerom do záhrady. V blízkosti domu by mali byť aj oku lahodiace prvky, kvetové záhony s pestrým kvitnutím, jemnou textúrou a pokojne aj niečo, čo prináša úžitok, napríklad bylinkový záhon. Nasledovať by mohla úžitková časť a napokon nejaký oddelený ovocný sad.

 

To je všetko? Potom už môžeme začať?

Potrebujete ešte poznať limity, ktoré vás obmedzujú. Musíte poznať typ pôdy, na ktorej záhrada vyrastie, výšku spodnej vody, podložie. Musíte vedieť, či nemáte pod zemou vedenie inžinierskych sietí, dôležitý je spád pozemku, orientácia na svetové strany, ale aj tieniace budovy v okolí či ulica s rušnou premávkou… Keď už máte svoje predstavy na papieri a v hlave všetky limity, spravíte si prienik týchto dvoch množín a máte jedno z možných riešení svojej záhradky (smiech).

 

Kde ostala estetika? Krása? Romantická farebnosť?

Popravde, estetika je až celkom na konci. Je to pozlátko, povrch, chutná poleva, ktorá tortu dokončí, ale predtým musíte upiecť korpus. Záhrada musí byť predovšetkým funkčná, trvalo udržateľná, musí nám vydržať na dlhé roky. Krása je bonus, ale ľudia častokrát spravia chybu, že vsádzajú predovšetkým na krásu. Kúpia si jednu kvetinku takú, ďalšiu onakú, lebo krásne kvitnú, lenže potom s úžasom zistia, že kúpili desať druhov a z každého po jednej rastlinke, všetky vykvitnú naraz a po dvoch týždňoch, keď je po paráde, pozerajú po zvyšok roka na holú zem.

 

Chcú dnes ľudia vo svojich záhradách hrabať, kopať, rýľovať, alebo hlavne oddychovať?

Z úst klientov dokola počúvame čosi ako opakujúcu sa mantru: Spravte nám, prosím, bezúdržbovú záhradu! Mať takú záhradu je však nereálne, akonáhle máte na starosti živé organizmy, automaticky budú potrebovať nejakú údržbu a starostlivosť, aspoň minimálnu. Ďalšia klamlivá predstava budúcich majiteľov záhradiek je tá, že im spolu s čo najväčším trávnikom odpadne množstvo starostí. Trávnik?! Najhladnejšia, najsmädnejšia a najrozmaznanejšia plocha záhrady! Zoberie človeku najviac času, bude si vyžadovať najviac pozornosti a ak si myslíte, že začnete víkend oddychom, mýlite sa, lebo oddych budete musieť vymeniť za hrkotajúcu kosačku. Každý deň budete polievať, raz za týždeň hnojiť, vyhlásite vojnu krtkom, budete pieskovať, valcovať a zasa kosiť… Väčšiu radosť budete mať z menšieho trávnika, pri ktorom vysadíte záhon trvaliek z nášho podnebného pásma, ktoré sa dobre dopĺňajú a pekne kvitnú…

 

Majú ľudia za plotmi od ulice ešte stále predzáhradky? Alebo je to prežitok z čias našich starých mám?

Predzáhradky majú stále svoj význam, hoci ho mnohí nechápu a ľudia bežne žiadajú do predzáhradky prísne pestovaný trávnik. Snažím sa im to vyhovoriť, predzáhradka predsa „reprezentuje“ a víta prichodiacich, ale aj domácich, keď sa odniekiaľ vracajú domov. Je to ich vizitka. Mala by byť pestrá, mala by kvitnúť, mať rôzne etáže a efektné prvky, ktoré vidno z ulice. Neraz majiteľa prehovoríme, aby si to s tým trávnikom rozmyslel a on nám po rokoch poďakuje, že sme mali pravdu. Záhony sú predsa to, čo robí záhradu záhradou. Rovnako bidielko pre vtáky, hmyz, ktorý poletuje nad kvetmi, a vždy iná radosť v priebehu roka, ktorú vám však samotný trávnik nikdy nedá. To je len studená zelená plocha, ktorá všetko naokolo „pohltí“.

 

Ako vyzerá vaša vlastná záhrada?

Poznáte to staré známe porekadlo, že obuvníkove deti chodia bosé (smiech). Ak ste čakali siahodlhý opis, tak nie, na vlastnú záhradku som doteraz vôbec nemal čas. Mám ale dlhé roky kúpený pozemok, ten však ešte stále leží úhorom. Kým boli synovia malí, nechceli sme meniť bývanie v petržalskom paneláku, pretože všetko bolo na dosah. Stále s obľubou vravím, že raz, keď vyrastiem, hádam aj postavím dom. Ten má význam hlavne kvôli záhrade, to je predsa dôvod, prečo sa ľudia sťahujú z bytu do domu. Záhrada zvyšuje komfort bývania, posúva ho do inej roviny, je akýmsi predĺžením bývania, je ako ďalší obytný priestor bez plafónu, ktorý si raz s radosťou budem, dúfam, užívať i ja.

 

 

Nielenže ste s rodinou bývali v paneláku, vy ste aj vyrastali ako panelákové dieťa. Kedy a ako ste získali vzťah k pôde a rastlinám?

Všetko asi začalo tým, že som na základnej škole chodieval na všetky biologické olympiády, pretože som chcel byť vedcom a zachrániť planétu. Potom som zo svojich nárokov trošku zľavil a túžil som byť zverolekárom a zachraňovať zvieratká. Až kým som nezistil, že veterina asi nebude, vzhľadom k mojej povahe, úplne najšťastnejší výber, začal som sa teda orientovať na svoju druhú vášeň, spravil som talentové skúšky na záhradnú architektúru a ostal tým prakticky aj naďalej verný biológii, ku ktorej som pripojil estetiku.

 

 

 

Čo všetko sa odohralo medzi tým, keď ste študovali a dnešným stavom, keď učíte ľudí z televíznej obrazovky, ako si vypiplať vlastnú záhradku?

Škola je iba štartom a určitým nasmerovaním, zvyšok ale ostáva na vás a na vašej práci. Mne osobne mimoriadne pomohla práca v redakcii Záhradkára, kde som pracoval prakticky desať rokov. Vďaka tomu, že ešte neboli obsiahle obrázkové databázy a obrazový materiál sme si získavali sami, chodievali sme za záhradami do celého sveta a popritom som pripravoval ľuďom záhrady tu u nás doma. Keď už to bolo neúnosné a nedokázal som dlhšie sedieť na dvoch stoličkách, povedali sme si aj s kolegom Františkom, ktorý tiež odišiel zo vtedajšieho zamestnania, že skúsime spoločne robiť záhrady naplno a sami za seba.

 

Ako ste presvedčili našinca, ktorý, ak to trochu nadnesiem „sám všetko zvládne najlepšie a vo všetkom sa vyzná“, že potrebuje služby záhradníka alebo záhradného architekta?

Pretože sme pomerne konzervatívny národ, vôbec to nebolo ľahké. Mnohí ľudia si nedokážu spočítať, že ich vyjde lacnejšie a bude mať väčší efekt, ak sa budú venovať tomu, v čom sú dobrí, no a zvyšok nechajú na niekoho iného. Navyše sa vyhnú omylom a okrem peňazí ušetria i čas. Naša práca je veľmi podceňovaná, mnohí si povedia, že jednotlivé úkony v záhonoch dokážu zvládnuť aj vlastnými silami, že z oráčiny, ktorú mali za domom, vypiplú záhradu aj svojpomocne. Potom sa však veľmi často dostanú do bodu, že nevedia, ako ďalej. Doslova im vlastná záhrada prerastie cez hlavu.

 

Spomenuli ste, že ste v minulosti precestovali rôzne krajiny a spoznávali záhrady sveta. Ktorú krajinu možno považovať za záhradnícku veľmoc?

To sa ťažko posudzuje, každá krajina má totiž vlastný „rukopis“. Angličania, napríklad, zbožňujú akúsi usporiadanú divočinu, kde mnohé rastliny prerastajú ďalšie, ich záhrady nádherne nadväzujú na bývanie. Angličan premýšľa nad záhradou už vtedy, keď stavia dom. Všetko tomu podriaďuje a záleží mu na tom, aby s farbou záhrady ladili múriky, podstienky, záhradné sedenie, deliace steny… Anglická záhrada je, jednoducho, jedna báseň! Francúzi obľubujú rôznorodé záhrady a pestrosť, predpokladám, že to súvisí so životom v prímorskej klíme. Holanďania zasa preferujú istý záhradný neporiadok, ktorý je však dobre premyslenou kompozíciou, ale ktorý by nám, Slovákom, asi veľmi nesedel.

 

Aký záhradný model preferujete vy osobne?

Mám rád, keď je všetko pekne vyvážené. Najbližšie pri dome, kde nadväzuje obytná časť na život vonku, môže byť záhrada pekne rozdelená do zón, prísne strihaná a udržiavaná. Ďalej od domu nech sa rozvoľňuje a záhradný „bordel“ nech je niekde v pohľade očí, aby mal človek pocit, že sa nachádza vo svojom malom osobnom raji, kde to žije slobodne a divoko.

 

Tak ako obdivujú nadšenci módy svoje ikony, majú aj záhradní architekti svoje modly, influencerov, ktorých sa oplatí sledovať?

Záhrada je veľmi subjektívne dielo. Funguje to presne rovnako ako v prípade iných umeleckých smerov – záleží na uhle pohľadu. A čím je uhlov viac, tým lepšie. Osobne neobdivujem nikoho konkrétneho, pretože tak ako mám rád impresionistov, páči sa mi aj naivné umenie a ďalšie smery. V literatúre mám takisto rád rôznorodosť, prečítam si Twaina, Remarquea, prelúskal som aj všetky klasické verneovky, ale mal som rád aj ruských dekabristov. Aj v záhradách je zaujímavá práve takáto rôznosť.

 

Holandský záhradný architekt Piet Oudolf tvrdí: Nemôžete spraviť záhradu a nechať ju tak. On sám rád kontroluje svoje diela, až kým „nedosiahnu dospelosť“ troch rokov…

Ľuďom, pre ktorých záhradu robíme, zakaždým hovorievam, že ak sa založí záhrada a je hneď na začiatku pekná, určite niečo nie je v poriadku. Tí menej skúsení si niekam zasadia milú jedličku, kúsok od nej vavrínovec a v tesnej blízkosti aj rozkošný malý smrek. Jedlička dosiahne v dospelosti 15 metrov, dospelý vavrínovec má obvod 3 metre a odrazu nemajú priestor na normálny život. Stromčeky v malej veľkosti, skomponované do skupinky v záhone sú strašne „cute“, ako vravievajú Angličania. Ale sú to živé organizmy, rastú. Rovnako ako pán Oudolf som presvedčený, že záhrada sa dostane do plánovaného stavu najskôr o tri roky. Potrebuje svoj čas. Potom ju stačí už len udržiavať a výmenou za trpezlivosť je jej nádherné fungovanie po ďalšie desaťročia.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2020)